Mors Tua Vita Mea

Smrť – najväčšie tajomstvo života a otázka nesmrteľnosti duše

Smrť. Čo je to smrť? Čo je umieranie?

Náboženstvá dávajú na tieto otázky rôzne odpovede. Niektoré učia, že dobrí ľudia idú do neba a zlí do ohnivého pekla. Iné hovoria, že mŕtvi ľudia sa stávajú duchmi a žijú ďalej spolu s členmi rodiny, ktorí už zomreli. A ďalšie tvrdia, že človek sa po smrti znova narodí v inom tele.

Lekárska definícia znie:

„Smrť človeka je zánikom organizmu ako celku. Smrť je konečné vývinové štádium jedinca.“

Rozlišujú sa dve jej fázy:

• Klinická smrť – je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu – dýchania alebo činnosti srdca, no v tomto štádiu ešte nedochádza k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva.
• Biologická smrť – trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva následkom nedostatku kyslíka alebo mechanicky – trauma. Konečný, nevratný stav.

Smrť a hľadanie pravdy

Týmto opúšťam lekársku terminológiu a na úvod napíšem jeden citát, ktorý Ti možno mnohé ozrejmí alebo Ťa prekvapí:

„Pravda je vskutku proces imaginárny z pohľadu deja a času.“

Otázka posmrtného života a nesmrteľnosti ľudskej Duše zohráva dôležitú úlohu v každom náboženstve a nielen kresťanskom či vo východných formách učení a náboženstiev.

V Katolíckej cirkvi je ľudská Duša vyhlásená doslova za nesmrteľnú, a tak podľa tejto úvahy človek môže žiť aj po smrti fyzického tela.

Dá sa smrť prežiť?

Mnohí z nás sa viackrát počas života zamyslia nad svojou vlastnou budúcnosťou a chceli by vedieť, čo bude po tom, ako zomrieme.

Jedinou istotou v živote je totiž to, že ak sme sa narodili, tak musíme aj zomrieť.

Je odvekým ľudským snom prežiť svoju smrť ako takú.

Dá sa však smrť prežiť?

Ak by som voľne parafrázoval kresťanstvo a trochu aj východné náboženstvá a učenia, tak sa to dá.

V kresťanstve je to prísľub vzkriesenia a je to vlastne ústredným bodom tohto náboženstva.
Bez tohto bodu by kresťanstvo neexistovalo. Nie každý to prizná, ale asi všetci si chodením do kostola chcú raz vyslúžiť večný život po smrti – teda po vzkriesení, ktoré má prísť niekedy v budúcnosti po smrti.

Moje zamyslenie nad smrťou

Prečo by aj nie, veď je to prirodzené. Príkaz prežiť je v nás hlboko zakódovaný, hoci Duša sama o sebe na živote nelipne – teda nie na tejto forme života tak, ako ju tu pozemsky poznáme my.

A preto k tomu napíšem nasledovné:

Ja smrti hľadel som do očí.

Mal som pri tom mnoho otázok a potreboval som mnohé odpovede o smrti.

Stále som sa smrti díval do jej zvláštnych očí a mnoho odpovedí prišlo.

Usmieval som sa pri tom a cítil silu z poznania smrti.

Videl som jej podstatu, no i tak šla akoby mimo mňa.

…

Smrť neznamená fyzicky umrieť a byť pochovaný.

Smrť znamená prestať žiť, hoci telo žije.

Nie ten je skutočne mŕtvy, kto nás v smrti opustil a umrel.

No už v samotnom živote umrel ten, kto prestal žiť.

Kto je živý a kto je mŕtvy?

Toto je otázka, ktorú si kladiem už mnoho rokov.

Často si myslíme, že smrť je okamih, keď prestane biť srdce.

Možno je však smrť aj niečím iným.

Možno je to strata zmyslu života.

Možno je to stav, keď človek prestane snívať, prestane tvoriť, prestane veriť a iba existuje.

Vtedy síce telo žije, ale človek už nežije naplno.

Práve preto som v minulosti napísal myšlienku:

„Nie ten je skutočne mŕtvy, kto nás v smrti opustil. Mŕtvy je ten, kto prestal žiť, hoci jeho telo ešte kráča svetom.“

Duša v pohľade filozofov

Otázka posmrtného života a nesmrteľnosti ľudskej Duše zohráva dôležitú úlohu v každom náboženstve.

Čo však samotná Duša?

Pojem duše v klasickom význame psyché je najširší a pôvodne označoval princíp života.

V antickom Grécku toto slovo označovalo aj akéhosi „démona“, ktorý sa vteľuje do živočícha a po jeho smrti prechádza do iného.

Podobný pojem používal aj Platón a Sokrates o ňom hovorí ako o sprievodcovi a vnútornom hlase pri našich rozhodnutiach.

Veď kto z nás občas nepovie, že počúvol hlas svojej Duše?

Alebo hlas svojho srdca?

Práve tu sa stretávajú filozofia, náboženstvo, mágia a osobná skúsenosť človeka.

Platón, Sokrates a nesmrteľnosť duše

Platón vo svojich dielach opisuje posledné hodiny Sokrata pred jeho smrťou.

Sokrates považoval smrť za vyslobodenie z materiálneho sveta, ktorý človeku bráni dosiahnuť úplné poznanie.

Platón ďalej tvrdil, že ľudia prirodzene prežijú smrť, pretože ich nemateriálne duše sú jednoduché a nemôžu sa rozložiť ani zaniknúť.

Telo sa rozpadá, ale Duša pokračuje ďalej v nemateriálnom svete.

Kam odchádza duša po smrti?

Kde však žije ďalej?

To je otázka, ktorú si kladiem aj ja.

Mojou odpoveďou je, že Duša pokračuje vo svojej ceste do paralelných svetov.

Práve tam podľa môjho pohľadu smeruje po ukončení fyzického života.

Táto myšlienka sa objavuje aj v mojich ďalších prácach o smrti, duši, paralelných svetoch a inkarnácii.

Smrť, duša a hľadanie poznania

Ja samozrejme nie som filozof.

Píšem tu svoje úvahy, poznania a zamyslenia nad tým, čo tvrdia filozofi, náboženstvá a čo som si počas života uvedomil ja sám.

Je to pohľad do môjho vlastného vnútorného sveta.

Pohľad do mojej Duše.

A súčasne snaha pochopiť jednu z najväčších otázok ľudstva.

Čo je smrť?

Čo je Duša?

A čo nás čaká po tom, keď sa skončí náš fyzický život?

Záver

Smrť je témou, ktorá sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov. Náboženstvá, filozofi, vedci aj mágovia sa ju snažia pochopiť a vysvetliť.

Možno nikdy nenájdeme jednu univerzálnu odpoveď.

Možno je cesta k pochopeniu smrti zároveň cestou k pochopeniu života.

A možno práve preto nás táto téma fascinuje tak silno.

Pretože každý z nás raz bude stáť pred otázkou, na ktorú dnes ešte nepoznáme definitívnu odpoveď.

PS: Ďalšie články o smrti, duši, paralelných svetoch, živote po smrti a mágii nájdete na stránke https://blogy.selekcia.sk

Témy prírodného liečiteľstva, bylín a tradičnej prírodnej medicíny nájdete na stránke: www.prirodna-medicina.selekcia.sk

Tags: smrt, umieranie