Môže mág celý život veriť niečomu, v čom sa mýli?

Keď skúsenosť, presvedčenie a skutočné poznanie nemusia znamenať to isté

Môže mág celý život veriť niečomu, čo v skutočnosti nie je pravda? Môže desaťročia pracovať s určitým presvedčením, vytvárať na jeho základe vlastné magické postupy, odovzdávať ich svojim žiakom a pritom sa mýliť v tom, ako niektoré javy vysvetľuje?

Podľa môjho názoru áno.

Táto otázka sa však netýka iba mágov. Týka sa každého človeka, ktorý sa usiluje poznávať svet, skúmať jeho zákonitosti a vysvetľovať udalosti, s ktorými sa počas života stretáva.

Človek môže byť o niečom hlboko presvedčený, môže mať za sebou množstvo skúseností a napriek tomu nemusí správne rozumieť všetkým okolnostiam toho, čo pozoroval.

Práve preto považujem za dôležité rozlišovať medzi osobným presvedčením, získanou skúsenosťou a skutočným poznaním.

Počas svojej dlhoročnej magickej praxe som si vytvoril vlastný systém overovania postupov, ktorého cieľom je čo najviac obmedziť možnosť omylu. Napriek tomu nepovažujem žiadneho človeka vrátane seba za neomylného.

Skúsenosť ešte nemusí znamenať správne vysvetlenie

Predstavme si mága, ktorý počas svojej praxe opakovane zažije určitý jav.

Na základe svojich skúseností dospeje k presvedčeniu, že pozná jeho príčinu, spôsob vzniku aj zákonitosti, ktorými sa riadi.

Postupne si vytvorí vlastné vysvetlenie a začne ho používať pri ďalšej práci.

Ak sa mu očakávané výsledky opakovane dostavujú, jeho presvedčenie sa prirodzene upevňuje.

Lenže tu vzniká otázka.

Znamená opakovaný výsledok automaticky aj správne pochopenie jeho príčiny?

Nemusí.

Človek môže správne pozorovať určitú udalosť, ale nesprávne si vysvetliť, prečo nastala.

Môže napríklad predpokladať, že výsledok spôsobila jedna konkrétna činnosť, hoci naň mohli vplývať aj ďalšie okolnosti, ktoré si neuvedomoval.

Tento rozdiel je podľa môjho názoru mimoriadne dôležitý.

Nie je totiž to isté povedať, že sa po vykonaní určitého postupu dostavil očakávaný výsledok, a tvrdiť, že poznáme všetky príčiny, ktoré k nemu viedli.

V prvom prípade opisujeme pozorovanie. V druhom už predkladáme jeho vysvetlenie.

A práve vo vysvetlení sa môžeme mýliť.

Ako overujem funkčnosť vlastných magických postupov

Počas svojej praxe som si vytvoril jednoznačné pravidlo, ktorým sa riadim pri overovaní nových magických postupov.

Ak vytvorím nový postup, nepovažujem ho za funkčný iba preto, že sa mi pri prvom použití dostavil očakávaný výsledok.

Jednorazový úspech pre mňa nie je dostatočným dôvodom na to, aby som postup prijal ako overený.

Vždy sa snažím preveriť, či sa očakávaný výsledok opakuje aj pri ďalších pokusoch a či sa prejavuje v reálnych okolnostiach.

Moje pravidlo je jednoduché, ale prísne.

Nový magický postup musí päťkrát po sebe priniesť očakávaný výsledok. Nepripúšťam žiadnu odchýlku.

Ak sa pri jednom z týchto piatich pokusov očakávaný výsledok nedostaví, postup nesplnil moje kritérium funkčnosti.

Nezáleží na tom, či zlyhá pri druhom, treťom alebo piatom pokuse.

Neexistuje u mňa pravidlo, podľa ktorého by štyri úspešné výsledky a jeden neúspešný predstavovali dostatočný dôkaz funkčnosti.

Takýto postup nepovažujem za dostatočne overený.

Toto pravidlo som si stanovil preto, aby som sa nespoliehal iba na jednotlivé priaznivé výsledky, ktoré mohli vzniknúť aj pôsobením náhody alebo iných okolností.

Som si vedomý, že samotných päť úspešných pokusov ešte z vedeckého hľadiska nevylučuje náhodu ani nedokazuje predpokladanú príčinu výsledku. Je to však moje vlastné praktické kritérium, ktorým sa pri svojej práci riadim.

Považujem ho za dôležitý filter medzi postupmi, ktoré sa mi opakovane osvedčili, a tými, ktoré zostali iba predpokladom.

Čo robím, keď sa niektorý pokus nepodarí?

Ak sa počas overovania nedostaví očakávaný výsledok, nepokračujem jednoducho ďalej, akoby sa nič nestalo.

Najprv sa snažím zistiť, kde mohla vzniknúť chyba.

Prehodnocujem jednotlivé kroky postupu, okolnosti jeho vykonania a podľa potreby aj predpoklady, z ktorých som pri jeho vytváraní vychádzal.

Môže sa ukázať, že určitý krok nebol správne formulovaný, že niektorá podmienka nebola dostatočne zohľadnená alebo že samotný postup potrebuje úpravu.

Ak zistím možnú chybu, snažím sa ju odstrániť.

A potom začínam odznova.

Nezapočítavam predchádzajúce úspešné pokusy. Nepokračujem tam, kde som skončil.

Celé overovanie sa začína od nuly a opäť musí nasledovať päť po sebe nasledujúcich úspešných výsledkov.

Týmto spôsobom sa snažím zachovať rovnaké kritériá pri každom novom postupe.

Nechcem totiž vytvoriť pravidlo, ktoré budem pri jednom postupe dodržiavať a pri inom ho zmiernim iba preto, že by som si želal, aby bol funkčný.

Ak si stanovím určitú podmienku, musím ju rešpektovať aj vtedy, keď jej splnenie znamená ďalšiu prácu, opakovanie alebo zmenu pôvodného postupu.

Prečo nepovažujem jednorazový úspech za dôkaz?

Predstavme si, že mág vykoná určitý postup a krátko nato nastane udalosť, ktorú očakával.

Môže nadobudnúť presvedčenie, že práve jeho magická činnosť spôsobila daný výsledok.

Ale čo ak by sa táto udalosť stala aj bez jeho zásahu?

Čo ak išlo o prirodzený vývoj okolností?

Čo ak na výsledok vplývali ďalšie skutočnosti, o ktorých mág vôbec nevedel?

Tieto otázky považujem za oprávnené.

Práve preto sa snažím výsledky opakovane preverovať.

Zároveň však treba povedať, že ani opakovanie samo osebe nemusí odstrániť všetky pochybnosti.
Ak napríklad skúmame udalosť, ktorá by aj bez zásahu nastávala veľmi často, päť úspešných výsledkov za sebou ešte nemusí predstavovať presvedčivý dôkaz príčinnej súvislosti.

Pri objektívnom skúmaní je preto dôležité zohľadniť aj to, čo by sa pravdepodobne stalo bez vykonania skúmaného postupu.

Vlastný systém overovania považujem za spôsob, ako obmedzovať unáhlené závery. Nie za dôvod vyhlásiť, že už nikdy nemôžem dospieť k nesprávnemu vysvetleniu.

Rozdiel medzi funkčnosťou a pochopením príčiny

Tu sa dostávame k ďalšej dôležitej otázke.

Predstavme si, že mág vytvorí postup, ktorý sa mu pri opakovanom použití osvedčuje.

Môže dospieť k záveru, že má prakticky použiteľný postup.

Znamená to však, že zároveň dokonale rozumie mechanizmu jeho pôsobenia?

Nie nevyhnutne.

Aj v iných oblastiach ľudského poznania sa stávalo, že ľudia dokázali určitý postup úspešne používať dávno predtým, než pochopili všetky príčiny jeho účinkov.

A naopak, existovali aj postupy, ktorým ľudia pripisovali účinky, ktoré sa pri dôkladnejšom skúmaní nepotvrdili.

Preto je podľa môjho názoru potrebné zachovať určitú mieru opatrnosti.

Mág by mal vedieť odlíšiť to, čo skutočne pozoroval, od toho, čo si na základe pozorovania vysvetľuje.

Praktická skúsenosť a jej teoretické vysvetlenie sú dve odlišné veci.

Môže sa omyl stať súčasťou magického učenia?

Som presvedčený, že môže.

Predstavme si mága, ktorý vytvorí určitý postup a zároveň k nemu poskytne vlastné vysvetlenie.

Jeho žiaci tento postup prevezmú. Neskôr ho začnú odovzdávať svojim žiakom a postupne sa stane súčasťou tradície.

Po niekoľkých generáciách už nemusí nikto vedieť, za akých okolností pôvodné vysvetlenie vzniklo.

To, čo bolo kedysi iba osobným názorom jedného človeka, sa môže začať považovať za nespochybniteľnú pravdu.

A práve tu vidím nebezpečenstvo.

Nie v samotnom omyle.

Omyl je prirodzenou súčasťou ľudského poznávania.

Problém vzniká vtedy, keď sa určitý názor prestane skúmať iba preto, že pochádza od uznávaného učiteľa alebo že sa odovzdáva už celé desaťročia či stáročia.

Dĺžka existencie určitého učenia sama osebe nedokazuje jeho pravdivosť.

Rovnako ani postavenie človeka, ktorý určité tvrdenie vyslovil, nie je dôkazom, že sa nemohol mýliť.

Učiteľ môže byť skúsený, vzdelaný a rešpektovaný, ale stále zostáva človekom.

A človek sa môže mýliť.

Tradícia má hodnotu, ale nesmie nahrádzať premýšľanie

Tradíciu nepovažujem za niečo bezvýznamné.

Naopak, uchovávanie skúseností predchádzajúcich generácií môže byť veľmi cenné.

Ak by každá generácia začínala úplne od začiatku, množstvo poznatkov a skúseností by sa stratilo.

Zároveň však nepovažujem za správne, aby sa tradícia stala prekážkou ďalšieho poznávania.

Ak naši predchodcovia niečo vysvetľovali určitým spôsobom, je potrebné pochopiť, prečo k takému vysvetleniu dospeli.

Ak existujú nové skúsenosti alebo poznatky, ktoré ich závery spochybňujú, mali by sme byť ochotní sa nimi zaoberať.

To však neznamená automaticky odmietať staré učenie iba preto, že je staré.

Rovnako nesprávne by bolo automaticky prijímať nové tvrdenie iba preto, že je nové.

Rozhodujúca by mala byť jeho obsahová hodnota, zdôvodnenie a možnosť overovania.

Ani dlhoročná prax nie je zárukou neomylnosti

Mágii sa venujem viac než štyri desaťročia.

Za tento čas som získal množstvo skúseností, vytvoril vlastné postupy a venoval sa ich praktickému overovaniu aj výučbe.

Pri svojej práci sa snažím postupovať tak, aby som minimalizoval možnosť, že prijmem za funkčné niečo, čo sa mi v skutočnosti spoľahlivo neosvedčilo.

Musím však rozlišovať medzi dvoma vecami.

Jedna vec je povedať, že som počas svojej praxe nemusel zásadne prehodnotiť niektorý zo svojich už prijatých postupov.

Druhá vec by bola tvrdiť, že sa preto nikdy nemôžem mýliť.

Takéto tvrdenie by som nepovažoval za správne.

Skutočnosť, že som si vytvoril prísny systém overovania, ešte neznamená, že poznám všetky možné okolnosti a príčiny pozorovaných javov.

Práve preto sa snažím pristupovať k poznávaniu tak, aby som si ponechal priestor na nové informácie.

Nie preto, že by som automaticky pochyboval o všetkom, čo som počas života vykonal.

Ale preto, že nepovažujem vlastné presvedčenie za konečnú hranicu poznania.

Nebezpečenstvo osobného presvedčenia

Ľudia majú prirodzenú tendenciu viac si všímať informácie, ktoré potvrdzujú ich doterajšie názory.

V psychológii sa tento jav označuje ako potvrdzovacie skreslenie.

Ak je človek presvedčený, že určitý postup funguje, môže si výraznejšie pamätať jeho úspechy a menej pozornosti venovať neúspechom.

Niekedy môže neúspech automaticky vysvetľovať vonkajšími okolnosťami, zatiaľ čo úspech pripisuje výhradne vlastnému postupu.

Takto sa môže postupne vytvoriť presvedčenie, ktoré je veľmi pevné, ale nemusí byť dostatočne podložené.

Preto považujem za dôležité, aby sme neúspešné výsledky neprehliadali.

Práve neúspech môže niekedy poskytnúť viac užitočných informácií než očakávaný výsledok.

Môže nás upozorniť na chybu, nesprávny predpoklad alebo okolnosť, ktorú sme dovtedy nezohľadňovali.

Ak sa výsledok nedostaví, nemali by sme sa uspokojiť s vysvetlením, ktoré za každú cenu zachová správnosť nášho pôvodného presvedčenia.

Niekedy je potrebné pripustiť aj možnosť, že sa mýlime v samotnom základe svojho vysvetlenia.

Čo by mal učiteľ odovzdávať svojim žiakom?

Počas rokov výučby som dospel k presvedčeniu, že úlohou učiteľa nie je iba odovzdávať hotové postupy a vysvetlenia.

Učiteľ by mal svojich žiakov viesť aj k samostatnému premýšľaniu.

Mal by ich učiť rozlišovať medzi tým, čo je súčasťou odovzdávaného učenia, čo vychádza z osobnej skúsenosti a čo predstavuje určitú interpretáciu.

To však neznamená, že žiak má hneď od začiatku meniť postupy, ktorým ešte dostatočne nerozumie.

Vo výučbe považujem za dôležité, aby žiak najprv zvládol existujúce postupy a pochopil ich obsah.

Až následne má zmysel, aby sa pokúšal o ich samostatné hodnotenie, úpravy alebo vytváranie vlastných postupov.

Svojich žiakov zároveň vediem k tomu, aby sa časom naučili vytvárať aj vlastné magické texty a postupy.

Nechcem, aby boli po celý život odkázaní iba na to, čo som napísal alebo vytvoril ja.

Ak má učenie pokračovať a rozvíjať sa, musí umožňovať aj samostatnú prácu ďalších generácií.

To však predpokladá nielen vedomosti a skúsenosti, ale aj zodpovednosť.

Autorita učiteľa nesmie znamenať jeho neomylnosť

V každom systéme výučby existuje určitá autorita učiteľa.

Považujem to za prirodzené.

Učiteľ má spravidla viac skúseností než jeho žiak, pozná postupy, ktoré žiak ešte len študuje, a nesie zodpovednosť za spôsob výučby.

To však neznamená, že jeho slová musia byť za každých okolností považované za absolútnu pravdu.

Autorita učiteľa by podľa môjho názoru mala vychádzať z jeho vedomostí, skúseností, schopnosti vysvetľovať a ochoty niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia.

Nie z predstavy, že sa nikdy nemôže pomýliť.

Ak by učiteľ zistil, že niektoré jeho vysvetlenie bolo nesprávne, mal by byť schopný túto skutočnosť priznať.

V opačnom prípade by mohol začať chrániť predovšetkým vlastné postavenie, a nie samotné poznanie.

A to by som považoval za vážny problém.

Môže mág veriť nesprávnemu vysvetleniu až do konca života?

Áno, môže.

Človek nemusí počas svojho života odhaliť všetky vlastné omyly.

Niektoré názory môže prehodnotiť na základe nových skúseností. Iné si môže zachovať až do smrti.

To však automaticky neznamená, že jeho životná práca bola bezcenná.

Aj keď sa neskôr ukáže, že niektoré vysvetlenie bolo nesprávne, samotné záznamy, pozorovania a skúsenosti môžu zostať hodnotné.

Práve preto považujem za dôležité uchovávať nielen výsledné závery, ale podľa možností aj okolnosti, za ktorých vznikli.

Ak budúce generácie poznajú iba hotové tvrdenie, nemusia mať možnosť zistiť, ako k nemu jeho autor dospel.

Ak však majú k dispozícii aj opis postupu, podmienky jeho vykonania a zaznamenané výsledky, môžu ich samostatne hodnotiť.

To považujem za významné aj pri uchovávaní magického učenia.

Knihy, kroniky a ďalšie písomné dokumenty by nemali slúžiť iba na zachovanie tvrdení našich predchodcov.

Mali by podľa možností zachovávať aj spôsob ich uvažovania, skúmania a práce.

Priznanie omylu neznamená popretie vlastnej minulosti

Niekedy ľudia vnímajú zmenu názoru ako osobnú prehru.

Ak niekto po mnohých rokoch prizná, že sa v určitej veci mýlil, môže mať pocit, akoby tým znehodnotil všetko, čo dovtedy vykonal.

Ja sa na to pozerám inak.

Ak človek na základe nových skúseností dospeje k presnejšiemu pochopeniu určitej veci, nemusí to znamenať, že jeho predchádzajúca práca bola zbytočná.

Práve táto práca ho mohla priviesť k novému poznaniu.

Dôležité je, aby dokázal rozlíšiť medzi prirodzeným vývojom svojich názorov a vedomým zotrvávaním v omyle.

Za problém nepovažujem to, že človek niečo nevedel alebo pochopil nesprávne.

Za problém by som považoval situáciu, keď už má dostatočné dôvody svoj názor prehodnotiť, ale odmieta to iba preto, že by musel priznať vlastnú chybu.

Poznanie sa nekončí tým, že sme o niečom presvedčení

Počas života sa stretávame s množstvom tvrdení, vysvetlení a skúseností.

Niektoré prijímame od svojich učiteľov. K iným dospievame vlastným skúmaním.

Časom sa z nich vytvára náš osobný obraz sveta.

Tento obraz však nemusí byť úplný.

Aj človek, ktorý sa celý život usiluje postupovať dôsledne a zodpovedne, môže niektoré veci pochopiť nesprávne.

Preto si myslím, že skutočné poznávanie si vyžaduje nielen vytrvalosť a skúsenosti, ale aj schopnosť zachovať si určitú mieru pokory voči tomu, čo ešte nepoznáme.

Tým nemyslím podceňovanie vlastných vedomostí ani neustále pochybovanie o všetkom.

Myslím tým vedomie, že naše súčasné poznanie nemusí predstavovať jeho konečnú podobu.

A práve toto vedomie nám umožňuje pokračovať ďalej.

Záver: Môže mág celý život veriť niečomu, v čom sa mýli?

Vrátim sa k otázke, ktorou som tento príspevok začal.

Môže mág celý život veriť niečomu, v čom sa mýli?

Som presvedčený, že môže.

Môže mať za sebou desaťročia skúseností, množstvo vykonaných postupov a stovky hodín výučby, a napriek tomu nemusí správne rozumieť každej príčine javov, s ktorými sa stretol.

Práve preto považujem za dôležité overovať vlastné postupy, zaznamenávať skúsenosti a byť pripravený skúmať aj to, čo sa na prvý pohľad javí ako samozrejmé.

Vo svojej praxi som si stanovil pravidlo piatich po sebe nasledujúcich úspešných pokusov, pričom pri neúspechu začínam overovanie odznova.

Je to môj spôsob, ako sa snažím oddeľovať postupy, ktoré sa mi opakovane osvedčili, od tých, ktoré zostali iba predpokladom.

Zároveň však viem, že žiadne osobné pravidlo overovania automaticky nezaručuje neomylnosť.

A preto považujem za dôležité rozlišovať medzi tým, čo som zažil, čo sa mi opakovane osvedčilo a čo o príčinách týchto skúseností skutočne viem.

Pretože medzi vetami „Som presvedčený, že je to tak“ a „Dokážem preukázať, že je to tak“ existuje zásadný rozdiel.

A tento rozdiel by podľa môjho názoru nemal prehliadať žiadny mág, bez ohľadu na to, aké má skúsenosti, koľko rokov sa mágii venuje alebo aké postavenie dosiahol.

Možno totiž nie je najväčším problémom mága to, že sa niekedy pomýli.

Najväčším problémom môže byť chvíľa, keď nadobudne presvedčenie, že sa už pomýliť nemôže.

PS:
V nasledujúcom príspevku s názvom „Keď sa magická skúsenosť nedá odovzdať slovami“ sa budem venovať rozdielu medzi teoretickými vedomosťami, pochopením učenia a osobnou magickou skúsenosťou. Na konkrétnych príkladoch z výučby v Selekcii, od HS3 až po HS6, priblížim, prečo ani najpodrobnejšie vysvetlenie učiteľa nedokáže vždy nahradiť vlastnú prax žiaka.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk