Judaizmus, smrť a posmrtný život – pohľad Tóry na dušu, pohreb a svet, ktorý príde

Téma smrti a života po smrti patrí medzi najstaršie otázky ľudstva. Každé náboženstvo sa ju snažilo vysvetliť svojím vlastným spôsobom a výnimkou nie je ani judaizmus. Židovská tradícia ponúka zaujímavý pohľad na dušu, posmrtný život, vzkriesenie mŕtvych, pohrebné obrady a úctu k zosnulým. Mnohé z týchto predstáv sa počas stáročí zachovali až do dnešných dní a tvoria významnú súčasť židovskej kultúry a viery.

Tóra a jej pohľad na smrť

Než prejdem ďalej v téme, krátko spomeniem Tóru. Tóra je Hebrejský zákon, inak známy aj ako Mojžišov zákon. Tóra v užšom slova zmysle je priamo Pentateuch, päť Mojžišových kníh, t.j. prvých päť kníh kresťanského Starého zákona.

V širšom slova zmysle ide o písanú a ústnu Tóru. Písaná Tóra je Tanach (Pentateuch, Proroci a Spisy) a v kresťanskom ponímaní sa spomína ako Starý zákon.

Často pri debatách počujem výraz Starý zákon, ako ho len tak ledabolo mnohí používajú – odvolávajú sa na Starý zákon a to bez poznatku, že sa vlastne jedná o Tóru resp. Tanach, teda aktuálnu Hebrejskú Bibliu.

A práve v Tóre sú zachytené aj pokyny o tom, čo a ako má nasledovať po smrti predstaviteľa židovského náboženstva.

Judaizmus a život po smrti

Tradičný judaizmus pevne verí, že smrťou sa ľudská existencia človeka nekončí, ale keďže sa viac zameriava priamo tu na život na Zemi, neobsahuje preto ani žiadnu striktnú dogmu o posmrtnom živote a skôr necháva viac priestoru pre osobný názor každého človeka.

Posvätné písmo Tóra sa preto viac zameriava na konkrétne životné situácie ľudí a na ich reálne odmeny a tresty v tomto danom živote.

V Tóre sa však píše aj to, že spravodliví budú znova zjednotení so svojimi blízkymi po smrti.

Tu podotknem, že je to akoby môj opis paralelného sveta, kde sa zmieňujem o tom, že mŕtvi sa stretajú po ceste v tuneli so svojimi blízkymi, ktorí odišli na túto posmrtnú púť v čase pred nami.

Olam ha-ba – svet, ktorý príde

Viera vo vzkriesenie mŕtvych je jedným z trinástich základných princípov židovskej viery.

Vzkriesenie však nastane až po príchode Mesiáša v čase, ktorý sa po hebrejsky nazýva olam ha-ba – svet, ktorý príde.

Olam ha-ba je v židovskom náboženstve považovaný za vyššiu formu bytia.

Tóra hovorí, že celý Izrael má podiel v olam ha-ba, avšak jednotlivé podiely nie sú úplne rovnaké.

Tí ľudia, ktorí boli počas života výnimočne spravodliví, budú mať väčší podiel ako obyčajní dobrí ľudia.

Každý si svoj podiel určuje vlastným konaním počas života a tým, či v jeho skutkoch prevládajú dobro alebo zlo.

Odmena za dobré skutky

Plnenie micvot nemá byť prostriedkom na zabezpečenie si miesta v nebi.

Je chápané ako prejav lásky k Stvoriteľovi, úcty k zákonu a schopnosti žiť disciplinovaný život.

Zaujímavé je, že súčasný judaizmus pripúšťa podiel na olam ha-ba aj pre nežidov, pokiaľ nežijú spôsobom, ktorý by bol chápaný ako modlárstvo.

To vytvára pomerne otvorený pohľad na spásu a posmrtný život aj pre ľudí iného vierovyznania.

Gan Eden a Gehinnom

Gan eden (raj) a Gehinnom (peklo) majú tiež svoje miesto v chápaní židovskej kultúry odmeny a trestu.

Gan eden nie je tým istým miestom, kde podľa Biblie žili Adam a Eva.

Je chápaný ako miesto odmeny, pokoja a radosti.

Tradícia hovorí, že pokoj, ktorý človek pociťuje počas správne sláveného Šabatu, predstavuje približne jednu šesťdesiatinu pokoja a radosti, ktoré zažije v Gan eden.

Očista duše po smrti

Na druhej strane sa nachádza Gehinnom.

Tradícia hovorí, že každým spáchaným hriechom človek vytvára zlého démona, ktorý ho po smrti bude za jeho skutky konfrontovať.

V judaizme sa však nehovorí o večnom zatratení duše.

Existuje obdobie očisťovania, ktoré netrvá viac ako dvanásť mesiacov.

Počas tohto obdobia si duša uvedomuje svoje chyby, hriechy a premárnené príležitosti konať dobro.

Nie všetky duše však automaticky získavajú podiel v olam ha-ba.

Život v pravde, spravodlivosti a konanie dobra prináša pokoj duše už počas života na Zemi.

Smrť ako súčasť života

Na smrť sa judaizmus pozerá ako na prirodzenú a nemennú súčasť života.

Nie ako na tragédiu, ktorou sa všetko definitívne končí.

Silná viera v posmrtný život umožňuje zachovať nádej, že tí, ktorí žili hodnotný život podľa micvot, budú vo svete, ktorý príde, odmenení.

Pohrebné obrady v judaizme

Pohrebné aktivity začínajú okamžite po smrti človeka.

Zosnulému sa zatvoria oči a uloží sa na zem, kde sa prikryje látkou a pri hlave sa zapáli sviečka.

Telo sa musí umyť teplou vodou, pričom mužov umývajú muži a ženy ženy.

Počas celej tejto doby sa odriekajú modlitby z Tóry.

Následne sa zosnulý oblečie do bieleho plátna určeného na pohreb.

Šomerim – strážcovia zosnulého

Telo zosnulého sa na znak úcty nesmie opustiť až do samotného pohrebu.

Ľudia, ktorí pri ňom zostávajú, sa nazývajú šomerim – strážcovia.

Ich úlohou je zabezpečiť dôstojnosť zosnulého a preukázať mu poslednú úctu.

Veľkú úlohu tu zohráva aj spolok Chevra Kadiša, ktorý sa stará o prípravu zosnulého na pohreb.

Truhla, pochovanie a zákaz kremácie

Židovský zákon tradične neumožňuje kremáciu.

Telo musí byť pochované do zeme.

Rakva bývala vyrábaná z jednoduchých nehobľovaných dosiek a nesmeli sa do nej vkladať šperky ani kvety.

Po smrti nemá existovať rozdiel medzi bohatým a chudobným človekom.

Všetci sú si pred smrťou rovní.

Šiva – sedem dní smútku

Po pohrebe nasleduje obdobie smútku nazývané šiva.

Trvá sedem dní.

Počas tohto obdobia smútiaci sedia na nízkych stoličkách alebo na zemi, nenosia kožené topánky, neholia sa a nestrihajú si vlasy.

Ide o čas venovaný spomienke na zosnulého a duchovnému spracovaniu straty.

Modlitba Kádiš

Významnou súčasťou obdobia po smrti rodiča je modlitba Kádiš.

Nejde len o prejav smútku.

Je to verejné potvrdenie viery v Boha a zároveň potvrdenie úcty voči zosnulému.

Modlitba sa tradične odrieka jedenásť mesiacov po pohrebe.

Nie dvanásť, pretože nikto nechce predpokladať, že jeho rodič potrebuje maximálnu dobu očisťovania.

Židovské náhrobné kamene a cintoríny

Židovský zákon predpisuje umiestnenie náhrobného kameňa na hrob.

Má zabezpečiť, aby zosnulý nebol zabudnutý.

Na náhrobkoch sa objavujú hebrejské nápisy, symboly menory, Dávidovej hviezdy, zvitkov Tóry alebo ďalšie tradičné znaky.

Osobitný význam majú symboly rúk označujúce Kohena a džbán označujúci Levitu.

Kamienky namiesto kvetov

Typickým židovským zvykom je kladenie malých kamienkov na hroby.

Tradícia ich chápe ako symbol návštevy a spomienky.

Kamene nevädnú a neodnesie ich vietor.

Pripomínajú trvalosť spomienky na zosnulého a úctu voči jeho pamiatke.

Záver

Judaizmus ponúka veľmi zaujímavý a vyvážený pohľad na smrť, dušu a posmrtný život. Smrť nie je chápaná ako definitívny koniec, ale ako súčasť väčšieho poriadku, v ktorom má každý človek možnosť ovplyvniť svoj budúci osud prostredníctvom vlastných skutkov.

Úcta k zosnulým, starostlivosť o ich dôstojné pochovanie, modlitby za dušu a viera v svet, ktorý príde, tvoria jeden z najdôležitejších pilierov židovskej duchovnej tradície.

PS:

Ďalšie články o smrti, živote po smrti, duši, mágii, náboženstvách a duchovných tradíciách nájdete na stránke https://blogy.selekcia.sk

Témy prírodného liečiteľstva, bylín a tradičnej prírodnej medicíny nájdete na stránke: www.prirodna-medicina.selekcia.sk.