Do lesa opäť zavítala jar, brezám a iným stromom pučalo lístie, lastovičky švitorili a veselili sa. Hmyz bzučal okolo kvitnúcich kvetov pod stromami a slnko akoby sa usmievalo na celý ten svet v ktorom sa teraz Trevor nachádzal. No Trevor z toho teraz nič nevnímal, ešte nikdy v živote necítil takú strašnú bolesť, akoby smrť kráčala priamo cez neho a nehľadela na následky. Nevedel pochopiť, že Bria naozaj odišla a už sa nikdy nevráti. Kráčal cez brezovú aleju a nechcel ďalej bez nej žiť, ani nevedel ako má ďalej bez nej žiť. Ti obrovské prázdno v duši bolo strašné a veľmi, veľmi bolelo. Trevor ľutoval, že vôbec nastal ten deň, keď sa narodil,  a ak sa už aj narodil mal sa po narodení rovno ocitnúť v poručí smrti. Lebo keby sa po narodení ocitol v Šeole nemusel by teraz takto trpieť. 

Trevor ani len nevedel prečo a kam vlastne kráča, ale bolesť ho hnala proste niekde dopredu. Bol ako šialený od toho ako ho bolesť na duši spaľovala. Bolesť v Duši sa neznesiteľne rozliehala a po niekoľkých hodinách Trevor už ani nevnímal nič okolo seba. Len si nejako podvedome uvedomil, že sa ocitol na mieste kde si kedysi preňho teraz už tak dávno postavili s Briou svoj domček, keď sa prišli ku Wilimu učiť. Trevor tu padol tvárou ku zemi a plakal. Nehanbil sa za svoj plač pretože mu to bolo jedno aj keby ho tu teraz takto niekto videl. Bolesť tá ohromná bolesť v Duši sa nedala ani len opísať.

V tom sa okolo Trevora objavila hmla z nej začali vystupovať Plazivci Hmly. Trevor bol v okamžiku na nohách a pološialený sa voči nim vyrútil a pustil sa do boja. Jeho útok bol tak prudký a silný, že ak by sa to dalo, tak by určite Plazivci Hmly boli tým zaskočený.

Trevor bol totiž vo výučbe učený hlavne sa v boji brániť a nie útočiť. Na Hrade sa všeobecne adepti viac učili a učia sa brániť  a nie útočiť.

No Trevorovi to bolo teraz úplne jedno. Strata Brii ho v Duši tak silne spaľovala, že rozum mal zahmlený a uvažovanie nad tým ako má bojovať mu akoby v jeho vnútri vyplo. Trevor zaútočil na nepriateľa a to tak rýchlo, že odrazu po chvíli bolo po boji. A tam kde bola pred malou chvíľou hmla, tak o malú chvíľu opäť svietilo slnko, v korunách stromov šumel vánok, švitorili lastovičky a na čistinách pod stromami na kvetoch si opäť spokojne bzučal hmyz.

No Trevor aj tak neprestával behať ako nepríčetný po lese a hľadal s kým by sa dostal do ďalšej potýčky. Pritom kričal na plné hrdlo Briine meno a dúfal, že započuje niekde jej hlas, že aj ona zavolá naňho a potom vzápätí pominie táto príšerná duševná bolesť. No jedinou odpoveďou mu bol len odraz jeho vlastného hlasu. Nakoniec predsa len prišiel večer a Trevorovi sa podlomili kolená od únavy. Skôr padol k zemi, ako si ľahol a skôr upadol do bezvedomia ako zaspal, ale aspoň na chvíľu jeho telo spočinulo v stave, aby mohlo načerpať nové sily.

Trevor si uvedomil, že sa preberá – opäť ležal tento raz na kraji potoka a pil z neho vodu. Netušil koľko dní a či týždňov uplynulo odvtedy, ako Bria zmizla. No vedel, že nejaký čas to už bol a všetok ten čas mu spôsoboval neuveriteľné duševné muky nad stratou svojej milovanej. Medzi tým sa Trevor ocitol v nespočetných bitkách a šarvátkach. Matne si spomínal, že bojoval aj po boku Gnómov a aj po boku Wiliho a potom opäť nastala tma a opäť nejaké nové a ďalšie nasledujúce boje nastali akoby sa nikdy nemali skončiť.

Trevor bol pološialený a nevedel čo z toho na čo si spomína je pravda a čo falošná ilúzia v jeho mozgu. Vedel, len toľko, že napriek svojej enormnej snahe umrieť v boji ešte stále žil. Trevor vôbec nevedel prečo a ako to, že napriek všetkému ešte žije. Znovu a znovu si zúfal nad tým, že prečo sa nenarodil mŕtvy, nezahynul, len čo vyšiel z lona matky? V Šeole by teraz nerušene ležal, spal a odpočíval. Veď aj  väzňom tam dajú pokoj a tí tam nepočujú hlas svojho dozorcu. Nikto tam necíti bolesť a malý aj veľký sú slobodný, aj otrok je tam slobodný od svojich pánov.

Potom sa mu vynorila ďalšia spomienka a v tej spomienke ktorú mal v hlave videl jasne a aj s určitosťou vedel, že to nebola ilúzia sa pridal aj ku nejakým bytostiam ktoré okolo neho v tom boji umierali. Boli tam aj ľudia aj trpaslíci a ďalšie podivné bytosti. No všetci dosť hojnom počte okolo neho umierali, ale on stále prežil. A po boji stále skôr odpadol z vyčerpania než zaspal a opäť vždy vstal a mechanicky šiel do ďalšieho boja. A opäť a opäť zakaždým ten boj prežil. Áno utŕžil aj zranenia, ale ani jedno nebolo dostatočné veľké na to, aby ho zabilo alebo aby ho natoľko vážne zranilo, aby ho niekto z toho nedokázal vyliečiť. Toto všetko sa teraz Trevorovi v hlave vyjavilo a on celý bez seba pri tom uvedomení si toho všetkého vyskočil na nohy a začal s plného hrdla kričať.

„Prečo? Prečo ešte žijem? Prečo si ma smrť nezoberie ako toľko iných? Prečo ja musím trpieť tým, že ešte žijem? Prečo? … Prečo? … Prečo? … Ja už nechcem žiť! Pretože život sa mi stal obrovskou príťažou a ja už oňho dávno nestojím! Želám si už len jediné spočinúť v náručí oslobodzujúcej smrti! Tak prečo ešte žijem?!“

Odrazu sa Trevorovi zdalo, akoby sa pred ním zjavila vidina tvár a či spomienka na list ktorý raz a tak dávno vtedy v Grobdeho hostinci, či presnejšie v Sieni Svetov spolu s Briou čítali.

V tej vidine, či spomienke videl seba a Briu, ako spolu s Briou čítajú list od Jeremyho. A úryvok z toho listu sa teraz Trevorovi objavil pred očami a súčasne akoby z diaľky ku nemu prehováral aj Jeremyho hlas.

„Trevor pamätaj si, že nech to bude pre Teba akokoľvek ťažké, tak smrť nikdy nebude tvojím vykúpením. Jedine pokračovanie v ceste Ťa môže vykúpiť. Trevor, preto nikdy neprestaň kráčať vpred, ani vtedy, keď jediným vyslobodením od útrap by mala byť Tvoja smrť.“

Trevor ostal z toho zaskočený. Netušil ako dávno to bolo, ako spolu s Briou tento list čítali a jemu sa z ničoho nič zjavili teraz pred očami a v hlave práve tieto slová z toho listu a to tak neskutočne jasne. Trevor pochopil, že aj Jeremy zrejme vedel čo ho čaká a predsa ho na túto strašnú bolesť nikto nepripravil. V Trevorovi vybuchol opäť veľký a strašný hnev. Teraz smerom ku Jeremymu lebo ak vedel čo ho čaká, tak prečo mu nepomohol a nechal to prísť tak ďaleko. Jeremy bol konečne aspoň niekto na koho mohol Trevor svoju zlosť teraz konkrétne upriamiť. Pretože ešte stále Trevor netušil kto je ten tajomný Briin strýko, ktorý podľa Trevora niesol hlavnú zodpovednosť za to, že Bria, Trevora opustila. A tak akokoľvek bol na toho strýka nahnevaný netušil kto to je a tak nemohol svoj hnev naňho priamo smerovať.

Trevor odrazu pred sebou uvidel Dimenznú bránu ktorá sa práve akoby sama od seba otvorila. Netušil kto ju otvoril a kde ho to odvedie, ale bez ďalšieho uvažovania do nej skočil.

Vzápätí sa brána za ním uzatvorila a jediné čo teraz Trevor s určitosťou teraz vedel bolo to, že už nie je vo svete Gord, ale vôbec netušil kde to je. Navonok totiž nevidel na prvý dojem rozdiel v tom svete kde bol predtým a kde sa ocitol teraz. Napriek tomu čo teraz Trevor v Duši cítil a aký hnev ním lomcoval, však nad tým všetkým opäť veľmi rýchlo vyhral jeho doterajší výcvik. A Trevor rozprestrel svoje vedomie a precítil celé okolie v ktorom sa ocitol. V okamžiku pochopil, že sa opäť nachádza v paralelnom svete Pandoríny. Podvedome sa začal obzerať okolo seba kde ju zahliadne. No nikde ju nevidel, ale odrazu za svojím chrbtom niečo zacítil a keď sa podvedome otočil uvidel podivnú bytosť. Bol to však na prvý pohľad len Rúcho, také  ako oni nosili v Hrade, ale v Rúchu akoby nikto nebol oblečený. Spod kapucne však bolo vidieť dve rubínové oči a miesto rúk boli len od zápästia kosti kostry.

Trevorovi stačil letmý pohľad a zaútočil na to nech to už bolo čo chcelo a či to bol kto chcel. No bytosť len pozdvihla „ruku“ a ozval sa hlas ktorý vychádzal z toho rúcha.

„Trevor neútoč, ja nie som teraz tvoj nepriateľ. Uzavrel som dohodu s Veľkňažnou Tamiou, že budem bojovať po tvojom boku. A nie len ja, ale všetci z môjho sveta. Ver mi, že ešte budeš mať dosť príležitostí s kým bojovať. Pretože tu stretneš to najhoršie z toho čo si doteraz postretol. Tu na teba a aj na mňa čakajú démonické bytosti, ktoré bohovia v pustili aj do tejto reality.“

Trevor sa zastavil a ani sám nevedel prečo v útoku nepokračoval, veď to nebol dostatočný dôvod, že mu toto podivné niečo, niečo hovorilo o dohode na ktorú si síce pamätal, že im to veľkňažná Tamia pred dávnou dobou prišla oznámiť. Bolo to však tak strašne dávno a to Trevor ešte bol plný šťastia a lásky. Áno aj toto mu opäť veľmi bolestivo v duši pripomenulo, že prišiel o Briu a jeho hnev a zlosť v ňom opäť silne rástli. Ale dohoda Veľkňažnej Tamii a táto vojna v ktorej mienil Trevor umrieť, aby už necítil tú strašnú bolesť na Duši ho zaväzovala nebojovať s týmto tvorom.

Avšak predsa to automaticky nemuselo znamenať, že je to aj pravda, tento tvor je ten s kým Tamia uzavrela dohodu. Aj tak však predsa len Trevora niečo zastavilo a neútočil, akoby ho niečo nútilo uvažovať a nekonať pod vplyvom hnevu a nervov a osobných emócií.

Potom si Trevor uvedomil, že to niečo čo ho k tomu primälo nekonať pod vplyvom hnevu a emócií bol jeho doterajší výcvik. Keď sa totiž ocitol v tomto svete musel precítiť priestor a on sa prepol do formy bytosti mága Trevora. Tým nad jeho Ja prebral „moc“ jeho doterajší tvrdý výcvik a to, že preto musel hnev a svoju bolesť ovládnuť. Tá malá chvíľa stačila na to, aby Trevor nekonal neuvážene a zbytočne zbrklo. V tom si už aj uvedomil, že kto to teraz proti nemu stojí. Veľkňažná Tamia sa totiž po stretnutí s Fantusom vrátila do kolónie Gnómov a informovala Kráľovnú Agauru, jeho samotného a aj samozrejme Briu o tom, že sa jej podarilo nejako uzavrieť dohodu s Cestovateľom v tomto paralelnom svete, kde sa zdržiava Pandorína. A Tamia aj upozornila Kráľovnú Agauru, že Cestovateľ len čo bude mať príležitosť na ňu osobne zaútočí a bude sa jej chcieť napriek akejkoľvek dohode zmocniť. Trevor sa preberal akoby zo strašne zlého spánku a strašne zlého sna a po prvý krát po mnohých mesiacoch ako od neho Bria odišla vedel čisto uvažovať. Bolesť nepominula no už vedel teraz aspoň uvažovať čisto. Všetko okolo Cestovateľa si uvedomoval a dokonca vedel, že to čo považoval pred tým len ako svoju fantáziu o bojoch bola skutočná tvrdá realita. Ale bolesť nad stratou Brii, Trevora tak zaslepovala, že v mozgu mu to ostávalo akoby to bol len sen.

Teraz Trevor jasne videl a vedel, že každá tá spomienka nebola výplodom fantázie, ale boli to skutočné reálne boje. Až sa v duchu počudoval, že to všetko dokázal prežiť. Aj keď s nespočetnými zraneniami, ale prežil. Cestovateľ akoby Trevorovi čítal myšlienky mu povedal.

„Áno aj ja sa čudujem, ako je možné, že taký červ ako si Ty, že to všetko prežil. Veď takúto veľkú vojnu svety nepamätajú. Aj bohovia si ju už povšimli a začalo sa v ich realitách tiež bojovať. Lebo začali chcieť robiť poriadky s Bohom Apata a aj s Bohom Kera. No tí sa veru nechcú len tak ľahko poddať a vzdať sa toho čo už získali.“

Trevor sa spamätal, že sa zrejme nechal uniesť myšlienkami pokrútil hlavou akoby si chcel všetko v hlave rýchlo utriasť a opýtal sa.

„Ty si teda Cestovateľ?“

„Mám mnoho mien Trevor, každý ma nejako volá, ale áno to je jedno z mojich pomenovaní. Ak Ti toto pomenovanie vyhovuje pokojne si ma tak pamätaj. A teraz poďme ďalej pretože nás dúfam čakajú krásne boje a mne sa vďaka tebe dúfam podarí ukoristiť čo najviac bytostí Harby.“

„Vďaka mne? Prečo vďaka mne?“ – opýtal sa Trevor.

„Lebo na mňa samotné Harby nezaútočia, ale na teba áno. Ty si teraz pre mňa niečo ako návnada a vďaka tomu, že na teba budú útočiť ja ich budem môcť loviť. Trevor priprav sa na to, že bytosti Harby budú mať rôzne podoby. Budú v hoci tvare gule, ako hmla, budú ako postava bytostí tvojho druhu, alebo zoberú na seba podobu kombinácie rôznych druhov bytostí. Tie vo forme gule budú slabé, ale pozor čím väčšia kombinácia formy bytostí tým už silnejšia a nasýtenejšia bytosť a tie prenechaj mne. Vlastne všetky prenechaj mne….stačí ak ich len na chvíľu znehybníš, ak budem zamestnaný inou bytosťou Harby v tom istom čase.“

Trevor sa bez ďalších slov pobral za Cestovateľom a akoby podvedome mu aj začal dôverovať. Vedel, že táto bytosť je bez emócii a ak by nedodržala dohodu ani by sa nad tým nepozastavila. A Trevorovi to aj bolo jedno. Ak by táto bytosť naňho zaútočila možno by sa ani nebránil.

Avšak niečo Trevorovi hovorilo, že práve preto – pre tento dôvod nezaútočí naňho, že mu je to  jedno. Cestovateľ totiž hľadal obete v rovine kde sa obeť mala dôvod brániť a tým vytvárať preňho životnú energiu. Kdežto z toho pohľadu bol Trevor oddaný a úplne prázdny.

V jeho Duši akoby ničoho nebolo a smrť by teraz dokonca privítal ako blízku priateľku. A aj pre toto oňho Cestovateľ nemal záujem. Preňho bol Trevor už len prázdnym obalom z ktorého by nič nevyťažil. No Harby naplnené energiou ktorú získali v týchto bojoch od iných bytostí, tak to bolo niečo o čo mal Cestovateľ veľmi veľký záujem.

Nemuseli však dlho čakať a Harby si Trevora povšimli a boj sa naplno rozpútal. Už po prvých bojoch Trevor pochopil, že sa bytostiam Harby nedokáže vyrovnať a že nemá šancu, ale ako sa rýchlo ukázalo, tak Cestovateľovi stačilo, že sa Trevor ubránil aspoň v základnej forme a pár bytostí Harby aspoň na chvíľu znehybnil. A keď bolo bytostí Harby veľa akoby sa Cestovateľ na klonoval. Odrazu akoby z neho, z jeho Ja sa zjavovali ďalšie a ďalšie bytosti ako bol on sám a zmocňovali sa bytostí Harby. Boj to bol veľmi neľútostný do prevádzaný rôznymi prapodivnými zvukmi ktoré sa ani nedajú opísať. Akoby každá bytosť Harby vydávala iný zvuk pri boji. Každý boj má však svoj začiatok a i koniec. Aj tu sa boje opakovali v istých podivných intervaloch a začínali veľmi náhle a náhle aj končili.

Koľko času tu ubehlo od prvého stretnutia Trevora s Cestovateľom to Trevor už netušil. Deň tu mal inú dĺžku a čas sa tu nedal merať ako na iných svetoch. Ono ani sa nedá povedať, že tam plynul deň. Pretože sa stmievalo len na jednom jedinom mieste, kde sa ako tak menil deň a noc. A to bolo v dedinke kde na kopci stál už v tomto príbehu spomenutý domček s tajomnou knihou života a smrti.

Medzi tým sa medzi Trevorom a Cestovateľom vytvoril niečo ako podivný priateľský vzťah. Cestovateľ síce nepoznal emócie, ale po čase s Trevorom komunikoval akoby bol jeho učiteľom. Vysvetľoval mu ako správne bojovať s bytosťami Harby a ďalšie veci zo svojho sveta v ktorom on jestvoval. Ani jeden z nich nejako bližšie medzi sebou neriešil čo to za podivný vzťah medzi nimi vznikol. Občas počas toho, keď sa nebojovalo sa tam zjavovala aj Pandorína ktorá s Trevorom nadviazala tiež takýto podivný vzťah ako mala aj s Antonom. A deklarovala Trevorovi, že ak túto vojnu prežije a bude v budúcnosti prechádzať jej územím, že je skoro až vítaný. Trevor nechápal prečo tomu tak je, že tieto bytosti naňho takto reagujú. Raz sa to len tak mimochodom počas jednej rozpravy dozvedel, že je to pre jeho prázdno v jeho duši.

Trevor tým, že stratil Briu sa duševne akoby vyprázdnil a teda nevyžaroval tak, ako bytosť s dušou. Trevor to celé bral tiež len ako informáciu pretože bol citovo teraz tak veľmi otupený, že vlastne všetko bral len ako holú informáciu. Emociálne ho žiadna informácia nezasahovala ani pozitívne a ani negatívne. A tak nakoniec pochopil, že vďaka tomu je vyžarovaním ako Cestovateľ a Pandorína – stal skoro akoby jedným z nich. Teda vlastne Trevor teraz emociálne už nič nevyžaroval. Neustále akoby nikdy nekončiace sa boje Trevorové vnímanie strát po strate Brii rýchlo otupili jeho emócie do absolútnej ničoty. Už na svete Gord si uvedomil, že straty spolubojovníkov bral len ako skutočnosť ktorá sa okolo neho diala.

A na tomto svete nebolo nikoho s kým niečo ako puto mal možnosť nadviazať. Nikto týmto svetom už veľmi dlho neprechádzal kvôli vojne a kvôli tomu, že tu boli démonické bytosti Harby. A väčšina tých ktorí pred tým v prechádzali týmto svetom sa stali obeťami démonických bytostí Harby ktoré nemilosrdne zabíjali všetko a každého kto sa rozhodol tadeto prejsť. Až nakoniec cez tento svet nikto radšej neprechádzal.

Takže prázdnota sa v Trevorovi usadila pevne a tým mu umožnila nadviazať podivné spomenuté puto s týmito podivnými bytosťami. Čas plynul a nikto z nich ho nijako nevnímal, či a koľko ho uplynulo. No raz sa z ničoho nič dostavil počas jednej prestávky v boji ku nim Fantus.

Trevor netušil kto to je a bol prekvapený, keď ho uvidel. Čakal v prvom momente automaticky boj, ale ako videl, že Cestovateľ ostal pokojný a nereagoval na neho, tak aj Trevor zaujal vyčkávaciu taktiku.

Fantus sa pozdravil s Cestovateľom svojimi typickými akože urážkami následne sa predstavil Trevorovi. A potom sa Fantus posadil do jedného z dvoch kresiel. Tie kreslá sa tam zjavili úplne z nenazdajky a druhé ponúkol Trevorovi, aby sa posadil. Cestovateľ sa akoby vznášal neustále v povetrí a nepotreboval sa posadiť. Len sa ku nim tiež pridal tak, aby mal na oboch videl.

Fantus im priblížil čo sa dialo za túto veľmi dlhú dobu vojen vo svetoch všeobecne a povedal, že posledné boje sa dejú už len tu v tejto realite. Bohovia si urobili poriadok s bohmi Apatom a Kerom. A tak ich prišiel Fantus informovať, že ak oni tento boj tu dotiahnu do úspešného konca a vykynožia všetky bytosti Harby, tak sa svety vrátia do pôvodnej rovnováhy. A Fantus sa pritom ako im to hovoril sa veľmi skúmavo díval na Trevora.

No Trevor nijako nereagoval bral to opäť len ako informáciu ktorá ku nemu prichádza. Dokonca aj keď mu Fantus priblížil aké veľké straty utrpel Hrad a celé spoločenstvo ostal rovnaký. Do uší sa mu síce dostala informácia ktorú prijal a ďalej ju nijako neriešil. Nakoniec mu Fantus povedal, že sa ešte stretnú až sa tu ukončí vojna a pomôže mu správne sa dostať do podzemia Hradu, aby tak Trevor mohol zavŕšiť to kvôli čomu pôvodne začala jeho púť. No Trevor opäť len nemo prikývol, že to berie na vedomie.

Potom sa Fantus obrátil na Cestovateľa vymenili si ďalšie informácie, ale to už ich Trevor nepočúval. Naučil sa ako správny bojovník využívať chvíle pokoja bez boja, na zbieranie síl do ďalšieho boja. A tak ako sedel ponoril sa do svojho ja a meditoval v bojovom pohotovostnom stave. Aký je to stav?

Trevor upadol telom veľmi hlboko a telo spalo. No myseľ a jeho vedomie všetko okolo nich kontrolovali. Trevor počas toho bol a i nebol v strehu. Ako by sa čokoľvek zmenilo bol pripravený v okamžiku reagovať a bojovať. Keďže pochopil, že ďalšia rozprava nemá potrebu jeho účasti, tak sa ponoril do tohto podivného stavu. Áno stavalo sa, že aj spal a vtedy Cestovateľ ktorý nemal potrebu spať a oddychovať ho strážil. No teraz nebol priestor na spánok, ale len na tento typ odpočinku.

Keď sa rozprava medzi Fantusom a Cestovateľom skončila Trevor sa reflexívne vrátil do stavu plného vedomia a postavil sa. Jemným úklonom bez slov sa Fantusom rozlúčil a nasledoval Cestovateľa, ktorý sa plachtiac nad povrchom zeme už pobral nejakým smerom, kde predpokladal podľa svojich slov veľmi zaujímavý boj.

No niečo sa touto návštevou Fantusa v Trevorovi predsa zmenilo. Hoci si to Trevor hneď neuvedomoval niečo sa v jeho vnútri sa začínalo akoby prebúdzať. A to niečo sa týkalo jeho vzťahu ku Hradu. Bol to aj napriek všetkému čo doteraz prežil preňho jeho domov.

Jeho skutočný domov kde chcel raz jedného dňa aj spočinúť na odpočinok v smrti. A Fantus v Trevorovi tým, že hovoril o Hrade začal v ňom niečo opäť prebúdzať.

No šlo to tak veľmi pozvoľne, že ani to Trevor nepostrehol. A to bolo vzhľadom na to všetko koľko bojov ich čaká aj lepšie. Pretože Trevor musel byť teraz radšej prázdny, ale plne sústredený na boj. Čas návratu do reality živých bytostí sa proste ešte nekonal.

Ak Cestovateľovi aj prebehlo mysľou ak nejakú mal, že prečo vlastne ich Fantus vyhľadal tak to nijako nedal na sebe znať.

Na druhej strane Fantus odchádzal s pocitom, že aj keď vojna na všetkých svetoch zanechala obrovské straty na životoch, tak Trevora posilnila a pripravila ho na to, čo ho ešte čaká.

Trevor totiž umrel a súčasne sa zrodil sa bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Zomrel ako Trevor emociálna osoba a narodil sa ako Trevor mág a bojovník, ktorý, keď sa vráti na Hrad, tak bude schopný Hrad nie len brániť, ale aj učiť Strážcov bojovať a ďalších mladším kolegom môže byť veľmi dobrým Majstrom učiteľom. A v neposlednom rade bude jedného dňa opäť milovať a žiť plnohodnotný život. Súčasne sa teda aj sám zlepšil v mágii a to tak, že jeho učitelia budú viac než len spokojný s tým, ako sa Trevor v týchto rovinách zdokonalil. Fantus si sám pre seba pokyvujúc hlavou nahlas povedal.

„Veru, veru, Trevor je už pripravený na návrat na Hrad a zaujať tam svoje nové miesto a nový život ktorý ho tam čaká. Táto nechcená vojna ho zocelila a dala mu možnosť umrieť a i znovu sa zrodiť.“

A potom Fantus otvoril Dimenznú bránu a prešiel ňou nevedno kam. To však už Trevor a aj Cestovateľ boli už z dohľadu.

Od stretnutia s Fantusom už prešla nejaká doba. Trevor bojoval a stále sa v niečom zlepšoval.

Už si myslel, že tu v tomto Paralelnom svete ktorý prebrázdili krížom krážom sa už nič nové nedozvie a nenaučí. Všetko bral len mechanicky a jeho reakcie boli akoby riadené podvedomím. Neraz sa pristihol, že bojuje a pri tom uvažuje aj nad niečím iným. Boj sa mu stal takou súčasťou jeho ja, že si ho vlastne občas ani len poriadne neuvedomoval.

Stáva sa však, že keď už nič nečakáme, tak práve vtedy príde niečo čo nás prekvapí. A toto sa teraz stalo aj Trevorovi.

Trevor sa vzdialil od Cestovateľa a kráčal lesom odrazu sa z lesa vynoril a proti nemu stáli bytosti ktoré ho prekvapili. Najprv v prvom momente si mysle, že aj toto sú démonické bytosti Harby, ale v inej podobe. No na druhý moment si už uvedomil, že je to niečo iné. Bolo ich šesť a už na prvý pohľad sa Trevorovi z nich dvíhal žalúdok.

Postavou boli ako on a aj mali výzor podobný druhu ako bol on sám, ale boli žlto hnedo sivé. Telo akoby im hnilo a boli posiaty mŕtvolnými červami ktoré sa na nich pásli a strašne mŕtvolne páchli. Stáli oproti nemu v pol kruhu a čakali ako sa Trevor zachová. Trevor bez ďalšieho uvažovania zaútočil, ale bytosti navonok pred ním najprv ustupovali. To však bola len ich stratégia pretože si Trevor vzápätí uvedomil, že je obkolesený týmito bytosťami. V ďalšom útoku mu zabránil hlas Cestovateľa, ktorý ho vyzval, aby neútočil. Zjavil sa vedľa neho a upozornil ho, že tieto bytosti nie sú bytosťami Harby. Čo však Trevora prekvapilo bola informácia, že voči nim nemajú šancu a tu nič bojom nedosiahnu. A Cestovateľ pokračoval v hovorení.

„Trevor toto sú Nekromanti a smrť ich živý inak ako nás čo sa živíme z bytostí čo majú nejakú formu života. Oni nie sú živí oni sú z podstaty mŕtvy a teraz nemajú záujem o teba. Vedia o dohode Tamii a mňa. Inak by sa Ťa už dávno  zmocnili. Trevor Ty cítiš ten mŕtvolný zápach? Ako chceš zabiť to, čo nikdy nežilo a je podstatou samotnej smrti? Trevor teraz sa nehýb ani len o kúsok sa nepohni. Kým budeš nehybný budú nehybný aj oni. Ak sa pohneš, tak presne toľko sa pohnú zakaždým aj oni. Až nakoniec budú priamo pri tebe, no potom budeš už nadobro stratený. Zmenia Ťa na to čo sú oni sami. Nie len, že umrieš, ale v podstate vlastne ani neumrieš a už sa ani nikdy nevrátiš na kolo života. A ak si doteraz trpel, tak to nevieš aké muky Ťa čakajú ak sa zmeníš na to, čo sú oni. Preto Ti vravím nehýb sa.“

Trevor bol zaskočený, ale počúvol a nehýbal sa. Uvažoval čo ďalej a potom opatrne položil otázku.

„A čo Ty? Tebe nič neurobia? Vieš ich Ty poraziť?!“

Trevor po odpovedi ktorú dostal bol však poriadne zmätený, pretože takúto odpoveď rozhodne nečakal.

„Nie Trevor nedokážem ich poraziť. Som totiž skoro ako oni vychádzame z jednej podstaty nikdy sme sa nenarodili a nikdy sme neumreli. Sme deti smrti ako takej a v tvojom jazyku by sa dalo povedať, že sú to moji vzdialený príbuzný. No ak sa tu Nekromanti zjavili znamená to, že vojna sa skončila i tu. Démonické bytosti Harby sú do jedného preč. Oni sú niečo ako upratovači mŕtvych pozostatkov a zničia – strávia všetko čo tu po živých i neživých bytostiach ostalo. Nikdy neprichádzajú skôr. No ak sa Ty chceš teraz zachrániť musíš im ponúknuť duše svojich otrokov. Nechávajú Ťa v tejto možnosti lebo som im povedal, že si so mnou. No aj tak Ťa zmenia na jedného zo svojich otrokov a učinia s teba polo Nekromanta ktorý im bude na veky slúžiť, ak im tie duše nedáš. A Ty už nič iné ako utrpenie nebudeš poznať. Pri nich Ťa nezachráni prázdnota v tvojej duši ktorou si unikal svojej duševnej bolesti.“

„Duše otrokov? Akých otrokov ja predsa nemám otrokov a nevlastním žiadne duše. Ja netuším ani čo to po mne chceš, aby som urobil.“ – odpovedal Cestovateľovi Trevor.

Cestovateľ sa díval na Trevora a jeho rubínové oči sa prvý krát rozžiarili. A pri tom čo následne počul od Cestovateľa sa dostal do stavu, že bol až ohromený.

„Čo vari to na Hrade dali do zakázanej mágie? Mágovia občas robia obchody, že za to, že niečo získajú darujú dušu iného živého tvora …. človeka. Ty mi tu tvrdíš, že toto Ťa nikdy nikto neučil? Tak potom si nadobro už  stratený. Avšak ja Ti dám šancu aj tak sa vykúpiť. Je ich šesť a Ty si spomeň na šesť bytostí ….ľudí s tvojho sveta a predstav si silne vo svojom vnútri. A jedného po druhom ich duše vydaj týmto Nekromantom. Buď vďačný, že som s nimi dohodol, že každý sa uspokojí s jedinou dušou. No neotáľaj Trevor v ich slovníku sa slovo ako vo vašom a to je trpezlivosť nenachádza. Nezamýšľaj sa čo bude s tými bytosťami, veď oni by Ťa aj tak zapredali pri prvej príležitosti. Na každého sa pozri a pozri sa mu pevne do očí. Snaž sa nedýchať veľmi, aby si necítil ich zápach. To by Ťa mohlo vyviesť s koncentrácie a to by ťa mohlo stáť všetko čo máš. Keď to budeš robiť len sa opatrne veľmi pomaly otáčaj, aby neregistrovali tvoj pohyb. Tak a už aj začni lebo už ich ak už ja nezačneš, tak ich neudržím v tomto odstupe od teba!“

Trevor si uvedomil, že tento raz sa musí rýchle rozhodnúť čo urobí. Skončí ako večne trpiaci otrok Nekromantom vydaný napospas alebo skúsi to čo mu Cestovateľ radil. Priečilo sa mu niekoho len tak vydať napospas najmä ak mu ten niekto nič neurobil. No nemal už veľa času na uvažovanie a tak mu len preblesklo hlavou, že je to možno len nejaká skúška a možno sa tým bytostiam nič nestane. A tak proste si predstavoval a preciťoval zo svojho sveta bytosti ktoré vedel, že si teda nezaslúžia zľutovanie preto akými boli. A takto to urobil šesť krát.

Trevor mal na konci niečo ako výčitky svedomia. Hoci v nespočetných bojoch bojoval a zabíjal bral to tak, že to bolo rovnocenný boj a súper mal rovnaké možnosti zabiť jeho. Trevor netušil, že to Fantusova návšteva rozhovor sním o Hrade v ňom nalomil to prázdno a jeho duša sa teraz viacej a viacej začala ožívať. Začal cítiť, že mu nie je jedno čo sa s kým z tých ktorých bol takto nútený darovať stane.

Počas toho ako takto uvažoval a súčasne konal zistil, že všetci Nekromanti postupne zmizli. Okolo neho nebol odrazu nikto ak neberieme do toho Cestovateľa. Ten sa prihovoril za tým Trevorovi.

„Trevor dokázal si to. Ak sa vrátiš na Hrad doštuduj si tieto techniky, pretože ak budeš našim svetom prechádzať možno budeš musieť takto aj občas zaplatiť. Ja Ťa teraz opustím, pretože náš spoločný čas tu a teraz sa naplnil. Boli to dobré boje a môj svet získal aj vďaka tebe a dohody s Tamiou veľké množstvo energie. Mi nemáme v slovníku slovo vďačnosť, ale ctíme dohody. A ja Ti tu teraz potvrdzujem, že ak prídeš do niektorého sveta kde som ja budem pamätať, že sme spolu bok po boku bojovali. A nikdy teba samotného neohrozím na živote, ale týka sa to len teba Trevor. Viac Ti nemôžem sľúbiť.“

A než mohol na toto všetko čo sa udialo a čo Trevor od Cestovateľa počul reagovať, tak už nebolo komu reagovať. Cestovateľ akoby sa rozplynul a nebolo ho. Trevor teraz doslova osamel. Rozprestrel svoje vedomie do priestoru a snažil sa vnímať, či niekto niekde nie je v okolí. No Trevor necítil vôbec nikoho. Pochopil, že vojna vo svetoch sa skončila a že nastal zrejme po nekonečných bojoch opäť mier. Zamyslel sa teraz nad tým ako asi sa má Bria a či tie boje vôbec prežila. Pritom sa v jeho Duši opäť niečo bolestivo pohlo. Jeho duša sa akoby zobudila z dlhého spánku a Trevor opäť bol tým Trevorom ako keď opustil kolóniu Gnómov.

No čas zohral svoju rolu a on už neupadal do takej bezradnosti nad stratou Brii, ako keď sa v to ráno zobudil a ona bola preč. Sám sebe si povedal, že keď sa vráti na Hrad tak hneď ako to bude možné začne pátrať po tom čo s ňou je a či je v poriadku. Po týchto úvahách sa pohol smerom k domčeku v ktorom čítal vety ktoré sa snažil vtedy ešte ako súčasť skúšky vyriešiť. Nevedel sám prečo tam zrovna chce a či má ísť, ale to tak proste cítil. Došiel k domčeku pomerne rýchlo lebo nebol ďaleko od tej časti lesa kde z neho vyšiel a stretol Nekromantov.  Trevor bez zaváhania vošiel do domčeka a tam za stolom sedel Fantus a fajčil fajku. Domček však bol iný ako si ho Trevor pamätal. Bolo tu iné zariadenie a Fantus mu ponúkol, aby si sadol a podal mu kalich s vínom. Chvíľu len tak ticho sedeli a potom sa Fantus opýtal.

„Trevor, teraz keď je konečne po všetkom chceš tu ostať a oddýchnuť si alebo chceš pokračovať a ísť do podzemia vášho archívu a vrátiť sa tak na Hrad?“

 Trevor mal už úplne jasno v hlave a aj vo svojej Duši a tak bez váhania povedal Fantusovi, že nechce oddychovať a že by sa rád nejako dostal na Hrad, ale že ani sám nevie ako. Vyjadril presvedčenie, že asi ešte nie hoden toho, aby sa vrátil a dokončil skúšku. Ale ak ho na Hrade príjmu späť určite sa tam chce vrátiť.  Fantus pokýval hlavou, že ho chápe a povedal.

„Trevor ešte pred tým ako sa vrátiš na Hrad otvorím Ti Dimenznú bránu a prejdeš  do jedného miesta – do jednej jaskyne a prehľadaj tú jaskyňu, či tam niekoho nenájdeš. No a nakoniec  si myslím, že si to viac ako zaslúžiš za to všetko čo si dosiahol a urobil, aby som Ťa naučil otvárať Dimenzné brány, aby si sa vedel dostať tam kde potrebuješ.“

A potom na Trevorové veľké prekvapenie ho to Fantus naučil veľmi rýchlo. Trevor neskutočne veľmi pohotovo vedel ako reagovať, tak aby danú techniku zvládol. Potom sa už len rýchlo rozlúčili Fantus otvoril mu dimenznú bránu a Trevor ňou prešiel.

Ocitol sa v podivnej jaskyni ktorá mu veľmi pripomínala akýsi podivný archív. Potom zbadal, že na zemi tam ležala žena v rokoch s dlhými šedivými vlasmi.

Trevor netušil kto to môže byť a aj keby tušil, asi by ju nespoznal pretože to čo prežila ju značne pozmenilo. Kľakol si ku nej a nahol sa nad ňu, aby zistil, či vôbec žije. Táto bytosť jemne pootvorila oči a pozrela na Trevora. S posledných síl mu zašepkala, aby ju preniesol ku Wilimu. Následne tá žena upadla do bezvedomia a či do smrti to Trevor nevedel lebo vlastne nedýchala. No stým si ťažkú hlavu Trevor nerobil lebo vedel, že nie každá bytosť musí dýchať preto, aby mohla žiť. Tak ju veľmi opatrne zobral do náručia s istotu vyslovil mantru a otvoril dimenzný priechod do Wiliho sveta. Bez zaváhanie v náručí preniesol túto ženu do jeho sveta zavrel za sebou bránu. Hneď na prvý krát sa ocitol presne tam kde kedysi mali svoj jednoduchý príbytok s Briou a už ostávalo dúfať, že Wili  a jeho kozy budú nablízku.

Wili v skutku práve prechádzal okolo so svojím novým stádočkom kôz a ihneď ako uvidel, že sa Trevor ocitol v jeho svete a že v rukách drží bezvládne telo utekal k nim. Bez slov zobral ženu z Trevorovích rúk a jemne ju položil na trávu. Okamžite jej nalial niekoľko kvapiek nejakého napoja čo mal v kapse na boku. Potom ju jemne hladil po vlasoch a prihováral sa jej.

Potom zdvihol hlavu a veľkou s vďakou v očiach pozrel na Trevora a opýtal sa ho kde a ako ju našiel. Trevor krátko porozprával Wilimu, že ho Fantus požiadal, aby sa šiel ešte pozrel do tej jaskyne a že ju tam našiel a že ona kým upadla do bezvedomia ho požiadala, aby ju preniesol sem za ním a tak, tak aj učinil. Trevor sa potom Wiliho opýtal, že kto to vlastne je?

„Trevor ona sa volá Kornélia a aj keď vyzerá úplne inak, ako keď som ju videl naposledy lebo po strete s bytosťami Harby utrpela veľa. Ale ako nie úplne živá bytosť dokázala nejako prežiť a zrejme aj uniknúť do bezpečia svojho archívu. A tam si ju našiel. Vieš Trevor Kornélia je moja sestra. Som Ti naveky za toto zaviazaný, že si ju našiel a priniesol sem a tým si jej zachránil život. Trevor žiadaj čo len chceš ak je to v mojich silách splním Ti to.“

No Trevor sa len opýtal ako mu môže ešte pomôcť a Wili veru pomoc uvítal. Tak Trevor ostal ďalšie dva dni pri Wilimu a rozlúčili sa sním až vtedy keď Kornélia nadobudla vedomie bolo jasné, že je z najhoršieho von.  

Potom si už Trevor sám a bez akéhokoľvek zaváhania otvoril Dimenznú bránu do podzemia Hradu. Prekročil teda cez bránu do podzemia ocitol sa zoči voči jednému zo strážcov Veľmajstrov Archívu v podzemí Hradu. Bol to Veľmajster Ambrus a bez nejakých formalít sa pozrel na Trevora a prehovoril.

„Tak Trevor zjav mojim ušiam deväť téz čo si sa v tom svete a či šírych svetoch naučil!

 Ak správne zodpovieš i na to čo sa nepýtam, tak Ťa i odmením. A prečo deväť? Na hrade je deväť hierarchických stupňov a každý má svoje špecifikum. Tak hovor!“

Trevor sa na chvíľu zamyslel – dokonca si teraz pomyslel aj na to, že sa snáď už blíži koniec tomu šialenému životu čo prežil. No teraz musí ešte nevyhnutne zodpovedať to čo sa od neho čaká. Preletela mu hlavou aj spomienka, že keď prichádzal na hrad musel tiež správne zodpovedať otázky. Usmial sám pre seba, keď si spomenul na ten strach, aký vtedy prežíval. Teraz však bol pokojný už nemal strach pretože už ho dokonale spoznal a vedel sním pracovať. Vlastne si uvedomil, že po dlhom čase vlastne nič okolo strachu necíti. Bol v kokóne a v tom kokóne sa už prebudila bytosť Trevora. A tá bytosť bez akéhokoľvek zaváhania začala hovoriť.

 „Po prvé: – Zistil som, že žijeme vo veľmi mystických svetoch plných náhlych zhôd okolností a načasovaných stretnutí, ktoré sa zdajú byť dopredu dané. No v skutočnosti sme my strojcami našej vlastnej budúcnosti. A takým spôsobom som sa s kláštora Xjard dostal sem na Hrad i ja.

Po druhé: –  Až sa tajomstvá mágie prebudia vo všetkých svetoch a vo viacerých bytostiach, tak dokážeme vytvoriť úplne nové svety a nový pohľad na tieto svety. Pochopíme, že všetky planéty, svety i všetky vesmírne diaľavy sú plné našej úžasnej a posvätnej energie mágie.

Po tretie –  Potom zistíme čo všetko je okolo nás a zistíme, že všetka hmota je energia ktorú začneme vidieť a i chápať. A budeme vedieť tú energiu spracovať, prijať a transformovať do seba. A následne s ňou pracovať.

Po štvrté –  Teraz vidím, že všetky bytosti čo som postretol a i ľudia si pripadajú neistý a odpojený od týchto všeobecných zdrojov energií.  A energiu sa stále a snažia získať nadvládou nad inými bytosťami. A je im jedno, či svojho a či iného druhu. 

Po piate –  Riešením je úplné osobné spojenie a transformácia s energiami, ktorá nás naplní nekonečnou energiou a povznesie nás k vnímaniu nášho vyššieho ja. A my sa staneme súčasťou celku. A toto sa dá dosiahnuť aj cestou ponorenia sa do vnútorného ticha.  

Po šieste –  Potom už upustíme od nutnosti ovládať iných, pretože tou cestou spoznáme pravdu a to nás pozdvihne na inú – novú úroveň nového reálneho bytia vo vesmíroch a svetoch. A všetko prečo sme sa hnali, aby sa vďaka tomu stali vyššími hierarchickými stupňami stratí úplne význam.

Po siedme –  Keď to dokážeme, tak potom objavíme novú intuíciu, ktorá nám ukáže kade ísť čo a ako robiť. Ktorú ak správne rozvinieme, tak spustí prúd udalostí, ktoré nášmu posolstvu dovolí sa rozvinúť do všetkých svetov a vesmírov.

Po ôsme –  Až všetci vstúpime do tohto nového evolučného prúdu a ak všetci  vždy poskytne energiu vyššiemu JA a každej ďalšej bytosti ktorú postretneme potom vytvoríme novú kultúru a naše telá sa vyvinú do vyšších energií a vnímania na úrovni Duše.

Po deviate – Týmto spôsobom prispejeme k tej veľmi dlhej ceste až po konečný cieľ života. Naše Duše dosiahnu opäť svoj domov bez nutnosti sa opäť vracať na koleso znovuzrodenia.“ 

Veľmajster Ambrus spokojne pokýval hlavou a prehovoril znovu k Trevorovi.

„Veľmi správne Trevor, a ešte mi zodpovedaj dve posledné otázky. Prečo sme v tu podzemnom archíve a sarkofágoch strážcami spisov Veľmajstri a nie Kňazi a Veľkňazi. A druhá je prečo pri tom všetko poznaní deviatich téz predsa bohovia rozpútali túto poslednú vojnu?“

Trevor sa opäť len na malý okamžik zamyslel a odpovedal.

„Je to preto, že my všetci čo máme hierarchické stupne Majstrov nesieme zodpovednosť za fyzickú časť Hradu a sveta a ich tajomstvá. A Kňazi a Veľkňazi sú zodpovedný za Paralely, Alternatívne reality a domovské Paralelné svety a ich tajomstvá

A prečo rozpútali bohovia vojnu? Pretože aj bohovia sú len bytosti aj keď iné ako my, ale predsa sú bytosti a nie duše čo by dosiahli vrchol svojej domoviny bez nutnosti znovu zrodenia. Ešte pre svoju existenciu potrebujú získavať moc cez ovládanie iných. Bohovia nie sú ešte vyspelými dušami, ktoré by získavali energiu bez nutnosti ovládať iných.“ 

Veľmajster Ambrus a aj Veľmajster Raven, ktorý sa pridal ku svojmu kolegovi spokojne pokývali hlavou a teraz sa ozval Veľmajster Raven.

„Majster Nižšieho Rádu Trevor, dokázal si veľmi zaujímavé veci a pochopil si aj súvislosti života, mágie a vesmírov i bohov. A hlavne nášho Hradu a jeho podstaty toho prečo sme tu. Preto teraz nastal čas, aby si postúpil ďalej. Preto teraz predstúp a prijmi odo mňa zaslúžene zasvätenie na Majstra Vyššieho Rádu.“

Trevor akoby mechanicky predstúpil prepnúť sa do bytosti nemusel pretože len ako bytosť sa sem vedel dostať. Veľmajster Raven vzápätí magicky v celom Hrade aktivoval prenos videnia a počutia toho čo sa deje v podzemí kde sa nachádzal Trevor. Takže odrazu sa v Hrade všetci zastavili a dívali sa na prejav hologramu a aj spolu s prenosom zvuku. A potom Veľmajster Raven učinil zasvätenie presne v štýle ako to pred tým v kolónii Gnómov učinila Veľkňažná Tamia. No samozrejme pridal niekoľko znakov a prvkov navyše, keďže každé zasvätenie smerom nahor má svoje predpísané formy a znaky. Keď všetko bolo u konca Veľmajster Raven predniesol predpísanú formulu.

„Obyvatelia Hradu, Majstri, Veľmajstri, Kňazi, Veľkňazi, dovoľte, aby som vám predstavil Majstra Vyššieho Rádu Trevora.“

Trevor odrazu akoby videl tiež celý Hrad. Videl, že jeho obyvatelia a aj žiaci, Majstri, Veľmajstri, Kňazi a Veľkňazi, že všetci sa tešia a tlieskajú jeho úspechu. No Trevor mal aj tak v Duši obrovskú dieru a túto radosť nevedel už tak emociálne vnímať. Stále ho bolela duša pre stratu Brii a vedel, že nech ho už osud odteraz vedie kdekoľvek táto rana na duši zostane  a on už nikdy nebude taký ako bol. Bez Brii v ňom niečo umrelo a napriek úspechu ho tento život netešil. Ba práve naopak cítil, že smrť by bola jeho vykúpením napriek tomu čo mu vtedy Jeremy napísal, že smrť nie je vykúpením a že musí dôjsť do konečného cieľa a tam čaká vykúpenie. Kde je však ten skutočný cieľ a kedy ho dosiahne? Prebehlo Trevorovi mysľou.

No nemal čas na ďalšie úvahy pretože Veľmajster Raven učinil magický úkon a pred Trevorom sa otvoril sarkofág. Veľmajster Raven vybral zo sarkofágu šesť zvitkov a podal ich Trevorovi. Trevor sa posadil za stôl a prečítal si každý zvitok. Keď si naštudoval vrátil zvitky a tento raz to bol Veľmajster Ambrus ich vrátil do sarkofágu a magicky sarkofág zapečatil.

Trevor následne vstal a úklonom sa so všetkými strážcami rozlúčil a pobral sa teraz fyzicky ku chodbe ktorá vyviedla do chodieb Hradu. Tam sa Trevor akoby po dlhom čase nadýchol vyriekol nahlas slová.

„Konečne som doma.“

To ho už, ale vítali kolegovia a kamaráti a kvapne ho viedli ku pracovni Veľkňaza Laurenceho kde už naňho čakali Veľkňaz Laurence a Veľkňažná Tamia. V tom ako vstúpil ku nim do miestnosti okrem Laurenceho a Tamii pred sebou uvidel Trevor aj Briu. Trevor ostal nemo stáť ako prikovaný a ani sám nevedel ako teraz reagovať. Bria videla jeho rozpaky a preto sa prihovorila ako prvá.

 „Trevor prepáč mi ak môžeš, že som Ťa musela opustiť. Môj strýko Fantus – áno Trevor to Fantus je môj strýko potreboval, aby…. . Trevor prosím pochop ho a pochop aj mňa, že bolo nutné, aby som v prvom rade pomohla zachrániť môjmu bratovi náš svet Kerč. To som urobila a teraz som sa mohla vrátiť sem na Hrad a sem ku tebe …. teda, ak Ty to ešte chceš. Už nie sú žiadne podmienky, Laurence, Tamia a dokonca celé kolégium Veľmajstrov Hradu mi dali súhlas, že tu môžem ostať žiť. A ja tu ostanem žiť už s tebou navždy ak to Ty, tak tiež chceš.“

Trevorovi sa odrazu objavili slzy v očiach. Nič nepovedal len pristúpil ku Brii zobral ju do náručia privinul si ju a zasypal ju bozkami. Nebolo treba viac slov, pretože láska nepotrebuje prázdne slová, ale činy a prejavy opätovania lásky ktorú dostávame.

PS: Ďakujem všetkým čitateľom, ktorí sledovali a prežívali príbeh Trevora.
Ak vás osud tohto mága zaujal, k dispozícii je pokračovanie s názvom Trevor II – Zrkadlenie svetov.
Objednať si ho môžete priamo tu na mojej stránke: www.asarat.sk