Mágia, duša, zosnulí, nekromancia. Už samotné tieto slová v mnohých ľuďoch vyvolávajú predstavy temných rituálov, vyvolávania duchov či hororových scén z filmov. Skutočná práca s dušou zosnulého je však podľa môjho pohľadu na mágiu niečím úplne iným.

Počas desaťročí mojej praxe som sa stretol s mnohými prípadmi, keď bolo potrebné riešiť situácie súvisiace s človekom, ktorý už opustil tento svet. Práve tieto skúsenosti ma naučili jednu veľmi dôležitú vec.

Duša zosnulého nie je nástrojom mága. Je to bytosť, ku ktorej treba pristupovať s rovnakou úctou, akú prejavujeme živému človeku.

Mág nesmie ovládať dušu

Jednou z najväčších chýb, ktoré sa objavujú v rôznych ezoterických smeroch, je predstava, že skúsený mág dokáže zosnulých ovládať alebo ich nútiť konať podľa svojej vôle.

S týmto pohľadom sa nestotožňujem.

Ak mág skutočne pracuje s dušou zosnulého, nikdy by nemal vychádzať z nadradenosti, ale zo spolupráce a rešpektu.

Aj po smrti zostáva duša individualitou. Má svoju vlastnú cestu, svoje rozhodnutia a svoj vývoj.
Mág by nemal zasahovať do tejto cesty bez vážneho dôvodu.

Kedy má takáto práca zmysel?

Vo svojej praxi som sa stretol so situáciami, keď určitá väzba medzi živým človekom a zosnulým spôsobovala dlhodobé utrpenie.

Môže ísť napríklad o:

• silné citové pripútanie,
• nevyriešené konflikty,
• dlhodobý smútok,
• alebo iné duchovné väzby, ktoré podľa presvedčenia praktizujúceho ovplyvňujú život človeka.

Práca mága však nespočíva v tom, že zosnulého „privolá“, aby uspokojil zvedavosť klienta.

Jeho úlohou je predovšetkým pomôcť obnoviť harmóniu.

Nekromancia nie je špiritizmus

Veľmi často sa zamieňajú dva úplne odlišné prístupy.

Špiritizmus sa spravidla snaží nadviazať komunikáciu so zosnulými.

Ja však vnímam nekromanciu inak.

V tradícii, ktorú vyučujem, ide predovšetkým o prácu s archetypom predkov, o úctu k tým, ktorí odišli pred nami, a o pochopenie súvislostí medzi životom, smrťou a pokračovaním vedomia.

Nejde o senzácie.
Nejde o dokazovanie existencie záhrobia.

Ide o zodpovednú duchovnú prácu.

Kedy môže dôjsť ku kontaktu s dušou zosnulého?

Tu sa dostávame k jednej z najcitlivejších oblastí mágie, ktorá býva veľmi často nesprávne chápaná.

Podľa učenia, ktoré vyučujem v Spoločenstve Selekcia, existujú veľmi špecifické situácie, keď sa duša zosnulého môže sama spojiť so živým človekom. Chcem zdôrazniť slovo sama, pretože práve v tom spočíva zásadný rozdiel oproti mnohým predstavám o nekromancii či špiritizme.

Nie je úlohou mága aktívne vyvolávať duše zosnulých alebo sa snažiť za každú cenu nadviazať kontakt so záhrobím. Práve naopak. Ak sa takýto kontakt udeje, iniciatíva neprichádza od človeka, ale od samotnej duše.

Vo svojich knihách opisujem prechod duše po smrti ako cestu tunelom smerujúcim do paralelného sveta. Domnievam sa, že pokiaľ sa duša ešte nenachádza približne v druhej tretine tejto prechodovej cesty, zostáva určitým spôsobom spojená so svojím Emočným telom. Práve prostredníctvom tejto väzby môže vo výnimočných prípadoch vzniknúť krátkodobý kontakt s pozostalými.

Dôvodov môže byť viac.

Niekedy chce duša niečo odkázať svojim blízkym.
Niekedy chce niekoho upokojiť.
Niekedy môže požiadať o splnenie určitej prosby alebo upozorniť na niečo, čo zostalo nedokončené.
A niekedy ide jednoducho o posledné rozlúčenie.

Veľmi dôležité však je, aby sme tento proces správne pochopili. Je to cesta iba jedným smerom.

Nie človek nadväzuje kontakt so záhrobím. Nie človek otvára cestu duši.

Kontakt prichádza zo strany zosnulého a úlohou mága je iba pokojne, s úctou a pokorou na takúto situáciu primerane reagovať. Práve preto považujem tento prístup za etický a v súlade so všetkými princípmi, ktoré v Selekcii vyučujem. Nenarúšame prirodzenú cestu duše. Rešpektujeme jej slobodnú vôľu a jej vlastné rozhodnutie, ak sa za mimoriadnych okolností rozhodne kontakt nadviazať.

Počas svojho života som sa s takýmito situáciami stretol viackrát. Niektoré som zažil osobne, ďalšie som ešte ako dieťa počúval od svojich učiteľov počas štúdia mágie, keď uvádzali podobné prípady zo svojej vlastnej praxe. Práve tieto skúsenosti ma naučili pristupovať k tejto téme s veľkou pokorou a rešpektom. Niektoré z nich dodnes používam ako príklady pri prednáškach, pretože pomáhajú žiakom lepšie pochopiť hranicu medzi skutočnou magickou prácou a obyčajnou senzáciou.

Nekromancia nie je učením pre každého

Aj preto venujem tému nekromancie podrobne až žiakom na HS9, teda na najvyššom stupni výučby.
V Knihe mágie II. je tejto oblasti venovaná samostatná výučba, pretože patrí medzi najnáročnejšie témy, s ktorými sa môže mág počas svojej cesty stretnúť.

Na nižších hierarchických stupňoch o nej hovorím iba okrajovo. Neznamená to, že by som niečo tajil. Skôr postupne pripravujem žiakov na pochopenie súvislostí, ktoré by bez predchádzajúcej prípravy mohli nesprávne pochopiť.

Nekromancia totiž nie je len súbor techník.

Je to predovšetkým otázka vnútornej zrelosti, životných skúseností, etiky a hlbokého rešpektu voči životu aj smrti.

Človek môže poznať všetky postupy, ale ak nie je bytostne pripravený niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ešte nenastal čas, aby sa tejto oblasti venoval.

Preto počas celej výučby postupne vkladám do jednotlivých stupňov drobné príklady, úvahy a skúsenosti z praxe. Žiaci si možno ani neuvedomujú, že ich tým pripravujem na pochopenie oveľa hlbších princípov, ku ktorým sa dostanú až o mnoho rokov neskôr.

Keď potom dosiahnu HS9, nejde už o úplne novú tému. Je to prirodzené vyústenie celej ich doterajšej cesty.

Som presvedčený, že práve takto by mala vyzerať každá seriózna výučba mágie. Nie skok do neznáma, ale postupná cesta, na ktorej človek dozrieva nielen vo vedomostiach, ale predovšetkým vo svojom charaktere.

A práve charakter je podľa môjho presvedčenia tým najdôležitejším nástrojom každého skutočného mága. Techniky sa možno naučiť. Múdrosť, pokora a zodpovednosť však vznikajú až rokmi života a poctivej práce na sebe.

Etika je dôležitejšia ako technika

Počas rokov som dospel k presvedčeniu, že techniky sa môže naučiť mnoho ľudí.

Oveľa ťažšie je naučiť sa zodpovednosť.

Práve preto vo výučbe vždy zdôrazňujem, že práca s dušou zosnulého nesmie byť motivovaná zvedavosťou, túžbou po moci ani snahou niekomu ublížiť.

Ak človek vstupuje do tejto oblasti bez pokory, môže urobiť chyby, ktorých následky si nebude vedieť uvedomiť.

Úcta k predkom

V mnohých starobylých kultúrach boli predkovia považovaní za súčasť rodiny aj po smrti.

Neboli predmetom strachu.
Neboli démonizovaní.

Boli nositeľmi pamäti, skúseností a kontinuity.

Aj preto si myslím, že správna práca s dušou zosnulého začína úctou.

Nie rituálom.
Nie formulou.
Nie technikou.

Ale vnútorným postojom človeka.

Skutočný mág nehľadá senzácie

Dnešná doba často ponúka rôzne návody na vyvolávanie duchov alebo komunikáciu so zosnulými.

Priznám sa, že ma takýto prístup nikdy neoslovoval.

Skutočný mág nepotrebuje dokazovať svoje schopnosti tým, že bude vytvárať senzácie.

Naopak.

Vie, že existujú hranice, ktoré treba rešpektovať.

Vie, že nie všetko, čo je možné skúmať, je zároveň vhodné robiť.

A práve schopnosť povedať si „tu sa zastavím“ býva niekedy väčším prejavom múdrosti než akýkoľvek zložitý rituál.

Záverečné zamyslenie

Práca s dušou zosnulého patrí medzi najzodpovednejšie oblasti mágie. Vyžaduje nielen vedomosti, ale aj pokoru, skúsenosť a hlboký etický prístup.

Som presvedčený, že skutočná sila mága nespočíva v tom, koľko rituálov ovláda alebo koľko duchov dokáže údajne privolať.

Spočíva v tom, že vie, kedy konať, ako konať a najmä – kedy nekonať.

Práve rešpekt k životu aj k smrti robí z mágie cestu poznania, nie cestu senzácií.

PS:

Ak chceš ísť ešte hlbšie do témy práce s vedomím, energiou a mágiou, pozri si ďalšie články na
https://blogy.selekcia.sk

alebo liečiteľské pohľady na www.prirodna-medicina.selekcia.sk