Naša spoločnosť sa v posledných desaťročiach naučila vnímať smrť predovšetkým biologicky. Lekárska veda dokáže veľmi presne opísať proces umierania, zmeny v ľudskom tele po smrti aj jednotlivé fázy rozkladu. Napriek tomu zostáva otázka, čo sa deje s dušou po smrti človeka, jednou z najstarších a najdiskutovanejších tém ľudstva. Práve tejto otázke sa budeme venovať v nasledujúcich riadkoch.

Smrť tela a oddelenie duše

Ak sa prepojenie medzi dušou a fyzickým telom v kóme po čase preruší a človek neprecitne do života, dochádza samozrejme k smrti. Duša však môže v blízkosti tela zotrvávať aj po smrti. V takomto prípade sa telo takmer nerozkladá, alebo sa rozkladá len veľmi pomaly. Duša do určitej miery zamedzuje rozpadu fyzického tela.

Pred tým, než sa pozrieme na to, prečo sa telo za určitých podmienok nerozkladá, povedzme si, čo na to hovorí lekárska veda. To, že človek zomrel, neznamená, že sú mŕtve aj všetky bunky v jeho tele. Aj keď kvôli zástave srdca prestanú dostávať kyslík a po čase teda odumierajú, neumierajú všetky naraz. Deje sa to postupne. Napríklad mozog tesne pred smrťou ešte zvýši svoju aktivitu a až potom navždy „zhasne“. Nasledujú ho aj ostatné orgány, respektíve ich bunky.

Čo sa deje s telom po smrti

V prvej fáze – tzv. Algor mortis, mŕtve ľudské telo začína strácať svoju teplotu. Postupne sa ochladzuje, až kým nedosiahne teplotu okolia. Následne dochádza k tzv. Livor mortis, na tele sa začínajú objavovať posmrtné škvrny, pretože krv a ďalšie telesné tekutiny sa nahromadia v najnižších častiach tela. Po tejto fáza prichádza tzv. Rigor mortis, posmrtná stuhnutosť.

Následne začína proces rozkladu. Bez krvného obehu sa v mŕtvom tele začína hromadiť oxid uhličitý, začne sa zvyšovať pH v tele a bunky sa začínajú rozpadať. Do troch dní začne obvykle ľudské telo hniť. Taktiež baktérie z tráviaceho traktu sa začnú rozširovať aj do iných častí telesnej schránky.

V ďalšom štádiu sa postupne mení farba celého tela, rovnako sa zvyšuje intenzita zápachu, ktorý môže prilákať rôzny druhy hmyzu. Tie začnú v telesnej schránke klásť svoje vajíčka a z nich sa vyliahnu larvy, ktoré sa živia ľudskými vnútornosťami v stave rozkladu. Takto môžu skonzumovať až 60 % ľudského tela za týždeň.

Fenomén nerozkladajúceho sa tela

A teraz sa pozrime na fenomén, kedy sa telo nerozkladá a vyššie popísané procesy akoby ani neprebiehali.

Ak napríklad pápeža, alebo aj iného smrteľníka chcú vyhlásiť za blahoslaveného či svätého, tak sa skúmajú aj jeho pozostatky – pokiaľ sú teda k dispozícii. Kedysi bol jedným z „ukazovateľov svätosti“, že fyzické telo sa nerozkladalo ani po smrti. Toto je trošku kontroverzná téma, nakoľko telá pápežov a iných vysokopostavených duchovných sa ľudia snažia už od dávna balzamovať.
Ak sa toto správne urobí, telo samozrejme môže ešte dlhú dobu odolávať rozkladu.

Avšak ani balzamovanie tela ešte nemusí byť zárukou toho, že telo ostane neporušené. Pokiaľ sa duša v okamihu oddelí od tela, tak už nič nezastaví jeho následný rozklad. Príkladom tohto je telo pápeža Pius XII, ktorého telo sa začalo intenzívne rozkladať už od momentu smrti. Z tohto pohľadu je zrejmé, že jeho duša sa prakticky okamžite po smrti oddelila od tela.

Duša a nerozložiteľnosť tela

Rozkladu fyzického tela môže zabrániť prítomnosť duše po smrti. Občas sa totiž stáva, že sila emočného tela prekoná silu duše. Tieto dve zložky sa po smrti nerozdelia a spoločne ostávajú v blízkosti fyzického tela, alebo priamo v spojení s fyzickým telom. K tomuto môže dôjsť, ak je človek extrémne silne upätý na svoj fyzický život, napríklad skrz materiálne hodnoty, alebo má inú príliš silnú väzbu na život.

V takomto prípade, keď je duša stále prítomná v tele aj po smrti, sa telo nerozkladá, alebo sa rozkladá atypicky pomaly. Presne určiť dôvod tohto fenoménu je veľmi ťažké, podľa mojich informácií je to spôsobené práve spojením tela a duše aj po fyzickej smrti.

Kremácia a cesta duše

Aj tu však existujú výnimky, kedy sa duša aj emočné telo od fyzického tela odpútajú, či už chcú alebo nie – napríklad v prípade kremácie fyzického tela. Vtedy sa síce obidve zložky náhle uvoľnia, ale ostávajú upnuté na miesto, ktoré ich bude vedieť udržať a to im vytvára vo fyzickom svete akúsi kotvu. Toto miesto nemusí byť priamo dom či byt, kde jedinec žil počas života. Duša si toto kotviace miesto vyberá podľa iných zákonitostí.

V tomto čase duša a emočné telo tvoria stále kompaktný celok. Vlastne by sme ich mohli nazvať bezdomovcami, lebo ich domov niekto spopolnil. Duša aj emočné telo ostávajú v medzipriestore až do doby, kedy sa im otvorí cesta domov – tunel, cez ktorý môžu odísť. Dovtedy si musia nájsť miesto, kde sa ukotvia a kde počas tejto doby zotrvajú.

Pohľad rôznych kultúr na smrť

Z tohto dôvodu ja osobne neuznávam kremáciu, pretože po smrti treba dať duši potrebný čas na to, aby pokračovala vo svojej ceste podľa plánu. Na druhej strane napríklad „nebeský pohreb“, ktorý praktizujú v Tibet, nie je v rozpore s týmito zákonmi.

V India sa zase bežne mŕtvi spaľujú napríklad pri Ganga. Toto spaľovanie má svoje prísne pravidlá a celý pohľad na smrť je tam odlišný od európskeho prostredia. Človek je už počas života vedený k tomu, aby existenciu duše považoval za prirodzenú súčasť života.

Sadhuovia a pohľad na posmrtný život

V Indii žijú tiež Sadhuovia v rámci sekty Aghora, ktorí rituálne jedia ľudské mäso. Každý člen tejto sekty musí aspoň raz v živote skonzumovať ľudské mäso. Až potom sa jeho duša môže dotknúť nirvány. Títo ľudia vraj dokážu žehnať aj zaklínať a nikto z obyvateľov Indie nechce, aby sa ho dotkla kliatba svätého muža.

Keď duša zostáva po smrti

Niekedy sa stáva, že duša po smrti tela ostáva vo fyzickej rovine, aby mohla dokončiť svoje poslanie. Dochádza k tomu v prípade, že duša je takpovediac predurčená na to, aby tu aj po fyzickej smrti ostala a istý čas bude ešte prikotvená k fyzickému telu. Poslanie, kvôli ktorému tu duša ostane, môže byť rôznorodé a duša v tejto fáze už o tom celkom nerozhoduje. Dozvie sa o tom až vtedy, keď sa to udeje. K tomuto sa ešte dostaneme v samostatnej kapitole.

Záver

Smrť tela nemusí byť podľa tohto pohľadu okamžitým koncom všetkých procesov, ktoré človeka tvoria. Otázka vzťahu medzi dušou, emočným telom a fyzickou schránkou zostáva jednou z najväčších záhad ľudskej existencie. Práve preto sa téma života po smrti, nerozložiteľných tiel a putovania duše objavuje v rôznych kultúrach, náboženstvách aj magických tradíciách už celé tisícročia.

PS:

Ak vás zaujíma problematika života po smrti, duše, astrálu a paralelných svetov, ďalšie články nájdete na stránkach
https://blogy.selekcia.sk

Tags: Duša, smrt, umieranie