Existujú chvíle, keď sa človek obzrie späť. Nie preto, že by chcel žiť minulosťou, ale preto, aby lepšie pochopil cestu, po ktorej kráčal.

Po mnohých rokoch výučby mágie, písania kníh a stretávania sa s ľuďmi si čoraz viac uvedomujem jednu jednoduchú pravdu.

Svätojánska noc patrí oddávna medzi najtajomnejšie noci v roku. Po stáročia sa verilo, že práve v tomto období sa hranica medzi človekom a prírodou stáva tenšou. Mnohé národy Európy spájali túto noc s očistou, svetlom, liečivými rastlinami a duchovnou obnovou. Nie je preto náhodou, že práve okolo svätého Jána sa zachovalo také množstvo zvykov, legiend a magických tradícií.

Počas svojho života som meno Franz Bardon – Frabato počul nespočetne veľakrát. Mnohí ľudia ho považujú za jednu z najvýznamnejších osobností hermetizmu 20. storočia a za človeka, ktorý výrazne ovplyvnil celé generácie záujemcov o mágiu.

Chcem preto hneď na začiatku povedať jednu veľmi dôležitú vec.

Mágia, duša, zosnulí, nekromancia. Už samotné tieto slová v mnohých ľuďoch vyvolávajú predstavy temných rituálov, vyvolávania duchov či hororových scén z filmov. Skutočná práca s dušou zosnulého je však podľa môjho pohľadu na mágiu niečím úplne iným.

O vnútornom tichu som už písal, ale túto tému považujem za tak dôležitú, že nech mi je odpustené, že na ňu opäť poukazujem. V mágii totiž existujú veci, ku ktorým sa musí človek vracať opakovane. Nie preto, že by ich nepochopil, ale preto, že ich musí prehĺbiť.

Keď sa ma niekto opýta, koľko tajomstiev mám ako mág, nikdy neviem odpovedať jednou vetou.
Nie preto, že by som sa snažil vytvárať okolo seba závoj tajomna. Skôr preto, že po desaťročiach práce v mágii človek prirodzene zistí, že nie všetko je určené na okamžité zverejnenie.

Mnohí ľudia si myslia, že mág by mal povedať všetko, čo vie. Že ak niečo pozná, mal by to bez váhania odovzdať ďalej. Realita je však zložitejšia. Niektoré poznatky dozrievajú celé roky, niektoré desaťročia a niektoré možno nikdy nie sú určené pre širokú verejnosť.