Moje začiatky písania siahajú hlboko do minulosti. Ešte skôr, ako som napísal prvú vetu, som s veľkým nadšením čítal románové časopisy, ktoré vydávalo vydavateľstvo SMENA. Dodnes ich mám niekoľko odložených. Medzi nimi aj román Diablovo zlato od autora Chet Cunninghama, ktorého originál vyšiel už v roku 1980 a neskôr sa dostal aj k slovenským čitateľom.

Po napísaní môjho predchádzajúceho článku o práci s dušou zosnulého v mágii mi kolega Anubis napísal veľmi osobný komentár. Opísal v ňom udalosť, keď sa s ním prišiel v deň svojho pohrebu rozlúčiť jeho zosnulý strýko. Nebola to dlhá spomienka, ale mala v sebe niečo, čo vo mne otvorilo množstvo vlastných spomienok.

Uvedomil som si, že aj ja som počas svojho života zažil niekoľko stretnutí s dušami zosnulých, na ktoré som nikdy nedokázal zabudnúť. Dlho som váhal, či o nich vôbec písať. Nie preto, že by som sa za ne hanbil. Skôr preto, že sú veľmi osobné. Niektoré sa dotýkajú mojej rodiny, iné mojich učiteľov a ľudí, ktorých som mal úprimne rád.

Smrť nevnímam ako koniec. Nevnímam ju ako bodku za životom. Vnímam ju ako proces – ako prechod vedomia z jednej úrovne existencie do druhej. A práve v tomto procese som sa počas svojej cesty mága stretol s javom, ktorý mnohých ľudí znepokojuje, ale zároveň fascinuje.

Domáci duchovia patria k najstarším a zároveň najviac podceňovaným témam duchovnej a magickej praxe. V minulosti boli prirodzenou súčasťou vnímania sveta – ľudia vedeli, že dom nie je len stavba, ale živý priestor so svojou pamäťou, atmosférou a ochranou. Dom bol chápaný ako bytosť, ktorá dýcha spolu s rodinou, reaguje na jej radosť aj napätie a ukladá si do seba všetko, čo sa v ňom odohráva. Moderná doba tento vzťah do veľkej miery stratila, no práve preto sa k nemu mágia opäť vracia.