Svätojánska noc patrí oddávna medzi najtajomnejšie noci v roku. Po stáročia sa verilo, že práve v tomto období sa hranica medzi človekom a prírodou stáva tenšou. Mnohé národy Európy spájali túto noc s očistou, svetlom, liečivými rastlinami a duchovnou obnovou. Nie je preto náhodou, že práve okolo svätého Jána sa zachovalo také množstvo zvykov, legiend a magických tradícií.

Ako mág sa na Svätojánsku noc pozerám trochu inak. Nevidím ju ako noc zázrakov, počas ktorej sa zrazu zmenia zákony prírody. Vnímam ju skôr ako obdobie, keď príroda dosahuje jeden zo svojich vrcholov. Rastliny sú plné života, slnečná energia v nich dozrieva a človek, ktorý sa naučil prírodu vnímať, môže lepšie precítiť jej rytmus.

Prečo sa práve v túto noc zbierali byliny?

Naši predkovia neboli hlúpi. Dlhodobým pozorovaním zistili, že niektoré rastliny majú v tomto období mimoriadnu silu. Nebolo to preto, že by sa cez noc stali magickými. Bolo to tým, že dosiahli obdobie svojej najväčšej vitality.

Mágia nie je o poverách

Svätojánska noc je často opradená legendami o pokladoch, kvitnúcom papradí alebo zvláštnych bytostiach pohybujúcich sa lesom. Každá legenda v sebe môže niesť určitú symboliku, ale skutočný mág sa nespolieha na povery.

Aj ja si spomínam na časy spred mnohých rokov, keď sme spolu s kolegom Thalassom a početnou skupinou práve počas tejto noci o polnoci vyrážali zbierať liečivé byliny. Bola to krásna tradícia, na ktorú dodnes rád spomínam. Nazbierané byliny sme potom sušili na povale starého domu, kde mali ideálne podmienky. Neskôr sme ich spoločne spracovávali, učili sa rozpoznávať ich vlastnosti, vôňu aj využitie. Zo starostlivo vybraných rastlín sme pripravovali liečivé oleje, tinktúry, masti a časť úrody sme sušili na čaje, aby sme ich mohli využívať počas celého roka. Bolo to obdobie, keď sme sa učili nielen poznávať jednotlivé byliny, ale aj chápať správny čas  a spôsob ich zberu, spôsob spracovania a uchovávania.

Veľká časť tejto práce pokračovala v útulnom laboratóriu, ktoré sme mali v pivnici môjho domu.
Tam sa pravidelne schádzali vtedajší členovia skupiny Venefex. Práve tam vznikali tinktúry, oleje, masti, pripravovali sa bylinné zmesi a viedli sa dlhé rozhovory o liečivých rastlinách, mágii a skúsenostiach z praxe. Nebolo to len miesto práce. Bola to malá škola, v ktorej sa odovzdávali vedomosti, skúsenosti a spoločné nadšenie pre byliny a ich využitie.

Keď sa dnes po rokoch obzriem späť, uvedomujem si, aké výnimočné obdobie to bolo.
Medzi ľuďmi, ktorí sa v tom laboratóriu stretávali, boli aj dnešní známi kolegovia Anubis a Tara. Spoločne sme sa učili, experimentovali, vymieňali si poznatky a vytvárali priateľstvá, ktoré pretrvali dlhé roky. Boli to chvíle plné nadšenia, vzájomnej dôvery a úprimnej radosti z objavovania tajomstiev prírody. Na takéto okamihy sa jednoducho nezabúda.

Mág sa učí pozorovať. Učí sa rozumieť prírode a jej zákonom. Vie, že sila rastliny nevzniká jednou nocou, ale celým jej životným cyklom. Rovnako ani múdrosť človeka nevznikne za jediný večer.
Buduje sa rokmi učenia, skúseností, pokory a úcty k prírode. To je skutočná mágia – nie povery, ale poznanie, ktoré sa rodí z trpezlivej práce a rešpektu k svetu okolo nás.

Mág sa učí pozorovať. Učí sa rozumieť prírode a jej zákonom. Vie, že sila rastliny nevzniká jednou nocou, ale celým jej životným cyklom. Rovnako aj človek nezíska múdrosť za jediný večer.
Buduje ju rokmi učenia, skúseností a pokory.

Keď sa podľa tradície približujú svety živých a mŕtvych

Podľa mnohých starých legiend a ľudových tradícií bola Svätojánska noc obdobím, keď sa na krátky čas stenčovala hranica medzi svetom živých a svetom zosnulých. Verilo sa, že duše predkov môžu byť človeku bližšie než inokedy, že príroda odhaľuje svoje tajomstvá a že citlivejší ľudia dokážu vnímať javy, ktoré počas bežných dní zostávajú skryté.

V rôznych kútoch Európy sa rozprávali príbehy o putujúcich dušiach, svetelných úkazoch nad lúkami, zvláštnych zvukoch vychádzajúcich z lesa či o stretnutiach s bytosťami, ktoré mali patriť do iného sveta. Tieto rozprávania boli súčasťou kultúrnej pamäte našich predkov a odovzdávali sa z generácie na generáciu.

Ako mág však vnímam tieto tradície predovšetkým symbolicky aj duchovne. Nemyslím si, že sa v jednu konkrétnu noc zázračne otvoria všetky brány medzi svetmi. Skôr sa domnievam, že právetakéto významné obdobia roka vedú človeka k väčšiemu stíšeniu, sústredeniu a otvorenosti.
A práve vtedy môže citlivejší človek intenzívnejšie vnímať to, čo počas bežného života prehliada.

Vo svojej dlhoročnej práci s témou života po smrti som sa naučil pristupovať k svetu zosnulých s veľkou úctou. Nejde o senzácie ani o vyvolávanie duchov. Ide o rešpekt k tým, ktorí tu boli pred nami, a o pochopenie, že smrť nemusí byť koncom existencie, ale iba prechodom do iného stavu bytia.

Možno aj preto sa v mnohých starých tradíciách práve počas Svätojánskej noci spomínalo na predkov. Ľudia nezapaľovali ohne iba pre ich svetlo. Zapálený oheň bol aj symbolom spojenia generácií, úcty k minulosti a nádeje, že svet živých a svet zosnulých zostávajú navzájom prepojené spôsobom, ktorému ešte stále celkom nerozumieme.

Či už tieto legendy prijímame doslovne alebo ako hlboké symboly, pripomínajú nám jednu dôležitú pravdu – človek nikdy nežije úplne sám. Nesie v sebe odkaz svojich predkov, ich skúsenosti, hodnoty a príbehy. A práve úcta k nim je možno tou najväčšou mágiou, ktorú nám Svätojánska noc dodnes pripomína.

Oheň ako symbol očisty

Svätojánske ohne sa objavovali v mnohých krajinách Európy. Ľudia cez ne preskakovali alebo pri nich trávili noc. V mágii oheň od nepamäti predstavuje premenu. Nie preto, že by spaľoval hriechy, ale preto, že pripomína schopnosť človeka zanechať to, čo ho ťaží, a vykročiť ďalej.

Každý mág počas svojho života prechádza mnohými vnútornými premenami. Niektoré sú bolestivé, iné prinášajú radosť. Všetky však človeka formujú.

Skutočná sila tejto noci

Možno najväčším darom Svätojánskej noci nie je žiadny magický obrad ani tajomné zaklínadlo. Je ním možnosť na chvíľu spomaliť. Sadnúť si do prírody, započúvať sa do nočných zvukov lesa, cítiť vôňu bylín a uvedomiť si, že človek je iba malou súčasťou obrovského kolobehu života.

Práve v takýchto chvíľach vzniká skutočné spojenie medzi človekom a prírodou. Nie prostredníctvom strachu ani povier, ale prostredníctvom úcty.

Svätojánska noc nám preto môže pripomenúť jednu dôležitú vec. Mágia nezačína v zaklínadlách. Začína vo chvíli, keď sa človek naučí vnímať prírodu, rešpektovať jej zákony a pokorne sa od nej učiť.

PS:

Ak chceš ísť ešte hlbšie do témy práce s vedomím, energiou a mágiou, pozri si ďalšie články na https://blogy.selekcia.sk

alebo liečiteľské pohľady na www.prirodna-medicina.selekcia.sk