Úvod

Priatelia a kolegovia,

opäť sa nazbieralo niekoľko vašich otázok – tentoraz je ich presne devätnásť. Týkajú sa mágie, mojej dlhoročnej praxe, skúseností, chýb, učenia, Selekcie, ale aj osobnejších pohľadov na cestu, ktorou kráčam už celé desaťročia.

Pokúsil som sa na všetky odpovedať čo najotvorenejšie a najzrozumiteľnejšie. Dúfam, že sa mi to podarilo.

Ak by však niektorá moja odpoveď nebola dostatočná alebo by vo vás vyvolala ďalšiu otázku, viete, že mi môžete zavolať alebo napísať. Rád svoju odpoveď doplním alebo vysvetlím podrobnejšie.

Audioverzia článku – môžete si vypočuť celý príspevok.

Napokon, práve z vašich otázok často vznikajú ďalšie zaujímavé témy, ku ktorým by mi možno ani nenapadlo sa vrátiť.

Upozorňujem však vopred, že tentoraz je celý príspevok rozsahovo o niečo dlhší. Niektoré otázky si jednoducho vyžiadali širšiu odpoveď a nechcel som ich odbiť niekoľkými vetami len preto, aby bol výsledný text kratší. Tam, kde som považoval za potrebné vysvetliť súvislosti alebo pridať konkrétnu skúsenosť či spomienku, som to radšej urobil.

V tomto príspevku odpovedám na 19 otázok o mágii, dlhoročnej praxi, skúsenostiach, výučbe a fungovaní Selekcie.

1. Aké boli tvoje úplné začiatky s mágiou?

Ak mám byť úplne presný, môj prvý dotyk s mágiou si logicky nemôžem pamätať. Bol som ešte malé bábätko a je celkom možné, že som celú udalosť jednoducho prespal.

Poznám ju iba z rozprávania mojej mamy a ďalších ľudí, ktorí pri tom boli.

Keď ma priviezli domov z pôrodnice, prišiel k nám Najvyšší Veľkňaz spoločenstva Anách.
Bol to človek, o ktorom budem ešte hovoriť aj neskôr, pretože práve s ním sa spája zvláštna vec, ktorú mi potom celé roky opakovali – že mi údajne prenechal, respektíve odovzdal svoje schopnosti.

Čo presne vtedy urobil, samozrejme, neviem posúdiť. Môžem iba zopakovať to, čo mi bolo neskôr rozprávané.

Prišiel k mojej postieľke, niekoľkokrát okolo nej prešiel a, teraz citujem slová, ktorými mi to opisovali, „niečo si mrmlal“.

Potom vyšiel von. Podobným spôsobom obišiel aj náš dom a pritom mal okolo neho niečo rozsýpať.

Keď sa vrátil dovnútra, povedal mojej mame, že od tej chvíle som chránený a nič sa mi nestane.

Dnes, s odstupom toľkých rokov, mi na tom pripadá zaujímavá ešte jedna okolnosť.

Mal som bratranca, ktorý bol odo mňa približne o dva roky starší, a sesternicu staršiu asi o tri mesiace. Aj aj od nás starších vnukov od staršej dcéry všetci boli jeho priamymi vnúčatami.
Napriek tomu, aspoň podľa toho, čo mi rodina celé roky rozprávala, pri nich nič podobné neurobil.

Prečo to teda urobil práve pri mne?

To sa už asi nikdy s istotou nedozviem, ale vraj vedeli, že som inkarnácia mága.

A práve s týmto človekom sa neskôr spájalo aj tvrdenie, ktoré som počas života počul opakovane – že niečo zo svojich schopností preniesol práve na mňa. Čo tým presne mysleli a čo sa vtedy skutočne odohralo, dnes nechávam otvorené. Bol som bábätko a vlastnú spomienku na tú udalosť pochopiteľne nemám.

Ak teda toto považujem za svoj prvý dotyk s mágiou, bol to dotyk, o ktorom viem iba z rozprávania iných.

Ten druhý už patrí medzi moje vlastné spomienky.

Mal som približne päť rokov a chodil som do škôlky.

Stáli sme na dvore, nastúpení vo dvojiciach na vychádzku. Ja som stál s kamarátom Vladom pri stene a začal som mu rozprávať, čo v tej stene vidím – aké bytosti a postavy. V podstate som opisoval tiene a to, čo som v nich vnímal.

Učiteľka si to všimla a povedala mojej mame, že so mnou niečo nie je v poriadku a mala by ma vziať na psychiatriu. Bola to doba socializmu a normalizácie a moja mama si zrejme netrúfla odporovať, takže som ako päťročný skončil u psychiatra.

A práve tam sa stalo niečo, čo dnes považujem za veľmi zaujímavé. Ten psychiater musel byť na svoju dobu pomerne pokrokový človek. Vyšetril ma a povedal mojej mame, že som v poriadku. A potom dodal približne toto:

„Je veľa vecí medzi nebom a zemou, ktorým nerozumieme. Ak je to fantázia, prejde ho to. A ak nie, podporte ho.“

Moja mama mi odvtedy v mojom rozvíjaní nebránila. Bola to zaujímavá epizóda môjho maličkého života a dnes sa na ňu môžem pozerať s veľkým odstupom.

Ďalšia výrazná udalosť prišla, keď som mal približne osem rokov.

Bol som s bratrancom a sesternicou u ich tety – dcéry toho NVK – už bol tri roky po smrti. Díval som sa smerom do jednej miestnosti a povedal som jej:

„Teta, mali by ste zavolať Evu von, pretože starká za chvíľu zomrie. Padá jej ruka z postele a Eva sa potom strašne zľakne.“

Teta začala kričať, že „starý to všetko nechal naňho“ – teda na mňa. Tým „starým“ myslela svojho otca, ktorý bol tým Veľkňazom čo ku mne ku postieľke prišiel keď ma doviezli z pôrodnice a bol týmto umením veľmi známy. Starká, ktorá v miestnosti umierala, bola jeho manželka a zároveň tej tete mama.

Najzaujímavejšie na celej udalosti bolo, že ja som si vtedy vôbec nerobil ťažkú hlavu z toho, že opisujem, čo sa deje v miestnosti, do ktorej som sa v skutočnosti díval cez múr bez okna.
Ako dieťa som na tom nevidel nič mimoriadne.

Následne zistili, že to, čo som opisoval, zodpovedalo skutočnosti, a tá ich starká približne do pol hodiny zomrela.

Skutočné a postupné priúčanie sa mágii však prišlo o niečo neskôr. Približne od desiatich rokov som sa začal veľmi pomaly a pozvoľne dostávať k ďalším poznatkom a skúsenostiam. Dialo sa to aj s istým požehnaním mojej mamy. Tolerovala môj záujem, hoci je celkom možné, že ho spočiatku považovala skôr za detskú záľubu či zábavku. Pre mňa to však postupne prestávalo byť iba detským objavovaním niečoho tajomného.

Treba si zároveň uvedomiť, že hovoríme o úplne inej dobe. Nebol internet, neexistovali dnešné možnosti vyhľadávania informácií a dostať sa ku kvalitnej literatúre o mágii nebolo vôbec jednoduché bolo to prakticky nemožné. Poznanie sa získavalo podstatne ťažšie a veľkú úlohu zohrávali ľudia, ktorých človek na svojej ceste stretol.

Moje začiatky preto neboli jedným okamihom, keď by som si povedal: od dnešného dňa budem mágom. Bola to veľmi pomalá a postupná cesta učenia, skúšania, pozorovania a predovšetkým získavania prvých skúseností.

Keď sa na toto obdobie pozerám dnes, vidím obrovský rozdiel medzi malým chlapcom, ktorého tento svet fascinoval, desaťročným chlapcom, ktorý sa mu už začínal postupne priúčať, a človekom, pre ktorého sa mágia neskôr stala celoživotnou cestou.

A takto nejako som sa vo veku pätnásť rokov stal Majstrom v našej mágii – v spoločenstve Anách.

Keď sa nad tým dnes zamyslím, sám ani nechápem, ako som sa v takom mladom veku mohol stať Majstrom. Práve vtedy som však vykonal svoj prvý magický úkon na vysokej úrovni, ktorý mi pamätníci ešte aj dnes občas pripomenú otázkou: „Pamätáš si na to ešte?“

Tento príbeh som približne v roku 2007 publikoval na stránkach Selekcie. Pri neskorších haváriách diskov sa však časť príspevkov z tohto obdobia nepodarilo zachovať.

Našťastie ho uchoval môj osobný archív, a tak si dnes každý, kto má záujem, môže prečítať príbeh o tom, čo sa odohralo v roku 1983, v podobe, v akej som ho vtedy napísal.

Dňa 25. 8. 2026 som ho preto opätovne publikoval na tejto stránke pod názvom „Domček, v ktorom strašilo“.

Ale práve takto sa začal príbeh, ktorý pokračuje dodnes.

2. Ako si vnímal svoje prvotné dotyky s týmto svetom? Máš z tohto obdobia zaujímavé príbehy?

Moje prvé dotyky s mágiou boli predovšetkým objavovaním niečoho úplne nového. V mladosti človek mnohé veci vníma inak. Mal som obrovskú zvedavosť, niekedy možno aj väčšiu odvahu, než by som mal mať, ale ešte mi chýbali skúsenosti, ktoré prišli až rokmi.

V mojom prípade to bolo navyše špecifické tým, že som nemal k dispozícii knihy, z ktorých by som mohol študovať tak, ako môžu študovať žiaci dnes. Učil som sa predovšetkým z toho, čo mi bolo odovzdávané ústne. A v tej dobe som si tieto veci nemohol ani zapisovať a hlavne som o tom musel mlčať.

Preto bolo veľmi dôležité počúvať, zapamätať si a následne skúšať.

Prvé praktické skúsenosti ma postupne učili, že medzi tým, čo vám niekto vysvetlí, a tým, čo následne zažijete pri skutočnej práci, môže byť veľký rozdiel. Až prax človeku ukáže množstvo vecí, ktoré sa slovami vysvetľujú veľmi ťažko.

Príbehov z tohto obdobia je veľa. Niektoré sú dnes už úsmevné, iné boli veľmi poučné. A boli aj také, pri ktorých som pochopil, že mágia nie je hra a k určitým veciam treba pristupovať s rešpektom.

Niekoľkokrát som na vlastnej koži doplatil aj na to, že som si veril viac, než na čo som v danom období skutočne mal.

Aj to však patrilo k učeniu.

Možno práve tieto prvé skúsenosti položili základ môjho neskoršieho presvedčenia, že mág sa nevytvára iba štúdiom, ale predovšetkým tým, čo počas svojej cesty skutočne zažije a zvládne v praxi.

Spomínam si napríklad na jednu udalosť, ku ktorej došlo, keď som mal približne sedemnásť rokov.

Išlo o problém v rámci jednej mojej rodiny a ich domu. Aj tam sa začali diať rôzne zvláštne veci a postupne som dospel k presvedčeniu, že ide o zásah niekoho iného, kto sa venoval mágii.

Pri skúmaní domu som našiel v kútoch jednotlivých miestností uložené perie. Podľa spôsobu práce, ktorý som vtedy poznal, ho bolo potrebné správnym spôsobom odobrať a následne celý problém uzavrieť.

Pamätám si ešte jeden detail, ktorý môže dnešnému čitateľovi znieť možno až úsmevne.
Pri závere úkonu som použil slepačie vajce, ktoré bolo potrebné prehodiť ponad strechu domu. Symbolicky tak malo všetko negatívne opustiť dané miesto a odísť preč.

Dnes, po desaťročiach, sa na tieto postupy pozerám samozrejme inými očami, ale problém som vyriešil.

Boli to úplne iné techniky než tie, ktoré sa učíte v Selekcii dnes. Mnohé pochádzali zo starších tradícií, boli odovzdávané ústne a niektoré ich prvky môžu dnešnému človeku pripadať zvláštne alebo úsmevné.

To však neznamená, že by sme na ne mali zabudnúť.

Práve naopak. Sú súčasťou histórie mágie a ukazujú nám aj to, ako sa spôsob magickej práce počas generácií menil a vyvíjal.

Časť podobných starých postupov som preto neskôr zachytil v práci Stratené umenie predkov.
Nešlo mi o to, aby sme sa bez rozmýšľania vracali ku všetkému, čo robili naši predchodcovia, ale aby sa poznanie týchto starých techník úplne nestratilo.

Kto má záujem, môže si túto prácu prečítať aj na Blogoch Selekcie v časti Publikácie.

A možno práve na takýchto príbehoch najlepšie vidieť, aká dlhá cesta vedie od prvých praktických skúseností mladého človeka až k tomu, ako sa na rovnaké veci pozerá po viac ako štyridsiatich rokoch praxe.

Vytvára ho predovšetkým dlhoročná prax a skúsenosti, ktoré počas nej získava.

3. Čo by si odkázal začínajúcim mágom?

Predovšetkým, aby sa neponáhľali.

Dnes chce človek často všetko okamžite. Začne sa venovať mágii a už po krátkom čase by chcel vykonávať náročné techniky, pracovať s veľkými silami a dosahovať výsledky, na ktoré sa iní pripravovali celé roky.

Mágia však nie je šprint. Je to skôr maratón.

Je to cesta, ktorá môže trvať roky alebo aj celý život. To závisí od toho kam chce človek na tejto ceste dôjsť.

Začiatočník by mal predovšetkým získavať pevné základy, učiť sa, praktizovať jednoduchšie techniky a postupne získavať skúsenosti. Nemal by sa porovnávať s človekom, ktorý praktizuje dvadsať alebo tridsať rokov.

A hlavne by som mu odkázal: pýtaj sa.

Nie je hanbou niečo nevedieť. Oveľa nebezpečnejšie je nevedieť a tváriť sa, že viem.

A ešte jednu vec považujem za mimoriadne dôležitú: nezostávajte iba pri teórii.

Hneď ako vám to úroveň štúdia dovolí, začnite postupne získavať praktické skúsenosti.
A nemusí ísť o nič veľkolepé. Nech je to ochranný kruh, magické vrecúško alebo ktorákoľvek jednoduchšia technika, ktorú už máte na svojej úrovni zvládnuť.

Nepovažujte ju za málo dôležitú iba preto, že ide o základnú techniku.

To, ako zvládnete základy, do veľkej miery predurčuje, ako raz zvládnete vysokú mágiu.

A tu by som vám poradil ešte jednu vec: učte sa aj niečo navyše, nielen to, čo tvorí základ vašej výučby v Knihe mágie.

Selekcia má viacero učiteľov a kolegov, ktorí sa venujú rôznym oblastiam a odborným smerom – či už sú to runy, liečiteľstvo, byliny, tinktúry, lesná mágia alebo ďalšie oblasti. Využite to.

Stačí osloviť konkrétneho kolegu či kolegyňu, ktorí sa danej oblasti venujú, pýtať sa a prejaviť záujem. Už od začiatku si tak môžete postupne rozširovať svoj obzor o ďalšie poznatky a skúsenosti.

Nemusíte vedieť všetko a nemusíte sa všetkému venovať. Ale čím širší rozhľad počas svojej cesty získate, tým lepšie budete časom rozumieť aj tomu, čo je vám osobne najbližšie a ktorým smerom sa chcete v mágii alebo liečiteľstve ďalej rozvíjať.

4. Keď je dnes mágia prirodzenou súčasťou tvojho života, aký odkaz alebo radu by si nám na našej ceste dal?

Nestrácajte sami seba.

Mágia môže človeka sprevádzať veľkú časť života, ale nemala by sa stať dôvodom, aby prestal byť normálnym človekom.

Máme rodiny, priateľov, povinnosti, radosti aj obyčajné každodenné starosti. Mág nemusí žiť dvadsaťštyri hodín denne iba mágiou.

Po desaťročiach praxe už mágiu nevnímam ako niečo, čo si musím neustále dokazovať. Je jednoducho prirodzenou súčasťou môjho života.

Preto by moja rada bola:

Učte sa, pracujte, získavajte skúsenosti, ale pritom normálne žite.

Mágia má byť súčasťou života. Nemá život nahradiť.

5. Ako si udržať vytrvalosť a zanietenosť, aby nadšenie nevyhorelo a človek vydržal kráčať až na pomyselnú Ohnivú horu?

Nesústrediť sa iba na Ohnivú horu.

Ak človek neustále pozerá iba na to, koľko mu ešte zostáva, cesta sa mu môže zdať nekonečná.

Oveľa dôležitejšie je vnímať jednotlivé kroky. Dnes sa naučím jednu vec. Zajtra inú. Niečo sa mi podarí, niečo nie. K niečomu sa budem musieť vrátiť.

Aj to je cesta.

Za tie roky som videl ľudí, ktorí začínali s obrovským nadšením a chceli všetko zvládnuť čo najrýchlejšie. A práve ich počiatočný oheň niekedy vyhorel najskôr.

Vytrvalosť totiž nevzniká iba z neustáleho nadšenia.

Vzniká aj z disciplíny.

Sú dni, keď vás výučba fascinuje. A potom prídu obdobia, keď sa vám nechce, nemáte čas alebo máte pocit, že stojíte na mieste.

Práve vtedy sa ukazuje, či je mágia iba momentálnym záujmom, alebo skutočnou cestou.
Na našej výučbe mágie je to dobré, že ak nemáte čas, či chuť môžete sa ku tomu vrátiť, keď sa na to cítite –  nie je to povinná školská dochádzka.

6. Aký bol tvoj najväčší „aha moment“ alebo poznanie, ktoré radikálne zmenilo tvoj pohľad na prax aj na život?

Tých „aha momentov“ bolo počas desaťročí viac a asi by som nedokázal vybrať iba jeden.

Ale keď nad tým premýšľam, predsa len by som vybral dva dôležité míľniky.

Prvý prišiel približne v štrnástich rokoch, keď som zvládol skúšku strachu – prekonanie strachu.
O tomto sa zmieňujem v príspevku Ako som začal písať  – tu na stránke a uverejnil som to 04.07.2026

Bol to pre mňa veľmi dôležitý moment. Pochopil som, akou veľkou brzdou môže byť strach. Neznamená to, že človek už nikdy v živote nepocíti strach. Znamená to, že sa naučí, aby strach neovládal jeho rozhodnutia a jeho konanie.

Strach je brzda. Keď ho dokážeš zvládnuť, oslobodíš sa.

Druhý veľký „aha moment“ prišiel paradoxne s pribúdajúcimi vedomosťami a skúsenosťami.

Pochopil som, že o mágii toho stále viem neskutočne málo.

Na prvý pohľad sú to možno dva zvláštne príklady, ale pre mňa predstavujú veľmi dôležité míľniky.

Prvý mi pomohol, aby ma na ceste nebrzdil strach.

Druhý mi pomohol, aby mi nestúplo ego.

Aj preto sa snažím pristupovať k žiakom ako k rovnocenným partnerom na ceste poznania.
To, že mám za sebou viac rokov praxe alebo skúseností, zo mňa nerobí človeka, ktorý už pozná všetky odpovede.

Práve naopak.

Čím viac sa človek učí, tým viac si uvedomuje rozsah toho, čo ešte nevie.

Tretí dôležitý moment – naučiť sa ovládať vlastnú prchkosť

Tretím veľmi dôležitým momentom na mojej ceste bolo ovládnutie vlastnej prchkosti a netrpezlivosti.

Kto ma pozná dnes, tomu sa možno bude ťažko veriť, že som kedysi býval veľmi prchký človek.
Bol som netrpezlivý a na mnohé situácie som reagoval prakticky okamžite, často skôr, než som si ich stihol poriadne premyslieť.

Niekedy si z toho ľudia okolo mňa dokonca robili žarty. Hovorilo sa, že ak vznikol problém, ktorý trval päť sekúnd, a ja som do tretej sekundy nezareagoval, už sa ma pýtali, či nie som chorý.

Až taký som bol.

Dnes sa na tom môžem pousmiať, ale vtedy to bola vlastnosť, na ktorej som musel veľmi tvrdo pracovať.

Môj učiteľ bol našťastie so mnou nesmierne trpezlivý. Veľakrát mi vysvetľoval, prečo je práve pre mága dôležité naučiť sa ovládať svoje okamžité reakcie, emócie a netrpezlivosť. Mág podľa neho nemôže konať iba preto, že ho niečo v danej chvíli nahnevalo alebo podráždilo. Musí sa vedieť zastaviť, premyslieť si situáciu a až potom rozhodnúť, či vôbec treba konať a ak áno, akým spôsobom.

Spočiatku to pre mňa vôbec nebolo jednoduché. Musel som na sebe veľmi veľa pracovať.

Nebola to jedna technika, ktorú sa človek naučí a má hotovo. Bola to dlhodobá práca na vlastnej povahe. Znova a znova som sa musel učiť nereagovať okamžite, dať si čas a nepodľahnúť prvému impulzu.

Postupne sa mi to podarilo.

A možno práve preto človek, ktorý ma pozná až dnes, len ťažko uverí, aký som býval v mladosti. Trpezlivosť, ktorú dnes považujem za jednu z najdôležitejších vlastností pri magickej práci aj pri vedení ľudí, mi nebola daná od prírody. Musel som sa ju naučiť.

A som za to svojmu učiteľovi dodnes vďačný. Neodsúdil ma za moju povahu ani sa ma nesnažil zlomiť. Trpezlivo mi vysvetľoval, prečo ju musím dostať pod kontrolu.

Nakoniec sa mi to podarilo.

Možno aj preto dnes viem, že človeka nemusíme posudzovať iba podľa toho, aký je v tejto chvíli.
Ak na sebe skutočne pracuje, môže sa zmeniť aj vlastnosť, o ktorej si kedysi myslel, že je jednoducho neoddeliteľnou súčasťou jeho povahy.

A ako spolu tieto poznania súvisia?

Strach musím zvládnuť, aby som sa nebál pokračovať. Vedomie toho, koľko toho ešte neviem, potrebujem preto, aby som mal stále dôvod pokračovať na ďalšiu Ohnivú horu.
A svoju prchkosť a netrpezlivosť som sa musel naučiť ovládať preto, aby som na tú horu nevykročil skôr, než nastane správny čas.

Práve toto sú tri veci, ktoré ma moja cesta postupne naučila.

Nestačí mať odvahu, pretože odvaha bez rozvahy môže byť nerozvážnosťou. Nestačí mať poznanie, pretože človek, ktorý nadobudne pocit, že už vie všetko, sa prestane posúvať. A nestačí ani túžiť po ďalšom cieli, ak nemáme trpezlivosť počkať, kým sme naň skutočne pripravení.

Dnes preto tieto tri poznania vnímam ako navzájom prepojené:

prekonať strach, zachovať si pokoru pred tým, čo ešte nepoznám, a mať trpezlivosť neponáhľať sa tam, kam ešte nenastal čas vstúpiť.

Možno práve v tom spočíva jedna z vecí, ktoré som musel počas svojho života pochopiť. Nie každú Ohnivú horu treba zdolať okamžite. Niekedy ju najskôr musíme dlho pozorovať, pripraviť sa na ňu a až potom vykročiť.

Dôležité však je, aby sme napokon vykročili.Začiatok formulára

7. Čomu by sa mal začínajúci adept vyvarovať, aby nezišiel zo svojej cesty?

Predovšetkým vlastnej pýche a pocitu, že už po krátkom čase všetkému rozumie.

Mal by sa vyvarovať bezhlavého experimentovania s technikami, na ktoré ešte nemá dostatok vedomostí a skúseností.

Nemal by používať mágiu iba preto, aby niekomu dokazoval svoju silu.

A mal by si dávať pozor na jednu vec, ktorá podľa mňa môže byť veľmi nebezpečná – aby nezačal všetko, čo sa v jeho živote udeje, vysvetľovať mágiou.

Nie každý problém má magickú príčinu.
Nie každý neúspech je pôsobením niekoho iného.
Nie každý zvláštny pocit je magický jav.

Schopnosť zachovať si kritické myslenie a pripustiť aj úplne obyčajné vysvetlenie je podľa mňa znakom skúsenosti, nie nedostatku viery v mágiu.

A napokon: nebojte sa robiť chyby.

Chyby k učeniu patria. Urobil som ich počas svojej cesty aj ja a nepochybne ich ešte urobím. Podstatné nie je nikdy neurobiť chybu.

Dôležité je vedieť si ju priznať, pochopiť ju, poučiť sa z nej a neopakovať ju stále dookola.

8. Bolo počas tvojej cesty obdobie, keď si uvažoval, že s mágiou skončíš?
Prišla niekedy únava, pochybnosť alebo udalosť, pri ktorej si si povedal, že už nechceš pokračovať? A ak áno, čo spôsobilo, že si napokon zostal na svojej ceste?

Bolo také obdobie, povedal by som dokonca, že ich bolo viac. Nebolo to však preto, že by som sa vedome rozhodol s mágiou skončiť.

Jedno z najťažších období prišlo v čase, keď som intenzívne pracoval na technikách zasväcovania. Skúmal som, ako ich správne vykonávať, čo sa pri nich deje a ako ich bezpečne aplikovať pri práci s kolegami.

A niekde som urobil chyby.

Ako som už spomenul pri inej otázke, mágia podľa mojich skúseností chyby málokedy odpúšťa bez následkov. A ja som za tie svoje vtedy zaplatil pomerne vysokú cenu.

Približne na pol roka som prakticky stratil schopnosť pracovať s energiami.

Jednoducho ma to vyplo.

Pre človeka, ktorý s mágiou žije a pracuje dlhé roky, je niečo také veľmi ťažké. Vtedy som si skutočne začal myslieť, že som možno skončil. Nie preto, že by som skončiť chcel, ale preto, že som nevedel, či sa mi schopnosť pracovať ešte niekedy vráti.

Napokon sa vrátila.

A táto skúsenosť ma naučila rešpektovať vlastné hranice oveľa viac, než som ich rešpektoval dovtedy.

Zažil som však ešte iný druh pochybnosti, ktorý bol možno ešte zvláštnejší.

Raz či dvakrát počas svojho života som podľa svojho vnímania pocítil mimoriadne silný vplyv spojený s prácou s paralelnými svetmi. Nebolo to niečo, čo by som očakával, a zasiahlo ma to veľmi intenzívne.

Zrazu sa vo mne začali objavovať myšlienky, ktoré boli úplne v rozpore s tým, ako som dovtedy vnímal svoju cestu.

Začal som mať pocit, že mágia je zlá, že som si vybral nesprávnu cestu, že by som ju mal opustiť, obrátiť sa k náboženstvu a začať chodiť do kostola.

Nebola to obyčajná chvíľková pochybnosť. Ten vnútorný tlak bol veľmi silný a mal som pocit, akoby ma niečo nútilo úplne prehodnotiť smer, ktorým som dovtedy celý život kráčal.

Práve vtedy mi však pomohli desaťročia skúseností.

Uvedomil som si, že taká prudká a náhla zmena môjho vnútorného nastavenia je pre mňa nezvyčajná. Neprijal som preto automaticky všetko, čo som v tej chvíli cítil, ako pravdu. Pozoroval som svoje myšlienky, porovnával ich s tým, čo poznám sám o sebe, a snažil som sa pochopiť, čo sa so mnou deje.

V rámci svojho magického chápania som to vtedy vyhodnotil ako pôsobenie súvisiace s paralelnými svetmi a rozhodol som sa mu vzoprieť.

Bol to zvláštny vnútorný boj, ktorý som si však nechal pre seba. Ľudia a kolegovia v mojom okolí si podľa mňa ani nevšimli, čím práve prechádzam.

Bojoval som s tým sám. A zvládol som to.

Možno aj táto skúsenosť ma naučila niečo veľmi dôležité: nie každá myšlienka, ktorá sa v nás objaví, musí automaticky určovať naše ďalšie rozhodnutie. Niekedy je potrebné zastaviť sa, pozorovať samého seba a nerobiť zásadné rozhodnutia práve vo chvíli, keď sme pod mimoriadne silným vnútorným tlakom.

A čo teda spôsobilo, že som napokon zostal na svojej ceste?

Asi predovšetkým to, že mágia pre mňa nikdy nebola iba činnosťou, ktorú môžem jedného dňa jednoducho odložiť. Stala sa súčasťou môjho života, môjho premýšľania a spôsobu, akým hľadám odpovede.

Zažil som chvíle, keď som pracovať nemohol. Zažil som aj chvíle, keď som o svojej ceste veľmi intenzívne pochyboval.

Ale nikdy som sa vedome nerozhodol, že ju opustím.

A možno práve tie obdobia, keď bola moja cesta najviac spochybnená, mi napokon ukázali, aká je pre mňa dôležitá.

9. Existuje niečo, čomu si ako mladý mág pevne veril, ale roky skúseností tvoj názor úplne zmenili?
Čo ťa prax naučila inak, než si si predstavoval na začiatku?

Bolo toho asi dosť. Človek sa po desaťročiach praxe prirodzene pozerá na mnohé veci inak, než keď bol mladý a ešte len začínal.

Ak by som však mal vybrať jednu vec, asi najviac sa zmenilo moje presvedčenie o tom, koľko toho môžeme skutočne ovplyvniť.

Ako mladý mág som veril, že ak mám dostatok poznania, vôle, skúseností a urobím všetko správne, dokážem ovplyvniť prakticky čokoľvek. Že keď sa budem dostatočne snažiť, vždy musí existovať spôsob, ako veci zmeniť.

Roky praxe ma naučili, že to tak jednoducho nie je.

Nie všetko je v mojich rukách.

Sú veci, ktoré môžeme ovplyvniť veľmi výrazne. Sú také, ktoré dokážeme ovplyvniť iba čiastočne.
A potom existujú aj veci, ktoré si jednoducho idú svojou vlastnou cestou bez ohľadu na to, koľko úsilia do nich vložíme.

A práve toto bolo pre mňa jedno z najväčších poznaní, ktoré neprišlo z knihy, ale až zo života a praxe.

Človek sa musí naučiť rozpoznať rozdiel medzi tým, kedy má bojovať a urobiť všetko, čo je v jeho silách, a kedy musí prijať, že výsledok už nie je v jeho rukách.

Možno práve v mladosti máme pocit, že sila spočíva v schopnosti meniť veci podľa svojej vôle.
Dnes to vidím trochu inak.

Skutočná sila niekedy spočíva aj v schopnosti prijať, že nie všetko dokážeme zmeniť.

To však neznamená rezignovať alebo sa prestať snažiť. Znamená to urobiť maximum tam, kde niečo urobiť môžeme, ale zároveň mať dosť pokory na to, aby sme prijali aj hranice vlastných možností.

A myslím si, že práve toto ma desaťročia praxe naučili oveľa lepšie, než by ma to kedysi dokázala naučiť akákoľvek kniha.

10. Ktoré chyby ťa počas tvojej magickej cesty naučili najviac?
Boli aj také, za ktoré si dnes vlastne vďačný, pretože bez nich by si niektoré veci nikdy nepochopil?

Samozrejme. Za tie desaťročia som urobil množstvo chýb a nemám problém si ich priznať.
Keby niekto po viac ako štyridsiatich rokoch praxe tvrdil, že sa nikdy nepomýlil, asi by som sa skôr zamyslel nad tým, či si svoje chyby vôbec dokázal všimnúť.

Veľa chýb som urobil práve pri praktickej práci a pri vývoji nových techník. Spomenul som už napríklad techniky zasväcovania, ale neboli jediné. Keď človek vytvára niečo nové a vstupuje na územie, kde nemá pred sebou presný návod, nie vždy všetko vyjde na prvýkrát.

Aj ja som neraz, obrazne povedané, dostal po nose.

Niektoré chyby som si musel jednoducho odtrpieť. A neraz to bolelo, hoci tým nemyslím len fyzickú bolesť, ale musím priznať, že boli momenty kedy sa to odzrkadlilo aj na fyzickom zdraví.
Boli chvíle, keď som musel niesť dôsledky vlastného rozhodnutia a pochopiť, kde som prekročil hranicu alebo čo som urobil nesprávne.

A dostal som aj trest, ktorý je podľa mňa pre mága jedným z najťažších – nemôcť pracovať.

Bola mi odobratá sila a možnosť pracovať.

Pre človeka zvonka to možno nebude znieť ako niečo mimoriadne. Ale ak s mágiou žijete, ak je prirodzenou súčasťou vášho života a zrazu vám vezmú možnosť pracovať s tým, čo je pre vás také samozrejmé, je to trest, ktorému sa podľa mňa máloktorý iný vyrovná.

A ja som takýto trest nedostal iba raz.

Práve vtedy má človek veľa času premýšľať. Nemôže pokračovať v práci, nemôže vec napraviť ďalším úkonom a nemôže sa pred dôsledkami svojej chyby schovať za ďalšiu techniku. Zostane iba on sám a otázka: Čo som urobil zle a čo mám pochopiť?

Ale moje chyby neboli iba v technikách a v samotnej magickej práci.

Veľa chýb som urobil aj pri ľuďoch.

Niekomu som toleroval príliš veľa. Niekomu som zase veril viac, než som mal. Niekedy som dával ďalšiu šancu tam, kde som už mal povedať dosť. A inokedy som možno príliš neskoro pochopil, čo sa medzi ľuďmi v skutočnosti deje.

A za niektoré z týchto mojich chýb som nezaplatil iba ja. Doplácala na ne aj Selekcia.

Aj preto od nás v minulosti odišli niektorí veľmi kvalitní ľudia, ktorých odchod ma dodnes mrzí.
Možno keby som vtedy vedel to, čo viem dnes, niektoré situácie by som riešil inak.

Na druhej strane si musím uvedomiť jednu podstatnú vec: mňa nikto neučil, ako učiť druhých a ako viesť ľudí.

Učiteľ ma učil mágiu. Odovzdával mi poznanie, techniky a svoje skúsenosti. Ale nikto mi nedal návod na to, ako jedného dňa viesť spoločenstvo rozdielnych ľudí, ako riešiť ich konflikty, komu dôverovať, kde byť tolerantný a kde už naopak stanoviť pevnú hranicu.

To všetko som sa musel naučiť sám.

A učil som sa to práve na vlastných chybách.

Dnes možno niektoré situácie dokážem vyhodnotiť pomerne rýchlo, ale nie preto, že by som mal na ľudí nejaký zázračný recept. Je to preto, že za tým rozhodnutím sú desaťročia skúseností – a medzi nimi aj rozhodnutia, ktoré boli nesprávne.

Preto som za svoje chyby vďačný?

Za chyby samotné nie. Za to, čo ma naučili, určite áno.

Niektoré veci vám môže učiteľ vysvetľovať celé roky. Môžete si o nich prečítať množstvo strán a byť presvedčení, že im rozumiete. A potom príde vlastná skúsenosť – a zrazu pochopíte, že dovtedy ste tomu rozumeli iba teoreticky.

Aj preto dnes vnímam chybu trochu inak ako kedysi. Chyba nemusí znamenať koniec ani zlyhanie človeka. Môže byť veľmi tvrdým učiteľom. Musíme však byť ochotní priznať si ju, niesť jej následky a pochopiť, prečo sa stala.

Urobiť chybu je ľudské. Dôležité je, aby po nej človek neostal rovnaký.

A keď sa dnes obzriem späť, viem, že ma formovali nielen veci, ktoré sa mi podarili, ale možno ešte viac tie, pri ktorých som dostal po nose, musel som znášať následky a niečo sa z nich naučiť.

11. Keby si dnes mohol na chvíľu stretnúť seba ako desaťročného chlapca, ktorý sa práve začína učiť mágiu, čo by si mu povedal? Varoval by si ho pred niečím, dal by si mu radu, alebo by si ho nechal prejsť rovnakou cestou so všetkými úspechmi aj chybami?

Asi by som nemenil nič.

Všetko, čo sa počas tej cesty stalo – dobré aj zlé, úspechy aj pády, správne rozhodnutia aj chyby – ma postupne vyformovalo do podoby človeka, akým som dnes.

Nie som dokonalý. Ani po všetkých tých rokoch. Stále robím chyby a určite ich ešte urobím.
Rozdiel je možno v tom, že dnes si ich dokážem ľahšie priznať, poučiť sa z nich a ísť ďalej.

Samozrejme, keby som mohol tomu desaťročnému chlapcovi povedať: „Tomuto sa vyhni, pretože raz ťa to bude veľmi bolieť,“ bolo by lákavé to urobiť.

Lenže tým by som možno zmenil niečo ďalšie.

Jedno rozhodnutie ovplyvní druhé, jedna skúsenosť vedie k ďalšej a nikdy nevieme, kam by nás iná cesta nakoniec priviedla. Ak by som zo svojho života odstránil niektoré chyby, možno by som odstránil aj poznanie, ktoré som vďaka nim získal. A vôbec nie je zaručené, že výsledok by bol lepší.

Preto by som ho asi nevaroval pred konkrétnymi udalosťami. Nechal by som ho prejsť tou istou cestou.

Možno by som si k tomu malému desaťročnému chlapcovi iba sadol a povedal mu:

„Vydrž. Vytrvaj na svojej ceste, aj keď niekedy nebude jednoduchá. Veľakrát sa pomýliš, veľakrát dostaneš po nose a niekedy budeš pochybovať, či má význam pokračovať. Ale pokračuj.
Raz dosiahneš svoj cieľ a budeš prínosom pre mágiu.“

A možno by som mu ešte s úsmevom dodal:

„Nebudeš jediný. Takých ako ty bude viac. Ale ty budeš aspoň jedným z nich.“

A myslím, že viac by som mu hovoriť nemusel.

Pretože keby som mu prezradil príliš veľa, možno by som ho pripravil práve o to najdôležitejšie –
o možnosť prežiť svoju vlastnú cestu a postupne pochopiť veci, ktoré sa nedajú naučiť inak než životom.

12. Čo ťa celá tá dlhoročná prax naučila o prepojení človeka s prírodou?

Predovšetkým to, že človek nie je od prírody oddelený, hoci sa tak dnešný spôsob života niekedy tvári. Sme jej súčasťou a mnohé veci, ktoré vnímame ako samozrejmosť, si uvedomíme až vtedy, keď sa na chvíľu zastavíme.

V mágii som sa naučil prírodu nevnímať iba ako miesto, kam človek príde niečo vykonať alebo z nej niečo získať. Treba sa naučiť aj počúvať, pozorovať a rešpektovať ju.

Po rokoch praxe som pochopil ešte jednu vec: prírode netreba rozkazovať. S prírodou treba spolupracovať.

Keď človek vstúpi do lesa, nemusí tam hneď niečo robiť. Niekedy je najlepšou „technikou“ jednoducho zostať chvíľu ticho, vnímať prostredie a uvedomiť si, že sme vstúpili do sveta, ktorý tu bol dávno pred nami a pravdepodobne tu bude aj po nás.

13. Aké vlastnosti alebo vnútorné nastavenie by mal mať človek, ktorý chce vykročiť na túto cestu?

V prvom rade trpezlivosť a pokoru.

Nemyslím pokoru v zmysle ponižovania sa. Myslím schopnosť priznať si: toto ešte neviem, toto ešte neovládam, tu sa ešte musím učiť.

Dôležitá je aj zvedavosť, vytrvalosť, schopnosť premýšľať a pýtať sa. Človek by nemal slepo veriť všetkému, čo mu niekto povie alebo čo si niekde prečíta.

A veľmi dôležitá je podľa mňa zodpovednosť. Čím viac človek vie a čím viac dokáže, tým väčšiu zodpovednosť by mal cítiť za svoje konanie.

Mágia nie je cesta pre človeka, ktorý chce iba moc, obdiv alebo pocit výnimočnosti. Ak je toto jeho jediná motivácia, veľmi rýchlo môže zistiť, že si vybral nesprávnu cestu.

14. Akú úlohu hrajú v rituáloch prírodné živly?

Prírodné živly patria medzi veľmi staré symbolické a praktické prvky mágie.

Oheň, voda, vzduch a zem predstavujú nielen prírodné sily, ale aj určité vlastnosti a princípy, s ktorými mág pracuje. V rôznych systémoch môžu mať trochu odlišné významy a spôsoby použitia.

V rituáli však podľa mňa nestačí zapáliť sviečku, postaviť nádobu s vodou a povedať, že pracujeme so živlami. Človek musí najprv pochopiť, čo daný živel predstavuje, ako sa prejavuje a prečo ho v konkrétnom úkone používa.

Živly nie sú dekoráciou rituálu. Ak ich používame, mali by tam mať svoj význam.

A čím dlhšie sa im človek venuje, tým viac zisťuje, že ich nenachádza iba okolo seba, ale určitým spôsobom aj v sebe samom.

Ja osobne veľmi rád pracujem so živlom vzduchu, preto pri svojej práci či výučbe často využívam vietor. Je pritom zaujímavé, že podľa môjho znamenia mi prináleží živel zeme. Aj zem mi je veľmi blízka, no napriek tomu pri svojej magickej práci najčastejšie pracujem práve so spomínaným živlom vzduchu.

15. Aký hlavný odkaz by si chcel odovzdať budúcim generáciám, ktoré hľadajú svoju duchovnú cestu?

Asi by som im povedal: Nehľadajte skratky.

Duchovná cesta nie je súťaž a nemusíte nikomu dokazovať, ako ďaleko ste sa dostali.

Hľadajte, učte sa, pýtajte sa a pokojne aj pochybujte. Ak zistíte, že ste sa v niečom mýlili, priznajte si to a pokračujte ďalej. Aj omyl môže byť súčasťou učenia.

A predovšetkým sa nesnažte stať kópiou svojho učiteľa. Dobrý učiteľ by podľa mňa nemal vytvárať svojich nasledovníkov na svoj obraz. Mal by človeku pomôcť, aby jedného dňa dokázal kráčať vlastnou cestou mágie.

Ak by po nás mala zostať iba jedna myšlienka, bol by som rád, keby to bola táto:

Poznanie mágie má zmysel iba vtedy, keď ďalšej generácii umožní dôjsť ďalej, než sme dokázali dôjsť my.

16. Aká najbizarnejšia vec sa ti stala počas praxe pri riešení nejakého prípadu?

Tu spomeniem tri, ale neviem ši sú bizarné.

Niektoré boli momenty boli povedzme zvláštne, niektoré úsmevné a pri niektorých som si aj ja sám povedal: „Tak toto som ešte nezažil.“

Možno je na dlhoročnej praxi najbizarnejšie práve to, že po určitom čase si človek začne myslieť, že ho už nič nemôže prekvapiť – a potom príde prípad, ktorý mu veľmi rýchlo dokáže opak.

Spomínam si napríklad na jednu klientku, pri ktorej som robil takzvaný proces Zásahu do karmy.

Samotná práca prebehla tak, ako mala. Problém bol niekde úplne inde – zabudol som klientku upozorniť na možné následky.

Pri tomto procese totiž môže nastať obdobie, keď sa určité negatívne veci v živote človeka začnú riešiť veľmi rýchlo a niekedy sa mu, obrazne povedané, zosypú na hlavu naraz.

A presne to sa jej stalo.

Keď sa potom ozvala, vypočul som si svoje. A popravde, nemohol som sa na ňu ani hnevať. Ospravedlňoval som sa jej, že som ju na túto možnosť zabudol vopred upozorniť, ale v tej chvíli už bolo neskoro.

Aj toto bola pre mňa veľmi dobrá lekcia.

Pri práci s klientom nesmieme zabudnúť na žiadny detail. Pracujeme so živým človekom, nie s nejakou vecou alebo predmetom. Nestačí správne vykonať samotnú techniku. Človek musí vedieť aj to, čo môže nasledovať, na čo sa má pripraviť a čo môže počas procesu zažiť.

A potom boli prípady, ktoré boli bizarné úplne iným spôsobom.

Spomínal som už napríklad Domček, v ktorom strašilo. Mal som pätnásť rokov a riešil som situáciu, pri ktorej sa podľa výpovedí obyvateľov dvíhali záclony pri zatvorených oknách, ozývalo sa trieskanie hrncov, posúvanie nábytku či kroky v miestnosti, kde nikto nebol. Vtedy mi to možno pripadalo menej bizarné než dnes, keď sa na pätnásťročného seba pozerám s odstupom viac ako štyridsiatich rokov.

Alebo približne v sedemnástich rokoch prípad domu, kde som v kútoch miestností našiel uložené perie a riešil som ho ešte pomocou starých techník, ktoré sa dnes už prakticky nepoužívajú.
Súčasťou záveru bolo dokonca slepačie vajce, ktoré bolo potrebné prehodiť ponad strechu domu, aby všetko negatívne symbolicky odišlo preč.

Keď to dnes niekomu rozprávam, môže to znieť úsmevne a až úplne bizarne. Vtedy to však bola normálna súčasť techník, ktoré som poznal – obe tie veci som robil so starými technikami tej doby.

A práve preto sa mi ťažko vyberá najbizarnejší prípad. Možno je to aj pretože som akosi podvedome pracoval zodpovedne a vyhýbal som sa teda bizarným situáciám.

Po viac ako štyridsiatich rokoch praxe sa hranica toho, čo ešte považujete za bizarné, totiž trochu posunie. Vec, pri ktorej by človek zvonka zostal stáť s otvorenými ústami, niekedy prijmete iba slovami:

„Dobre. Tak sa pozrime, čo s tým môžeme urobiť.“

A potom sa občas objaví niečo nové a vy si zase poviete:

„Tak toto som ešte naozaj nezažil.“

Možno práve preto ma táto práca ani po toľkých rokoch neprestala fascinovať.

17. Aký je podľa teba najväčší mýtus, ktorému ľudia o mágii a magickom spoločenstve veria?

Asi predstava, že mág trávi väčšinu života vykonávaním veľkých tajomných rituálov a že magické spoločenstvo je skupina ľudí, ktorá sa neustále schádza pri sviečkach a robí niečo záhadné.

Realita je oveľa prozaickejšia.

Veľkú časť magickej cesty tvorí štúdium, premýšľanie, rozhovory, tréning, opakovanie základných techník a obyčajná práca na sebe. A v spoločenstve k tomu pribúdajú úplne bežné ľudské veci – organizácia, výučba, zodpovednosť za žiakov, diskusie a niekedy aj rozdielne názory.

Mág pritom neprestáva byť obyčajným človekom. Má rodinu, prácu, starosti, radosti a, samozrejme, aj svoje chyby.

Ďalším mýtom, s ktorým sa občas stretávam, je zamieňanie magických spoločenstiev so sektami. Možno k tomu prispieva určitá uzavretosť niektorých oblastí mágie, hierarchia alebo jednoducho neznalosť toho, ako naše spoločenstvo v skutočnosti funguje.

V prípade Selekcie je však jedna vec úplne zásadná.

Medzi nás sa síce prichádza výberom, ale odísť môže každý slobodne a kedykoľvek chce.

Ak sa niekto rozhodne, že už nechce pokračovať vo výučbe alebo nechce byť členom spoločenstva, je to jeho rozhodnutie. Nečakajú ho za to žiadne sankcie, vyhrážky ani nátlak, aby zostal.
Nemáme dôvod niekoho držať medzi nami proti jeho vôli.

A práve sloboda odísť je podľa mňa veľmi dôležitá.

Za varovný znak rôznych sektárskych či manipulatívnych skupín považujem skôr opačný prístup – keď sa skupina snaží človeka kontrolovať, izolovať od okolia, vyvoláva v ňom strach z odchodu alebo mu naznačuje, že ak odíde, bude za to nejakým spôsobom potrestaný – to sú rôzne náboženské sekty a kulty a aj možno nejaké magické sekty.

Takto Selekcia nefunguje a ani fungovať nesmie.

Človek k nám môže prísť, môže sa učiť, môže medzi nami stráviť roky svojho života, ale jeho život zostáva jeho vlastným životom. A ak sa jedného dňa rozhodne pokračovať inou cestou, má na to plné právo.

Možno práve toto je jeden z najväčších rozdielov medzi predstavami niektorých ľudí o magickom spoločenstve a každodennou realitou.

Nie sme skupina ľudí, ktorá celé dni stojí v kruhu pri sviečkach. A už vôbec nie skupina, z ktorej sa človek musí báť odísť.

Sme ľudia, ktorých spája spoločný záujem o mágiu a poznanie – a každý z nás pritom zostáva slobodným človekom.Začiatok formulára

18. Ktorá téma z magickej praxe je tvojmu srdcu úplne najbližšia?

Ak by som mal vybrať jednu jedinú tému, bola by to jednoznačne práca s paralelnými svetmi a dimenznými bránami.

Je to pre mňa jedna z najťažších, ale zároveň najfascinujúcejších oblastí mágie, ktorým som sa počas svojej praxe venoval. Čím viac do tejto problematiky človek preniká, tým viac si uvedomuje, aká je rozsiahla a koľko otázok zostáva stále otvorených.

Vo výučbe sa jej venujem skôr okrajovo. Nie preto, že by pre mňa nebola dôležitá – práve naopak.
Je to téma, ktorá si podľa mňa vyžaduje značné skúsenosti a určitú úroveň pripravenosti.
Nie všetko je vhodné odovzdávať každému a už vôbec nie v každom období jeho vývoja.

Časť svojich poznatkov a skúseností som spracoval aj v knihe Za závojom smrti a už dlhšie sľubujem, že sa k tejto problematike vrátim v ďalšej samostatnej knihe. Ten sľub stále platí. Je to však nesmierne náročná téma a nechcem ju spracovať povrchne iba preto, aby som mohol povedať, že som o nej napísal ďalšiu knihu.

Možno sa niekomu môže zdať, že keď o určitej oblasti veľa nehovorím, tak sa jej nevenujem.

U mňa to tak nefunguje.

O mnohých veciach jednoducho mlčím. Niekedy preto, že ešte nenastal správny čas.
Inokedy preto, že nie je vhodná situácia alebo ešte nie sú pripravení ľudia, ktorým by malo byť dané poznanie odovzdané.

Za desaťročia praxe som sa naučil, že nie všetko, čo človek vie, musí okamžite povedať alebo zverejniť. Mlčanie nemusí znamenať absenciu poznania. Niekedy je práve mlčanie jeho súčasťou.

Pekným príkladom je Kniha mágie II. Keď sa v nej objavili niektoré témy a techniky, mnohých to prekvapilo. Dovtedy som o nich jednoducho nehovoril. Nie preto, že by vznikli tesne pred vydaním knihy, ale preto, že som nepovažoval za potrebné hovoriť o nich skôr. Veď sú tam témy ako démonológia či nekromancia, ktoré sú skutočne určené len pre najvyššie hierarchické stupne.
Dlho som bol dokonca presvedčený, že ani v rámci nich by k týmto témam nemal mať prístup každý. Nakoniec som sa však rozhodol ich sprístupniť všetkým, ktorí príslušný hierarchický stupeň dosiahnu.

A podobné je to aj s paralelnými svetmi.

Je to oblasť, ktorá ma fascinuje možno viac než ktorákoľvek iná. Práve preto o nej hovorím menej, než by niekto očakával.

Niektoré poznania totiž potrebujú nielen človeka, ktorý ich dokáže odovzdať, ale aj správny čas a človeka, ktorý je pripravený ich prijať.

19. Veľa píšeš na svoju stránku, na blogy Selekcie aj na našu stránku prírodnej medicíny. Koľko času tráviš za počítačom, ako tieto príspevky vznikajú a prečo si práve ty ich hlavným autorom?

Prečo píšem predovšetkým ja? Dôvod je vlastne veľmi jednoduchý.

Máme kolegov, ktorí by možno aj radi písali, ale popri práci, rodine a ďalších povinnostiach jednoducho nemajú dostatok času. Potom je tu druhá skupina kolegov, ktorí mi občas posunú nejakú myšlienku, tému alebo materiál a ja im pomôžem dať ho do konečnej podoby a následne ho aj uverejniť. A potom máme tretiu skupinu, ktorá jednoducho povie: „Ja na písanie nemám talent.“

Tak píšem ja.

To však neznamená, že všetky námety pochádzajú iba odo mňa. Práve naopak. Veľmi často mi podnet na nový článok dáte vy, kolegovia – otázkou, rozhovorom, skúsenosťou alebo témou, ktorá sa medzi nami práve rieši. A množstvo tém prináša jednoducho samotný život.

Priznám sa, že si priebežne vytváram akúsi kartotéku tém do zásoby. Keď ma niečo zaujme alebo mi napadne myšlienka, o ktorej by stálo za to niekedy napísať, poznamenám si ju. Vďaka tomu potom nemusím zakaždým sedieť pred prázdnou obrazovkou a rozmýšľať: „O čom budem dnes písať?“
Skôr mám opačný problém – tém je viac než času na ich spracovanie.

A koľko času vlastne trávim za počítačom?

Veľa. V priemere asi sedem hodín denne a to pondelok až sobotu. A keby som nemal aj ďalšie povinnosti, pravdepodobne by to bolo ešte viac.

Často píšem aj v sobotu. Nedeľu sa však snažím nechať si na oddych. Ak si aj sadnem za počítač, väčšinou iba na chvíľu, napríklad aby som si zapísal myšlienku, ktorá mi napadla. Aj ja potrebujem niekedy vypnúť.

Samozrejme, tých sedem hodín za počítačom neznamená iba samotné písanie článkov.

Je za tým aj ich úprava, príprava na publikovanie, správa stránok, komunikácia a množstvo ďalších vecí, ktoré zvonka často ani nie je vidieť.

Nad každým článkom som navyše schopný stráviť dlhé hodiny, kým som spokojný s tým, že sa mi doň podarilo dostať všetky podstatné a relevantné myšlienky, ktoré som chcel odovzdať.

Preto jeden článok často vzniká aj dva dni. Postupne ho dopĺňam, upravujem, vraciam sa k jednotlivým myšlienkam a premýšľam, či som niečo dôležité nevynechal. Až keď mám pocit, že text tvorí ucelený celok a má takú výpovednú hodnotu, akú som mu chcel dať, považujem ho za dokončený.

Napokon, aj nad odpoveďami na tieto otázky sedím už druhý deň, postupne sa k nim vraciam a dopĺňam ich, aby som v nich nevynechal nič, čo považujem za podstatné.

A nemôžem sa venovať iba písaniu.

Mám aj ďalšie záväzky. V súčasnosti sa napríklad venujem trom ľuďom, ktorým pomáham v oblasti liečiteľstva, a mám aj klientku, ktorej pomáham s podnikaním. Aj preto si musím svoj deň pomerne presne rozdeliť, aby som všetko stihol v čase, ktorý tomu môžem venovať. Preto časť z toho spomenutého robím až večer.

A potom je tu, samozrejme, Selekcia.

Jej potreby musím riešiť priebežne. Sú to organizačné záležitosti, výučba, komunikácia, rozhodnutia, ktoré treba urobiť, telefonáty s kolegami, osobné stretnutia a množstvo ďalších vecí. Niektoré zaberú päť minút, iné niekoľko hodín.

Pre mňa je to v podstate práca ako každá iná. Rozdiel je možno iba v tom, že veľkú časť z nej nerobím preto, že musím, ale preto, že v nej vidím zmysel.

Odkedy som doma a nemusím chodiť do zamestnania, zmenilo sa najmä to, kedy túto prácu robím. Kedysi som sa jej musel venovať prevažne večer a často aj po nociach – neraz som písal do rána do druhej, pretože cez deň som mal svoje pracovné povinnosti. Dnes si k počítaču sadnem ráno a venujem sa tomu podobne, ako keď vy odchádzate do práce.

Vy ste vo svojej práci a ja som v tom čase takpovediac vo svojej. Len moje pracovisko je dnes doma pri počítači a náplňou dňa je písanie, Selekcia, komunikácia s kolegami a všetko ostatné, čomu sa potrebujem priebežne venovať.

A možno je ešte jeden dôvod, prečo píšem práve ja.

Po desaťročiach praxe mám množstvo skúseností, spomienok a materiálov, ktoré by podľa mňa bola škoda nechať iba v mojej hlave alebo v osobnom archíve. Ak ich nezapíšeme a neodovzdáme ďalej, jedného dňa môžu jednoducho zmiznúť.

Preto píšem.

Nie preto, že by ostatní nemali čo povedať, ale preto, že ja mám momentálne možnosť venovať tomu čas. A pokiaľ tú možnosť mám, považujem za správne ju využiť.

Záver

Ďakujem vám za všetky otázky.

Ospravedlňujem sa, že sa moje odpovede napokon rozrástli do takého rozsahu, ale nechcel som žiadnu z otázok odbiť jednou či dvoma vetami. Keď už ste sa pýtali, snažil som sa odpovedať čo najotvorenejšie a najpodrobnejšie a pridať aj vlastné skúsenosti či príbehy tam, kde som mal pocit, že môžu odpoveď lepšie vysvetliť.

Napriek tomu je možné, že som niečo nevysvetlil dostatočne alebo vás pri čítaní napadla ďalšia otázka. V takom prípade ma pokojne kontaktujte alebo svoju doplňujúcu otázku nechajte priamo v komentári pod príspevkom. Rád sa k nej vrátim a odpoveď doplním.

Napokon, práve vaše otázky ma často prinútia zamyslieť sa aj nad vecami, ku ktorým by som sa možno sám od seba už nevrátil. A niekedy mi pripomenú udalosť či skúsenosť spred mnohých rokov, o ktorej som už veľmi dlho nerozprával.

Takže sa pokojne pýtajte ďalej. Pokiaľ budem vedieť odpovedať, rád odpoviem.

PS:
A malá náhoda na záver – devätnásť otázok si napokon vyžiadalo presne devätnásť strán odpovedí. Zdá sa, že každá otázka si v priemere vypýtala svoju vlastnú stranu. 🙂

PS2:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať téme „Tichá sila mágie – keď múdrosť mága nepotrebuje kričať“. Zamyslíme sa nad tým, prečo skutočná sila nemusí byť hlučná ani okázalá a prečo sú vnútorná rovnováha, rozvaha a sebaovládanie často väčším prejavom moci mága než samotná schopnosť použiť magickú techniku.

PS3:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
https://www.prirodna-medicina.selekcia.sk.