Mágia mena – nesie meno svoj vlastný osud?

V mágii sa od pradávna prikladal menám veľký význam. Meno nebolo len spôsobom, ako človeka osloviť. Považovalo sa za symbol, ktorý nesie určitú energiu, archetyp a niekedy dokonca aj smerovanie životnej cesty. Preto mnohé staré kultúry venovali výberu mena mimoriadnu pozornosť.

Aj dnes si väčšina ľudí uvedomuje, že meno nie je úplne bezvýznamné. Inak pôsobí meno dieťaťa, inak meno panovníka, inak meno duchovného vodcu alebo učiteľa. Meno sa postupne spája s osobnosťou človeka, s jeho skutkami a s tým, ako ho vníma okolie.

Aj moja vlastná skúsenosť s magickým menom je v tomto smere zaujímavá.
Meno Ašarat som si nevybral sám. Dali mi ho ešte v detstve moji učitelia a od prvého okamihu som cítil, že s ním vnútorne súznenie. Nikdy som nemal potrebu ho meniť. S týmto menom som prešiel celou svojou magickou cestou – od prvých krokov žiaka až po pozíciu Veľkňaza. Postupom rokov sa stalo prirodzenou súčasťou mojej identity a dnes si už svoju cestu pod iným menom ani neviem predstaviť. Aj to je jeden z dôkazov, že v mágii neexistuje jediná správna cesta. Niekto svoje meno hľadá celý život a niekto ho nájde hneď na začiatku

Čo je mágia mena?

Mágia mena vychádza z predpokladu, že meno nie je len náhodný zvuk. Každé meno v sebe nesie určitý význam, históriu a archetypálny odkaz.

V mnohých tradíciách sa verilo, že poznať pravé meno bytosti znamená mať k nej určitý druh spojenia. Možno aj preto sa moji učitelia a predchodcovia rozhodli, že ich magické mená nemajú byť po ich smrti ďalej používané. Istotu však nemám, pretože svoje dôvody mi nikdy nevysvetlili. K tejto zaujímavej téme sa ešte vrátim v závere článku.
Preto sa v rozprávkach, legendách aj starých magických systémoch objavuje motív tajného alebo pravého mena.

Meno sa stáva akýmsi mostom medzi človekom a jeho identitou. Čím dlhšie ho používa, tým viac sa s ním spája jeho životný príbeh.

Meno ako archetyp

Niektoré mená sú po stáročia spojené s konkrétnymi vlastnosťami. Keď vyslovíme meno Alexander, mnohým napadne Alexander Veľký. Pri mene František si niektorí spomenú na svätca z Assisi.
Meno sa postupne stáva nositeľom určitého archetypu.

Podobne je to aj v mágii. Mágovia si často vyberali nové mená po zasvätení alebo po dosiahnutí určitého stupňa poznania. Nebolo to preto, že by chceli utajiť svoju civilnú identitu. Nové meno symbolizovalo novú životnú cestu.

Tak ako sa mení človek, môže sa meniť aj jeho meno.

Meno Ašarat a jeho význam

Kedysi som na internete hľadal význam mena Ašarat a raz mi vyhľadávač ukázal zaujímavú informáciu. Podľa nej meno Ašarat znamená „neživý, no nemŕtvy“. Neviem, nakoľko je tento výklad historicky správny, no istým spôsobom ma dnes vystihuje.

Keď sa pozriem na svoje magické meno Ašarat, nevidím v ňom iba oslovenie. Po desaťročiach práce sa toto meno stalo symbolom všetkého, čo som v mágii vytvoril.

Pod týmto menom vznikli knihy, výučbové materiály, prednášky, stovky článkov a desiatky rokov práce v spoločenstvách Anách a Selekcia. Meno Ašarat sa postupne prestalo spájať iba s jedným človekom. Začalo predstavovať určitú myšlienku, spôsob výučby a pohľad na mágiu.

Keď dnes niekto vysloví meno Ašarat, nehovorí len o osobe. Hovorí o určitej ceste mágie, ktorá sa budovala desaťročia.

Možno práve preto ma dnes ten starý výklad zaujal viac ako kedysi. Nie preto, že by som sa cítil byť neživý. Skôr preto, že si čoraz viac uvedomujem, ako sa človek počas života mení. Niektoré časti jeho osobnosti, predstáv a síl postupne odchádzajú, zatiaľ čo iné zostávajú a pokračujú ďalej.
Meno potom prestáva byť iba menom. Stáva sa odkazom.

Nie každý mág však prejde svojou cestou pod jedným menom. V Selekcii sa počas rokov stretávame s oboma prístupmi – s mágmi, ktorí si svoje meno ponechajú od začiatku až do konca svojej cesty, aj s tými, ktorých meno sa mení spolu s ich vnútorným vývojom.

Mágia mena v Spoločenstve Selekcia

S témou magických mien pracujeme aj v Spoločenstve Selekcia. Mnohí ľudia si myslia, že keď si mág raz zvolí meno, musí ho používať po celý život. Prax však ukazuje, že vývoj človeka býva často oveľa zložitejší.

Môžem uviesť ako príklad kolegu Anubisa, pretože viem, že sa za tento príklad neurazí.
Keď vstúpil do Spoločenstva Selekcia, zvolil si meno Akolit. Ako sám povedal bolo to symbolické vyjadrenie toho, že začína svoju cestu ako žiak na najnižšom stupni výučby a že je pripravený učiť sa od skúsenejších.

Neskôr prijal meno Osse Nuri A, ktoré už viac odrážalo jeho ďalší vývoj, skúsenosti a smerovanie v mágii. Ani tým sa však jeho cesta neskončila. Po ďalších rokoch práce, štúdia a vývoja prijal meno Anubis, pod ktorým ho dnes pozná väčšina členov Selekcie.

Nešlo pritom o nerozhodnosť ani o hľadanie vlastnej identity v negatívnom zmysle.
Bol to prirodzený proces postupného dozrievania. Každé z týchto mien predstavovalo určitú etapu jeho života, určitý stupeň poznania a pohľad na mágiu. Až napokon dospel k menu, ktoré sa stalo súčasťou jeho osobnosti a ktoré ho sprevádzalo na ceste až k hodnosti Veľkňaza Spoločenstva Selekcia.

Práve tento príklad ukazuje, že niekedy meno dozrieva spolu s človekom. To, čo človek cíti ako správne na začiatku svojej cesty, nemusí byť tým, čo ho bude najlepšie vystihovať o desať alebo dvadsať rokov neskôr. A je úplne prirodzené, ak sa spolu s vnútorným vývojom zmení aj meno, pod ktorým kráča svojou magickou cestou.

Ďalším zaujímavým príkladom je meno Tara. Mnohí členovia Selekcie dnes toto meno poznajú ako meno Veľkňažnej a mojej nástupkyne. Nie každý však vie, ako toto meno vzniklo.

Raz som sa jej spýtal, prečo si zvolila práve meno Tara. Jej odpoveď ma prekvapila aj potešila zároveň. Povedala mi, že meno Tara vzniklo z prvých písmen môjho mena Ašarat čítaných odzadu.

Podľa jej slov išlo o prejav úcty k môjmu učiteľskému pôsobeniu a k ceste, ktorou som ju počas rokov viedol.

Musím povedať, že si toto gesto dodnes nesmierne vážim. Zo všetkých ocenení, titulov a pôct, ktoré môže človek počas života získať, patria práve takéto prejavy úcty medzi tie najvzácnejšie.
Nie preto, že by hovorili o mojej osobe, ale preto, že hovoria o vzťahu medzi učiteľom a žiakom, ktorý sa budoval celé roky.

Aj tento príklad ukazuje, že magické meno nemusí vzniknúť len na základe symboliky, archetypu alebo osobných predstáv. Niekedy v sebe nesie príbeh, vďaku, úctu alebo spomienku na človeka, ktorý zohral dôležitú úlohu na našej ceste. Práve v takých chvíľach sa meno stáva oveľa viac než iba označením. Stáva sa nositeľom odkazu a vzťahu medzi ľuďmi.

Keď meno rastie spolu s mágom

Proste po rokoch štúdia, práce a skúseností sa však môže stať, že pri prechode na stupeň HS4 – Majster zistí, že sa vnútorne zmenil. Jeho pohľad na mágiu je iný, jeho poznanie je hlbšie a pôvodné meno už nevystihuje to, kým sa stal. Vtedy sa môže rozhodnúť prijať nové meno.

Rovnaká situácia môže nastať aj na stupni HS7 – Veľmajster. Človek za sebou už má roky výučby, práce s ľuďmi a vlastného vývoja. To, čo cítil ako mladý žiak, môže byť veľmi vzdialené tomu, čo cíti ako skúsený mág.

A napokon sa môže stať, že svoje definitívne meno prijme až na stupni HS9 – Veľkňaz.
Je to meno, ktoré dozrievalo rokmi, bolo overené skúsenosťami a napokon sa stalo symbolom jeho osobnosti, práce a postavenia.

Nie je to chyba ani znak nerozhodnosti.

Je to prirodzený proces duchovného a magického vývoja.

Na druhej strane existujú aj mágovia, ktorí si zvolia meno hneď na začiatku svojej cesty a používajú ho celý život. Od prvého dňa cítia, že práve toto meno ich vystihuje a rezonuje s nimi. Nepotrebujú ho meniť a zostávajú mu verní po desaťročia.

Ani jedna z týchto ciest nie je lepšia alebo horšia.

Neexistuje žiadny rozdiel v kvalite mága medzi človekom, ktorý si meno ponechá celý život, a človekom, ktorý ho počas svojho vývoja niekoľkokrát zmení. Ide len o rozdielny spôsob, akým sa človek stotožňuje so svojou cestou a vlastnou identitou.

Zaujímavou tradíciou je aj prijatie mena po významnom predchodcovi. Niekedy sa stane, že Veľkňaz z úcty k svojmu zosnulému učiteľovi alebo významnému predchodcovi prijme jeho meno ako pokračovanie určitej línie. Aby nedochádzalo k zámene, za meno sa pridáva poradové číslo.

Môžeme sa tak v budúcnosti stretnúť napríklad s menom Ašarat II., Tara II., Anubis II. alebo iným podobným označením. Nejde pritom o snahu nahradiť pôvodného človeka, ale o vyjadrenie úcty, nadviazanie na jeho odkaz a pokračovanie určitej tradície.

Podobný princíp poznáme aj z iných duchovných prostredí. Napríklad pápeži si po svojom zvolení vyberajú nové meno a ak sa meno už v minulosti používalo, dopĺňa sa poradovým číslom.
Tak vznikli mená ako Ján Pavol II., Benedikt XVI. alebo Lev XIV..

Meno tak prestáva byť iba osobným označením jednotlivca. Stáva sa súčasťou tradície, odkazu a príbehu, ktorý presahuje život jedného človeka. A práve v tom možno spočíva jedna z najhlbších podôb mágie mena.

Vytvára meno človeka alebo človek meno?

To je jedna z najzaujímavejších otázok.

Mnohí sa pýtajú, či meno ovplyvňuje človeka. Ja si myslím, že odpoveď nie je jednoduchá.

Áno, meno môže niesť určitý archetyp a smerovanie. Zároveň však platí, že človek svojím životom vytvára význam vlastného mena.

Keby som celý život nič nevytvoril, meno Ašarat by bolo len slovom. Skutočný význam mu dali až roky práce, úspechy, chyby, skúsenosti, knihy, žiaci a všetko, čo sa počas tejto cesty udialo.

Preto možno povedať, že medzi človekom a jeho menom vzniká postupne vzájomné prepojenie. Meno ovplyvňuje človeka a človek zároveň ovplyvňuje význam svojho mena.

Možno budem niekomu pripadať ješitný alebo namyslený, keď napíšem nasledujúce slová.
Pred časom som však požiadal svoju rodinu, aby raz, keď spočiniem vo svojom hrobovom mieste a budú dávať zhotoviť náhrobný kameň, naň neuviedli iba moje občianske meno a priezvisko.
Poprosil som ich, aby za nimi bola aj pomlčka a meno Ašarat.

Nie preto, že by som sa chcel povyšovať alebo si nárokovať niečo výnimočné. Skôr preto, že toto meno sa za desaťročia stalo súčasťou môjho života. Pod týmto menom vznikli moje knihy, práce, prednášky, výučba a veľká časť toho, čo som po sebe v mágii zanechal. Mnohí ma poznajú skôr ako Ašarata než podľa občianskeho mena.

Ak teda človek svojím životom vytvára význam vlastného mena, potom sa Ašarat stal súčasťou môjho odkazu. Jedno meno patrí človeku, ktorý sa narodil do tohto sveta. Druhé patrí ceste, ktorou kráčal. A keď sa raz moja cesta skončí, budem spokojný, ak budú tieto dve mená stáť vedľa seba aj na jednom kameni.

Mágia mena v každodennom živote

Mágia mena nemusí byť spojená iba s duchovnými alebo magickými tradíciami.

Každý z nás pozná situáciu, keď pri vyslovení určitého mena okamžite pocíti sympatiu, rešpekt alebo naopak nepríjemný pocit. Nie je to samotným menom. Je to energiou skúseností, ktoré sa s ním počas života spojili.

Aj preto majú mená svoju silu.

Nesú príbehy.
Nesú spomienky.
Nesú osudy.

Meno ako odkaz do budúcnosti

Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, že raz po ňom nezostanú majetky ani veci, ktoré vlastnil. Zostanú jeho skutky, myšlienky a stopa, ktorú zanechal v životoch druhých.

A veľmi často zostane aj meno.

Práve preto by sa mal každý človek snažiť, aby jeho meno bolo spojené s niečím dobrým.
Nie s tým, čo vlastnil, ale s tým, čo odovzdal.

Možno práve v tom spočíva najväčšia mágia mena. Nie v tajomných rituáloch ani v starých zaklínadlách. Ale v tom, že človek svojím životom postupne vytvára význam vlastného mena a odovzdáva ho ďalej tým, ktorí prídu po ňom.

Záver

Na konci magickej cesty nie je najdôležitejšie, koľko mien človek počas života nosil.

Niekto si zvolí jedno meno ako mladý Akolit a zostane mu verný až do konca života. Iný počas rokov zistí, že sa zmenil, dozrel a jeho meno sa spolu s ním vyvíja. Preto ho môže zmeniť ako Majster, neskôr ako Veľmajster a napokon prijať definitívne meno ako Veľkňaz.

Obe cesty sú rovnako správne.

Meno samo osebe totiž človeka veľkým mágom neurobí.

Dôležité nie je, koľko mien si počas života používal, ale akým človekom a akým mágom si sa stal. Dôležité je, koľkým ľuďom si pomohol, čo si odovzdal svojim žiakom, aké poznanie si priniesol a akú stopu si zanechal tým, ktorí prídu po tebe.

Keď sa po rokoch vysloví meno veľkého mága, ľudia si zvyčajne nespomenú na to, koľkokrát ho zmenil. Spomenú si na jeho skutky, jeho učenie, jeho charakter a na to, čo po sebe zanechal.

A možno práve v tom spočíva skutočná mágia mena. Nie v samotnom slove, ktoré človek nosí, ale v príbehu, ktorý mu počas života dáva svojimi činmi. Pretože na konci nezostáva iba meno.
Zostáva odkaz, ktorý bude hovoriť k ďalším generáciám mágov ešte dlho po tom, ako jeho nositeľ odíde zo sveta živých.

PS:

Možno sa niektorí z vás občas zamyslia nad tým, prečo vo svojich textoch a knihách takmer nikdy nepomenovávam svojich predchodcov zo Spoločenstva Anách ich magickými menami.

Dôvod je jednoduchý. Ich posledným želaním bolo, aby ich magické mená odišli spolu s nimi do minulosti a aby som ich po ich smrti ďalej nepoužíval ani nezverejňoval. Prečo si to želali, to úprimne neviem ani dnes. Nikdy som sa ich na to nepýtal a oni mi to nevysvetľovali.
Bola to jednoducho ich vôľa a ja som ju rešpektoval.

Napriek tomu si myslím, že za týmto rozhodnutím bol hlbší a veľmi osobný odkaz, ktorý možno nie každý dokáže pochopiť. Nemám pocit, že by moji predchodcovia túžili po tom, aby sa na nich pozeralo ako na legendy, ku ktorým sa budú budúce generácie obracať s obdivom alebo ich dokonca uctievať. Skôr som mal vždy dojem, že chceli, aby pokračovalo samotné učenie a spoločenstvo, nie kult osobností.

Možno práve preto si želali, aby ich mená odišli spolu s nimi. Nie preto, že by sa za svoju cestu hanbili, ale preto, že nechceli stáť v centre pozornosti ani po smrti. Chceli, aby Anách pokračovala ďalej svojím vlastným životom a aby ďalšie generácie tvorili vlastnú cestu.

Osud však rozhodol trochu inak. Hoci som rešpektoval ich želanie a ich magické mená zostali ukryté v minulosti, rozhodol som sa zachovať aspoň spomienku na samotné Spoločenstvo Anách.
Mohol som hovoriť iba o Selekcii a nechať Anách pomaly zmiznúť z pamäti. Neurobil som to. Považoval som za správne zachovať vedomie toho, odkiaľ naše učenie prišlo a na akých základoch vznikalo.

Preto dnes poznáme meno Anách, poznáme jeho miesto v našej histórii, no mená mnohých tých, ktorí ho budovali, zostali tam, kde si sami želali zostať – v tichu minulosti.

Áno, niektorým členom som ukázal ich hroby a poznám aj ich civilné mená. Ich magické mená však zostali tajomstvom. Možno sa tak chceli chrániť pred tým, aby ich niekto v budúcnosti kontaktoval cez záhrobie prostredníctvom ich mena. Možno za tým bol iný dôvod. To už dnes neviem.

Viem len jedno. Boli to moji učitelia a predchodcovia a považoval som za svoju povinnosť splniť ich posledné želanie.

To však neznamená, že by po nich nezostala žiadna stopa. Ich telá odišli, no ich duchovný odkaz je podľa môjho presvedčenia stále prítomný medzi nami. Vnímam ho najmä pri zasväteniach, ktoré vykonávam na ceste mágie, pri odovzdávaní skúseností, poznania a sily ďalším generáciám.

Spomínam si napríklad na zasvätenie MVR Chárona. Počas procesu mal víziu, v ktorej videl tvár človeka, ktorý bol akoby súčasťou celého diania. Keď mi neskôr túto tvár opísal, dokázal som ju bezpečne a jednoznačne identifikovať.

Podľa môjho presvedčenia išlo o Najvyššieho Veľkňaza, ktorý bol predchodcom Najvyššieho Veľkňaza, pod ktorého vedením som neskôr vyrastal a učil sa. Bol to človek, ktorý sa ešte krátko po mojom narodení postaral o to, aby som sa dostal na cestu mágie. Na prahu svojej smrti vo mne rozpoznal budúceho pokračovateľa línie, ktorú pomáhal budovať, a odovzdal mi svoje schopnosti a časť svojho odkazu.

Po jeho odchode sa ma ujal jeho nástupca – Najvyšší Veľkňaz, ktorý ma potom dlhé roky viedol, učil a formoval. Pod jeho vedením som prešiel celou cestou od úplných začiatkov až po stupeň Veľkňaza.

Práve preto ma Cháronova vízia hlboko zasiahla. Išlo totiž o človeka, ktorého som osobne poznal a ktorého význam v mojom živote bol mimoriadny. Keď mi Cháron opísal tvár, ktorú počas zasvätenia videl, dokázal som ju podľa svojich vlastných spomienok a skúseností jednoznačne identifikovať.

Nešlo o všeobecný alebo neurčitý opis. Bol natoľko konkrétny, že vo mne nevzbudil pochybnosti o tom, koho videl. O to silnejší bol pre mňa celý tento zážitok, pretože pripomenul človeka, ktorý zohral významnú úlohu nielen v mojom živote, ale aj v pokračovaní línie učenia, ktorú dnes odovzdávame ďalej.

Či už si to niekto vysvetlí duchovne, symbolicky alebo iným spôsobom, pre mňa to bol jeden z okamihov, keď som si znovu uvedomil, že niektoré väzby medzi učiteľom a žiakom sú silnejšie než čas. Mená môžu odísť do minulosti, telá môžu odpočívať v zemi, ale odkaz, ktorý po sebe človek zanechá, môže byť prítomný ešte veľmi dlho po jeho odchode.

Jeho magické meno dnes nevyslovujem a rešpektujem jeho želanie. Napriek tomu mám pocit, že určité väzby medzi učiteľmi a žiakmi nekončia okamihom smrti. Mená môžu odísť do minulosti, no odkaz, ktorý po sebe zanechali, zostáva ďalej prítomný v ľuďoch, ktorých formovali, učili a pripravovali na ďalšiu cestu.

Mám pocit, že jeho prítomnosť sa občas dotýka udalostí, ktoré súvisia s pokračovaním tejto línie.
Nie ako príkaz, nie ako zasahovanie do života živých, ale ako tichá pripomienka toho, že niektoré veci presahujú jeden ľudský život.

Preto si myslím, že hoci magické mená mojich predchodcov zostali ukryté v minulosti, oni sami úplne nezmizli. Žijú v tom, čo vytvorili, v poznaní, ktoré odovzdali svojim žiakom, v tradíciách, ktoré pretrvali, a možno aj v tých vzácnych okamihoch, keď sa ich prítomnosť na okamih dotkne cesty ďalšej generácie mágov.

Možno práve preto nikdy nemám pocit, že by som na ceste mágie kráčal úplne sám.
Za mnou stoja generácie učiteľov, veľkňazov ktorých mená sa možno stratili, ale ich odkaz zostal živý. A pokiaľ bude pokračovať výučba, zasvätenia a odovzdávanie poznania ďalším generáciám, určitá časť z nich bude medzi nami prítomná aj naďalej.

PS2:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk.