V predchádzajúcom príspevku som sa venoval filozofii duše a tomu, ako sa človek počas tisícročí pokúšal pochopiť, čo vlastne duša je. Videli sme, že odpovede sa menili podľa doby, kultúry, filozofie i náboženstva. Jedna otázka však zostala otvorená a podľa môjho názoru patrí medzi najzaujímavejšie otázky vôbec:

Je vedomie to isté ako duša?

Aj napriek tomu, že som napísal knihy Život po smrti a Za závojom smrti, nad touto témou premýšľam dodnes.

Možno to niekoho prekvapí. Veď by sa mohlo zdať, že človek, ktorý venuje výskumu života po smrti celé desaťročia a napíše o tom knihy, už musí mať vo všetkom jasno.

Jednou z najčastejších otázok, ktoré si ľudia kladú od nepamäti, je: Čo sa s človekom stane po smrti?

Odpoveď na túto otázku hľadajú náboženstvá, filozofi aj duchovné smery po celom svete.
Zaujímavé pritom je, že hoci sa hinduizmus a budhizmus často spomínajú spolu ako náboženstvá reinkarnácie, ich pohľad na človeka, dušu a pokračovanie života je v skutočnosti veľmi odlišný.

Po napísaní môjho predchádzajúceho článku o práci s dušou zosnulého v mágii mi kolega Anubis napísal veľmi osobný komentár. Opísal v ňom udalosť, keď sa s ním prišiel v deň svojho pohrebu rozlúčiť jeho zosnulý strýko. Nebola to dlhá spomienka, ale mala v sebe niečo, čo vo mne otvorilo množstvo vlastných spomienok.

Uvedomil som si, že aj ja som počas svojho života zažil niekoľko stretnutí s dušami zosnulých, na ktoré som nikdy nedokázal zabudnúť. Dlho som váhal, či o nich vôbec písať. Nie preto, že by som sa za ne hanbil. Skôr preto, že sú veľmi osobné. Niektoré sa dotýkajú mojej rodiny, iné mojich učiteľov a ľudí, ktorých som mal úprimne rád.

Mágia, duša, zosnulí, nekromancia. Už samotné tieto slová v mnohých ľuďoch vyvolávajú predstavy temných rituálov, vyvolávania duchov či hororových scén z filmov. Skutočná práca s dušou zosnulého je však podľa môjho pohľadu na mágiu niečím úplne iným.

Smrť človeka je pre väčšinu ľudí vnímaná ako definitívny koniec. Koniec prítomnosti, hlasu, dotyku, spoločných chvíľ. No ak sa na túto tému pozrieš hlbšie – nielen cez bolesť, ale aj cez skúsenosti, ktoré sa opakovane objavujú naprieč generáciami – začneš vnímať, že smrť nemusí znamenať úplné prerušenie spojenia.