Mágia a náboženstvo – kde sa prelínajú a kde sa ich cesty rozchádzajú?
Spoločná história, rozdielne princípy a právo na vlastnú duchovnú cestu
Úvod
Za viac než štyri desaťročia, počas ktorých sa venujem mágii, som sa stretol s mnohými duchovnými smermi, náboženskými predstavami a spôsobmi práce s energiami. Niektoré mali spoločné prvky, iné sa od seba zásadne odlišovali.
Popri mágii som sa dlhodobo zaujímal aj o náboženstvá, ich dejiny, teológiu a filozofické základy.
Nie preto, že by som hľadal náboženstvo, ku ktorému by som sa chcel pripojiť, ale preto, že som chcel porozumieť tomu, čomu ľudia veria, prečo tomu veria a na akých princípoch ich presvedčenie stojí.
Postupne som si vytvoril pomerne jednoznačný názor: mágia a náboženstvo môžu mať spoločné historické korene, môžu používať podobné symboly a niekedy aj navonok podobné postupy, ale to ešte neznamená, že predstavujú to isté.
Osobne považujem za dôležité, aby si každé duchovné učenie zachovalo svoju vlastnú podstatu, vnútornú celistvosť a princípy.
Práve preto mám výhrady voči miešaniu mágie a náboženstva.
Nie preto, že by som odmietal nábožensky veriacich ľudí, ale preto, že si myslím, že každé učenie si zaslúži rešpekt aj voči tomu, čím samo je.
Mágia a náboženstvo v dejinách
Ak sa pozrieme do histórie, zistíme, že hranica medzi mágiou a náboženstvom nebola vždy taká zreteľná, ako ju niekedy vnímame dnes.
V starovekom Egypte existoval pojem Heka, ktorý označoval magickú moc a zároveň súvisel s náboženským chápaním sveta. Magické postupy boli súčasťou chrámových obradov, liečiteľstva aj každodenného života.
Podobne v Mezopotámii nachádzame zaklínania, ochranné obrady a náboženské vzývania, ktoré sa navzájom prelínali. Kňazi a odborníci na rituály vykonávali úkony, ktoré by sme dnes podľa okolností označili za náboženské alebo magické.
V antickom Grécku a Ríme existovali vedľa oficiálnych náboženských kultov aj rôzne magické praktiky. Niekedy používali mená rovnakých božstiev, ale ich účel a spoločenské postavenie sa mohli výrazne odlišovať.
Tieto historické skutočnosti ukazujú, že vzťah mágie a náboženstva bol vždy zložitý.
Bolo by nesprávne tvrdiť, že mágia a náboženstvo sa v minulosti nikdy neprelínali. Rovnako by však bolo nesprávne vyvodzovať z ich historického prelínania záver, že všetky magické a náboženské učenia majú rovnakú podstatu.
Každú tradíciu musíme posudzovať v jej vlastnom historickom a duchovnom prostredí.
Kresťanstvo a magické tradície
Osobitnú kapitolu predstavuje vzťah kresťanstva a európskej mágie.
V stredovekých a rannovekých magických rukopisoch nachádzame kresťanské modlitby, mená anjelov, biblické odkazy a vzývanie Boha.
Niektoré grimoáre spájali magické postupy s kresťanskou náboženskou symbolikou. Ich autori a používatelia pritom nemuseli vnímať svoje konanie ako protiklad kresťanskej viery.
V období renesancie sa viacerí myslitelia pokúšali prepájať antickú filozofiu, hermetické tradície, kabalu a kresťanskú teológiu.
Medzi známe osobnosti tohto obdobia patria Marsilio Ficino, Giovanni Pico della Mirandola či Heinrich Cornelius Agrippa.
Tieto snahy významne ovplyvnili vývoj západného ezoterizmu.
Treba však pripomenúť, že historická existencia takýchto spojení automaticky neznamenala ich prijatie kresťanskými cirkvami. Vzťah cirkevných autorít k mágii bol často odmietavý a jednotlivé praktiky boli predmetom teologických sporov.
Prečo to spomínam?
Pretože nechcem vytvárať dojem, že miešanie mágie a náboženstva je nejakým novodobým javom. Má svoje historické korene a nemožno ho jednoducho ignorovať.
To však ešte neznamená, že ho musím považovať za správny spôsob rozvíjania každého magického učenia.
Historické poznanie určitého postupu a osobný súhlas s týmto postupom sú dve rozdielne veci.
Podobnosť postupov ešte neznamená rovnakú podstatu
Predstavme si kresťana, ktorý sa modlí k Bohu a prosí ho o pomoc.
Teraz si predstavme mága, ktorý vykonáva invokáciu a obracia sa na určitú astrálnu bytosť.
Navonok môžeme vidieť podobné prvky. Oslovenie, vyslovenie prosby, sústredenie, určitý obradný postup.
Znamená to však, že ide o to isté?
Podľa môjho názoru nie.
Kresťan vychádza zo svojho náboženského presvedčenia, z viery v Boha a z predstavy o jeho postavení vo svete.
Mág pri invokácii pracuje podľa princípov svojho magického učenia, v ktorom majú astrálne bytosti a vzťah k nim iné postavenie.
Samozrejme, existujú aj magické tradície, ktoré pracujú s božstvami a náboženskými predstavami. Nechcem tvrdiť, že všetky magické systémy sú rovnaké.
Hovorím predovšetkým o princípoch mágie, ktorú praktizujem a vyučujem.
Podobnosť vonkajšieho postupu ešte nedokazuje totožnosť jeho duchovného významu.
A práve preto považujem za dôležité vedieť, podľa akého učenia človek pracuje a aké princípy pri tom uplatňuje.
Prečo nesúhlasím s miešaním mágie a náboženstva
Môj nesúhlas s miešaním náboženstva a mágie nevychádza z odmietania náboženskej viery ani z presvedčenia, že jedna duchovná cesta je hodnotnejšia než druhá.
Vychádza z môjho presvedčenia, že každé učenie by si malo zachovať svoju vlastnú podstatu, vnútornú celistvosť a princípy, na ktorých vzniklo a ďalej sa rozvíja.
Kresťanstvo má svoje náboženské učenie, vieru v Boha, vlastné obrady a pravidlá. Mágia má zase svoje princípy, techniky a spôsob práce so silami a energiami.
Prečo by sme mali tieto dve oblasti spájať do jedného celku, ak každá z nich predstavuje samostatnú duchovnú cestu?
Práve v tom vidím problém.
Ak začneme do jedného učenia prenášať prvky druhého bez dôsledného rozlišovania ich významu, môžeme postupne narušiť pôvodnú podstatu oboch.
Náboženský obrad nie je automaticky magickou technikou. A magická technika sa nestáva náboženským obradom iba preto, že do nej vložíme modlitbu alebo náboženský symbol.
Môžeme tak vytvoriť postup, ktorý síce navonok pôsobí duchovne a presvedčivo, ale jeho jednotlivé časti vychádzajú z odlišných, niekedy aj protichodných princípov.
A potom vzniká otázka: S čím vlastne pracujeme? Aký princíp používame? Čo je základom nášho konania?
Ak mág nedokáže na tieto otázky jasne odpovedať, podľa môjho názoru stráca jednu zo základných podmienok zodpovednej magickej práce – vedomie toho, čo robí a prečo to robí.
Nejde mi pritom o to, aby sa duchovné učenia prestali vyvíjať alebo aby sa navzájom nepoznávali.
Poznávanie iných tradícií považujem za prirodzené a užitočné.
Je však rozdiel medzi poznávaním iného učenia a jeho začleňovaním do vlastného systému.
Aj kresťanská viera si podľa môjho názoru zaslúži, aby sme rešpektovali jej vlastnú podstatu a nepoužívali jej prvky iba ako doplnok magických techník bez ohľadu na ich pôvodný náboženský význam.
Rovnako si mágia zaslúži, aby jej princípy neboli svojvoľne zamieňané s náboženskými predstavami.
Ak rešpektujeme dve odlišné duchovné cesty, prečo by sme mali považovať za nevyhnutné ich spájať? Prečo by sme im nemohli dovoliť zachovať si vlastnú identitu?
Samozrejme, viem, že existujú tradície, v ktorých sa náboženské a magické prvky prelínajú.
Túto skutočnosť nepopieram.
Rovnako nepopieram právo človeka vytvoriť si vlastnú duchovnú cestu, ktorá tieto prvky spája.
Ale právo niečo robiť ešte neznamená, že s tým musím súhlasiť.
Ja osobne považujem za správnejšie, aby si náboženská viera zachovala svoju náboženskú podstatu a mágia svoju magickú podstatu.
Nie preto, aby sme medzi ľuďmi stavali hranice, ale preto, aby sme nezmazávali hranice medzi princípmi, ktoré nemusia byť vzájomne zlučiteľné.
Moja skúsenosť s výučbou Reiki
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som podobne ako mnohí ďalší navštevoval rôzne kurzy zamerané na duchovné poznanie a prácu s energiami.
Medzi nimi boli aj kurzy Reiki.
Postupom času som si začal všímať, že do výučby Reiki čoraz výraznejšie preniká rétorika spojená s Bohom a kresťanskou vierou.
Spočiatku som nevedel, prečo k tejto zmene dochádza.
Vysvetlenie však prišlo priamo od samotného učiteľa, ktorý nám raz počas spoločnej večere otvorene povedal, že sa chce svojím prístupom zapáčiť aj kresťansky veriacim záujemcom.
V tej chvíli som už nepovažoval za potrebné o tom diskutovať. Jeho motivácia bola zrejmá.
A práve toto považujem za problém.
Nie to, že sa kresťan zaujíma o Reiki, ani to, že učiteľ rešpektuje náboženské presvedčenie svojich žiakov.
Problém vidím v tom, keď sa do vyučovaného systému začnú zámerne vnášať prvky iného učenia len preto, aby bol prijateľnejší pre určitú skupinu ľudí.
Učenie by sa nemalo prispôsobovať náboženskému presvedčeniu poslucháčov na úkor vlastnej podstaty.
Ak chceme určité učenie rozvíjať, robme to na základe poznania, skúseností a dôkladného skúmania jeho princípov. Nie preto, aby sme sa niekomu zapáčili.
To je podľa mňa rozdiel medzi prirodzeným vývojom učenia a jeho účelovým prispôsobovaním.
Nejde pritom o tvrdenie, že Reiki nemá žiadne duchovné alebo historické náboženské súvislosti.
Jeho vývoj je zložitejší a jednotlivé školy sa od seba odlišujú.
Hovorím o konkrétnej zmene spôsobu výučby, ktorú som osobne pozoroval.
Keď sa náboženský symbol stane súčasťou zasväcovania
S ďalším príkladom miešania náboženských a duchovných prvkov som sa stretol takisto pri Reiki.
Jeden z učiteľov, s ktorým som mal možnosť hovoriť, používal pri zasväcovaní katolícku štólu.
Keď som sa zaujímal o tento nezvyčajný postup, vysvetlil mi, že takto pracoval už jeho učiteľ, ktorý od svojich nasledovníkov požadoval, aby v tom pokračovali.
S pôvodným učiteľom som osobne nehovoril, a preto nepoznám jeho skutočné pohnútky.
Môžem však vyjadriť svoj názor na samotný postup.
Katolícka štóla má svoj presný náboženský význam. Je súčasťou liturgického odevu a symbolizuje duchovnú službu v katolíckej cirkvi.
Aký význam má však pri zasväcovaní do Reiki?
Prečo by sa mal symbol jedného náboženského učenia prenášať do zasväcovacieho obradu iného duchovného systému?
A prečo by sa jeho používanie malo vyžadovať aj od ďalších učiteľov?
Ako majster-učiteľ Reiki považujem takýto postup za zásah do samotnej podstaty učenia, ktoré nám zanechal Mikao Usui.
Prekáža mi nielen používanie katolíckej štóly pri zasväcovaní, ale aj to, že sa z osobného rozhodnutia jedného učiteľa stala požiadavka na jeho nasledovníkov.
Reiki má svoje vlastné princípy a zasväcovacie postupy. Nepotrebuje si požičiavať symboly katolíckej cirkvi, aby získalo duchovnú hodnotu alebo vážnosť.
Rovnako katolícka viera nepotrebuje Reiki, aby si zachovala svoju vlastnú duchovnú podstatu.
A tu sa dostávame k určitému paradoxu. Katolícka cirkev má voči Reiki zásadné výhrady a niektorí katolícki predstavitelia jeho praktizovanie výslovne odmietajú. Osobne som sa rozprával aj s katolíckymi kňazmi, ktorí Reiki označovali za tmárstvo.
O to zvláštnejšie na mňa pôsobí snaha začleňovať katolícku štólu do zasväcovacích obradov Reiki.
Použitie katolíckeho liturgického symbolu totiž ešte neznamená, že katolícka cirkev takéto učenie prijíma alebo uznáva.
A tak sa dostávame do situácie, keď sa Reiki prispôsobuje katolíckej symbolike, hoci tým nezískava uznanie zo strany cirkvi. Naopak, môže pritom strácať časť vlastnej identity.
Práve preto si kladiem otázku: Komu a čomu má takéto spájanie vlastne slúžiť?
Niekedy si pri podobných úpravách s istou dávkou irónie pomyslím, že Mikao Usui sa musí v hrobe obracať, keď vidí, čo všetko sa dnes vydáva za pokračovanie jeho učenia.
Nejde mi o odmietanie vývoja Reiki. Každé učenie sa môže rozvíjať, prehlbovať a obohacovať o nové poznatky.
Ale vývoj by mal vychádzať z pochopenia jeho podstaty, nie zo svojvoľného preberania symbolov a obradných prvkov, ktoré patria inému duchovnému systému.
Zachovať čistotu učenia neznamená zakonzervovať ho. Znamená to rozvíjať ho tak, aby nestratilo svoju vlastnú identitu.
A práve tieto skúsenosti ma utvrdili v presvedčení, že miešanie rôznych duchovných systémov nemusí vždy znamenať ich obohatenie.
Niekedy môže viesť práve k opačnému výsledku.
Čistota učenia neznamená odmietanie poznania
Tu považujem za potrebné vysvetliť ešte jednu vec.
Keď hovorím o čistote učenia, nemám na mysli jeho nemennosť ani zákaz prijímania nových poznatkov.
Mágia bola počas svojich dejín ovplyvňovaná mnohými kultúrami, filozofickými smermi a duchovnými tradíciami.
V tomto zmysle má eklektický charakter.
Ani ja neodmietam nové poznatky iba preto, že pochádzajú z iného prostredia.
Ak niekto objaví nový postup, predloží zaujímavé vysvetlenie alebo dokáže zdôvodniť spojenie dvoch odlišných princípov, som pripravený sa o tom rozprávať.
Rozdiel však vidím medzi vedomým a odôvodneným rozvojom učenia a bezmyšlienkovitým preberaním cudzích prvkov.
Ak do určitej techniky vložíme kresťanskú modlitbu, mali by sme vedieť vysvetliť, prečo sme to urobili, aký význam v nej modlitba má a ako súvisí s princípmi danej techniky.
Nestačí mi vysvetlenie, že to tak robil niekto pred nami alebo že sa tým postup stane prijateľnejším pre širší okruh ľudí.
Tradícia si zaslúži úctu, ale ani tradícia by nemala byť náhradou za porozumenie.
Moja osobná dilema: slobodná vôľa a vlastné presvedčenie
Dostávam sa k otázke, ktorú nepovažujem za úplne jednoduchú.
Na jednej strane uznávam slobodnú vôľu človeka a jeho právo zvoliť si vlastnú duchovnú cestu.
Na druhej strane mám vlastné presvedčenie, ktoré nechcem popierať len preto, že niekto iný zastáva odlišný názor.
Ak sa niekto rozhodne spájať kresťanské modlitby s magickými technikami, je to jeho rozhodnutie.
Nemám dôvod mu v tom brániť.
Ale rovnako nemám dôvod predstierať, že s takýmto postupom súhlasím.
Rešpektovať človeka neznamená automaticky súhlasiť so všetkým, čo robí.
A nesúhlasiť s jeho postupom neznamená odmietať jeho osobu.
Toto rozlíšenie považujem za veľmi dôležité.
Ak by mi niekto dokázal rozumne vysvetliť, prečo pri magickej práci používa kresťanské modlitby, aké princípy tým sleduje a ako ich dokáže zosúladiť, rád si jeho vysvetlenie vypočujem.
Možno by sme sa zhodli, možno nie.
A možno by som sa dozvedel niečo, čo by ma prinútilo prehodnotiť časť môjho doterajšieho názoru.
Diskusia má zmysel práve vtedy, keď sú jej účastníci pripravení nielen hovoriť, ale aj počúvať.
To však neznamená, že sa mám vzdať svojho presvedčenia ešte pred začiatkom rozhovoru.
Skúsenosť z mojich začiatkov v Selekcii
Spomínam si aj na jedného zo žiakov z prvých rokov pôsobenia Selekcie.
Bol to človek, ktorého zaujímala mágia, ale zároveň mal blízko ku kresťanskej viere.
Viedli sme spolu množstvo rozhovorov o náboženstve, teológii a mágii.
Dokonca sa v určitom období domnieval, že mám teologické vzdelanie, pretože sme sa dostávali aj k otázkam, o ktorých dovtedy podľa svojich slov od kňazov nepočul.
Vnímal som, že sa pohybuje medzi dvoma duchovnými svetmi a hľadá spôsob, ako sa v nich zorientovať.
Nechcem dnes spätne hodnotiť, či to bolo správne alebo nesprávne.
Táto skúsenosť mi však pripomenula, že otázka vzťahu náboženstva a mágie nie je iba teoretická.
Pre niektorých ľudí predstavuje osobné hľadanie, počas ktorého sa snažia pochopiť vlastné presvedčenie.
A práve preto považujem za dôležité s nimi hovoriť, nie ich odsudzovať.
Náboženské presvedčenie a výučba v Selekcii
V Spoločenstve Selekcia nepovažujeme náboženské ani politické presvedčenie členov za predmet, ktorý by sme mali určovať alebo kontrolovať.
Každý má právo na vlastnú vieru, názory a osobnú duchovnú cestu.
To však neznamená, že sa pri výučbe vzdávame vlastných princípov.
Selekcia má svoje učenie, svoje postupy a pravidlá, podľa ktorých prebieha výučba jednotlivých stupňov.
Tieto princípy nevznikli preto, aby sme sa odlišovali od iných za každú cenu.
Ich úlohou je vytvárať zrozumiteľný systém, v ktorom žiak postupne získava poznatky, učí sa jednotlivé techniky a rozumie tomu, s čím pracuje.
Ak je niektorý člen kresťanom, nevidím dôvod, prečo by mu jeho náboženské presvedčenie malo automaticky brániť vo výučbe mágie.
Dôležité však je, aby rozumel rozdielu medzi vlastnou náboženskou vierou a princípmi magického učenia, ktoré študuje.
Ak sa rozhodne vo svojej osobnej praxi niektoré prvky spájať, je to jeho rozhodnutie.
To však ešte neznamená, že sa jeho osobný postup automaticky stáva súčasťou výučby Selekcie.
Ak by niektorý kolega navrhol začleniť do našej výučby nový prvok, považoval by som za prirodzené najskôr o ňom diskutovať, skúmať jeho význam a posudzovať jeho súlad s ostatnými princípmi.
Nerozhodoval by som iba podľa toho, odkiaľ daný prvok pochádza.
Rozhodujúce by bolo, či jeho začlenenie dokážeme vecne zdôvodniť.
Sloboda jednotlivca a zachovanie identity spoločného učenia sa podľa môjho názoru nemusia navzájom vylučovať.
Môže byť mág zároveň nábožensky veriaci?
Samozrejme, môže.
Nevidím dôvod, prečo by človek nemohol byť kresťanom a zároveň sa zaujímať o mágiu alebo sa jej venovať.
Otázkou však zostáva, ako tieto dve oblasti vo svojom živote chápe a či medzi nimi dokáže rozlišovať.
Niekedy používam prirovnanie ku kňazovi, ktorý je zároveň vedcom a pracuje napríklad v CERN-e.
Vo svojom náboženskom živote vychádza z viery, zatiaľ čo vo vedeckej práci používa vedecké metódy.
Jedna oblasť jeho života automaticky neznamená, že musí meniť princípy druhej.
Samozrejme, mágia a veda nie sú totožné oblasti. Mágia má vlastný duchovný rozmer, a preto môže byť jej vzťah k náboženstvu oveľa zložitejší.
Toto prirovnanie však ukazuje jednu dôležitú vec.
Človek môže vo svojom živote zastávať viacero presvedčení alebo sa venovať viacerým oblastiam bez toho, aby ich musel za každú cenu spájať do jedného systému.
Prečo by teda kresťan, ktorý sa venuje Reiki, musel nevyhnutne vnášať do zasväcovania katolícke liturgické predmety?
A prečo by mág, ktorý je zároveň kresťanom, musel automaticky dopĺňať každú magickú techniku kresťanskou modlitbou?
Podľa môjho názoru nemusí.
Môže rešpektovať obidve oblasti a pritom zachovať ich vlastnú podstatu.
Poznanie nie je prijatie a rešpekt nie je súhlas
Za dôležité považujem aj rozlišovanie medzi poznaním, rešpektom a súhlasom.
Ak študujem kresťanskú teológiu, neznamená to, že prijímam kresťanskú vieru.
Ak sa zaujímam o budhizmus, neznamená to, že sa stávam budhistom.
Ak poznávam magické postupy iných tradícií, neznamená to, že ich musím začleniť do vlastnej práce.
A ak rešpektujem človeka, ktorý spája náboženstvo s mágiou, neznamená to, že musím považovať jeho postup za správny.
Tieto rozdiely sa v diskusiách často strácajú.
Niekedy sa nesúhlas s určitým postupom automaticky vykladá ako útok na človeka alebo jeho vieru.
Takto však diskusia podľa môjho názoru nemôže fungovať.
Musíme byť schopní povedať: rešpektujem tvoje rozhodnutie, ale nesúhlasím s tvojím postupom.
A rovnako musíme dokázať prijať, keď niekto nesúhlasí s nami.
Nie každá odlišnosť musí viesť ku konfliktu.
Záver: Zachovajme podstatu toho, čomu sa venujeme
Mágia a náboženstvo sa počas dejín mnohokrát stretli, ovplyvňovali a prelínali.
Túto skutočnosť nemožno popierať.
Rovnako nemožno popierať, že aj dnes existujú ľudia, ktorí tieto dve oblasti spájajú a nachádzajú v tom vlastný duchovný zmysel.
Ja osobne však zastávam názor, že každé učenie by si malo zachovať svoju vlastnú podstatu.
Ak sa venujem mágii, chcem rozumieť magickým princípom a pracovať podľa nich.
Ak niekto vyznáva náboženskú vieru, považujem za správne rešpektovať jej vlastné učenie, symboly a obrady.
Nevidím dôvod, prečo by sme mali jedno prispôsobovať druhému iba preto, aby sme vytvorili dojem väčšej duchovnosti alebo oslovili širší okruh ľudí.
Skúsenosti, s ktorými som sa stretol pri výučbe Reiki, ma v tomto presvedčení iba utvrdili.
Neodmietam vývoj učenia, nové poznatky ani diskusiu.
Odmietam však účelové a nedostatočne zdôvodnené zásahy do jeho podstaty.
Učenie, ktoré sa začne meniť iba preto, aby sa zapáčilo každému, môže napokon stratiť práve to, čo ho robilo jedinečným.
A to podľa môjho názoru neprospieva ani mágii, ani náboženstvu.
Nech má každý právo vybrať si vlastnú duchovnú cestu. Nech má právo hľadať, pochybovať, skúmať aj meniť svoje presvedčenie.
Ale rovnako nech má každé učenie právo zachovať si vlastnú identitu, princípy a vnútornú celistvosť.
Pretože rešpektovať odlišné duchovné cesty neznamená nevyhnutne ich spájať.
Niekedy je najväčším prejavom rešpektu práve to, že dovolíme každej z nich zostať tým, čím skutočne je.
Ašarat
Najvyšší Veľkňaz Spoločenstva Selekcia
PS:
Tento článok vyjadruje moje osobné názory, presvedčenie a skúsenosti získané počas dlhoročnej magickej praxe. Hoci zastávam funkciu Najvyššieho Veľkňaza Spoločenstva Selekcia, moje osobné postoje nemusia byť totožné s názormi všetkých jeho členov. Rešpektujem ich právo na vlastné presvedčenie, rovnako ako si vyhradzujem právo otvorene vyjadrovať to svoje.Začiatok formulára
PS:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať téme „Ukončenie magického rituálu – prečo je rovnako dôležité ako jeho začiatok?“. Na základe vlastných skúseností priblížim, prečo je dôsledné ukončenie rituálu neoddeliteľnou súčasťou magickej praxe a prečo sa samotná práca mága nemusí začínať ani končiť vykonaním rituálu.
PS3:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk
Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.