Počas svojho života som meno Franz Bardon – Frabato počul nespočetne veľakrát. Mnohí ľudia ho považujú za jednu z najvýznamnejších osobností hermetizmu 20. storočia a za človeka, ktorý výrazne ovplyvnil celé generácie záujemcov o mágiu.

Chcem preto hneď na začiatku povedať jednu veľmi dôležitú vec.

Tento článok nepíšem preto, aby som Franza Bardona porovnával so sebou. Už vôbec nie preto, aby som spochybňoval jeho prácu, znižoval jeho význam alebo dokazoval, že jedna cesta je lepšia než druhá.

Naopak.

Píšem ho preto, že si myslím, že medzi mágmi by mala existovať jedna vlastnosť, ktorá sa dnes občas vytráca.

Vzájomná úcta.

Keď sa povie československý hermetizmus alebo mágia, väčšine ľudí ako prvé napadne meno
Franz Bardon – Frabato. Je to pochopiteľné, pretože jeho knihy sa rozšírili do mnohých krajín sveta a dodnes patria medzi najznámejšie diela moderného hermetizmu.

Bol by som však nerád, keby sme zabúdali, že bývalé Československo dalo svetu aj ďalšie významné osobnosti. Spomenúť môžeme napríklad Jana Kefera, ktorý patril medzi najvýznamnejších českých hermetikov svojej doby a za svoje presvedčenie zaplatil životom v období nacizmu.
Významnou osobnosťou bol aj Pierre de Lasenic, ktorý sa venoval hermetizmu, kabale a symbolike. Pierre de Lasenic – vlastným menom Petr Kohout  –  podobne ako mnoho hermetikov svojej  doby používal francúzsky znejúci pseudonym Pierre de Lasenic, pod ktorým publikoval svoje knihy a vystupoval v hermetických kruhoch.
Na ich prácu neskôr nadviazali ďalší autori, medzi nimi Jozef Veselý, Emil Stejnar či ďalší bádatelia, ktorí sa zaslúžili o zachovanie hermetickej tradície.

Myslím si, že by sme na týchto ľudí nemali zabúdať. Každý z nich priniesol svoj vlastný pohľad, svoje vlastné skúsenosti a svoj spôsob práce. Niektorí písali knihy, iní prednášali, ďalší vychovali žiakov. Každý z nich pridal do mozaiky hermetického poznania svoj vlastný diel.

A práve tu sa dostávam k myšlienke, ktorú považujem za veľmi dôležitú.

Mám pocit, že dnešná doba nás až príliš často vedie k tomu, aby sme všetko porovnávali.
Kto bol väčší mág? Kto napísal lepšie knihy? Kto mal viac žiakov? Kto vytvoril dokonalejší systém?

Úprimne povedané, nikdy som takto neuvažoval.

Keď sa pozerám na Franza Bardona, nepozerám sa naňho ako na konkurenta. Nepozerám sa na Jana Kefera ako na človeka, ktorého treba s niekým porovnávať. Rovnako sa pozerám aj na ostatných významných hermetikov našich dejín.

Pozerám sa na nich s úctou.

Každý z nich venoval svoj život tomu, čomu veril. Každý z nich zanechal po sebe určitú stopu.
A myslím si, že práve toto je to najdôležitejšie.

Moja cesta bola iná.

Nevyrastal som ako samostatný hermetik, ale v prostredí Spoločenstva Anách, ktoré ma od detstva formovalo. Neskôr som založil Spoločenstvo Selekcia a rozhodol som sa budovať živú školu mágie, systematicky odovzdávať poznanie ďalším generáciám a vytvoriť vlastný systém výučby.

Nepíšem to preto, aby som svoju cestu staval nad cestu Franza Bardona alebo kohokoľvek iného.

Naopak.

Som presvedčený, že každý skutočný mág má svoju vlastnú cestu, svoje vlastné poslanie a svoj vlastný spôsob, akým odovzdáva poznanie.

Franz Bardon bol veľkým mágom svojej doby.

Jan Kefer bol veľkým hermetikom svojej doby.

Pierre de Lasenic zanechal významné dielo.

A ja sa dnes snažím naplniť svoju vlastnú životnú úlohu tak, ako ju cítim ja.

Či sa mi to podarilo, o tom nebudem rozhodovať ja.

To už raz zhodnotí história.

Tak ako dnes po desaťročiach hodnotíme Franza Bardona, Jana Kefera alebo Pierra de Lasenica, raz možno budú ľudia hodnotiť aj moje knihy, moju prácu a Spoločenstvo Selekcia.

Ak by som si niečo želal, tak nie to, aby ma s niekým porovnávali.

Želal by som si, aby raz povedali, že som sa celý život poctivo snažil odovzdať to, čomu som veril, a zachovať umenie mágie pre ďalšie generácie.

Veľký mág svojej doby

Franz Bardon pôsobil v období, keď som ešte nežil.

Bola to úplne iná doba, iné spoločenské pomery, iné možnosti a iné životné okolnosti.

Napriek tomu dokázal vytvoriť dielo, ktoré dodnes čítajú ľudia po celom svete.

Jeho knihy ovplyvnili tisíce záujemcov o hermetizmus a mnohí v nich našli svoju prvú cestu k hlbšiemu štúdiu mágie.

To si podľa mňa zaslúži rešpekt.

Aj keď sa niekto nemusí stotožniť so všetkým, čo napísal, alebo môže pracovať úplne iným spôsobom, nič to nemení na tom, že Franz Bardon zanechal za sebou významnú stopu.

A práve túto stopu by sme mali vedieť oceniť.

Každý mág ide vlastnou cestou

Moja cesta bola od začiatku iná.

Nevyrastal som ako samostatný hermetik.

Moje prvé kroky viedli cez Spoločenstvo Anách, kde som sa učil od svojich učiteľov a predchodcov.

Neskôr vzniklo Spoločenstvo Selekcia, v ktorom som sa rozhodol vytvoriť živú školu mágie, systematickú výučbu rozdelenú do jednotlivých hierarchických stupňov, napísať učebnice a pripraviť ďalších učiteľov, ktorí budú raz toto učenie odovzdávať ďalej.

To však neznamená, že jedna cesta je správnejšia než druhá.

Znamená to iba to, že každý z nás dostal inú životnú úlohu.

História rozhodne za nás

Nikdy som nemal potrebu hovoriť o sebe ako o veľkom mágovi.

To neprináleží mne.

Ak má niekto raz povedať, či moja práca mala zmysel, nebude to moja vlastná generácia.

Bude to história.

Tak ako dnes po desaťročiach hodnotíme Franza Bardona, raz možno budú ľudia hodnotiť aj moje knihy, moje učenie alebo Spoločenstvo Selekcia.

Možno povedia, že niečo bolo správne.

Možno nájdu chyby, ktoré ja dnes ešte nevidím.

To už nebude moje rozhodnutie.

Ja môžem iba urobiť maximum pre to, aby som po sebe zanechal poctivo vykonanú prácu.

Mágovia by nemali byť konkurentmi

Priznám sa, že jedna vec ma počas rokov vždy mrzela.

Občas som mal pocit, akoby sa niektorí mágovia snažili medzi sebou súťažiť.

Kto vie viac.
Kto má silnejšie techniky.
Kto má viac žiakov.
Kto napísal viac kníh.

Nikdy som tento spôsob uvažovania nepochopil.

Ak je niekto skutočným mágom, nemal by sa báť úspechu iného mága.

Naopak.

Mal by vedieť oceniť jeho prácu, aj keď sám kráča úplne inou cestou.

Veď každý z nás skúma iba malú časť obrovského sveta mágie.

Nikto z nás nevlastní pravdu ako celok.

Každý prináša iba svoj pohľad.

A práve rozmanitosť pohľadov robí mágiu bohatšou.

Úcta je znakom skutočnej sily

Keď dnes čítam o Franzovi Bardonovi, nepozerám sa naňho ako na konkurenta.

Veď sme sa nikdy nestretli.

Nepozerám sa naňho ani ako na človeka, ktorého by som mal porovnávať so sebou.

Pozerám sa naňho ako na mága, ktorý svojím spôsobom života ovplyvnil tisíce ľudí a zanechal po sebe dielo, ktoré prežilo jeho smrť.

A to si zaslúži úctu.

Rovnako ako si zaslúžia úctu aj mnohí ďalší mágovia, učitelia a duchovní hľadači, ktorí svoj život zasvätili poznaniu.

Nemusíme vo všetkom súhlasiť.
Nemusíme používať rovnaké techniky.
Nemusíme mať rovnaké názory.

Ale môžeme sa navzájom rešpektovať.

Odkaz budúcim generáciám

Ak by som chcel niečo odkázať mladším mágom, povedal by som im toto.

Nehľadajte medzi sebou súperov.

Hľadajte inšpiráciu.

Ak stretnete človeka, ktorý ide inou cestou, neponáhľajte sa ho odsudzovať.

Najprv sa pokúste pochopiť, prečo práve touto cestou kráča.

Možno zistíte, že hoci používate odlišné techniky, cieľ je rovnaký.

Rozvoj človeka.
Poznanie.
Zodpovednosť.
A služba druhým.

Som presvedčený, že práve vtedy sa z mágie stáva skutočné umenie.

Nie umenie dokazovať vlastnú výnimočnosť.

Ale umenie budovať mosty medzi ľuďmi, ktorí zasvätili svoj život poznaniu.

A práve preto sa aj dnes pozerám na Franza Bardona s úctou a rešpektom.

Nie preto, že by som chcel ísť jeho cestou.

Ale preto, že si vážim každého človeka, ktorý svoj život venoval hľadaniu poznania a zanechal po sebe dielo, z ktorého sa môžu učiť ďalšie generácie.

PS:

Možno sa niekto opýta, prečo som v tomto článku nespomenul významných slovenských mágov.

Pravdou je, že podľa môjho presvedčenia aj na Slovensku žili výnimoční mágovia a duchovní učitelia. Mnohých z nich som mal tú česť poznať osobne alebo som sa učil od ich žiakov. Ich cesta však bola iná než cesta Franza Bardona, Jana Kefera či Pierra de Lasenica.

Rozhodli sa zostať v úzadí.

Nehľadali verejnú pozornosť, nepísali knihy pre širokú verejnosť a svoje poznanie odovzdávali iba úzkemu okruhu pripravených žiakov v rámci Spoločenstva Anách. Možno boli príliš skromní.
Možno verili, že skutočné poznanie sa má odovzdávať iba z učiteľa na žiaka. A možno jednoducho žili v dobe, ktorá otvorenosti nepriala.

Dnes sa na to pozerám trochu inak.

Myslím si, že je to určitá škoda. Som presvedčený, že mali svetu mágie a hermetizmu čo ponúknuť.
Ich skúsenosti, poznanie a životná múdrosť mohli obohatiť oveľa viac ľudí, než sa napokon stalo.

Aj preto som sa rozhodol ísť trochu odlišnou cestou.

Neznamená to, že odhaľujem všetko. Ani nikdy nebudem. Niektoré poznanie patrí iba pripraveným žiakom a musí byť odovzdané osobne. Som však presvedčený, že Spoločenstvo Selekcia sa nemusí hanbiť za svoje učenie. Naopak, myslím si, že je správne predstaviť jeho časť verejnosti, písať knihy, publikovať články a viesť otvorený dialóg.

Nech sa ľudia sami stanú sudcami.

Nech sami posúdia, či učenie, ktoré sme vytvorili, má hodnotu, či pomáha ľuďom a či si zaslúži prežiť aj pre ďalšie generácie.

Ak áno, bude žiť ďalej. Ak nie, prirodzene ho nahradí niečo lepšie.

Práve v tom podľa mňa spočíva prirodzený vývoj každého duchovného učenia. História si napokon vždy sama vyberie to, čo v sebe nesie skutočnú hodnotu.

PS2:

Čím som starší, tým menej premýšľam nad tým, čo si o mojich knihách myslia dnešní ľudia.
Oveľa viac premýšľam nad tým, či budú mať moje myšlienky hodnotu aj pre človeka, ktorý ich otvorí o niekoľko desaťročí. Práve čas je totiž tým najobjektívnejším sudcom každého učiteľa, každého autora aj každého duchovného učenia.

PS3:

Ak chceš ísť ešte hlbšie do témy práce s vedomím, energiou a mágiou, pozri si ďalšie články na https://blogy.selekcia.sk

alebo liečiteľské pohľady na www.prirodna-medicina.selekcia.sk