Keď sa vysloví slovo nekromancia, väčšina ľudí si pravdepodobne predstaví vyvolávanie mŕtvych, temné rituály, cintoríny a mága snažiaceho sa ovládnuť duchov zosnulých.

Takýto obraz vytvárali stáročia povier, príbehov a literatúry a neskôr ho ešte výraznejšie podporili filmy či fantasy.

Lenže nekromancia, ako ju chápem ja a ako k nej pristupujeme v našom systéme, je podstatne širšia.

Nie je iba o komunikácii so zosnulými. Je predovšetkým o poznávaní smrti, duše, prechodu medzi životom a smrťou a hraníc, ktoré oddeľujú svet živých od sveta tých, ktorí už fyzický život opustili.

A práve tu sa začína skutočná práca nekromanta.

Odkiaľ pochádza slovo nekromancia?

Skôr než sa pozrieme na to, čo pod nekromanciou rozumieme v našom systéme, stojí za to vysvetliť samotný názov.

Slovo nekromancia má pôvod v starej gréčtine. Vychádza zo slov νεκρός (nekrós) – mŕtvy alebo mŕtvola – a μαντεία (manteía) – veštenie, veštecká činnosť či získavanie poznania prostredníctvom veštby.

Pôvodný význam slova nekromancia teda neoznačoval všetko, čo si pod týmto pojmom predstavujeme dnes. V užšom historickom význame išlo predovšetkým o veštenie prostredníctvom mŕtvych, respektíve získavanie informácií kontaktom so zosnulými.

Z rovnakého základu vzniklo aj pomenovanie Nekromant – človek, ktorý nekromanciu vykonáva.

Postupom stáročí však pojem získaval širší význam. Začal sa spájať nielen s komunikáciou so zosnulými, ale všeobecnejšie s mágiou smrti, duchmi mŕtvych a predstavami o ovládaní síl spojených so smrťou.

A práve tu podľa mňa vzniká časť dnešného nedorozumenia.

Keď dnes niekto počuje slovo Nekromant, často si predstaví temného mága stojaceho na cintoríne, ktorý vyvoláva a ovláda mŕtvych.

Lenže ani historický pôvod slova, ani naše chápanie nekromancie nemožno zúžiť iba na takúto predstavu.

Čo teda vlastne znamená byť nekromantom a čo predstavuje práca mága so svetom mŕtvych?

Nekromancia nie je iba vyvolávanie mŕtvych

Zjednodušiť nekromanciu na vyvolávanie duchov je podobné, ako keby sme celú mágiu zredukovali na vykonávanie rituálov.

Kontakt so zosnulými môže byť jednou z jej súčastí, ale zďaleka nevystihuje jej podstatu.

Nekromant sa snaží pochopiť smrť ako transformačný proces a prechod medzi jednotlivými stavmi existencie. Zaujíma ho, čo sa deje s dušou, aké väzby môžu pretrvávať po smrti človeka a akým spôsobom môže svet mŕtvych zasahovať do sveta živých.

Preto nekromancia nie je iba „mágia mŕtvych“. Je to predovšetkým mágia hranice medzi životom a smrťou.

A mág, ktorý sa na tejto hranici pohybuje, musí vedieť nielen to, ako k nej pristúpiť, ale predovšetkým to, kam už vstupovať nemá.

Nekromant ako strážca hranice medzi životom a smrťou

Nekromanta nevnímam ako človeka, ktorý má mŕtvych ovládať.

Skôr ho vnímam ako strážcu a sprievodcu na hranici dvoch svetov.

Smrť totiž nie je nepriateľom života. Je jeho prirodzenou súčasťou. Človek sa narodí, určitý čas existuje vo fyzickom svete a napokon z neho odchádza.

Nekromant by preto nemal bojovať proti samotnej smrti ani sa snažiť za každú cenu meniť prirodzený poriadok.

Jeho úlohou môže byť pochopiť, čo sa na tejto hranici odohráva, pomôcť tam, kde došlo k narušeniu rovnováhy, a zároveň vedieť, kedy neurobiť vôbec nič.

Práve schopnosť nezasiahnuť môže byť niekedy väčším prejavom skúsenosti než schopnosť vykonať magický zásah.

Kontakt so zosnulým a jeho ovládanie nie je to isté

Tu sa dostávame k jednej z najdôležitejších hraníc nekromancie.

Existuje zásadný rozdiel medzi kontaktom, spoluprácou a ovládaním.

Ak mág nadviaže kontakt s dušou zosnulého, nemalo by to automaticky znamenať, že získal právo rozhodovať o jej ďalšom smerovaní.

Duša nie je nástroj.

Nie je predmet, ktorý môže mág použiť na získanie informácií, moci alebo osobného prospechu.

V Knihe mágie II preto kladiem veľký dôraz na rešpektovanie slobodnej vôle zosnulého. Mág nemá dušu nútiť ku komunikácii a každý zásah nesie podľa nášho učenia zodpovednosť a následky.

Práve tu podľa mňa leží hranica medzi nekromantom, ktorý poznaniu smrti slúži, a človekom, ktorý sa ho snaží zneužiť.

Kedy môže byť zásah do sveta mŕtvych oprávnený?

Nie každý kontakt so svetom mŕtvych musí mať rovnaký dôvod.

V našom ponímaní môže existovať situácia, keď mág vníma dušu ako uviaznutú a snaží sa jej pomôcť pokračovať ďalej. Inokedy môže ísť o ochranu živých pred tým, čo mág interpretuje ako negatívny vplyv zo sféry mŕtvych, alebo o snahu obnoviť rovnováhu medzi jednotlivými svetmi.

Úplne inou vecou by však bolo vyvolávať zosnulého iba preto, aby nám odpovedal na naše otázky, nútiť ho konať podľa našej vôle alebo ho využívať na vlastný prospech.

Takéto konanie vo svojom systéme nepovažujem za správnu cestu nekromancie.

Pred zásahom by si preto mal Nekromant položiť jednoduchú otázku:

Pomáham týmto zásahom obnoviť rovnováhu, alebo zasahujem preto, že môžem a chcem?

Rozdiel medzi týmito dvoma dôvodmi môže byť obrovský.

Etika nekromancie

Čím hlbšie mág preniká do nekromancie, tým dôležitejšia je podľa mňa etika.

Skúsenosti a poznanie totiž automaticky nerobia človeka múdrym.

Môžu mu iba dať väčšie možnosti.

A potom už záleží na ňom, ako ich použije.

Nekromant musí rešpektovať živých aj mŕtvych. Musí si uvedomovať hranice vlastného konania a nemal by narúšať prirodzený proces smrti iba preto, že sa domnieva, že má schopnosť doň zasiahnuť.

V Knihe mágie II preto uvádzam aj hranice, ktoré by Nekromant nemal prekračovať – medzi nimi zotročovanie duší, bezdôvodné narúšanie pokoja zosnulých či snahu vrátiť dušu do fyzického tela po skončení jej života.

Pre mňa teda dobrého Nekromanta neurčuje množstvo rituálov, ktoré pozná.

Určuje ho predovšetkým to, koľko z nich dokáže odmietnuť vykonať, keď vie, že by ich vykonať nemal.

Nebezpečenstvo nekromancie nemusí prichádzať iba zvonka

Pri nekromancii sa často hovorí o nebezpečných duchoch, entitách alebo energiách.

Existuje však aj iné riziko – samotný mág.

Človek, ktorý sa príliš ponorí do sveta smrti, môže podľa učenia opísaného v Knihe mágie II postupne strácať zdravú hranicu medzi svetom živých a tým, s čím pracuje.

Preto je dôležité, aby Nekromant zostával pevne ukotvený predovšetkým vo svete živých.

Má tu svoj život, rodinu, povinnosti, vzťahy a vlastnú cestu.

Svet mŕtvych nemá nahradiť svet živých.

Poznanie smrti nemá človeka od života vzďaľovať. Malo by mu, naopak, pomáhať lepšie pochopiť jeho hodnotu.

Nekromancia a strach zo smrti

Dlhodobá práca s témou smrti môže človeka priviesť aj k úplne inému pohľadu na vlastnú smrteľnosť.

Smrť prestáva byť iba abstraktnou udalosťou, o ktorej vieme, že raz príde. Stáva sa predmetom poznávania.

To však neznamená, že Nekromant túži po smrti.

Práve naopak.

Ak prijmeme smrť ako prirodzenú súčasť existencie, môžeme si možno ešte intenzívnejšie uvedomiť hodnotu života.

Pretože nekromancia v mojom ponímaní nie je oslavou smrti.

Je poznávaním smrti, aby sme lepšie pochopili život.

Nekromancia ako súčasť Knihy mágie II

Téma nekromancie, ktorú tu približujem verejnosti, nie je v našom systéme krátkou samostatnou kapitolou ani okrajovou témou.

Je súčasťou Knihy mágie II, ktorá obsahuje vyššiu úroveň učenia nášho systému.

Samotná nekromancia v nej tvorí rozsiahly tematický celok s rozsahom viac ako sto strán, približne od strany 635 až po stranu 748.

Táto časť výučby je určená kolegom Veľkňazom, teda ľuďom, ktorí už prešli predchádzajúcim poznaním a majú za sebou potrebnú prípravu. Nie je koncipovaná ako návod pre začiatočníka, ktorý sa prvýkrát stretol s pojmom nekromancia.

A jej rozsah zároveň ukazuje, prečo nemožno nekromanciu zúžiť iba na jednoduchú predstavu „vyvolávania mŕtvych“.

Kniha sa venuje filozofii a princípom nekromancie, energetickej anatómii duše a jej fragmentácii, rozlišovaniu rôznych druhov mŕtvych entít, komunikácii so zosnulými, nebezpečenstvám nesprávne vykonanej nekromancie, vnútornej príprave Nekromanta, zákonom prechodu medzi svetmi, vývoju Nekromanta, karmickým otázkam a napokon aj samotnej otázke, kedy je zásah do sveta mŕtvych oprávnený.

Jedna z kapitol nesie priamo názov „Nekromant: Strážca hraníc medzi životom a smrťou“. Myslím si, že už samotný názov veľmi dobre vystihuje spôsob, akým túto oblasť v našom systéme chápeme.

V Knihe mágie II sa prirodzene nachádza aj praktická časť – konkrétne techniky, rituály, silové slová, mantry a ďalšie postupy.

Tie však zámerne v tomto verejnom článku neuvádzam.

Nie preto, že by neexistovali.

Práve naopak.

Patria do internej výučby a sú určené ľuďom na príslušnom stupni poznania.

Tento príspevok preto predstavuje iba malý verejný pohľad na podstatne rozsiahlejšiu tému.

Mojím cieľom nie je prostredníctvom blogu niekoho vyučovať nekromanciu. Chcem skôr ukázať, čo pod týmto pojmom rozumieme, ako k nemu pristupujeme a prečo je pre nás nekromancia predovšetkým otázkou poznania, zodpovednosti a rešpektovania hranice medzi životom a smrťou.

Nekromancia v Anách a Selekcii

Práca so zosnulými a svetom mŕtvych má svoje miesto aj v tradícii Spoločenstiev Anách a Selekcie.

Nevnímame ju však ako samostatnú atrakciu ani ako niečo, s čím by mal experimentovať človek iba zo zvedavosti.

Už samotný rozsah výučby v Knihe mágie II ukazuje, že ide o oblasť, ku ktorej sa mág dostáva až na vyššom stupni svojho poznania.

A má to svoj dôvod.

Existuje rozdiel medzi tým, keď vysvetľujem čo nekromancia znamená, a tým, keď niekoho učím, ako konkrétne nekromantickú prácu vykonávať.

Tento článok patrí do prvej skupiny.

Konkrétne techniky, rituály a ďalšie časti praktického učenia zostávajú tam, kam patria – vo výučbe.

Čitateľovi však môžem ukázať filozofiu, ktorá za nimi stojí.

A tou nie je snaha získať vládu nad mŕtvymi.

Je ňou predovšetkým snaha pochopiť hranicu medzi dvoma svetmi a naučiť sa ju rešpektovať.

Nekromancia nie je moc nad smrťou

Možno najväčším omylom je predstava, že Nekromant získava moc nad smrťou.

Nezískava.

Smrť bola pred nami a bude aj po nás.

Môžeme sa ju snažiť pochopiť. Môžeme skúmať jej hranice a vytvárať si vlastný obraz toho, čo podľa našej duchovnej tradície nasleduje po nej.

Ale nemali by sme nadobudnúť pocit, že sme sa stali jej pánmi.

Čím viac mág poznáva, tým väčšia by podľa mňa mala byť jeho pokora pred tým, čo ešte nepozná.

Skutočné poznanie smrti podľa mňa nezačína vo chvíli, keď sa jej mág prestane báť. Začína vo chvíli, keď pred ňou dokáže mať rešpekt.

Záver – Nekromant ako strážca, nie pán mŕtvych

Nekromancia patrí medzi oblasti mágie, ktoré sú opradené množstvom mýtov, strachu a nesprávnych predstáv.

Pre mňa však nie je umením ovládať mŕtvych.

Je poznávaním hranice.

Hranice medzi životom a smrťou.

Medzi pomocou a zásahom.

Medzi poznaním a zvedavosťou.

Medzi schopnosťou niečo vykonať a múdrosťou rozhodnúť sa, že to nevykonám.

Viac ako sto strán venovaných nekromancii v Knihe mágie II nemožno preniesť do jedného verejného článku a ani to nie je mojím zámerom.

Tento text má iba pootvoriť dvere a ukázať, že za slovom nekromancia sa v našom ponímaní skrýva oveľa viac než stereotypná predstava vyvolávania duchov.

Nekromant preto nemusí byť pánom mŕtvych.

Mal by byť predovšetkým strážcom hranice medzi svetom živých a svetom tých, ktorí už odišli.

A možno práve pochopenie tejto hranice učí mága jednej z najťažších vecí:

nie ako smrť ovládnuť, ale ako ju rešpektovať.

PS:

Tento článok je iba verejným zamyslením nad jednou z oblastí, ktoré sú v našom systéme vyučované podstatne podrobnejšie.

Kniha mágie II nie je verejnou učebnicou ani návodom na experimentovanie s nekromanciou.
Je súčasťou výučby určenej pre príslušný Veľkňažský stupeň poznania a jej praktické časti preto zostávajú internou súčasťou systému.

Ak však tento príspevok pomôže čitateľovi pochopiť aspoň jednu vec – že nekromancia nemusí znamenať ovládanie mŕtvych, ale môže predstavovať predovšetkým poznávanie a rešpektovanie hranice medzi životom a smrťou – potom splnil svoj účel.

PS2:

V ďalšom príspevku sa budem venovať téme „Keď mág vytvorí niečo, čo začne žiť vlastným životom – môže mágia vytvoriť samostatný energetický útvar?“

Pozrieme sa na to, čo môže mág svojou prácou vytvoriť, či môže takéto dielo pretrvávať aj bez svojho tvorcu a kde sa končí obyčajný energetický útvar a začína niečo, čo už pôsobí určitým spôsobom samostatne. Spomeniem aj jeden konkrétny prípad z našej praxe, keď výsledok práce s artefaktom bol síce fascinujúci, ale zároveň nám pripomenul, že nie všetko, čo mág dokáže vytvoriť, musí byť bezpečné.

PS3:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk