V predchádzajúcom príspevku som sa venoval filozofii duše a tomu, ako sa človek počas tisícročí pokúšal pochopiť, čo vlastne duša je. Videli sme, že odpovede sa menili podľa doby, kultúry, filozofie i náboženstva. Jedna otázka však zostala otvorená a podľa môjho názoru patrí medzi najzaujímavejšie otázky vôbec:

Je vedomie to isté ako duša?

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide iba o dve rozdielne pomenovania toho istého. Veď keď hovoríme o duši, často máme na mysli vnútorné „ja“ človeka – jeho myšlienky, pocity, spomienky, vôľu či schopnosť uvedomovať si vlastnú existenciu. A práve mnohé z týchto vlastností spájame aj s vedomím.

Keď sa však nad tým zamyslíme hlbšie, zistíme, že problém je omnoho zložitejší.

Čo vlastne nazývame vedomím?

Vedomie patrí medzi pojmy, ktoré každý intuitívne pozná, ale ktoré sa veľmi ťažko presne definujú.

Vieme, že sme pri vedomí. Vieme, že vnímame okolitý svet. Dokážeme si uvedomiť sami seba, premýšľať o minulosti, plánovať budúcnosť, cítiť bolesť, radosť, strach či lásku.

Dokážeme dokonca premýšľať o vlastnom premýšľaní.

A práve tu vzniká zvláštny problém.

Mozog môžeme skúmať ako biologický orgán. Môžeme sledovať aktivitu jeho jednotlivých oblastí, elektrické impulzy, chemické procesy alebo zmeny, ktoré nastávajú pri poškodení určitých častí mozgu.

Lenže samotná činnosť mozgu nám ešte úplne nevysvetľuje, prečo túto činnosť subjektívne prežívame.

Môžeme pozorovať, čo sa v mozgu deje, keď človek vidí červenú farbu. Ale tým ešte nevysvetlíme samotný vnútorný zážitok človeka, ktorý tú červenú vidí.

A práve toto je jeden z veľkých problémov filozofie vedomia.

Mozog a vedomie

Dnes máme množstvo dôkazov o tom, že medzi mozgom a naším vedomým prežívaním existuje veľmi úzky vzťah.

Keď sa poškodí určitá časť mozgu, môže sa zmeniť pamäť, správanie, schopnosť hovoriť, vnímanie okolitého sveta alebo dokonca osobnosť človeka.

Chemické látky dokážu meniť stav vedomia. Narkóza môže vedomie dočasne potlačiť. Alkohol alebo drogy môžu zmeniť spôsob vnímania sveta. Niektoré ochorenia mozgu môžu zásadne ovplyvniť správanie človeka.

To všetko je realita, ktorú nemožno ignorovať.

Z toho však vzniká ďalšia otázka.

Ak je vedomie tak úzko spojené s mozgom, znamená to automaticky, že ho mozog aj vytvára?

Materialistický pohľad odpovedá v zásade áno. Podľa neho je vedomie výsledkom nesmierne zložitej činnosti mozgu. Ak prestane fungovať mozog, prestane existovať aj vedomie.

Z takéhoto pohľadu nepotrebujeme na vysvetlenie človeka samostatnú dušu.

Lenže filozofia pozná aj iné možnosti.

Descartes a dve podstaty človeka

Jedným z najznámejších mysliteľov, ktorí oddeľovali myseľ od hmotného tela, bol René Descartes.

Človeka chápal prostredníctvom dvoch odlišných podstát. Na jednej strane stojí hmotné telo, na druhej mysliaca skutočnosť.

Jeho známe:

„Myslím, teda som.“

smeruje k veľmi zaujímavej myšlienke.

O mnohých veciach môžeme pochybovať. Môžeme pochybovať dokonca aj o tom, či naše zmysly vždy správne zobrazujú svet.

Ale v okamihu, keď pochybujem, musí existovať niečo, čo pochybuje.

Existuje teda subjekt, ktorý si uvedomuje svoje vlastné myslenie.

Descartov dualizmus však priniesol problém, ktorý filozofia rieši dodnes: ak sú myseľ a telo dve rozdielne skutočnosti, ako spolu komunikujú?

Ako môže niečo nehmotné pôsobiť na hmotný mozog a ako môže mozog pôsobiť na niečo nehmotné?

Jednoduchá odpoveď neexistuje.

A kde je v tom duša?

Tu sa dostávame k podstate našej otázky.

Ak používame slovo duša, musíme si najprv povedať, čo ním vlastne myslíme.

Ak je duša iba staršie pomenovanie psychiky a vedomia človeka, potom by sme mohli povedať, že vedomie a duša predstavujú veľmi podobnú skutočnosť.

Ak však dušu chápeme ako samostatnú zložku človeka, ktorá nie je totožná s fyzickým telom a môže existovať nezávisle od neho, situácia je úplne iná.

Potom by vedomie nemuselo byť dušou samotnou.

Mohlo by byť jedným z jej prejavov.

A práve táto možnosť je pre mňa osobne veľmi zaujímavá.

Čo zo mňa robí „mňa“?

Skúsme si položiť jednoduchú otázku.

Kto som?

Moje telo?

Moje telo sa počas života neustále mení.

Som teda môj mozog?

Aj mozog sa počas života mení. Vytvára nové spojenia, staré zanikajú, menia ho skúsenosti, vek, choroby i prostredie.

Som moje spomienky?

Ani tie nie sú nemenné. Niečo zabúdame, niečo si pamätáme nepresne a niektoré udalosti z nášho života zmiznú z vedomej pamäti úplne.

Som moja osobnosť?

Ani tá nie je počas celého života rovnaká.

Človek vo veku desať rokov a ten istý človek vo veku sedemdesiat rokov môže rozmýšľať úplne inak. Má iné skúsenosti, názory, vedomosti i postoje.

Napriek tomu obaja hovoria:

„Ja.“

Práve toto „ja“ považujem za nesmierne zaujímavé.

Čo vytvára pocit kontinuity našej existencie?

Experiment, ktorý si môžeme urobiť sami

Nemusíme mať laboratórium ani zložité prístroje.

Stačí sa pozrieť na svoju fotografiu z detstva.

Dieťa na fotografii môže vyzerať úplne inak ako človek, ktorý sa na fotografiu pozerá dnes. Jeho telo bolo iné. Jeho vedomosti boli iné. Jeho názory boli iné. Jeho mozog bol v inom štádiu vývoja.

Napriek tomu nepovieme:

„To bol niekto iný.“

Povieme:

„To som ja.“

Ale čo presne spája človeka na starej fotografii s človekom, ktorý ju drží v ruke o desiatky rokov neskôr?

Biológia nám môže vysvetliť kontinuitu organizmu.
Psychológia môže hovoriť o pamäti a osobnej identite.
Filozofia však môže položiť ešte hlbšiu otázku:

Existuje za všetkými týmito zmenami niečo stále?

A práve tu sa opäť dostávame k pojmu duše.

Je mozog tvorcom alebo sprostredkovateľom?

Existujú dve zásadne rozdielne možnosti.

Prvá hovorí:

Mozog vytvára vedomie.

Ak mozog prestane existovať, vedomie zanikne.

Druhá možnosť hovorí:

Mozog vedomie sprostredkováva.

V takom prípade by mozog nebol samotným zdrojom vedomia, ale určitým nástrojom, prostredníctvom ktorého sa vedomie prejavuje počas fyzického života.

Je potrebné zdôrazniť, že tieto dve možnosti dnes nemajú rovnaké vedecké postavenie. Neuroveda nachádza veľmi silné väzby medzi stavom mozgu a stavom vedomia. Predstava mozgu ako sprostredkovateľa nezávislej duše je filozofickou alebo metafyzickou hypotézou, nie vedecky potvrdeným faktom.

To však neznamená, že filozofická otázka prestáva existovať.

Veda môže skúmať mechanizmy mozgu.

Filozofia sa môže pýtať, čo z týchto poznatkov môžeme vyvodiť o samotnej podstate vedomia.

A duchovné či magické systémy môžu ponúkať ďalšie interpretácie.

Tieto roviny však podľa mňa netreba zamieňať.

Môj pohľad mága

Vo svojich knihách venovaných životu po smrti a problematike duše som sa touto otázkou zaoberal z pohľadu, ktorý prirodzene vychádza aj z mojej dlhoročnej práce s mágiou.

Nikdy som však nepovažoval za správne vydávať osobné presvedčenie za vedecký fakt.

Pre mňa je duša viac než samotné vedomie vytvárané každodennou činnosťou mozgu.

Vedomie, ktoré počas života poznáme, vnímam ako spôsob, ktorým si človek uvedomuje seba a svet počas svojej fyzickej existencie. Duša je v mojom chápaní hlbší princíp.

Preto by som medzi pojmy mozog – vedomie – duša automaticky nedával znamienko rovnosti.

Mozog patrí fyzickému telu.

Vedomie je spôsob nášho prežívania a uvedomovania.

Duša – ak prijmeme jej existenciu – môže predstavovať niečo, čo presahuje oboje.

Je to však môj pohľad a nie tvrdenie, ktoré by som chcel komukoľvek vnucovať.

Smrť je rozhodujúcou hranicou

Celý problém sa napokon dostáva k otázke smrti.

Pokiaľ človek žije, mozog, vedomie a to, čo nazývame dušou, môžeme vnímať ako jeden fungujúci celok.

Smrť však položí zásadnú otázku:

Čo zostane, keď mozog definitívne prestane fungovať?

Ak je vedomie výlučne produktom mozgu, odpoveď je jednoduchá – nezostane vedomé „ja“.

Ak však existuje duša nezávislá od fyzického tela, potom vzniká možnosť, že smrť mozgu nemusí znamenať koniec celej ľudskej existencie.

A práve tu sa končia možnosti dnešného jednoznačného vedeckého poznania a začína priestor filozofie, viery, metafyziky a osobného presvedčenia.

Prečo stále nepoznáme definitívnu odpoveď?

Možno preto, že sa pokúšame skúmať jeden z najzložitejších javov prostredníctvom samotného nástroja, ktorý je jeho súčasťou.

Mozog skúma mozog.
Vedomie premýšľa o vedomí.
Človek sa pokúša pochopiť vlastnú existenciu.

Dokážeme sledovať neuróny, merať elektrickú aktivitu mozgu a pozorovať, ktoré oblasti sa aktivujú pri určitých činnostiach. Naše poznanie mozgu sa neustále rozširuje.

Napriek tomu zostáva jednoduchá otázka:

Prečo vôbec niečo prežívam?

Prečo nie som iba biologický mechanizmus, ktorý prijíma informácie, spracúva ich a reaguje?
Prečo existuje vnútorný pozorovateľ, ktorý môže povedať:

„Ja viem, že existujem.“

A je tento pozorovateľ iba výsledkom činnosti miliárd nervových buniek?
Alebo sa za ním skrýva ešte niečo iné?

Je teda vedomie dušou?

Na túto otázku dnes nedokážem dať odpoveď, ktorú by som mohol označiť za všeobecne platnú pravdu.

A možno práve to je na nej najzaujímavejšie.

Vieme, že mozog a vedomie sú veľmi úzko prepojené. Vieme, že zásahy do mozgu môžu zásadne meniť vedomie, pamäť i osobnosť človeka.

Nevieme však s rovnakou istotou povedať, či sme tým vysvetlili celú podstatu vedomia.

A už vôbec tým automaticky nerozhodujeme otázku existencie alebo neexistencie duše.

Preto osobne nepovažujem vedomie a dušu za automaticky totožné pojmy.

Ak duša existuje spôsobom, ako ju chápem ja, vedomie môže byť jedným z jej prejavov počas fyzického života človeka. Mozog potom zohráva nesmierne dôležitú úlohu v tom, ako sa tento život a naše vedomé „ja“ prejavujú.

Či však smrťou mozgu zanikne aj všetko, čo tvorilo človeka, zostáva otázkou.

Otázkou, ktorú si ľudstvo kladie tisíce rokov.

A možno ešte dlho bude.

Pre mňa však samotná skutočnosť, že odpoveď nepoznáme, nie je slabosťou.

Je to dôvod pokračovať v hľadaní.

PS:

V najbližšom príspevku sa zamyslím nad témou, ktorá možno niektorých čitateľov prekvapí:
Prečo pri mágii hovorím o meditácii ako o strate času? Vysvetlím, čo týmto tvrdením skutočne myslím, prečo meditáciu ako takú neodmietam, ale aj prečo ju v určitých podobách nepovažujem za potrebnú súčasť praktickej magickej práce.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
https://www.prirodna-medicina.selekcia.sk.