Slovo intuícia patrí medzi tie pojmy, ktoré používame veľmi často. Mnohí ľudia hovoria:
„Moja intuícia mi hovorila, aby som tam nešiel.“
Iní tvrdia, že práve vďaka intuícii urobili správne rozhodnutie alebo sa vyhli nebezpečenstvu.
Len málokto sa však zamyslí nad tým, čo intuícia vlastne je.

Je intuícia iba výsledkom našich skúseností? Je to schopnosť mozgu veľmi rýchlo vyhodnotiť situáciu na základe všetkého, čo sme počas života prežili? Alebo môže byť intuícia aj určitým spôsobom poznania, ktorý presahuje bežné logické uvažovanie?

Táto otázka sprevádza ľudstvo celé stáročia. Odpovede hľadali filozofi, psychológovia, vedci, mystici aj mágovia. Každý z nich ponúka vlastný pohľad.

Ja sa na túto tému pokúsim pozrieť očami človeka, ktorý sa mágii od úrovne majstra venuje viac ako štyridsať rokov.

Intuícia podľa psychológie

Moderná psychológia vysvetľuje intuíciu ako schopnosť podvedomia veľmi rýchlo spracovať obrovské množstvo informácií. Počas života si ani neuvedomujeme, koľko situácií sme zažili, koľko tvárí sme videli alebo koľko drobných detailov si náš mozog zapamätal.

Keď sa neskôr dostaneme do podobnej situácie, mozog ich vyhodnotí počas niekoľkých okamihov a vytvorí zvláštny pocit, že niečo je správne alebo naopak nesprávne.

Preto skúsený lekár často tuší diagnózu ešte skôr, ako má všetky výsledky vyšetrení. Skúsený policajt si všimne správanie človeka, ktoré by inému uniklo. Dobrý vodič intuitívne predvída nebezpečenstvo na ceste.

Ich intuícia vznikla predovšetkým rokmi skúseností.

A myslím si, že v mnohých prípadoch je takéto vysvetlenie správne.

Ako sa na intuíciu pozerá mágia?

Mágia sa však na intuíciu pozerá trochu inak.

Počas svojej praxe som sa stretol so situáciami, keď človek nemohol vychádzať zo skúseností.
Napriek tomu vedel, že by mal niečo urobiť alebo sa naopak určitému rozhodnutiu vyhnúť.

Niekedy to boli úplne obyčajní ľudia. Inokedy skúsení mágovia.

V mágii preto intuíciu nevnímame ako jedinú schopnosť. Skôr ide o súbor viacerých foriem vnímania, ktoré sa navzájom dopĺňajú.

Jednu časť tvorí životná skúsenosť.

Druhú veľmi citlivé vnímanie ľudí a prostredia.

A možno existuje ešte ďalšia vrstva, ktorú dnešná veda zatiaľ nedokáže spoľahlivo vysvetliť.

Práve preto by podľa môjho názoru nemal mág ani slepo veriť každému pocitu, ale ani automaticky odmietať všetko, čo zatiaľ nepoznáme.

Intuícia a telepatia

Veľmi zaujímavou témou je vzťah medzi intuíciou a telepatiou.

Takmer každý človek zažil situáciu, keď si náhle spomenul na blízkeho človeka a o niekoľko sekúnd mu zazvonil telefón práve od neho.

Bola to náhoda?
Bolo to podvedomie?
Alebo určitá forma telepatického prepojenia?

Na tieto otázky zatiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď.

V mágii sa však podobné situácie neberú ako dôkaz telepatie, ale ani sa automaticky neodmietajú.

Skúsený mág vie, že človek veľmi ľahko podľahne vlastným predstavám. Ak sa desaťkrát pomýli a raz mu to vyjde, zapamätá si práve ten jeden úspech.

Na druhej strane existujú situácie, ktoré sa opakujú tak často a za takých okolností, že ich nemožno jednoducho odbiť slovom náhoda.

Aj preto považujem telepatiu za oblasť, ktorú treba skúmať s otvorenou mysľou, ale zároveň s veľkou pokorou.

Aj ja som počas svojho života zažil situácie, ktoré si dodnes neviem jednoznačne vysvetliť.

Bolo to približne v roku 1995. Mobilné telefóny boli ešte veľkou vzácnosťou a bežne sme používali pevné telefónne linky.
Keď telefón zazvonil, človek nemal žiadnu možnosť zistiť, kto volá.

Mal som však jedného kolegu, s ktorým sme boli akoby zvláštnym spôsobom naladení na rovnakú vlnu. Neraz sa mi stalo, že som ešte pred zazvonením telefónu vedel, že bude volať práve on.
Keď som zdvihol slúchadlo, namiesto pozdravu som povedal:

„No konečne voláš. Už päť minút tu na teba čakám.“

A na druhej strane sa ozval smiech, pretože presne vedel, o čom hovorím.

Podobne to fungovalo aj opačne.
Keď som sa rozhodol zavolať ja, on často práve v tej chvíli vošiel do kabinetu, kde mali učitelia telefón, akoby jednoducho vedel, že idem volať. Nikdy sme sa na tom nedohadovali, neposielali si odkazy ani signály. Jednoducho sme o sebe vedeli a navzájom sa vnímali.

Bola to telepatia? Bola to iba zvláštna zhoda okolností? Alebo išlo o veľmi citlivé vnímanie človeka, ktoré dnešná veda ešte nedokáže úplne vysvetliť?

Na tieto otázky nepoznám jednoznačnú odpoveď.

Zaujímavé však je, že keď sa neskôr mobilné telefóny stali bežnou súčasťou života a človek už presne vedel, kto mu volá, tieto spontánne situácie postupne prirodzene zmizli. Či to bola náhoda, alebo sa zmenili podmienky, v ktorých sme spolu komunikovali, nechávam na posúdenie každého čitateľa.

Jasnovidectvo nie je intuícia

Ľudia si často zamieňajú intuíciu s jasnovidectvom.

Podľa môjho názoru ide o dve odlišné schopnosti.

Intuícia človeka vedie k určitému pocitu alebo rozhodnutiu.

Jasnovidectvo je schopnosť, pri ktorej človek tvrdí, že vníma obrazy, symboly alebo udalosti, ktoré nie sú dostupné bežným zmyslom.

Aj tu však platí jedna veľmi dôležitá zásada.

Nie všetko, čo človek vidí vo svojej mysli, je jasnovideckou informáciou.

Naša predstavivosť dokáže vytvoriť neuveriteľne presvedčivé obrazy.

Strach dokáže vytvoriť vízie.
Túžba dokáže vytvoriť očakávania.
Emócie dokážu skresliť vnímanie reality.

Práve preto by sa každý mág mal učiť rozlišovať medzi vlastnými predstavami a tým, čo skutočne vníma.

Je to jedna z najťažších disciplín celej mágie.

Čo nám v skutočnosti hovoria karty?

Podobná otázka vzniká aj pri práci s tarotovými alebo inými vykladacími kartami.

Veľa ľudí sa pýta, či karty skutočne ukazujú budúcnosť.

Osobne si myslím, že samotné karty budúcnosť nevytvárajú.

Sú iba nástrojom.

Ich význam závisí od človeka, ktorý s nimi pracuje.

Skúsený vykladač často spája symboliku kariet so svojimi skúsenosťami, intuíciou, schopnosťou pozorovať človeka a vytvárať medzi jednotlivými udalosťami súvislosti.

Niekedy môže byť výklad veľmi presný.
Inokedy môže byť úplne nesprávny.

Aj preto by som nikdy netvrdil, že karty sú neomylné.

Môžu byť pomocníkom pri hľadaní odpovedí.

Nemali by sa však stať náhradou vlastného rozumu ani osobnej zodpovednosti.

Nechcel by som však, aby predchádzajúce riadky vyzneli tak, že odsudzujem kolegov, ktorí pracujú s tarotovými alebo cigánskymi kartami. To by nebola pravda.

Práve naopak. Počas svojho života som mal možnosť stretnúť ľudí, ktorí toto umenie ovládali na mimoriadne vysokej úrovni.

Jedným z nich bola aj moja mama.

Za svojho života bola medzi ľuďmi pomerne známa tým, že vykladala karty. Spočiatku ich vykladala len občas známym a ľuďom, ktorí o to požiadali.

Neskôr sa moje pracovné smerovanie zmenilo. Bolo mi ľúto, že mama pre svoje zdravotné postihnutie zostávala väčšinou doma. Preto som jej navrhol, aby chodila ku mne do práce.
Vedľa mojej kancelárie som jej zariadil pracovňu, kde mohla prijímať ľudí, ktorí chceli výklad kariet.

Spočiatku prichádzali jednotlivci. Postupne sa však začalo diať niečo, čo sme ani jeden nečakali.

Na chodbe sa začali tvoriť rady ľudí, ktorí trpezlivo čakali, kedy prídu na rad. Nakoniec sme museli zaviesť objednávanie na presný čas, aby ľudia nemuseli dlhé hodiny čakať.

Prichádzali najrôznejší ľudia. Niektorých by ste možno očakávali, iných vôbec. Medzi jej klientmi boli aj lekári, sudkyne, profesorky (vysokoškolské) či ďalší ľudia z profesií, pri ktorých by to mnohí možno ani nepredpokladali.
Tí si často želali zostať v anonymite. Preto sme ich príchody organizovali tak, aby sa nestretávali s ostatnými klientmi.
Prišli nenápadne, vošli do pracovne mojej mamy a po skončení rovnako nenápadne odišli.

To všetko nebolo preto, že by ich niekto presviedčal. Prichádzali preto, lebo sa medzi ľuďmi šírili skúsenosti tých, ktorí u nej už boli.

Dodnes si spomínam na jednu zvláštnosť. Aj tri roky po maminej smrti zvonil jej mobilný telefón. Telefónne číslo si ponechala moja najstaršia dcéra ako spomienku na starú mamu. Ľudia stále volali a chceli sa objednať na výklad. Keď sa dozvedeli, že už nežije, mnohí tomu nechceli uveriť a prosili, či by s ňou predsa len nemohli hovoriť.

Ako som často s úsmevom hovorieval, moja mama bola pri výklade kariet smrteľne presná.

Spomínam si aj na jednu udalosť, ktorá na mňa dodnes pôsobí veľmi silno.

Raz za mamou prišla inkognito novinárka, ktorá o nej pôvodne chcela napísať negatívny článok.
Mama však nevedela, kto tá žena je ani s akým zámerom prišla. Vyložila jej karty a počas výkladu jej pokojne povedala, že vie, prečo za ňou prišla.

Potom jej povedala ešte niečo omnoho vážnejšie. Prosila ju, aby sa nasledujúci deň všemožne pokúsila zabrániť svojej sestre odísť na plánovanú cestu.

Novinárka jej odpovedala, že to asi nebude možné.

Na druhý deň mala pri Nitre jej sestra so švagrom autonehodu. Sestra pri nej zahynula.

Približne o mesiac neskôr prišla táto novinárka za mamou znovu. Tentoraz sa jej prišla ospravedlniť za pôvodný zámer napísať o nej negatívny článok. Zároveň nám povedala, že hoci tomu, čo jej mama povedala, neverila, predsa len sa snažila sestru od cesty odhovoriť. Sestra si však nedala povedať.

Podľa jej slov sa to, čo jej mama počas výkladu povedala, naplnilo.

Čo k tomu dodať?

Nechcem z jednej udalosti robiť dôkaz, že karty dokážu neomylne predpovedať budúcnosť.
To by bolo v rozpore s tým, čo píšem v celom tomto článku.

Môžem však povedať, že som podobné situácie vo svojom živote zažil a práve preto nedokážem výklad kariet jednoducho odmietnuť ako obyčajnú náhodu alebo hru s obrázkami.

Ako si to každý vysvetlí, nechávam na jeho vlastnom úsudku. Ja iba opisujem udalosť, ktorej som bol nepriamo súčasťou a ktorú mi neskôr samotná novinárka potvrdila.

Aj ja som mal osobnú skúsenosť, ktorá vo mne zanechala silnú stopu. Verím však, že mi prepáčite, ak sa o nej nebudem rozpisovať. Je príliš osobná a rád by som si ju nechal pre seba.

Nikdy sa ľudí nevypytovala na ich život. Nepoužívala náhodné otázky ani sa nesnažila z klienta postupne získať informácie, aby podľa nich upravila výklad. Človek si sadol, zamiešal karty a ona začala hovoriť. Najprv opisovala minulosť, potom sa venovala prítomnosti a napokon tomu, čo podľa kariet človeka čakalo.

Samozrejme, ani dnes netvrdím, že každý, kto vykladá karty, má takýto dar. Rovnako netvrdím, že každá interpretácia kariet je správna.

Som však presvedčený, že existujú ľudia, ktorí dokážu prostredníctvom kariet zachytiť informácie s mimoriadnou presnosťou.
Či už ide o výnimočnú intuíciu, dlhoročné skúsenosti alebo o schopnosť, ktorú zatiaľ nevieme úplne vysvetliť, nechávam na posúdení každého čitateľa.

Preto by som nikdy nepovedal, že karty sú iba obyčajné obrázky na papieri. Rovnako by som však nepovedal, že sú neomylným hlasom osudu. V rukách skutočne schopného človeka môžu byť cenným nástrojom. V rukách človeka bez skúseností sa však môžu veľmi ľahko stať zdrojom omylov.

Môže sa intuícia rozvíjať?

Som presvedčený, že áno.

Nie však tým spôsobom, že človek začne veriť každému vnútornému pocitu.

Rozvoj intuície podľa môjho názoru spočíva predovšetkým v rozvoji človeka samotného.

Čím lepšie poznáme svoje emócie, svoje obavy, svoje túžby a vlastné predsudky, tým ľahšie dokážeme rozlíšiť, čo vychádza z nás a čo môže predstavovať skutočne hlbšie poznanie.

Aj preto v našom systéme výučby mágie venujeme veľkú pozornosť práci na sebe samom.

Mág, ktorý nedokáže ovládať vlastné emócie, veľmi ľahko zamení strach za intuíciu alebo želanie za pravdu.

Skutočný rozvoj intuície preto nezačína hľadaním zázrakov, ale poctivou prácou na vlastnom charaktere.

Sklamala ma intuícia, alebo som jej výsledku iba vtedy nerozumel?

Nebolo by správne, keby som tvrdil, že moja intuícia vždy fungovala dokonale a každé rozhodnutie, ktoré som na jej základe urobil, ma okamžite priviedlo k dobrému výsledku.

Bolo to aj presne naopak.

V živote som sa neraz rozhodol podľa svojej intuície a následne som sa dostal do problémov.
A niekedy to neboli malé problémy. V tej chvíli by bolo veľmi jednoduché povedať:
intuícia ma sklamala.

Lenže pri niektorých takýchto udalostiach sa po rokoch ukázalo niečo zvláštne.

Práve problém, do ktorého ma moje rozhodnutie priviedlo, ma prinútil zmeniť smer. Ocitol som sa na inej ceste, stretol iných ľudí, začal som sa venovať iným veciam alebo som musel urobiť rozhodnutia, ktoré by som za normálnych okolností nikdy neurobil.

Až s odstupom rokov som si niekedy uvedomil, že nebyť toho nepríjemného obdobia, možno by som sa nikdy nedostal tam, kde som dnes. Možno by som dnes nepísal ani tento príspevok.

A tu vzniká otázka, na ktorú nemám jednoznačnú odpoveď:

Sklamala vtedy moja intuícia? Alebo som iba v tom okamihu nedokázal pochopiť, kam ma moje rozhodnutie ktoré v ten čas dopadlo veľmi zle ma nakoniec privedie?

Musím byť pritom opatrný. Nechcem spätne každé svoje zlé rozhodnutie vyhlásiť za zásah intuície, ktorá údajne všetko vedela dopredu. To by bolo príliš jednoduché. Človek robí aj obyčajné chyby a ja som ich počas života urobil dosť.

Často totiž dokážeme význam určitého rozhodnutia posúdiť až s veľkým časovým odstupom.
Niekedy po mesiacoch, inokedy až po mnohých rokoch.

Aj preto o sebe občas s trochou sebakritiky hovorím, že som mal v živote možno viac šťastia ako rozumu.

Nehovorím to preto, aby som sám seba zhadzoval alebo znevažoval svoje skúsenosti.
Skôr sa snažím pozerať na vlastný život triezvo. Viem, že som urobil veľa dobrých rozhodnutí, ale viem aj to, že som urobil chyby. A viem tiež, že niektoré z mojich chýb ma napokon priviedli k veciam, ktoré sa neskôr ukázali ako veľmi dôležité.

Možno teda otázka neznie iba:

Fungovala vtedy moja intuícia správne?

Možno by sme sa niekedy mali pýtať aj:

Kedy vlastne môžeme povedať, či bolo intuitívne rozhodnutie správne – bezprostredne po ňom, alebo až vtedy, keď poznáme jeho dôsledky o niekoľko rokov neskôr?

A práve preto považujem intuíciu za takú zaujímavú a zároveň nebezpečnú tému, ak ju zľahčujeme.
Výsledok rozhodnutia vo vzdialenej budúcnosti totiž nemusí byť vždy totožný s jeho okamžitým následkom.

Intuícia, mágia a pokora

Po viac ako štyridsiatich rokoch práce v mágii som dospel k názoru, že intuícia nie je ani obyčajnou skúsenosťou, ani výlučne nadprirodzeným poznaním.

Je to spojenie oboch.

Skúsenosti vytvárajú pevný základ.

Poznanie rozširuje naše možnosti.

A pokora nás chráni pred tým, aby sme každému pocitu okamžite uverili.

Mág by mal zostať človekom, ktorý neustále skúma, porovnáva, overuje a je pripravený priznať si omyl.

Možno práve v tom spočíva skutočná sila mágie.

Nie v tom, že máme odpoveď na každú otázku, ale v tom, že sa nebojíme pýtať, hľadať a celý život sa učiť.

Preto si nemyslím, že intuícia je iba skúsenosťou. Rovnako si však nemyslím, že každý vnútorný pocit je neomylným hlasom vyšších síl.

Skutočný mág kráča medzi týmito dvoma svetmi s rozvahou, pokorou a ochotou neustále sa učiť.
A práve to podľa môjho názoru odlišuje múdrosť od slepej viery.

Záver

Či už sa na intuíciu pozeráme očami psychológie, vedy alebo mágie, jedno je isté – sprevádza človeka od nepamäti.
Niekedy je výsledkom životných skúseností, inokedy nás prekvapí spôsobom, ktorý si nevieme jednoducho vysvetliť.

Počas svojho života som sa stretol s udalosťami, ktoré ma naučili byť pokorný. Nie všetko, čo nedokážeme vysvetliť, musíme okamžite označiť za nadprirodzené. Rovnako však nie je múdre všetko nepoznané bez rozmýšľania odmietnuť.

Možno práve v tom spočíva skutočná múdrosť mágie – v neustálom hľadaní, overovaní a ochote priznať si, že aj po desaťročiach praxe v mágii zostávajú otázky, na ktoré zatiaľ nepoznáme jednoznačnú odpoveď.

A možno práve preto je intuícia jedným z najväčších tajomstiev ľudskej mysle. Nie preto, že by nám dávala všetky odpovede, ale preto, že nás neprestáva viesť k ďalším otázkam. To je cesta, po ktorej by mal kráčať každý skutočný mág.

PS: V najbližšom príspevku uverejním osobnejšiu úvahu na tému „Mágia je obrovské umenie, ktoré nám život dal“.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
https://www.prirodna-medicina.selekcia.sk.