Možno sa nájde čitateľ, ktorý nebude úplne súhlasiť s tým, že túto tému spájam aj s mágiou.
Najmä preto, že pri starovekom Egypte sa často hovorí predovšetkým o náboženstve, o chrámoch, bohoch a kňazoch. V modernom chápaní sa totiž náboženstvo a mágia často umelo oddeľujú.
V starovekom Egypte medzi bežnými ľuďmi však takáto hranica často prakticky neexistovala.

Tento príspevok nepíšem ako učiteľ, ani ako niekto, kto chce niečo vysvetľovať alebo poučovať. Píšem ho skôr ako človek, ktorý prešiel dlhú cestu mágie a ktorý si počas rokov uvedomil aj jej menej viditeľnú stránku.

Pokora ako základná vlastnosť mága

V živote sa človek často stretáva s tým, že ľudia veľmi rýchlo hodnotia prácu druhých.
Stačí krátky pohľad, niekoľko viet alebo útržok informácie a už prichádza názor, posudzovanie a často aj kritika. Tento jav nie je ničím výnimočný ani v oblasti mágie. Práve naopak. V prostredí, kde sa pracuje s neviditeľnými procesmi, s vedomím a s jemnými vrstvami reality, sa objavuje mnoho ľudí, ktorí majú potrebu hodnotiť alebo odsudzovať prácu iných.

Možno to niektorých ľudí prekvapí, ale aj mág môže cítiť vnútorný strach. V predstavách mnohých ľudí je totiž mág niekto, kto stojí nad bežnými emóciami. Človek, ktorý pozná tajomstvá sveta, pracuje s energiou a rozumie zákonom reality, a preto sa vraj nebojí.

S pribúdajúcimi rokmi praxe som pochopil jednu jednoduchú, ale nekompromisnú pravdu:
mág si musí veľa pamätať.
Mágia nie je iba o inšpirácii, nie je iba o rituáloch ani o knihách mágie.
Je to disciplína, ktorá si vyžaduje vnútornú výbavu. A pamäť patrí medzi jej základné piliere.

V oblasti mágie existujú témy, ktoré nemožno zaradiť medzi bežné duchovné zážitky ani medzi romantizované mystické predstavy. Patria do oblasti hraničných skúseností. Jednou z nich sú strážcovia medzi svetmi – vedomé princípy, bytosti alebo archetypálne energie, ktoré stoja na hranici realít.