Mágia je obrovské umenie. Je to dar, ktoré nám život dal. Keď sa dnes pozerám späť na desaťročia, počas ktorých sa venujem mágii, uvedomujem si jednu vec. Mágia pre mňa nikdy nebola iba súborom rituálov, techník, zaklínadiel alebo spôsobov práce s energiami. Čím dlhšie sa jej človek venuje, tým viac môže pochopiť, že mágia je predovšetkým obrovské umenie, ktoré nám život umožnil spoznať.

A podobne ako pri každom umení, nestačí poznať jeho pravidlá. Nestačí prečítať knihy, naučiť sa postupy alebo zopakovať to, čo pred nami vytvoril niekto iný.

Človek sa musí naučiť tomuto umeniu rozumieť.

Mágia je obrovské umenie – keď som začínal, pozeral som sa na mágiu inak

Pohľad mladého človeka na mágiu je prirodzene iný ako pohľad človeka po desaťročiach skúseností.

Na začiatku nás zaujíma predovšetkým to, čo mágia dokáže. Chceme poznávať jej možnosti, skúšať jednotlivé techniky, hľadať hranice svojich schopností a zisťovať, čo všetko sa môžeme naučiť.

Na tom nie je nič zlé. Aj toto patrí k ceste poznávania.

Postupne sa však otázka mení.

Človek sa prestane pýtať iba:

Čo dokážem?

A začne sa pýtať:

Prečo to chcem urobiť? Je potrebné, aby som to urobil? A čo spôsobím, ak to urobím?

Práve tam podľa mňa začína rozdiel medzi človekom, ktorý pozná niekoľko magických techník, a človekom, ktorý sa učí mágii skutočne rozumieť.

Keď o tom dnes píšem, spomeniem si na jeden zo svojich prvých prípadov. Mal som pätnásť rokov, bol som mladým majstrom a priznám sa, že som bol na tento titul nesmierne hrdý. V tom veku človek vníma svoje schopnosti a úspechy celkom inak, než keď sa na ne pozerá po desaťročiach.

V jednom dome sa v tom období diali zvláštne veci. Deti aj dospelí sa v noci budili na zvuky, akoby niekto vo vedľajšej kuchyni búchal riadom. Inokedy mali pocit, že im niekto chodí pri posteli. Keď však rozsvietili, nikoho tam nevideli.

Bol to jeden z mojich prvých vážnejších prípadov. Podarilo sa mi pôsobenie týchto síl zastaviť a pre pätnásťročného chlapca to bol obrovský úspech. Bol som na seba nesmierne hrdý.

Zaujímavé je, že po mnohých rokoch mi túto udalosť bývalý majiteľ domu ešte občas pripomenie. Samotný dom už dnes nestojí, na jeho mieste je postavený nový. Spomienka na môj prvý úspech však zostala.

Keď sa na to pozerám dnešnými očami, vidím v tom aj kus svojej vtedajšej mladosti. Vtedy bolo pre mňa najdôležitejšie: dokázal som to. Dnes by som nad rovnakým prípadom premýšľal oveľa širšie – čo sa tam deje, prečo sa to deje, či mám zasiahnuť a aký spôsob zásahu je najvhodnejší.

A možno práve toto ukazuje, ako človeka desaťročia práce s mágiou menia.

Mágia nie je iba moc

Slovo mágia v mnohých ľuďoch vyvoláva predstavu moci. Schopnosti ovplyvňovať udalosti, meniť okolnosti alebo zasahovať tam, kde bežné možnosti človeka nestačia.

Ja však po rokoch vnímam mágiu trochu inak.

Mágia nie je iba o tom, čo človek môže urobiť. Je aj o tom, čo človek urobiť môže, ale vedome sa rozhodne neurobiť.

A práve toto býva niekedy omnoho ťažšie.

Mladý mág môže túžiť dokázať sebe alebo ostatným, čo vie. Skúsený mág by už podľa mňa nemal potrebovať dokazovať nič.

Ak má človek v rukách nástroj, musí vedieť nielen to, ako ho použiť, ale aj kedy ho nepoužiť.

Život nám môže dať mágiu. Múdrosť si však musíme vybudovať sami

Poznanie môžeme dostať od svojich učiteľov. Môžeme čítať knihy, študovať staré učenia, učiť sa rituály a preberať skúsenosti ľudí, ktorí kráčali touto cestou pred nami.

Nikto nám však nemôže odovzdať hotovú múdrosť.

Tú prináša až život.

Prinášajú ju úspechy, ale možno ešte viac neúspechy. Prinášajú ju naše správne rozhodnutia, ale aj rozhodnutia, pri ktorých si po rokoch dokážeme priznať, že dnes by sme konali inak.

Aj ja som počas svojho života vytvoril techniky, ktoré sa ukázali ako dobré a používajú sa dodnes.
Ale vytvoril som aj také, ktoré nefungovali podľa mojich predstáv alebo som ich neskôr zmenil.

Ani to nepovažujem za premárnený čas.

Pretože aj slepá cesta môže človeka niečo naučiť.

Počas rokov som vytvoril aj techniky, ktoré ma stáli množstvo času, pokusov a omylov. Medzi ne patria napríklad techniky, ktoré som nazval IFO – Iné formy ovplyvňovania skutočností, alebo technika, ktorú som pomenoval Zásah do karmy.

Dnes môžem o ich používaní hovoriť s úplne inou istotou ako v čase, keď vznikali. Vtedy som však tú istotu nemal.

Pracoval som na nich celé roky. Keď som ich začínal skúšať v praxi, obrazne povedané som bol niekedy takmer pripravený ja zaplatiť klientovi za to, že mi umožní vyskúšať, či to, čo som vytvoril, bude skutočne fungovať.

V tom období som mal aj asistentov, ktorí neboli členmi Selekcie, a za ich pomoc som im platil.
Dnes mi pri podobnej práci asistujú kolegovia zo Selekcie, ale vtedy som mal obavu, že by som pri skúšaní ešte nedostatočne overených postupov mohol niekoho zo svojich kolegov alebo žiakov ohroziť. Preto som si na túto prácu doslova najímal asistentov.

A nie vždy všetko dopadlo podľa mojich predstáv.

Kým som jednotlivé postupy dopracoval, objavili sa aj opačné alebo nečakané výsledky.
Stalo sa dokonca, že som si od klienta vypočul poriadne nepríjemnú reakciu a otázku, čo som to vlastne urobil.

Mohol som vtedy povedať: nefunguje to, končím.

Neurobil som to.

Vrátil som sa k technike, premýšľal, kde vznikla chyba, menil jednotlivé kroky a skúšal znovu. Postupne som chyby odstraňoval a začali prichádzať výsledky, ktoré som pôvodne hľadal.

Dnes tieto techniky úspešne používajú aj moji žiaci a nasledovníci. A práve to je pre mňa možno väčším úspechom než samotný fakt, že som ich kedysi vytvoril. Technika totiž prestala byť iba „moja“. Stala sa poznaním, ktoré môže pokračovať ďalej.

Existujú potom aj ďalšie techniky, o ktorých tu zámerne písať nebudem. Svojím charakterom a závažnosťou nepatria do verejného článku. Sú súčasťou Knihy mágie II a tam aj zostanú.

Možno práve pri tvorbe vlastných techník som najlepšie pochopil, že mágia je umenie.
Umenie totiž nevzniká iba z talentu a poznania. Vzniká aj z omylov, trpezlivosti, skúseností a ochoty vrátiť sa k vlastnej práci a priznať si: toto ešte nie je dobré, musím hľadať ďalej.

Niektoré poznanie potrebuje svoj čas

Veľmi dobrým príkladom toho, že poznanie nemožno urýchliť, je pre mňa oblasť záhrobia, poznávania energií smrti a práce spojenej s cintorínmi.

Tejto oblasti som sa nevenoval niekoľko týždňov ani niekoľko mesiacov. Bola to desaťročná cesta, počas ktorej som poznatky postupne získaval, skúmal, triedil a overoval.

Až po približne desiatich rokoch som dospel do bodu, keď som považoval svoje poznanie za dostatočne spracované na to, aby som ho mohol zapísať a zaradiť do výučby.

Pre mňa je totiž rozdiel medzi tým, keď niečo skúmam sám pre seba, a tým, keď sa rozhodnem povedať svojim žiakom: toto vás budem učiť.

V tom okamihu už nenesiem zodpovednosť iba za svoje vlastné poznanie. Preberám určitú zodpovednosť aj za poznanie, ktoré odovzdávam ďalším.

Pôvodne som túto problematiku zaradil až do stupňa HS5. V tom čase som bol presvedčený, že svojou náročnosťou patrí práve tam.

Čas a skúsenosti z výučby však ukázali niečo iné.

Postupne som zistil, že túto problematiku možno zaradiť skôr a že práve tam má svoje opodstatnenie. Dnes sa preto naši žiaci s touto témou stretávajú už na stupni HS3 – Čakateľ na majstra.

A nevidím v tom popretie svojho pôvodného rozhodnutia.

Práve naopak.

Aj toto je podľa mňa súčasť vývoja mágie a jej výučby. Niečo vytvoríme, zaradíme na určité miesto a potom celé roky sledujeme, ako to funguje v praxi. Ak nám skúsenosť ukáže, že niečo možno urobiť lepšie alebo skôr, nevidím dôvod držať sa pôvodného rozhodnutia iba preto, že bolo kedysi moje.

Poznatky z tejto oblasti sú dnes súčasťou Knihy mágie I, z ktorej sa učia naši žiaci a kolegovia.

A práve Knihu mágie I. som nikdy nevnímal ako niečo, čo raz vzniklo a tým sa jej vývoj skončil.
Je to učenie, ktoré môže byť na základe ďalších skúseností dopĺňané, spresňované a podľa potreby aj upravované.

Poznanie podľa mňa nesmie zostať nemenné iba preto, že sme ho raz zapísali. Ak nám skúsenosť ukáže lepší spôsob, máme byť schopní svoje učenie zdokonaliť. Alebo inak – Kniha mágie I. musí ostať živá, ak chce niečo živé priniesť.

Mágia učí aj pokore

Možno to bude znieť zvláštne, pretože mágia býva často spájaná práve s mocou. Podľa mňa však skutočne dlhá cesta mágiou človeka môže naučiť presný opak – pokore.

Čím viac človek poznáva, tým viac zisťuje, koľko toho ešte nevie.

Po desaťročiach práce už nemám potrebu tvrdiť, že poznám odpoveď na všetko. Práve skúsenosti ma naučili, že niekedy je správnou odpoveďou aj:

Neviem.

A nevidím na tom nič zlé.

Mág, ktorý si myslí, že už vie všetko, sa podľa mňa prestal učiť.

Umenie mágie sa nedá naučiť za víkend

Aj preto som nikdy nevnímal mágiu ako niečo, čo možno človeku odovzdať počas jedného rýchleho kurzu.

Techniku sa možno naučiť pomerne rýchlo.

Ale pochopiť, kedy ju použiť, prečo ju použiť a akú zodpovednosť za jej použitie človek nesie, môže trvať roky.

Mágia je v tomto podobná iným veľkým umeniam. Hudobník sa môže naučiť zahrať skladbu, ale ešte to z neho nerobí veľkého hudobníka. Maliar sa môže naučiť techniku práce so štetcom, ale samotná technika ešte nevytvorí umelca.

Rovnako človek môže poznať desiatky rituálov a napriek tomu ešte nemusí rozumieť mágii.

Najväčším poznaním možno nie je to, čo dokážeme

Keď som bol mladší, prirodzene ma zaujímalo, kam až môžem vo svojom poznaní zájsť.

Dnes sa na tú istú otázku pozerám inak.

Čoraz menej ma zaujíma dokazovanie toho, čo dokážem. Oveľa viac premýšľam nad tým, čo z poznania, ktoré som počas života získal, dokážem odovzdať ďalším ľuďom.

Pretože jedného dňa každý učiteľ dôjde do bodu, keď už nebude najdôležitejšie, čo dokáže on.

Dôležité bude, čo dokážu tí, ktorých učil.

Ak poznanie zostane iba v jednom človeku, spolu s ním raz odíde. Ak ho však dokáže odovzdať ďalej a ďalšia generácia ho rozvinie svojím vlastným spôsobom, potom jeho práca pokračuje.

Mágia je dar, ale aj zodpovednosť

Neviem, či by som mágiu nazval darom v doslovnom význame slova. Viem však, že možnosť venovať jej veľkú časť svojho života považujem za niečo nesmierne hodnotné.

Dala mi poznanie.
Dala mi množstvo otázok.
Dala mi úspechy aj omyly.
Priviedla do môjho života ľudí, ktorých by som možno nikdy nestretol.
A predovšetkým ma stále nútila učiť sa.

Preto dnes vnímam mágiu ako obrovské umenie, ktoré nám život dal možnosť spoznávať.

Ale to, čo s touto možnosťou urobíme, už život nerozhodne za nás.

To je na každom z nás.

Môžeme poznanie použiť na dokazovanie vlastnej dôležitosti. Môžeme ho použiť iba vo svoj prospech. Ale môžeme sa tiež pokúsiť pochopiť ho, rozvíjať ho a jedného dňa odovzdať ďalej tým, ktorí prídu po nás.

A možno až vtedy pochopíme, že najväčším umením mágie nie je ovládnuť všetky jej tajomstvá.

Najväčším umením je naučiť sa s poznaním, ktoré máme, správne žiť.

PS: V najbližšom príspevku uverejním článok s názvom „Psychológia mága – myseľ, emócie, ego a zodpovednosť“.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na https://blogy.selekcia.sk.

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na https://www.prirodna-medicina.selekcia.sk.