Viem toho o mágii veľa alebo málo? Kedy je poznania dosť?

Občas dostanem otázku, na ktorú by sa na prvý pohľad malo odpovedať veľmi jednoducho.

Koľko toho vlastne viem o mágii?

Po všetkých tých rokoch by sa možno očakávalo, že poviem: veľa.

A áno, bolo by neúprimné tvrdiť opak.

Mágii sa venujem väčšinu svojho života. Prešiel som cestou žiaka, neskôr som začal učiť ďalších, vytváral som vlastné postupy, zapisoval skúsenosti a celé desaťročia som mal možnosť pozorovať, čo v magickej praxi funguje, čo nefunguje a čo som kedysi chápal úplne inak než dnes.

Napriek tomu mám problém povedať:

Viem toho o mágii veľa.

Nie preto, že by som sa chcel tváriť skromne. Ale preto, že neviem, voči čomu by som to mal merať.

Veľa voči komu? Málo voči čomu?

Ak porovnám svoje dnešné vedomosti s tým, čo som vedel ako mladý človek, samozrejme, rozdiel je obrovský.

Ak ich porovnám s človekom, ktorý sa začal mágii venovať pred niekoľkými mesiacmi, pravdepodobne viem veľa.

Lenže to je veľmi jednoduché porovnanie.

Oveľa zaujímavejšia otázka znie:

Koľko viem v porovnaní s tým, čo sa ešte dá poznať?

A tam už odpoveď vôbec nie je taká jednoznačná.

Možno práve naopak.

Čím dlhšie sa mágii venujem, tým viac oblastí vidím, pri ktorých musím povedať:

Tomuto ešte úplne nerozumiem.
Tu mám skúsenosť, ale nemám odpoveď.
Tu viem opísať jav, ale neviem s istotou povedať, prečo nastal.

A niekedy jednoducho:

Neviem.

Kedysi bolo jednoduchšie myslieť si, že viem

V mladosti býva svet jednoduchší. Človek sa niečo naučí, niečo sa mu podarí a veľmi rýchlo môže nadobudnúť pocit, že pochopil princíp.

Keď potom rovnakú vec zopakuje desaťkrát, jeho istota ešte narastie.

Lenže potom príde jedenásty prípad.

A ten sa zachová úplne inak.

Človek začne hľadať chybu. Neskôr zistí, že chyba možno nebola v postupe. Iba podmienky boli iné, človek bol iný, prostredie bolo iné alebo do situácie vstúpilo niečo, s čím pôvodne vôbec nepočítal.

A z jednoduchej odpovede sa zrazu stane ďalších desať otázok.

Práve toto považujem za jednu z najzaujímavejších vlastností poznania.

Každá dobrá odpoveď dokáže vytvoriť novú otázku.

Čím viac viem, tým viac vidím hranice svojho poznania

Možno to znie paradoxne, ale začiatočník môže mať niekedy väčší pocit istoty než človek, ktorý sa určitej oblasti venuje desaťročia.

Začiatočník pozná niekoľko pravidiel.
Skúsený človek pozná aj ich výnimky.
Začiatočník vie, ako sa má niečo urobiť.
Skúsený človek už zažil situácie, keď to urobil presne tak a výsledok bol napriek tomu iný.

A práve preto sa časom mení aj spôsob, akým človek vyslovuje svoje názory.

Kedysi možno povie:

Takto to je.

Neskôr začne hovoriť:

Podľa mojich skúseností to funguje takto.

Ten rozdiel môže vyzerať malý. Pre mňa je však obrovský.

V prvej vete si človek nárokuje pravdu.

V druhej opisuje svoje poznanie a zároveň necháva otvorené dvere možnosti, že niekto iný môže zistiť ešte niečo ďalšie.

Môže mág povedať „neviem“?

Podľa mňa nielen môže. A ja to hovorím častejšie než mi je milé.

Mal by to dokázať.

Najmä ak učí ďalších ľudí.

Učiteľ môže veľmi ľahko podľahnúť pokušeniu mať odpoveď na všetko. Žiak sa opýta a od učiteľa sa predsa očakáva odpoveď.

Lenže čo ak ju nepoznám?
Mám si ju vymyslieť?
Mám povedať prvé vysvetlenie, ktoré mi napadne, len preto, aby som si zachoval autoritu?

Alebo mám povedať:

„Neviem. Musím nad tým premýšľať.“

Ja považujem druhú možnosť za správnejšiu.

Autorita učiteľa by podľa mňa nemala stáť na predstave jeho neomylnosti.

Ak by moji žiaci museli veriť, že sa nikdy nemýlim, potom som ich nenaučil premýšľať. Naučil som ich veriť mne.

A to sú dve veľmi rozdielne veci.

Aj žiak môže niečo naučiť učiteľa

Toto je ďalšia vec, ktorú človek pochopí až časom.

Keď učiteľ vstúpi do miestnosti, nemusí byť jediným človekom, ktorý tam niečo vie.

Žiak môže položiť otázku, ktorá učiteľovi nikdy nenapadla.
Môže opísať skúsenosť, s ktorou sa učiteľ ešte nestretol.
Môže dokonca upozorniť na rozpor v niečom, čo učiteľ celé roky považoval za samozrejmé.

A čo potom?

Môžeme otázku odmietnuť, pretože ju položil žiak.
Alebo sa nad ňou môžeme zamyslieť.

Za roky výučby som pochopil, že učenie nemusí prebiehať iba jedným smerom.

Učiteľ odovzdáva skúsenosti žiakovi, ale dobrý žiak zároveň núti učiteľa premýšľať.

A tým ho môže posúvať ďalej.

Kedy teda človek vie dosť?

Túto otázku si kladiem aj dnes.

Existuje okamih, keď môže mág povedať:

Teraz už viem dosť?

Na vykonanie konkrétnej techniky určite áno.
Na vyučovanie určitej oblasti tiež.

Človek môže dosiahnuť úroveň, keď má dostatok vedomostí a skúseností na to, aby dokázal samostatne pracovať a svoje poznanie odovzdávať ďalej.

Ale ak sa pýtame na mágiu ako celok, odpoveď podľa mňa vyzerá inak.

Neviem, kde by mala byť hranica, za ktorou už neexistuje nič ďalšie.

A možno práve preto ju stále považujem za zaujímavú.

Hodnosť nie je koniec učenia

V magických spoločenstvách máme stupne, hodnosti a označenia.

Majú svoj význam.

Vyjadrujú absolvovanú výučbu, skúsenosti, postavenie alebo zodpovednosť človeka.

Jednu vec však podľa mňa vyjadrovať nesmú:

„Od tejto chvíle už všetko viem.“

Ak by najvyššia hodnosť znamenala koniec učenia, bola by podľa mňa skôr trestom než ocenením.

Čo by som robil ďalšie roky?
Iba opakoval to, čo už poznám?

Práve človek, ktorý učí ostatných, by podľa mňa nemal prestať byť žiakom.
Možno už nemá učiteľa v rovnakom zmysle ako kedysi.

Jeho učiteľmi sa však môžu stať skúsenosť, vlastné chyby, otázky druhých ľudí a niekedy jednoducho život.

Niektoré názory som musel zmeniť

Ak sa človek niečomu venuje desaťročia a tvrdí, že počas celého obdobia nezmenil jediný názor, neviem, či je to dôkaz pevnosti jeho učenia.

Možno je to niekedy dôkaz toho, že sa prestal pýtať.

Aj ja dnes niektoré veci vnímam inak než pred rokmi.

Niečo som doplnil.
Niečo som prehodnotil.
Pri niečom som pochopil, že pôvodné vysvetlenie bolo príliš jednoduché.
A pri niečom som musel pripustiť, že odpoveď, ktorú som považoval za správnu, už dnes za správnu nepovažujem.

Nevnímam to ako porážku.

Ak nové poznanie nemôže zmeniť môj názor, potom načo nové poznanie hľadám?

Skúsenosť a pravda nie sú to isté

Po mnohých rokoch môžem povedať:

Toto som zažil.

Môžem povedať:

Toto sa mi pri práci opakovane osvedčilo.

Môžem dokonca povedať:

Za určitých podmienok očakávam takýto výsledok.

Ale medzi tým a tvrdením:

„Takto funguje celý svet a inak to byť nemôže“

je veľký rozdiel.

Osobná skúsenosť má pre človeka veľkú hodnotu.

Napriek tomu zostáva osobnou skúsenosťou.

Aj preto sa snažím odlišovať to, čo viem zo svojej praxe, od toho, čomu verím, čo predpokladám a čo zatiaľ jednoducho neviem vysvetliť.

Možno práve toto rozlišovanie považujem dnes za dôležitejšie než kedysi.

Kedy sa prestanem učiť?

Asi až vtedy, keď už nebudem môcť.

Pretože predstava, že by som jedného rána vstal a povedal si:

„Tak. O mágii už viem všetko, čo sa vedieť dá.“

mi pripadá zvláštna.

A možno by ma dokonca trochu vystrašila. Nie preto, že potrebujem stále zhromažďovať ďalšie a ďalšie vedomosti. Ale preto, že by zmizli otázky.

A bez otázok by podľa mňa zmizla veľká časť toho, čo ma celé roky nútilo pokračovať.

Viem teda veľa alebo málo?

Po všetkom, čo som napísal, by sa patrilo odpovedať na otázku z názvu.

Viem toho o mágii veľa alebo málo?

Úprimná odpoveď znie:

Neviem.

Viem neporovnateľne viac než na začiatku svojej cesty.
Viem dosť na to, aby som mohol odovzdávať svoje skúsenosti ďalším ľuďom.
Viem dosť na to, aby som pri mnohých situáciách dokázal vychádzať z toho, čo som počas rokov zažil.

Ale zároveň viem dosť na to, aby som si uvedomoval, koľko otázok ešte nemám zodpovedaných.

A možno je práve toto poznanie jednou z vecí, ktoré prichádzajú až s časom.

Záver

Kedysi som si možno predstavoval poznanie ako cestu k vrcholu. Človek stúpa vyššie, učí sa, získava skúsenosti a jedného dňa príde hore.

Dnes si už nie som istý, či nebola presnejšia úplne iná predstava.

Poznanie môže pripomínať kruh svetla v tme. Čím je kruh väčší, tým väčšia je aj jeho hranica s tým, čo ešte zostáva v tme.

Človek teda vie stále viac.

Zároveň však stále jasnejšie vidí, koľko toho ešte nevie.

Preto dnes nepovažujem za najdôležitejšiu otázku, či viem o mágii veľa alebo málo.

Oveľa dôležitejšia je pre mňa iná:

Mám po všetkých tých rokoch ešte stále chuť položiť ďalšiu otázku?

A pokiaľ je odpoveď áno, potom sa mám stále čo učiť.

PS:

Možno ako konkrétny príklad toho, o čom som v tomto príspevku písal, uvediem jednu situáciu zo Selekcie.

Naša kolegyňa VK Vhiolynta sa venuje a vyučuje runovú mágiu. Nedávno sa ma opýtala, či by som o runách nenapísal príspevok. Moja odpoveď bola jednoduchá:

„Kolegyňa, nie. Napíš ho ty. Ja runovej mágii rozumiem pramálo. Som kdesi na jej okraji – dokážem vnímať energie rún, ale ich význam a celý systém nepoznám natoľko, aby som o ňom mohol písať“

A nemám problém to priznať.

Aj toto je podľa mňa odpoveď na otázku, ktorú som položil v názve tohto príspevku. V Selekcii sú aj ďalší ľudia, ktorí sú v určitých oblastiach väčšími odborníkmi než ja. Nie všetko zastrešujem ja a moje poznanie mágie.

A tak je to podľa mňa správne.

Byť učiteľom totiž nemusí znamenať vedieť všetko. Niekedy znamená aj vedieť, kedy má dostať slovo niekto, kto danej oblasti rozumie lepšie.

PS:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať téme „Démonológia – keď poznanie neznamená povolenie experimentovať“. Pozriem sa na to, prečo démonológia patrí v mojom systéme až k pokročilému učeniu HS8 – Kňazov, prečo poznanie ešte neznamená potrebu praktického použitia a prečo pri niektorých dverách môže byť najväčšou múdrosťou mága rozhodnutie nechať ich zatvorené.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk.