Po napísaní môjho predchádzajúceho článku o práci s dušou zosnulého v mágii mi kolega Anubis napísal veľmi osobný komentár. Opísal v ňom udalosť, keď sa s ním prišiel v deň svojho pohrebu rozlúčiť jeho zosnulý strýko. Nebola to dlhá spomienka, ale mala v sebe niečo, čo vo mne otvorilo množstvo vlastných spomienok.

Uvedomil som si, že aj ja som počas svojho života zažil niekoľko stretnutí s dušami zosnulých, na ktoré som nikdy nedokázal zabudnúť. Dlho som váhal, či o nich vôbec písať. Nie preto, že by som sa za ne hanbil. Skôr preto, že sú veľmi osobné. Niektoré sa dotýkajú mojej rodiny, iné mojich učiteľov a ľudí, ktorých som mal úprimne rád.

Nechcem nimi nikoho presviedčať ani dokazovať existenciu posmrtného života. Každý človek má právo vytvoriť si na podobné udalosti vlastný názor. Ja iba rozprávam to, čo som prežil. A práve preto som sa rozhodol podeliť sa o niekoľko spomienok, ktoré vo mne zostali živé dodnes.

Prvý postreh – mama čakala na svojho syna

Mal som približne dvanásť alebo trinásť rokov. Bolo to obdobie, keď som už vnímal niektoré zvláštne veci, hoci som im ešte nerozumel tak ako dnes.

Mal som veľmi dobrého kamaráta. Bol odo mňa o niečo mladší, ale vekovo sme si boli veľmi blízki. Dnes by som povedal, že bol pre mňa skôr mladším bratom než obyčajným kamarátom. Trávili sme spolu množstvo času. Poznal som jeho rodinu, on tú moju a navzájom sme sa cítili prirodzene prijatí.

Jeho mama však vážne ochorela a jedného dňa bolo všetkým jasné, že sa blíži jej posledná chvíľa.

Rodina sa rozhodla, že počas jej umierania nebude doma. Chceli ho uchrániť pred pohľadom na posledné okamihy života vlastnej mamy. Prišiel preto k nám domov. Nikto z nás netušil, ako sa bude celý deň vyvíjať.

Spočiatku sa snažil hrať a zamestnať sa, ale bolo na ňom vidieť zvláštny nepokoj. Akoby niečo cítil. Akoby ho niečo neustále volalo domov.

Zrazu sa postavil.

„Ja musím ísť domov.“

Nikto ho nedokázal presvedčiť, aby ešte zostal. Nepomáhali prosby ani vysvetľovanie. Nakoniec ma poprosili, aby som ho aspoň odprevadil.

Vyrazil prudkým krokom. Chvíľami takmer bežal a ja som sa snažil držať za ním.

Keď sme prišli k ich domu, v bráne stála suseda. Nenápadne ma zastavila a veľmi potichu mi povedala:

„Zadrž ho… jeho mama už zomrela.“

Ako však zastaviť dieťa, ktoré cíti, že sa doma niečo stalo?

Vbehol do dvora, potom do domu a priamo do izby.

Bežal som hneď za ním.

V izbe už boli príbuzní. Stál tam farár, zať rodiny a niekoľko ďalších dospelých. Atmosféra bola plná plaču, bolesti a ticha.

Vošli sme práve vo chvíli, keď farár pokojne povedal:

„Treba ju obliecť do truhly, kým telo nestuhne. Potom by to už bolo veľmi ťažké.“

Dnes to môže znieť zvláštne, ale v tých časoch bolo všetko inak. V našej obci ešte neexistoval dom smútku. Zosnulí zostávali doma až do pohrebu a rodina ich pripravovala na poslednú cestu sama, často za pomoci susedov. Pohrebné služby nefungovali tak ako dnes. Preto boli farárove slová úplne prirodzené.

Môj kamarát sa vrhol k posteli.

Rozplakal sa tak, ako dokáže plakať iba dieťa, ktorému práve zomrela mama.

A práve v tej chvíli som uvidel niečo, čo vo mne zostalo navždy.

Telo ležiace na posteli sa nepohlo.

Ale nad ním som zrazu uvidel jeho mamu.

Nebolo to fyzické telo. Nebola to predstava.

Vyzerala ako jemná priesvitná postava, akoby vytvorená z ľahkej hmly. Otočila hlavu smerom k svojmu synovi.

Usmiala sa.
Bol to úsmev plný pokoja.
Nie bolesti.
Nie strachu.

Akoby čakala iba na jedinú vec.

Na svojho najmladšieho syna.
Akoby sa s ním ešte chcela rozlúčiť.

Trvalo to iba niekoľko okamihov.

Potom obraz zmizol.

Dnes, po desaťročiach, si uvedomujem, že práve táto udalosť vo mne prvýkrát hlboko otvorila otázku, čo sa deje s človekom po smrti.

Niekto možno povie, že to bola detská fantázia.

Ja to tak necítim.
Nebolo to totiž prvýkrát, čo som ako dieťa videl niečo podobné.
A nebolo to ani naposledy.

Dodatok po prvom postrehu

Osud tohto môjho kamaráta však pokračoval spôsobom, ktorý by som si v detstve nikdy nedokázal predstaviť.

O mnoho rokov neskôr, keď mal iba tridsaťtri rokov, prišiel aj on predčasne o život.

Keď som sa dozvedel správu o jeho smrti, veľmi ma zasiahla. Spomenul som si na deň, keď ako malý chlapec plakal pri posteli svojej mamy a ja som videl jej dušu, ako na neho ešte chvíľu čakala, aby sa s ním mohla rozlúčiť.

Tentoraz sa však odohralo niečo úplne iné.

Po jeho smrti som mal možnosť prežiť krátke stretnutie aj s ním.

Neprišiel preto, aby sa rozlúčil.

Prišiel ma o niečo požiadať.

Povedal mi, aby som poprosil jeho sestry, nech sa pokúsia uvoľniť svoj obrovský smútok. Vysvetlil mi to spôsobom, ktorý si pamätám dodnes.

Povedal:

„Stojím v ich slzách až po členky a neviem ísť ďalej.“

Podľa môjho vnímania tým myslel svoju ďalšiu cestu po smrti. Domnievam sa, že jeho duša už vstúpila do prechodového tunela, o ktorom píšem vo svojich knihách, no nedokázala pokračovať ďalej. Obrovský žiaľ rodiny, predovšetkým jeho sestier, ho akoby stále držal pri tomto svete.

Nežiadal ma o nič iné.
Neprosil o zázrak.
Len o to, aby som rodine povedal, nech ho z lásky pustia ďalej.

Jeho pohreb bol jedným z najväčších, aké som kedy zažil.

Hoci bol navonok obyčajným človekom, ktorý nemal ani vysokoškolské vzdelanie a dokonca ani maturitu, vlastnou usilovnosťou, pracovitosťou a prirodzenou inteligenciou sa vypracoval na vedúcu pozíciu. Riadiť ľudí sa naučil praxou, nie titulmi.

Bol napoly Róm, ale v deň jeho poslednej rozlúčky to nehralo najmenšiu úlohu.

Pri jeho hrobe sa postupne prihovoril nielen kňaz, ale aj generálny riaditeľ spoločnosti, viacerí riaditelia jednotlivých úsekov, jeho spolupracovníci, priatelia a ďalší ľudia, ktorí ho poznali.
Každý chcel povedať niekoľko slov.

Samotný obrad pri hrobe trval približne dve hodiny.

Niečo podobné som dovtedy ani odvtedy nezažil.

Celá obec akoby na chvíľu prestala žiť svoj bežný život.

Mal som pocit, že kto nebol pripútaný na lôžko alebo vážne chorý, prišiel sa s ním rozlúčiť.

Práve vtedy som si uvedomil zvláštny paradox života.

Nie vždy o hodnote človeka rozhoduje jeho vzdelanie, spoločenské postavenie alebo tituly.
Niekedy ju ukáže až deň jeho poslednej rozlúčky.
A možno ešte viac to, koľkým ľuďom po jeho odchode úprimne chýba.
Od jeho smrti ubehlo už mnoho rokov. Napriek tomu jeho hrob býva každý rok na Deň pamiatky zosnulých doslova zaplavený svetlom horiacich sviec. Je to dôkaz, že na niektorých ľudí čas nestačí. Zostávajú živí v spomienkach tých, ktorých sa počas života dotkli svojím charakterom, prácou a ľudskosťou. Ani ja naňho dodnes nezabúdam.

Druhý postreh – Čakal, kým sa prídem rozlúčiť

Skôr, ako opíšem samotný zážitok, musím čitateľom predstaviť človeka, ktorého sa týka. Bez toho by celý príbeh stratil svoju hĺbku.

Bol to krstný otec mojej mamy. Zároveň bol nevlastným bratom môjho starého otca. Mali spoločnú iba mamu. Ich otec, teda môj prastarý otec, odišiel počas prvej svetovej vojny bojovať na východný front do Ruska a domov sa už nikdy nevrátil.

Od ľudí, ktorí vojnu prežili a po jej skončení sa vrátili späť, sa rodina dozvedela krutú správu. Rozprávali, že bol ťažko ranený a vojaci, ktorí pochovávali padlých, údajne povedali: „Načo čakať, aj tak zomrie.“ A spolu s ostatnými ho hodili do spoločného hrobu. Či to bolo naozaj tak, dnes už nikto nedokáže overiť. Takáto správa sa však v našej rodine rozprávala celé generácie.

Moja prastará mama zostala sama s deťmi. Po čase sa znovu vydala a z druhého manželstva sa narodil práve muž, o ktorom teraz píšem – krstný otec mojej mamy.

Bol to statný, silný chlap. V mladosti pracoval ako dedinský kováč. Ľudia ho poznali ako pracovitého človeka, ktorý sa nebál žiadnej roboty. Osud sa s ním však nemaznal. V pomerne mladom veku ochrnul na polovicu tela. Lekári nikdy presne neurčili príčinu. Vylúčili mozgovú príhodu, ale medicína v tých časoch ešte nebola tam, kde je dnes. Od tej chvíle zostal čiastočne ochrnutý až do konca svojho života.

Aj napriek svojmu zdravotnému stavu si zachoval silnú povahu. Nebol jednoduchým človekom.
Mal tvrdší charakter, vedel byť prísny a niekedy aj tvrdohlavý. Napriek tomu sme si k sebe vytvorili zvláštny vzťah.

Veľmi rád som k nemu chodieval.

Sedávali sme spolu celé hodiny a rozprávali sa. O živote, o minulosti, o ľuďoch, o vojne, o rodine…
Bol jedným z tých starých ľudí, ktorí síce veľa prežili, ale rozprávali iba vtedy, keď cítili, že ich niekto naozaj počúva.

Myslím si, že práve preto ma mal rád.

Jeho rodina bola poznačená aj ďalšou bolestivou udalosťou.

Jeho vlastnú dcéru vlastne nemal. Staral sa o dcéru svojej sestry. Tá sa po druhej svetovej vojne spolu s manželom stala obeťou Benešových dekrétov a bola vysídlená do Maďarska. No deti úrady nechali tu na Slovensku u príbuzných čo ostali.

On však zostať musel.

Rovnako ako môj starý otec.

Aj jeho chceli vysťahovať. Už bol prakticky pripravený odísť, keď na poslednú chvíľu prišlo rozhodnutie, že môže zostať. Dôvod bol až absurdne jednoduchý – v obci nebol iný vyučený mäsiar.
A tak časť našej rodiny musela odísť zo svojich domovov a časť zostala. Dodnes vo mne tieto udalosti vyvolávajú trpký pocit. Dejiny sa niekedy správajú ku obyčajným ľuďom veľmi kruto. Rozdeľujú rodiny bez toho, aby sa ich niekto pýtal.

Večer pred jeho smrťou sme sa s mamou vybrali na návštevu.

Vedeli sme, že jeho zdravotný stav je veľmi vážny.

Aj ja som sa s ním chcel rozlúčiť.

Keď sme prišli, sedel pri mne jeho zať. V skutočnosti to ani nebol pokrvný zať, ale manžel dcéry jeho sestry, ktorú vysídlili do Maďarska. Bol veľmi srdečný človek a stále mi mal čo rozprávať.
Ukazoval mi rôzne veci, spomínal na minulosť a zakaždým, keď som sa chcel ospravedlniť a ísť za chorým, povedal:

„Ešte chvíľu počkaj… ešte ti chcem niečo ukázať.“

Nechcel som byť neslušný.

Tak som zostával.

Netušil som, že v izbe vedľa nás leží človek, ktorý sa na mňa opakovane pýta.

Neskôr mi povedali, že sa stále dožadoval:

„Kde je Ašarat? Veď vie, že umieram… nepríde sa so mnou rozlúčiť?“

Keď som sa to dozvedel, veľmi ma to zabolelo.

Ja som sa k nemu dostať chcel.

Len som jednoducho netušil, že každá ďalšia minúta je možno jeho poslednou.

Napokon mama vyšla na dvor a povedala, že je čas ísť domov.

Odišli sme.

Celú cestu domov som mal zvláštny pocit, že niečo zostalo nedokončené.

Na druhý deň dopoludnia zomrel.

Keď som sa o tom dozvedel, išiel som k nim hneď, ako to bolo možné.

Rodinu som poprosil, či sa s ním môžem ešte rozlúčiť.

Ležal už oblečený na posteli.

Truhla ešte nebola pripravená.

V izbe bolo ticho.

Pristúpil som k nemu.

Položil som svoju ruku na jeho ruky.

Potichu som sa mu ospravedlnil.

Povedal som mu, že ma veľmi mrzí, že som sa večer ku nemu nedostal.

A práve v tej chvíli sa stalo niečo, čo si dodnes nedokážem logicky vysvetliť.

Celé jeho telo sa zrazu akoby naposledy nadýchlo.

Nasledoval pomalý výdych.

A v tom okamihu som videl, ako sa jeho duša uvoľnila z tela.

Nebolo to dramatické.

Nebolo to strašidelné.

Naopak.

Bolo to pokojné.

Akoby na mňa jednoducho čakal.

Akoby si povedal:

„Teraz už môžem odísť.“

Či tomu niekto uverí alebo nie, nechám na každom čitateľovi.

Ja si však nemyslím, že to malo čokoľvek spoločné s mágiou.

Bolo to o našom vzťahu.

Mal som ho úprimne rád.

Veľmi som si ho vážil.

A myslím si, že aj on mal svojím spôsobom rád mňa.

Možno práve preto ma ešte počkal.

Až potom sa definitívne rozlúčil so svetom živých.

Tretí postreh – „Syn môj, ja som predsa mŕtvy“

Približne dva roky po udalosti, ktorú som opísal v predchádzajúcom postrehu, zomrel môj starý otec.

Bol to človek, ktorého som mal veľmi rád. Patril medzi tých starých ľudí, ktorí síce veľa nerozprávali, ale keď už niečo povedali, malo to svoju váhu.

Mal svoj dom, v ktorom prežil prakticky celý život. My sme bývali neďaleko a veľmi sme si želali, aby sa k nám na starobu presťahoval. Dokonca sme mu pripravili vlastnú izbu. Mal tam všetko, čo potreboval. Nemusel by sa o nič starať.

On však zakaždým iba pokojne povedal:

„Ja zostanem doma.“

Nikdy sa na to nehneval. Nikdy sa s nikým nehádal. Jednoducho mal svoj dom rád. Bol to jeho svet. Miesto, kde prežil väčšinu svojho života, kde mal svoje spomienky, svoje zvyky a svoj pokoj.

Napriek tomu k nám chodieval každý deň.

Sadol si, porozprával sa s nami, najedol sa, vypil kávu alebo čaj, posedel s nami a potom sa opäť pomaly pobral domov.

Bol to taký každodenný, prirodzený kolobeh života, nad ktorým sa človek vôbec nezamýšľal.

Až kým jedného dňa neodišiel navždy.

Po jeho smrti mi veľmi chýbal.

Nie preto, že by sme spolu robili niečo výnimočné. Chýbala mi práve tá obyčajnosť. To, že zrazu už nikto neotvoril dvere, neprišiel si sadnúť a nezačal sa rozprávať o bežných veciach.

A potom sa stalo niečo, čo vo mne zostalo dodnes.

Neviem, či to nazvať víziou, snom alebo niečím medzi tým.

Bolo to však také skutočné, že ani dnes nedokážem povedať, kde sa končila realita a kde sa začínalo niečo iné.

Zrazu bol u nás.

Presne tak, ako prichádzal za života.

Vošiel do domu úplne prirodzene.

Sadli sme si a rozprávali sa.

O čom sme hovorili, si nechám pre seba. Niektoré rozhovory patria iba tým, ktorí ich prežili.

Pamätám si však, že všetko pôsobilo úplne obyčajne. Akoby vôbec nezomrel.

Keď sme sa dorozprávali, postavil sa.

Tak ako vždy.

Vyšiel som s ním na dvor.

Bol chladný deň.

Pozrel som sa naňho a celkom prirodzene som povedal:

„Dedko, veď je zima… a ty si tak ľahko oblečený.“

Usmial sa.

Pozrel sa na mňa tak pokojne, akoby hovoril tú najobyčajnejšiu vec na svete.

A povedal vetu, na ktorú nikdy nezabudnem.

„Syn môj, ja som predsa mŕtvy. Mne zima vyhovuje. Teplo je problém.“

V tej chvíli som si uvedomil, že naozaj stojím pred človekom, ktorý už nežije.

Nebolo v tom nič strašidelné.
Nebol v tom strach.
Len zvláštny pokoj.

Akoby smrť bola iba ďalším prirodzeným krokom na ceste človeka.

Potom sa na mňa ešte raz pozrel.

Usmial sa.

A povedal už len krátko:

„Už musím ísť.“

Neotočil sa.

Neodišiel ako človek, ktorý kráča po ceste.

Jednoducho sa tam, kde stál, začal pomaly rozplývať.

Jeho postava bola čoraz priesvitnejšia.

Až napokon zmizla úplne.

Na dvore zostalo iba ticho.

Dodnes neviem vysvetliť, čo som vtedy prežil.

Viem iba jedno.

Od toho okamihu som sa na smrť prestal pozerať ako na definitívny koniec.

Začal som ju vnímať skôr ako odchod človeka na cestu, ktorú zatiaľ my, ktorí zostávame, ešte nepoznáme.

Štvrtý postreh – Posledný rozhovor s mojím učiteľom

Posledný príbeh, o ktorý by som sa chcel podeliť, patrí človeku, ktorému vďačím za veľmi veľa.

Bol jedným z mojich učiteľov mágie.

Človekom, ktorý ma dlhé roky viedol, odovzdával mi svoje skúsenosti, vedomosti a postupne ma pripravoval na cestu, po ktorej som neskôr kráčal aj ja ako učiteľ.

Jeho smrť prišla nečakane.
Nebola to dlhá choroba.
Neboli mesiace postupného odchádzania.

Jedného dopoludnia mu jednoducho zlyhalo srdce.

Keď som sa tú správu dozvedel, veľmi ma zasiahla.

Hoci som počas svojho života zažil smrť viacerých blízkych ľudí, odchod učiteľa človek prežíva trochu inak. Nie je to iba strata priateľa. Je to strata človeka, ktorý výrazne ovplyvnil smer jeho života.

Samozrejme, zúčastnil som sa jeho pohrebu.

Dodnes si pamätám atmosféru toho dňa.

Ľudia stáli v tichosti.

Niektorí plakali.
Iní iba mlčky pozerali na truhlu.

Keď ju položili nad hrob a ešte prebiehali posledné pohrebné obrady, zrazu som ho uvidel.

Nestál pri ľuďoch.
Nestál ani za nimi.
Stál vedľa svojej vlastnej truhly.

Presne v mieste, kde sa nachádzali jeho nohy.

Na prvý pohľad mi to vtedy ani nepripadalo zvláštne.

V tom období môjho života som už zažil viacero podobných udalostí a neprekvapovali ma tak ako kedysi.

Čo ma však prekvapilo, bolo niečo celkom iné.

Mal som zvláštny pocit, akoby som bol naraz na dvoch miestach.
Jednou časťou som stále stál medzi smútiacimi.

Počul som hlas kňaza.

Vnímal som ľudí okolo seba.

A zároveň som mal pocit, že stojím vedľa svojho učiteľa pri jeho truhle.

Akoby sa na krátky okamih otvorili dva svety naraz.

Pozrel sa na mňa úplne pokojne.
Nebolo na ňom nič nezvyčajné.
Vyzeral presne tak, ako som ho poznal.

Začali sme sa rozprávať.
Úplne prirodzene.
Akoby sa vôbec nič nestalo.
Akoby sme sa stretli na ďalšej spoločnej prednáške.

Počas rozhovoru spomenul jednu vec, ktorá ma prekvapila.

Povedal, že je zvláštne vidieť na svojom vlastnom pohrebe ľudí, ktorí počas jeho života podporovali komunistický režim.

Práve ten režim, ktorý ho prenasledoval.
Režim, ktorý ho pripravil o slobodu a poslal do väzenia.

Nepovedal to nahnevane.
Skôr s istým pokojom a zvláštnym nadhľadom.
Akoby sa už na celý svoj život pozeral z úplne iného pohľadu.

Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali.

Niektoré slová si však nechám navždy iba pre seba.

Myslím si, že nie všetko, čo človek prežije, patrí na papier.

Existujú rozhovory, ktoré majú zostať iba medzi učiteľom a jeho žiakom.

Keď sa náš rozhovor blížil ku koncu, usmial sa.
Tak, ako som ho poznal po celý život.
Potom povedal vetu, ktorá mi zostala v pamäti dodnes.

„Zajtra sa opäť uvidíme.“

Nebolo v tom nič dramatické.

Akoby iba odchádzal domov po skončení prednášky.
V nasledujúcej chvíli jeho postava jednoducho zmizla.

A ja som zrazu opäť naplno stál medzi ostatnými smútiacimi.

Počul som hlas kňaza.
Videl som ľudí okolo seba.
Akoby sa nič nestalo.

Len vo mne zostal zvláštny pokoj.

Často som sa neskôr zamýšľal nad tým, prečo povedal práve tieto slová.

Možno tým nemyslel doslovné stretnutie.
Možno vedel, že sa budeme stretávať vždy, keď si spomeniem na jeho učenie.
Keď budem pokračovať v práci, ktorú začal.
Keď budem odovzdávať ďalej poznanie, ktoré kedysi odovzdal mne.

Neviem.

A možno ani nie je potrebné poznať odpoveď.

Niektoré otázky totiž nemajú človeka priviesť k vysvetleniu.

Majú ho priviesť k pokore.

Záverečné zamyslenie

Keď sa dnes pozerám späť na svoj život, uvedomujem si, že príbehy, ktoré som opísal v tomto článku, zďaleka nie sú všetkými stretnutiami, ktoré som so zosnulými prežil. Bolo ich viac. Niektoré boli veľmi krátke, iné vo mne zanechali hlbokú stopu na celý život. O mnohých z nich som sa nikdy verejne nezmienil a možno ani nikdy nezmienim. Nie preto, že by som sa bál reakcií ľudí, ale preto, že niektoré okamihy patria iba tým, ktorí ich prežili.

Nikdy som tieto udalosti nebral ako dôkaz vlastných schopností ani ako niečo, čím by som chcel na niekoho zapôsobiť. Naopak. Každé takéto stretnutie vo mne prehlbovalo pokoru. Uvedomoval som si, že existujú veci medzi nebom a zemou, ktoré zatiaľ nedokážeme spoľahlivo vysvetliť ani vedou, ani filozofiou, ani samotnou mágiou.

Možno sa mýlim.

Možno všetko raz dostane celkom obyčajné vysvetlenie.

A možno nie.

Po desaťročiach života som však prestal mať potrebu hľadať odpovede na každú otázku.
Naučil som sa rešpektovať aj tajomstvá, ktoré si zatiaľ necháva život pre seba.

Jedna vec je však pre mňa spoločná vo všetkých príbehoch, ktoré som opísal.

Ani raz som sa nesnažil vyvolať dušu zosnulého.
Ani raz som nikoho neprivolával.
Ani raz som sa nepokúšal násilím otvárať hranicu medzi svetom živých a svetom tých, ktorí odišli.

Vo všetkých prípadoch prišla iniciatíva z druhej strany.

Ak sa niekto prišiel rozlúčiť, urobil to z vlastného rozhodnutia. Ja som bol iba človekom, ktorý mal možnosť byť pri tom.

Možno práve preto dnes vo výučbe mágie svojim žiakom nehovorím o tom, ako vyvolávať duše zosnulých. Učím ich predovšetkým úcte. Úcte k životu, úcte k smrti a úcte k človeku, nech sa nachádza na ktorejkoľvek strane tej tenkej hranice, ktorú nazývame smrťou.

Často sa ma ľudia pýtajú, či sa smrti bojím.

Pravdou je, že oveľa viac ako smrti sa bojím života prežitého bez lásky, bez úcty a bez zmyslu.

Práve tieto stretnutia ma totiž naučili jednu veľmi jednoduchú vec.

Smrť možno ukončí tlkot nášho srdca.
Možno ukončí náš pozemský príbeh.
Ale lásku, úctu, priateľstvo a putá medzi ľuďmi nedokáže ukončiť tak jednoducho.

Možno práve preto sa niektorí z nich ešte na malú chvíľu vrátia.

Nie preto, aby nás vystrašili.
Nie preto, aby nám niečo dokazovali.

Ale iba preto, aby sa rozlúčili.

A ak je to naozaj tak, potom si myslím, že posledná rozlúčka nemusí vždy patriť iba živým.

Niekedy ju totiž dokončí aj ten, kto už odišiel.

PS:

Ak chceš ísť ešte hlbšie do témy práce s vedomím, energiou a mágiou, pozri si ďalšie články na
https://blogy.selekcia.sk

alebo liečiteľské pohľady na www.prirodna-medicina.selekcia.sk