Inde hlboko v lese kráčal Wili so svojím stádočkom kôz a spolu s ním teraz kráčal aj Trevor. Tiež sa nevyhol tomu, aby sa učil, ale on tentoraz nesedel nad knihou, ale kráčal vedľa Wiliho a počúval slová výučby. Zobraziť celý príspevok »

Bria sa prebudila do nového dňa. Bola v chalúpke, ktorú postavili spolu s Trevorom a aj Wili im trošku pomáhal. Nebola to náročná práca, pretože vlastne časť bola osadená v hore a tvorila ju akoby malá jaskyňa. Časť vchodu prirodzene tvoril mohutný dub, ktorý sa naklonil a spojil sa s vedľajším dubom a od koreňov vytvoril prirodzenú masívnu klenbu. Dorobili teda predok, okná, vráta a keďže Wili tvrdil, že počasie je kamarátske, nebolo nutné teda nejako zatepľovať vstup. Zobraziť celý príspevok »

Trevor i Bria sa odrazu po celodennom kráčaní zastavili, lebo pocítili veľkú únavu. Nemali jasný cieľ cesty, akým smerom hľadať Wiliho, a tak šli len tak vpred s tým, že niekam dôjdu, tam, kam ich osud zaveje. Obaja preto prakticky v ten moment, ako si zložili hlavy, aj zaspali. Zobraziť celý príspevok »

Laurence ticho sedel a fajčil. Sedel takto už asi dve hodiny a uvažoval. Bol sám vo svojej pracovni, v časti, kde sa zvykol stretávať so širším portfóliom svojich kolegov. Prvý krát po veľmi dlhej dobe zvolal kolégium a nebol naňho materiálne pripravený. Laurence sa na kolégiách vždy snažil byť stručný a vecný, aby nikoho nezdržiaval. Preto si zvykol pripraviť písomné podklady, aby si ich každý mohol naštudovať a vecne sa k nim vyjadriť. Najmä Veľkňaz Núbia sa neustále niekam ponáhľal a pri spomienke na vety, ktoré od neho zakaždým odzneli, sa Laurence pousmial: „Máme ešte niečo na prebratie? Lebo ak nie, ja by som išiel.“ Zobraziť celý príspevok »

Bria dopila čaj a ešte raz sa strýka opýtala, či všetkému správne rozumie a zrekapitulovala to. Nakoniec dodala:

„Strýko, bojím sa, ako to celé dopadne, či to zvládne a či to ustojí. O seba sa nebojím, som predsa len Kerčanka a koluje vo mne Kerčská sila. No bojím sa oňho. Ale dobre, ak je to potrebné, aby sme porazili nepriateľa, tak sa prepnem a pôjdem k Wilimu, zotrvám tam do doby, ako sme sa dohodli a budem konať tak, ako si mi kázal. No bude náročné vypnúť sa, byť obyčajným dievčaťom bez mágie a ešte sa pri tom u Wiliho tváriť, že ma zaujíma to, čo ma nezaujíma.“ Zobraziť celý príspevok »

Tu a tam sa slnko snažilo predrať svojimi lúčmi pomedzi mraky, ale mraky mali navrch a nakoniec začalo pršať. Laurence zdvihol ruky, vyslovil mantru a dážď okamžite ustal. Mraky sa začali pozvoľna trhať a slnko sa viac a viac objavovalo na oblohe. Keď Laurence chcel, dokázal ovládať aj počasie nad sebou. A bez problémov zmazal oblaky z oblohy. To, čo iný mág považoval za vrchol umenia, Laurence bral ako bežnú záležitosť pre prípad potreby. Takto tam stál ešte dlhú chvíľu a premýšľal, ako ďalej. Úplne splýval s prírodou. Z ničoho nič mu na pleci pristál vtáčik, akoby to bol strom, na ktorom si chcel oddýchnuť. Chvíľu si na ňom posedel a potom pokojne letel ďalej. Zobraziť celý príspevok »