Ako chápeme vieru a vieru v našu mágiu – je to rovnaká viera ako viera v Boha?

Slovo viera používame veľmi často. Veríme človeku. Veríme, že niečo dobre dopadne. Veríme vlastným schopnostiam. Veriaci človek verí v Boha. A mág môže povedať, že verí v mágiu, vo svoj systém, vo svoje schopnosti alebo v existenciu síl a bytostí, s ktorými pracuje.

Na prvý pohľad používame stále to isté slovo. Ale označujeme ním skutočne tú istú vec?

Keď kresťan povie:

„Verím v Boha.“ a mág povie: „Verím v mágiu.“

hovoria obaja o rovnakom druhu viery?

Táto otázka je omnoho hlbšia, než sa môže zdať. Pretože nás nakoniec privedie k ďalšej otázke:

Kde sa končí viera a kde sa začína poznanie?

A možno ešte k nepríjemnejšej:

Môže mág niečomu veriť tak silno, až prestane rozlišovať medzi tým, čo skutočne pozná, a tým, čomu iba chce veriť?

Jedno slovo, niekoľko úplne odlišných významov

Keď poviem, že verím svojmu priateľovi, nehovorím tým, že verím v jeho existenciu. Viem, že existuje.

Moja viera sa týka jeho dôveryhodnosti.

Keď poviem, že verím, že zajtra bude pekné počasie, vyjadrujem predpoklad.
Keď človek povie, že verí v Boha, vstupujeme do oblasti náboženskej viery.
A keď mág povie, že verí vo svoju mágiu, môže tým myslieť ešte niečo iné.

Už na tomto jednoduchom príklade vidíme, že viera nie je jediný presne ohraničený psychický stav.

Pod jedným slovom ukrývame niekoľko rôznych vzťahov človeka ku skutočnosti.

Preto nestačí položiť otázku:

Veríš?

Musíme sa opýtať:

Čomu veríš, prečo tomu veríš a na čom je táto viera postavená?

Náboženská viera smeruje k transcendencii

V klasickom náboženskom ponímaní je viera vzťahom človeka k niečomu, čo ho presahuje.
Veriaci človek nemusí Boha fyzicky vidieť, zmerať ani experimentálne dokázať jeho existenciu.
Napriek tomu môže byť jeho presvedčenie absolútne.

Náboženská viera preto nie je iba hypotézou typu:

„Myslím si, že Boh pravdepodobne existuje.“

Pre hlboko veriaceho človeka môže byť omnoho viac.

Je dôverou.
Je životným postojom.
Je vzťahom.
Je prijatím určitého obrazu sveta a vlastného miesta v ňom.

Preto by bolo príliš jednoduché tvrdiť, že náboženská viera existuje iba tam, kde chýba dôkaz.

Také vysvetlenie by nevystihovalo jej ľudský ani filozofický rozmer.

Človek môže svoju vieru prežívať ako jednu z najhlbších istôt svojho života, hoci táto istota nie je totožná s vedeckým poznaním.

A čo mág?

Tu sa dostávame k podstate problému.

Mág môže začínať vierou. Prečíta knihu. Počúva učiteľa. Zoznámi sa s určitým systémom a ešte nemá vlastné skúsenosti.

V tej chvíli veľkú časť poznania prijíma.

Verí, že jeho učiteľ vie, o čom hovorí.
Verí, že technika, ktorú sa učí, má význam.
Verí, že svet môže obsahovať viac, než dokáže zachytiť bežnými zmyslami.

V tomto období môže byť jeho postavenie v niečom podobné postaveniu veriaceho človeka.

Ešte nevie.

Predpokladá, dôveruje a skúša.

Lenže potom by sa podľa môjho pohľadu mala cesta mága začať od čistej viery vzďaľovať.

Prečo?

Pretože mág má pracovať.
Má pozorovať.
Má skúšať.
Má porovnávať.
A predovšetkým má získavať vlastnú skúsenosť.

V mágii by viera mala byť začiatkom, nie konečnou stanicou

Toto považujem za veľmi dôležité.

Ak sa žiak učí určitú magickú techniku, na začiatku môže veriť svojmu učiteľovi, že funguje.
To je prirodzené. Nemôže mať skúsenosť s niečím, čo ešte nikdy nevykonal.
Učiteľ mu teda odovzdáva poznanie, ktoré žiak zatiaľ prijíma do určitej miery na základe dôvery.

Potom však príde prax.

Žiak začne techniku používať.
Sleduje výsledky.
Robí chyby.
Učí sa rozlišovať medzi očakávaním a tým, čo skutočne nastalo.

A postupne by sa malo diať niečo veľmi podstatné:

„Verím, že to funguje“ sa mení na „mám skúsenosť, že za určitých podmienok pozorujem takéto výsledky.“

To je veľký rozdiel. Viera sa začína premieňať na skúsenostné presvedčenie.

Znamená skúsenosť poznanie?

Tu však musíme byť veľmi opatrní. Pretože práve tu môže mág urobiť jednu z najväčších intelektuálnych chýb.

Zažije niečo nezvyčajné a povie:

„Teraz už viem.“

Ale čo presne vie?

Predstavme si, že mág vykoná rituál a následne nastane udalosť, ktorú očakával.

Má skúsenosť.

To je fakt.

Ale dokázal tým automaticky, že rituál bol príčinou udalosti?

Nie nevyhnutne.

Mohla existovať iná príčina.

Mohla to byť náhoda.

Mohlo dôjsť k selektívnemu vnímaniu – človek si všimol úspech, ale zabudol na predchádzajúcich päť neúspechov.

Mohol si spätne prispôsobiť výklad udalosti tomu, čo očakával.

Preto musí byť skúsený mág schopný povedať:

„Toto som zažil.“

bez toho, aby automaticky dodal:

„A preto s absolútnou istotou viem, čo to spôsobilo.“

Práve toto rozlíšenie považujem za znak vyspelosti.

Osobná skúsenosť a objektívny dôkaz nie sú to isté

Toto je miesto, kde sa magická skúsenosť stretáva s filozofiou poznania.

Človek môže mať zážitok, ktorý je preňho absolútne presvedčivý.

Nemusí klamať.
Nemusí si nič vymýšľať.
Jeho skúsenosť môže byť autentická a môže zásadne ovplyvniť jeho život.

To však ešte neznamená, že ju dokáže objektívne preukázať druhému človeku.

Ak poviem:

„Pri rituáli som vnímal prítomnosť určitej bytosti,“

môžem pravdivo opisovať vlastnú skúsenosť.

Ale človek stojaci vedľa mňa môže povedať:

„Ja som nič nevnímal.“

Kto z nás má pravdu?

Možno obaja opisujeme presne to, čo sme zažili.

Problém vznikne až vtedy, keď jeden z nás vyhlási svoju skúsenosť za povinnú objektívnu pravdu pre všetkých ostatných.

Viera v Boha a skúsenosť mága sa môžu dotýkať

Tu sa náboženstvo a mágia zvláštnym spôsobom opäť približujú.

Aj veriaci človek môže povedať: „Ja v Boha iba neverím. Ja som jeho prítomnosť zažil.“

Pre neho už teda nejde o obyčajnú vieru. Má osobnú skúsenosť.

Mystická tradícia prakticky všetkých veľkých náboženstiev pozná ľudí, ktorí opisovali veľmi intenzívne zážitky božskej prítomnosti.

A mág môže podobne povedať: „Ja neverím, že určité javy existujú. Ja som ich zažil.“

Z pohľadu oboch ľudí sa viera posunula smerom k osobnej skúsenosti.

Z pohľadu človeka zvonka však zostáva otázka otvorená.

A práve preto nemôžeme vytvoriť jednoduchú rovnicu:

náboženstvo = viera, mágia = poznanie.

Také rozdelenie by bolo príliš pohodlné a podľa mňa aj nepoctivé.

Obe oblasti môžu obsahovať vieru.
Obe môžu obsahovať osobnú skúsenosť.
A obe môžu obsahovať aj omyl.

Mág nesmie zameniť presvedčenie za skutočnosť

Čím dlhšie sa človek niečomu venuje, tým väčšie nebezpečenstvo vzniká, že si vytvorí uzavretý svet vlastných vysvetlení.

Ak všetko, čo sa stane, dokáže vysvetliť tak, aby to potvrdilo jeho presvedčenie, prestáva svoje presvedčenie skúmať.

Ak rituál vyjde: „Mágia fungovala.“

Ak nevyjde: „Energia bola zablokovaná.“

Ak sa stane opak: „Výsledok sa prejavil iným spôsobom.“

Ak sa nestane nič: „Proces ešte pokračuje.“

Takýto systém sa postupne môže stať nevyvrátiteľným.

A práve tu musí mág spozornieť.

Pretože systém, v ktorom každý možný výsledok automaticky potvrdzuje našu teóriu, nám už neposkytuje veľa možností rozpoznať vlastný omyl.

Pochybnosť nie je nepriateľom mága

Slovo pochybnosť býva niekedy chápané negatívne. Akoby človek pochybujúci o vlastnej práci bol slabý.

Ja by som to obrátil.

Rozumná pochybnosť je kontrolným mechanizmom mysle.

Neznamená, že mág musí pred každým úkonom sám seba presviedčať, že nič nedokáže.

Znamená iba schopnosť položiť si otázku:

Nemôžem sa mýliť?
Existuje aj iné vysvetlenie?
Nevidím iba to, čo vidieť chcem?
Neprisudzujem magický význam obyčajnej náhode?

Takéto otázky mágiu neoslabujú. Podľa môjho názoru ju očisťujú od sebaklamu.

Potrebuje mág vieru, aby jeho mágia fungovala?

Toto je veľmi zaujímavá otázka.

Často sa hovorí:

„Musíš tomu veriť, inak to nebude fungovať.“

Lenže čo presne znamená veriť?

Ak tým myslíme sústredenie, vnútornú istotu, schopnosť udržať zámer a neblokovať vlastnú prácu neustálym strachom, potom môže mať takáto „viera“ praktický význam.

Ak však tvrdíme, že výsledok existuje iba preto, že sme sa dostatočne presvedčili o jeho existencii, dostávame sa na veľmi tenký ľad.

Skutočný systém by podľa mňa nemal potrebovať, aby človek vypol kritické myslenie, aby mohol fungovať.

Mág potrebuje dôveru vo svoju prípravu.
Potrebuje dôveru vo vlastné schopnosti.
Potrebuje určitú vnútornú stabilitu.

Ale slepá viera nie je to isté ako vnútorná istota.

Viera ako pracovná hypotéza

Keď si mág neverí, nemusí to ešte znamenať, že nedokáže pracovať

Tu by som však rád pridal jednu skúsenosť z vlastnej dlhoročnej praxe, pretože ukazuje, že vzťah medzi vierou a fungovaním magickej techniky nemusí byť vôbec jednoduchý.

Stáva sa mi, že aj kolegovia na vyšších stupňoch výučby si v určitej chvíli jednoducho neveria.

A paradoxne im to niekedy slúži ku cti.

Nejde totiž o ľudí, ktorí by nepoznali svoju prácu. Často ide o kolegu, ktorý určitú techniku veľmi dobre ovláda, bol do nej riadne zasvätený a v minulosti s ňou pracoval, ale potom ju napríklad niekoľko rokov nepoužíval. Bol mimo aktívnej praxe, venoval sa iným oblastiam alebo jednoducho nemal dôvod danú techniku vykonávať.

Keď sa k nej má po dlhej dobe vrátiť, objaví sa pochybnosť:

„Dokážem to ešte?“
„Čo ak som vyšiel z praxe?“
„Čo ak to neurobím správne?“

Takúto pochybnosť nevnímam ako slabosť. Práve naopak. Často je prejavom zodpovednosti človeka, ktorý si uvedomuje vážnosť toho, čo ide robiť.

V takých chvíľach svojim kolegom niekedy hovorievam:

„Neboj sa toho. Ty ten text jednoducho prečítaj tak, ako je napísaný. Text to urobí za teba.“

Samozrejme, keď to poviem úplne presne, samotný text nič neurobí.

Tieto slová používam zámerne ako povzbudenie. Potrebujem človeka dostať cez jeho momentálnu neistotu a pripomenúť mu, že nezačína od nuly.

Za tým textom je totiž jeho predchádzajúca výučba, skúsenosť a predovšetkým zasvätenie, ktoré v rámci nášho systému už prijal. Podľa mojich skúseností sa pri práci s konkrétnym textom aktivuje práve väzba vytvorená daným zasvätením, ktoré má za sebou. Človek teda nevykonáva techniku iba silou momentálneho presvedčenia, že ju zvládne.

A práve toto je pre našu otázku o viere mimoriadne zaujímavé.

Kolega môže v tej chvíli pochybovať o sebe – a napriek tomu podľa našej praxe technika funguje.

Za roky som mal možnosť podobné situácie sledovať opakovane a v rámci vlastnej magickej praxe ich mám natoľko overené, že si dovolím tento princíp formulovať ako svoje skúsenostné stanovisko.

To však neznamená, že môže text vziať ktokoľvek, prečítať ho a očakávať rovnaký výsledok.

Práve naopak.

Ak by samotné slová boli nositeľom celého účinku, potom by rovnaký výsledok musel dosiahnuť každý človek, ktorý ich správne prečíta. V našom ponímaní však text predstavuje skôr kľúč k niečomu, čo už bolo v mágovi vytvorené výučbou, praxou a zasvätením.

Možno by sa to dalo prirovnať k dverám.

Text je kľúč. Ale kľúč sám osebe nestačí, ak za ním nie sú dvere a zámok, pre ktorý bol vytvorený.

A tu sa dostávame k zaujímavému paradoxu:

Mág nemusí v každej sekunde veriť sám sebe, aby mohol pracovať.

Jeho chvíľková pochybnosť nemusí zrušiť to, čo sa v ňom vytváralo celé roky.

To zároveň ukazuje, prečo by som bol opatrný pri často opakovanej poučke:

„Ak tomu neveríš, nebude to fungovať.“

Moja skúsenosť mi nedovoľuje povedať to takto absolútne.

Videl som ľudí, ktorí si v konkrétnej chvíli neverili – a predsa svoju prácu zvládli.

Možno teda viera mága nie je palivom, bez ktorého sa magický proces okamžite zastaví.
Môže byť skôr vnútorným prostredím, ktoré prácu uľahčuje, stabilizuje a umožňuje mágovi pracovať pokojnejšie.

A to je podstatný rozdiel. Možno práve tu nachádzam podobu viery, ktorá je pre mága veľmi užitočná.

Nazval by som ju otvorenou vierou alebo pracovným predpokladom.

Človek si povie:

„Pripúšťam, že toto môže byť pravda. Budem podľa toho určitý čas pracovať, pozorovať a zbierať skúsenosti.“

To je úplne iný postoj než:

„Je to pravda a odmietam o tom diskutovať.“

Prvý postoj otvára cestu poznaniu. Druhý ju môže uzatvoriť.

Mág nemusí všetko okamžite odmietnuť iba preto, že to zatiaľ nevie dokázať.

Ale zároveň nemusí všetko okamžite prijať iba preto, že to zapadá do jeho predstavy sveta.

Medzi slepou vierou a slepým odmietaním existuje obrovský priestor.

A práve tam by sa podľa mňa mala pohybovať skúsená magická prax.

Čomu teda verím ja ako mág?

Po desaťročiach praxe pre mňa otázka viery nemôže znamenať to isté ako na začiatku cesty.

Sú veci, ktoré som kedysi prijímal preto, že mi ich odovzdali iní. Potom prišli vlastné skúsenosti.

Niektoré pôvodné predstavy sa potvrdili. Iné som musel upraviť. A niektoré som mohol opustiť.

Takýto vývoj nepovažujem za zradu vlastnej cesty.

Práve naopak.

Ak by som po desaťročiach praxe veril úplne všetkému presne rovnakým spôsobom ako na začiatku, musel by som sa opýtať, čo ma vlastne všetky tie roky naučili.

Skúsenosť má človeka meniť. Aj jeho chápanie vlastného systému.

Viera mága by nemala byť poslušnosťou

Mág by nemal veriť niečomu iba preto, že to povedal jeho učiteľ.
Ani preto, že to stojí v starej knihe.
Ani preto, že tomu verí celé jeho spoločenstvo.

Učiteľ môže byť skúsený a napriek tomu sa môže mýliť.
Kniha môže obsahovať múdrosť a zároveň byť produktom svojej doby.
Tradícia môže uchovávať poznanie, ale môže uchovávať aj omyly.

Úcta k učiteľovi preto podľa mňa nespočíva v tom, že žiak prestane premýšľať.
Dobrý učiteľ by mal chcieť pravý opak.
Mal by dúfať, že raz pred ním bude stáť človek schopný povedať:

„Rozumiem tomu, čo ste ma naučili. Overil som si to. A ak je treba má vedieť povedať:  A tu som dospel k trochu inému záveru.“

To už nie je neposlušný žiak. To je samostatne mysliaci mág.

A čo ak sa po celý život mýlime?

Toto je možno najťažšia otázka celej úvahy.

Čo ak niečo, čomu sme venovali desaťročia života, chápeme nesprávne?

A čo ak sa mýlim aj ja?

Možno vás teraz trochu prekvapím, ale túto otázku si kladiem pomerne často aj ja sám.

Za desaťročia svojej magickej praxe som napísal množstvo textov, vytvoril a rozpracoval techniky, odovzdával svoje poznatky ďalším ľuďom a postupne vytváral systém, podľa ktorého dnes pracujú aj iní.

Napriek tomu sa k svojim vlastným záverom v myšlienkach opakovane vraciam.

A pýtam sa:

Čo ak sa predsa len mýlim?

Čo ak som niektorý jav správne pozoroval, ale nesprávne vysvetlil?
Čo ak som dve veci považoval za príčinu a následok, hoci medzi nimi bola súvislosť trochu iná?
Čo ak niečo, čo som pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi pomenoval určitým spôsobom, by som dnes po ďalších skúsenostiach pomenoval inak?
A čo ak raz príde niekto po mne a pochopí určitú časť mojej práce lepšie, než som ju dokázal pochopiť ja?

Tieto otázky ma neurážajú – veď si ich kladiem ja sám sebe. Ani ich nevnímam ako útok na vlastnú prácu.

Považujem ich za povinnosť človeka, ktorý nechce prestať premýšľať.

Bolo by veľmi jednoduché povedať si: Robím to desaťročia, mám za sebou množstvo skúseností, vytvoril som systém, učil som ďalších ľudí, takže už musím mať pravdu.

Lenže počet rokov nie je dôkazom neomylnosti. Skúsenosť má obrovskú hodnotu, ale ani skúsený človek nie je chránený pred nesprávnym záverom.

A čím dlhšie určitú myšlienku zastávame, tým môže byť paradoxne ťažšie pripustiť, že by sme ju mali prehodnotiť. Už totiž nejde iba o jednu myšlienku. Je za ňou kus nášho života, práce, času a často aj našej identity.

Práve preto sa snažím svoje vlastné texty nevnímať ako nedotknuteľné dogmy.

Sú záznamom poznania a skúseností, ku ktorým som v určitom období svojho života dospel.

Ak mi však ďalšia prax ukáže, že niečo treba doplniť, spresniť alebo dokonca zmeniť, nevidím dôvod brániť sa tomu iba preto, že som kedysi napísal niečo iné.

Nemám potrebu mať pravdu za každú cenu. Oveľa dôležitejšie je pre mňa približovať sa k tomu, čo za pravdivé považovať môžem.

A možno práve tu vidím jeden z rozdielov medzi presvedčením a dogmou.

Presvedčenie môže byť veľmi pevné a napriek tomu zostať otvorené otázkam.

Dogma sa otázok začne báť.

Po toľkých rokoch praxe mám, samozrejme, veci, o ktorých som na základe vlastných skúseností veľmi pevne presvedčený. To však ešte neznamená, že si musím prisudzovať neomylnosť.

Dokážem povedať:

„Toto je môj záver po desaťročiach skúseností.“

Ale mal by som si zachovať aj schopnosť dodať:

„A ak mi ďalšie poznanie ukáže, že som sa mýlil, budem to musieť prijať.“

Pre mňa by totiž nebolo prehrou zistiť, že som sa v niečom mýlil.

Oveľa väčšou prehrou by bolo zistiť to a odmietnuť si to priznať len preto, aby som si zachoval vlastnú autoritu.

A možno je práve toto jedna z najťažších skúšok človeka, ktorý už nie je žiakom, ale dlhé roky učí druhých.

Neustále si ponechať aspoň malý priestor pre otázku: „A čo ak sa predsa len mýlim?“

Pretože pokiaľ si túto otázku ešte dokážem položiť úprimne, stále sa môžem niečo nové naučiť.

Človek sa tejto otázke prirodzene bráni. Čím viac času, práce a vlastnej identity sme do určitého systému vložili, tým ťažšie pripúšťame možnosť omylu.

Ale intelektuálna poctivosť od nás vyžaduje ponechať otvorené aspoň malé dvere. Nie preto, aby sme popreli celý svoj život.

Ale preto, že nikto z nás nevlastní absolútnu pravdu iba preto, že niečomu zasvätil veľkú časť života.

Možno sme niektoré veci pomenovali nesprávne.
Možno sme určitý jav vysvetľovali spôsobom, ktorý budú ďalšie generácie chápať úplne inak.

A možno časť toho, čo dnes nazývame mágiou, raz dostane vysvetlenie, ktoré dnes ešte nepoznáme.

Mne osobne by taká možnosť mágiu neznehodnotila. Zmenila by naše vysvetlenie. Nie nevyhnutne našu skúsenosť.

Viera, ktorá sa bojí otázok, je krehká

Ak sa určité presvedčenie zrúti po prvej nepríjemnej otázke, možno nikdy nebolo také pevné, ako sme si mysleli.

Preto sa otázok netreba báť.

Prečo tomu verím?
Odkiaľ to viem?
Čo som skutočne zažil?
Čo som iba prevzal od iných?
Čo dokážem odlíšiť od náhody?
Kde mám skúsenosť a kde už iba interpretáciu tejto skúsenosti?

To sú podľa mňa otázky, ktoré by si mal mág klásť počas celého života. Nie iba ako žiak. Možno ešte viac v pozícii učiteľa.

Pretože čím väčšiu autoritu človek získava, tým väčšie nebezpečenstvo vzniká, že jeho osobné presvedčenie začnú ostatní prijímať ako nespochybniteľnú pravdu.

Mágia a náboženstvo sa tu rozchádzajú – ale nie úplne

Viera v Boha môže byť cieľom sama osebe. Človek môže vnímať dôveru v Boha ako základ svojho duchovného života, ktorý nepotrebuje meniť na experimentálne poznanie.

Mágia je podľa môjho chápania praktickejšia.

Ak tvrdíme, že s niečím pracujeme, mali by sme sledovať, čo táto práca prináša.

Preto by mág nemal zostať iba pri:

„Verím, že to existuje.“

Mal by sa neustále približovať k:

„Pozorujem. Skúšam. Porovnávam. Učím sa. A podľa svojich skúseností vytváram záver.“

Napriek tomu ani mág nikdy nemusí prekročiť hranicu k absolútnemu poznaniu.

A možno je správne, že ju neprekročí.

Pretože práve vedomie vlastných hraníc nás chráni pred tým, aby sme svoju osobnú mapu sveta začali považovať za samotný svet.

Záver – možno nejde o to prestať veriť

Po všetkých týchto úvahách by bolo jednoduché skončiť tvrdením, že mág nemá veriť, ale má vedieť.

Ja by som taký záver neurobil. Bol by príliš jednoduchý.

Aj mág potrebuje určitú formu viery.

Potrebuje dôverovať sebe.
Potrebuje dôverovať ľuďom, od ktorých sa učí, aspoň dovtedy, kým si ich učenie dokáže overovať vlastnou cestou.
Potrebuje mať odvahu pripustiť existenciu možností, ktoré ešte nevie vysvetliť.

Ale jeho viera by podľa môjho názoru nemala byť konečnou odpoveďou.

Mala by byť otvorenými dverami k poznaniu.

A možno práve tu vidím najväčší rozdiel medzi slepou vierou a vierou skúseného mága.

Slepá viera hovorí:

„Je to pravda, pretože tomu verím.“

Skúsený mág by mal byť schopný povedať:

„Tomuto verím, pretože mám dôvody, skúsenosti a poznanie, ktoré ma k tomu priviedli. Zároveň však viem, kde sa moje poznanie končí.“

A ešte vyššie podľa mňa stojí človek, ktorý dokáže dodať:

„Ak raz získam lepšie poznanie, som pripravený svoj dnešný názor zmeniť.“

To nie je slabosť viery. To je úcta k pravde. Preto keď sa ma niekto opýta:

„Veríš v mágiu?“

možno moja odpoveď nemá byť jednoduché áno alebo nie.

Oveľa presnejšie by bolo povedať:

„Niečomu verím. Niečo som zažil. Niečo považujem na základe svojej praxe za poznané. O niečom stále pochybujem. A pri niečom mám po všetkých tých rokoch dostatok pokory povedať – neviem.“

A možno práve posledné slovo je pre človeka, ktorý hľadá poznanie celý život, jedno z najdôležitejších.

Neviem.

Pretože až tam, kde si dokážeme priznať, že nevieme, zostáva priestor na ďalšie poznanie.

PS:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať trochu osobnejšej téme: „Viem toho o mágii veľa alebo málo? Kedy je poznania dosť?“ Zamyslím sa nad tým, či môže mág po desaťročiach praxe povedať, že už vie dosť, prečo je dôležité dokázať priznať aj obyčajné „neviem“ a či sa človek, ktorý učí druhých, môže a má stále sám učiť.

P.S.2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk.