Smrť v stredoveku – cintoríny, zdanlivá smrť, relikvie a každodenný život so smrťou

V stredoveku ľudia umierali. Niežeby sa nám smrť dnes vyhýbala, len nejako nie je taká hmatateľná, ako bola hmatateľná práve v stredoveku. Máme k dispozícii toľko diskutované očkovanie voči rôznym chorobám a mor či choleru chvalabohu poznáme už len z encyklopédií a historických dokumentov. Samozrejmosťou je aj to, že drvivá väčšina žien dnes neovdovie ešte pred dosiahnutím plnoletosti. V stredoveku sa často dievčatá vydávali aj pred dosiahnutím osemnásteho roku života.

Smrť v stredoveku však bola taká bežná, až sa z nej priam stala spoločenská udalosť. A práve na niekoľko zaujímavých zastavení v tomto období sa teraz spoločne pozrieme.

Na cintorínoch bolo paradoxne živo, nie mŕtvo

V stredoveku by ste na cintoríne pietne ticho hľadali len veľmi ťažko. Stal sa totiž miestom rôznorodých spoločenských aktivít.

Na cintorínoch sa pokojne konali voľby, skúšky, kázne, divadelné predstavenia a rôzne verejné stretnutia. Dokonca aj kňažky lásky si tam našli svoj priestor. Dnes si niečo podobné vieme predstaviť len veľmi ťažko.

Za zmienku stojí aj fakt, že cintoríny patrili cirkvi a boli oslobodené od daní. To vyhovovalo najmä drobným obchodníkom, ktorí túto výhodu využívali na predaj svojho tovaru.

Život a smrť sa v stredoveku stretávali doslova na jednom mieste.

Cintorín nebol iba miestom smútku. Bol aj miestom života, stretnutí a každodenných aktivít.

Strach z náhlej smrti

Dnes sa nejeden človek v duchu modlí za pokojnú smrť, aby jednoducho vydýchol v spánku bez bolesti a utrpenia.

V stredoveku však mali ľudia na náhlu smrť úplne iný názor.

Verilo sa, že takáto smrť je určená len pre vrahov, samovrahov a pre tých, ktorí sa previnili proti Bohu.

Poctivý človek mal mať čas pripraviť sa na odchod zo sveta.

Náhla smrť sa považovala za nešťastie aj preto, že človek nestihol prijať posledné pomazanie.

A práve posledné pomazanie bolo považované za veľmi dôležitý krok na ceste Duše do záhrobia.

Preto sa ku chorým často volal kňaz ešte pred smrťou, aby bol človek pripravený na prípadný odchod z tohto sveta.

Ako sa určovala smrť bez modernej medicíny

Dnes máme prístroje, monitory životných funkcií, EKG a množstvo ďalších diagnostických metód.

V stredoveku nič také neexistovalo.

Za prejavy smrti sa považovala absencia dýchania, pohybu a citlivosti.

Používali sa však aj metódy, ktoré nám dnes môžu pripadať zvláštne.

Ťahanie za vlasy.

Krútenie prstami.

Krik do uší.

Pichanie ostrými predmetmi.

Pri určovaní smrti pápeža sa používalo dokonca strieborné kladivko.

Camerlengo trikrát oslovil pápeža jeho rodným menom a zakaždým ho jemne udrel po čele.
Až potom mohol oficiálne vyhlásiť jeho smrť.

Zdanlivá smrť a strach z pochovania zaživa

Práve neistota pri určovaní smrti viedla k ďalšiemu zvyku.

Mŕtvoly zostávali niekoľko dní doma.

Tento zvyk sa čiastočne zachoval dodnes v podobe pohrebu približne na tretí deň po smrti.

V minulosti to však malo aj praktický význam.

Ľudia sa báli pochovania zaživa.

Báli sa, že človek je iba v hlbokej kóme alebo stave podobnom smrti.

A neboli ďaleko od pravdy.

Moderná medicína dnes pozná prípady, keď človek vyzerá ako mŕtvy, no jeho organizmus stále žije.

V stredoveku však takéto možnosti nikto nepoznal.

Keď sa mŕtvi údajne vracali z hrobov

V archívoch sa nachádzajú záznamy o prípadoch, keď mali mŕtvi opúšťať svoje hroby a strašiť živých.

Najmä v Anglicku 12. storočia vznikli správy o zosnulých, ktorí sa údajne vracali medzi živých.

Pre teológov to predstavovalo vážny problém.

Bolo to zmŕtvychvstanie?

Alebo pôsobenie démonických síl?

Dnes by sme pravdepodobne hľadali vysvetlenie v nesprávne určenej smrti, kóme alebo inom zdravotnom stave.

V minulosti však podobné udalosti vyvolávali veľký strach a množstvo povier.

Príbeh dievčaťa, ktoré sa vrátilo z hrobu

Ako dieťa som počúval mnoho príbehov o vykrádačoch hrobov.

Jedna z historiek hovorila o dcére bohatého roľníka.

Po pohrebe sa zlodeji rozhodli vykopať jej hrob, pretože mala na sebe množstvo zlata.

Keď otvorili truhlu, dievčina sa vraj náhle posadila.

Jeden zo zlodejov dostal infarkt a druhý sa z pomätenia zbláznil.

Dievča sa následne vybralo domov.

Keď ju otec zbadal stáť pri okne, v domnení, že ide o démona, ju chcel napadnúť vidlami.

Nakoniec pochopil, čo sa stalo.

Ráno našli otvorený hrob a pri ňom mŕtveho zlodeja.

Či ide o pravdivý príbeh alebo len legendu, sa už zrejme nikdy nedozvieme.

Poukazuje však na skutočný strach ľudí zo zdanlivej smrti a predčasného pochovania.

Kostnice – archívy ľudských kostí

Ďalším problémom stredoveku bol obrovský počet zosnulých.

Najmä počas epidémií moru počet mŕtvych často prevyšoval možnosti cintorínov.

Kosti sa preto vykopávali a zhromažďovali.

Vznikali kostnice.

Mnohé z nich sa zachovali dodnes a patria medzi významné historické pamiatky.

Niektoré kostnice boli vytvorené po zrušení starých cintorínov.

Iné vznikli počas období masového umierania.

Kosti sa často skladali do zaujímavých ornamentov a umeleckých kompozícií.

Vznikli tak zvláštne „archívy smrti“, ktoré dodnes fascinujú návštevníkov z celého sveta.

Relikvie a kult ostatkov

Relikvia je časť tela svätca alebo predmet spojený s jeho životom.

Relikvie poznáme v kresťanstve, budhizme, hinduizme, šamanizme a mnohých ďalších náboženstvách.

V stredoveku sa verilo, že ostatky svätcov majú liečivú moc a dokážu sprostredkovať Božiu milosť.

Ľudia cestovali stovky kilometrov, aby sa mohli pomodliť pri relikvii alebo sa jej dotknúť.

Kult relikvií dosiahol vrchol medzi 11. a 13. storočím.

Dokonca sa časti relikvií vkladali do oltárov kostolov.

Verilo sa totiž, že svätá omša by mala byť slúžená na mieste posvätenom ostatkami svätých.

Mnohé relikvie sú predmetom úcty dodnes a patria medzi najvýznamnejšie náboženské pamiatky kresťanského sveta.

Záver

Smrť bola v stredoveku oveľa bližšie k životu, než je dnes. Ľudia ju videli denne, stretávali sa s ňou od detstva a stala sa prirodzenou súčasťou ich sveta.

Práve preto vzniklo množstvo zvykov, povier, tradícií a náboženských obradov, ktoré pretrvali až do dnešných dní.

Niektoré z nich dnes považujeme za zvláštne.

Iné za fascinujúce.

A ďalšie nám pripomínajú, že otázka smrti sprevádza ľudstvo od nepamäti a dodnes zostáva jedným z najväčších tajomstiev života.

Ďalšie informácie nájdete v knihe Za závojom smrti.
Objednať si ju môžete tu na stránke.

PS:

Ďalšie články o smrti, Duši, živote po smrti, paralelných svetoch a mágii nájdete na stránke https://blogy.selekcia.sk

Témy prírodného liečiteľstva, bylín a tradičnej prírodnej medicíny nájdete na stránke www.prirodna-medicina.selekcia.sk.