Moje začiatky písania siahajú hlboko do minulosti. Ešte skôr, ako som napísal prvú vetu, som s veľkým nadšením čítal románové časopisy, ktoré vydávalo vydavateľstvo SMENA. Dodnes ich mám niekoľko odložených. Medzi nimi aj román Diablovo zlato od autora Chet Cunninghama, ktorého originál vyšiel už v roku 1980 a neskôr sa dostal aj k slovenským čitateľom.

Kupoval som si tieto časopisy a sníval o tom, že raz budem písať aj ja. Tak, ako to býva u mnohých mladých ľudí, čakal som na okamih, ktorý ma prinúti začať.

Mal som štrnásť rokov.

V našej obci premietali večer film Merlin – príbeh legendárneho mága, ktorého asi netreba predstavovať. Ako mladého žiaka tajného učenia mágie ma fascinovalo už len to, že sa v období hlbokej totality premieta film s takouto témou. Netušil som však, že práve tento večer ovplyvní môj život hneď dvakrát.

Môj učiteľ mi pred tým povedal, aby som po filme prišiel ku kaštieľu a prešiel cez nádvorie až za zadnú bránu. Bolo približne pol jedenástej večer. Keď som stál pred tmavým podchodom, na chvíľu som zaváhal. Mal som iba štrnásť rokov a prirodzene som cítil obavy.

Od začiatku výučby ma však učili prekonávať vlastné hranice. Tak som sa rozhodol vykročiť.

Keď som vyšiel na nádvorie, za zadnou bránou som uvidel obrovskú postavu ducha. Doslova som zamrzol. Dodnes si pamätám myšlienku, ktorá mi prebehla hlavou:

„Ak sa teraz otočím a utečiem, už sa sem nikdy nevrátim.“

Po niekoľkých sekundách, počas ktorých mi srdce bilo ako zvon, som urobil prvý krok. Potom druhý.

A zrazu som pochopil.

Nebola to žiadna bytosť. Bol to iba mesačný svit dopadajúci na omietku štítu kaštieľa.
To, čo som považoval za hlavu ducha, bol tieň okrúhleho okna. Bola to obyčajná hra svetla a tieňa.

Za zadnou bránou stáli dvaja muži. Môj učiteľ a jeho priateľ. Rozprávali sa a čakali ma.

Môj učiteľ presne vedel, čo uvidím, keď vstúpim na nádvorie. Chcel zistiť, ako si poradím so svojím strachom.

Dnes s úsmevom hovorím, že odvtedy sa bojím už len svojho zubára.

Pochválil ma a potom mi povedal, aby som utekal domov, lebo mama ma určite začne hľadať.

A práve vtedy som si uvedomil ešte jednu vec.

Keď som dokázal prekonať strach z tmy, dokážem prekonať aj strach z prázdneho papiera.

Na druhý deň som si sadol za otcov písací stroj Consul a začal písať.

Písal sa rok 1982.

Svoje prvé „veľkolepé dielo“ som nazval Merlin, neskôr som názov zmenil na Hrad.
Napísal som približne šestnásť strán formátu A4. Nie je to veľa, ale čo možno očakávať od štrnásťročného chlapca?

Tieto už zažltnuté stránky mám dodnes starostlivo odložené.

A zaujímavé je, že po mnohých desaťročiach som sa k nim vrátil. Niektoré myšlienky z tohto prvého rukopisu sa neskôr stali súčasťou knihy Trevor.

Krátko nato som začal písať aj detektívku. Aj z nej sa zachovalo iba niekoľko strán, ktoré mám dodnes medzi svojimi rukopismi.

A áno… vo svojej pracovni mám dodnes aj ten starý písací stroj Consul, na ktorom sa všetko začalo.

Prešli desaťročia.

Napísal som rukopis Cesta vesmírom, ktorý som však nikdy nevydal. Stále čaká na chvíľu, keď budem mať pocit, že som ho spracoval presne tak, ako si predstavujem.

Potom prišla moja prvá vydaná kniha Život po smrti.

Nasledoval Trevor, v ktorom som sa po rokoch vrátil k svojmu prvému rukopisu, no už som do príbehu vložil aj skúsenosti zo života, výučby v Anách a neskôr aj Selekcii.

Postupne vznikli knihy Za závojom smrti, Trevor II., Princezná Anaris, Seth – Cesta mága, Bimbi z Trpaslíkovho ranča, niekoľko vydaní Knihy mágie, Kniha mágie II. a popri tom desiatky odborných prác, študijných materiálov a prednášok určených pre výučbu mágie.

Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si jednu zvláštnu vec.

Keby som v ten večer zo strachu ušiel z nádvoria kaštieľa, možno by som nikdy nenapísal ani jednu knihu.

Možno práve preto verím, že veľké cesty sa často nezačínajú veľkými rozhodnutiami.
Začínajú jedným malým krokom vpred, keď sa človek rozhodne prekonať vlastný strach.

A možno práve preto dnes každému, kto túži písať, odkazujem jediné:

Nečakajte na dokonalú chvíľu. Začnite.

Prvá stránka možno nebude dokonalá. Ani druhá. Ale raz sa možno práve ona stane začiatkom príbehu, ku ktorému sa po desaťročiach s úsmevom vrátite.

Záver

Dnes už viem, že každá kniha je vlastne zachyteným okamihom života svojho autora.

Keď po rokoch otvorím svoje staré rukopisy, nečítam iba príbehy. Čítam človeka, ktorým som vtedy bol. Vidím svoje sny, pochybnosti, hľadanie aj postupné dozrievanie.

Keď sa dnes pozriem na police vo svojej pracovni, nevidím len knihy. Za každou z nich sú tisíce hodín premýšľania, písania, opravovania a hľadania správnych slov. Je v nich ukrytá cesta, ktorá sa začala pri obyčajnom písacom stroji Consul, pokračovala cez prvé nesmelé rukopisy až po knihy, ktoré dnes držia v rukách moji čitatelia a žiaci.

Možno práve preto nikdy nehovorím, že som už dopísal. Stále mám nové nápady, nové témy a rukopisy, ktoré čakajú na svoj čas. Pokiaľ mi zdravie dovolí, chcel by som písať ďalej. Nie preto, aby som vydal čo najviac kníh, ale preto, aby po mne zostalo niečo, čo môže pomôcť aj ďalším generáciám.

Ak sa ma raz niekto opýta, kde sa to všetko začalo, odpoveď bude jednoduchá.

Začalo sa to jedným večerom, jedným prekonaným strachom a jedným starým písacím strojom.

PS:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk