Keď zomierajú starí mágovia, zomiera s nimi aj ich umenie?

Mágia a čas menia nielen techniky, ale aj ľudí, ktorí ich poznajú. Niektoré postupy sa prispôsobia novej dobe. Iné zmiznú skôr, než ich stihne niekto odovzdať. O tom nepíšem z kníh, ale zo skúsenosti človeka, ktorý videl odchádzať svojich súčasníkov.

Techniky, ktoré zostali, a svet, ktorý zmizol

Keď sa obzriem za desaťročiami svojej praxe, uvedomujem si, že mágia, ktorú som vykonával kedysi, sa v niečom odlišuje od tej dnešnej. Niektoré techniky som upravil, pretože sa zmenili okolnosti ich používania. Iné poznám dodnes, ale už ich nevykonávam. Nie preto, že by som ich zabudol alebo zavrhol. Jednoducho sa vytratilo prostredie, v ktorom mali svoje miesto.

Zmenili sa ľudia, ich potreby, spôsob života aj vzťahy medzi praktikmi. Odišli starí mágovia, s ktorými bolo možné určité postupy vykonávať alebo ich ďalej rozvíjať. Niekedy tak zostane technika, ale zmiznú ľudia a situácie, pre ktoré bola určená. A vtedy sa človek pýta, čo s takým poznaním ďalej.

Ako Highlander medzi dvoma dobami

Niekedy mám pri mágii zvláštny pocit. Akoby som sa narodil v praveku, žil so starým magickým umením a zrazu sa ocitol v 21. storočí. Trochu ako Highlander, ktorý prežil stáročia a díva sa, ako sa okolo neho mení svet. Samozrejme, nie doslova. Je to prirovnanie k pocitu, ktorý občas zažívam.

Prispôsobil som sa dnešnej dobe. Využívam počítače, internet, moderné spôsoby komunikácie a výučby. Zároveň však pracujem s umením, ktorého korene siahajú hlboko do minulosti.

Moje umenie je tak prastaré svojimi koreňmi a moderné spôsobom, akým ho dnes rozvíjam. Niekedy to vytvára zvláštny chaos, akoby sa vo mne stretával svet, ktorý odchádza, so svetom, ktorý práve vzniká.

Veď ja si ešte veľmi dobre pamätám časy, keď ani obyčajnú pevnú telefónnu linku nemala každá domácnosť. Bolo úplne bežné, že k nám prišli ľudia z obce, neraz aj uprostred noci, zobudiť nás, pretože niekto potreboval súrne zavolať sanitku. Telefón vtedy nebol samozrejmosťou, ale niečím, čo v prípade núdze slúžilo aj ostatným.

Bola to jednoducho úplne iná doba. Dnes nosíme vo vrecku zariadenia, ktorými môžeme komunikovať s celým svetom, získavať informácie v priebehu sekúnd a dokonca využívať umelú inteligenciu. A ja som za svoj život prešiel od čias, keď sme chodili jeden druhého budiť kvôli jedinému telefonátu, až do sveta, v ktorom môžem prostredníctvom internetu odovzdávať svoje poznanie ľuďom, ktorých som možno nikdy osobne nestretol.

A práve v tom spočíva ten zvláštny rozpor. Som človekom, ktorý si pamätá svet bez dnešných technológií, no zároveň ich dnes využíva na odovzdávanie učenia, ktorého korene sú omnoho staršie než všetky tieto technológie.

Možno sa teda vo mne nestretávajú dva nezlučiteľné svety. Možno som len jedným z ľudí, ktorí mali možnosť prežiť ich premenu a preniesť niečo zo starého sveta do toho nového.

A kladiem si otázku: Prispôsobil som ja starú mágiu modernej dobe, alebo ma stará mágia naučila žiť v modernej dobe bez toho, aby som zabudol, odkiaľ moje poznanie pochádza?

„Ty na to nemáš.“ A potom už nebolo koho učiť

Počas života som poznal starých mágov a ľudí, ktorí sa venovali tradičným formám mágie.
Mnohí už nežijú. Niektorí svoje postupy odovzdávali len v úzkom okruhu a ich poznanie nebolo zapísané v knihách. Boli však aj takí, ktorí ho odmietali komukoľvek odovzdať.

Jedni čakali na ideálneho žiaka. Iní záujemcu odbili slovami: „Ty na to nemáš.“
Možno mali v jednotlivých prípadoch pravdu. Ale roky plynuli, vytúžený žiak neprichádzal a oni napokon zomreli. S nimi odišli aj postupy, ktoré ovládali. To, čo malo byť ochranou poznania pred nepovolanými, sa v niektorých prípadoch stalo príčinou jeho zániku.

Je to tvrdé konštatovanie, ale stojím si za ním: niektorí ľudia svoje umenie chránili tak dôsledne, až ho uchránili pred každým možným pokračovateľom. Dnes už sa ich nemáme koho opýtať. Nezostala ani možnosť overiť, či by niektorý z odmietnutých žiakov predsa len dokázal pokračovať.

Nie každé poznanie musí byť verejné a nie každý záujemca je pripravený na všetko.

Medzi rozumným výberom žiaka a nekonečným odkladaním výučby je však zásadný rozdiel.

Ak poznanie neodovzdáme nikomu, čo sme vlastne zachránili?

Práve preto ja v princípe neodmietam nikoho, kto prejaví skutočný záujem učiť sa mágiu.
Nikdy totiž vopred neviem, z koho sa časom môže vykľuť nebrúsený diamant. Človek, ktorý na začiatku pôsobí nenápadne, možno nemá žiadne skúsenosti a ani sám netuší, čo v ňom drieme, môže po rokoch vyrásť na výborného mága či učiteľa.

A bola by veľká škoda odmietnuť ho len preto, že na prvý pohľad nevyzerá ako výnimočný žiak.

Paradoxne, počas desaťročí mojej učiteľskej praxe som zistil, že najväčší problém často nebýva s tými, ktorí prichádzajú bez akýchkoľvek skúseností a chcú sa niečo naučiť.

Oveľa náročnejšie to niekedy býva s ľuďmi, ktorí už majú za sebou vlastnú magickú prax a sú presvedčení, že toho vedia dosť.

Samozrejme, neplatí to o každom skúsenom praktikovi. Stretol som aj ľudí, ktorí napriek svojim vedomostiam dokázali zostať otvorení novému poznaniu.

Ale stretol som aj takých, ktorí v skutočnosti neprišli študovať. Prišli predovšetkým ukázať, čo všetko už vedia. Chceli zažiariť pred ostatnými, získať uznanie a možno aj potvrdenie vlastnej výnimočnosti.

Lenže keď zistili, že aj u nás sa musia učiť, že ich doterajšie skúsenosti automaticky neznamenajú zvládnutie nášho systému a že ich čaká ďalšie štúdium a práca na sebe, ich nadšenie postupne vyprchalo.

A napokon odišli.

Nie preto, že by nemali schopnosti naučiť sa niečo nové, ale preto, že o samotné učenie v skutočnosti nestáli.

Za tie roky som pochopil jednu dôležitú vec. Najväčšou prekážkou pri štúdiu mágie nemusí byť nedostatok vedomostí, ale presvedčenie človeka, že už sa nemá čo naučiť.

Preto radšej dám príležitosť aj úplnému začiatočníkovi, v ktorom zatiaľ nikto nič výnimočné nevidí, než aby som vopred rozhodol, že na to nemá.

Pretože nebrúsený diamant nemusí na prvý pohľad žiariť. A mojou úlohou ako učiteľa nie je hľadať iba tie diamanty, ktoré už žiaria, ale vedieť rozpoznať aj tie, ktoré ešte len potrebujú obrúsiť.

Prečo vyhľadávame cudzie, keď zabúdame na vlastné?

Európa má bohatú históriu ľudovej mágie, zaklínania, ochranných zvykov, liečiteľstva a práce so symbolmi. Aj na našom území sa tieto tradície po generácie udržiavali. Dnes však medzi záujemcami často vidím príťažlivosť učení, ktoré prišli z iných krajín a kultúr.

Neodsudzujem ich. Nemám dôvod tvrdiť, že cudzie učenie je menejcenné. Naopak, poznanie iných národov si zaslúži rešpekt. Ale pýtam sa: prečo máme len kopírovať to, čo prišlo zvonka, a súčasne nechávať zaniknúť vlastné?

Je to preto, že exotické názvy znejú lákavejšie? Alebo preto, že domáce tradície už mnohí nevedia vyučovať? Možno mladí ľudia odchádzajú za učiteľmi inam jednoducho preto, že tam učitelia sú. Ak je to tak, potom je smutné, že krajina s bohatým dedičstvom ľudovej mágie môže strácať živú kontinuitu vlastného poznania.

Netvrdím, že naša ľudová mágia zmizla. Žije v zvykoch, rodinách, spomienkach aj u jednotlivých praktikov. Pýtam sa však, koľko z nej ešte niekto dokáže skutočne učiť, nielen o nej rozprávať. Zachovať tradíciu ako historickú zaujímavosť nie je to isté ako zachovať ju ako živé umenie.

Neučím dovezený systém. Učím svoje a naše európske umenie

To, čo učím, nie je iba prevzatý návod dovezený z iného konca sveta. Je to systém vyrastajúci z môjho poznania, z práce mojich predchodcov a zo skúseností nášho spoločenstva.
Niečo som prevzal, niečo som rozvíjal, niečo sa menilo spolu s nami. Netvrdím, že každý postup vznikol výlučne tu; európske tradície sa vždy navzájom ovplyvňovali.

Podstatné je, že sa nesnažím iba opakovať cudzie učenie pod novým názvom. Chcem zachovať a rozvíjať to, čo poznám z vlastnej praxe a z prostredia, ku ktorému patrím.
Nie proti iným tradíciám, ale popri nich. Pretože ak si svoje vlastné umenie nebudeme vážiť my, prečo by ho mal zachraňovať niekto iný?

Prečo učím – a prečo samotné knihy nestačia

Už som viackrát písal o tom, prečo vznikali naše a aj moje Knihy mágie a prečo považujem výučbu za dôležitú. Tu chcem zdôrazniť jednu vec: nechcem, aby moje poznanie jedného dňa odišlo so mnou. Videl som príliš veľa prípadov, keď sa to stalo iným.

Knihy dokážu zachovať text. Nedokážu však samy vychovať človeka, ktorý im úplne nerozumie.
Preto nestačí zapisovať techniky; potrebujeme aj učiteľov a žiakov, ktorí ich dokážu pochopiť, používať, preverovať a ďalej rozvíjať. Niektoré postupy možno dnes nevyužijú. Ale aspoň budú vedieť, že existovali, na čo slúžili a ako sa odovzdávali.

Nemusím čakať na jediného dokonalého nástupcu. Nie každý žiak sa dostane rovnako ďaleko. Dôležité je, aby poznanie nezostalo uzamknuté v jedinej hlave. Nechcem byť posledným človekom, ktorý niečo vie. Chcem byť jedným z tých, vďaka ktorým to budú vedieť aj ďalší.

Záver:

Koho ešte bude mať budúca generácia za učiteľa?

Čas nečaká ani na mágov. Každý rok odchádzajú ľudia, ktorí niečo vedeli a niečo dokázali. Niekedy po nich zostanú knihy, inokedy len spomienky. A niekedy nezostane nič, z čoho by sa ďalší mohli učiť.

Nechcem sa jedného dňa zaradiť medzi tých, o ktorých sa bude hovoriť: „On to vedel, ale už nám to nemá kto ukázať.“ Preto učím. Nie preto, aby ma ďalší kopírovali, ale aby mali z čoho vychádzať a mohli pokračovať aj bez mojej prítomnosti.

Najväčšou stratou nemusí byť smrť starého mága. Najväčšou stratou môže byť chvíľa, keď s ním zomrie aj posledná možnosť naučiť sa to, čo vedel.

PS:
Ak sa dnes niekto venuje starému magickému umeniu a ovláda postupy, ktoré sa už takmer nevyučujú, mal by si položiť otázku: Komu ich odovzdám? Nie zajtra, nie niekedy, keď sa objaví dokonalý žiak. Komu ich môžem začať odovzdávať dnes? Pretože čakanie môže byť tiež rozhodnutím – rozhodnutím, po ktorom už nebude komu čo odovzdať.

PS2:
 V nasledujúcom príspevku s názvom „Mágia popola – stratené umenie našich predkov“ sa pokúsim nadviazať na myšlienky tohto článku trochu iným spôsobom. Nebudem už iba hovoriť o tom, ako sa staré magické poznanie vytráca, ale predstavím vám jednu z oblastí dávneho magického umenia zo svojej zbierky Stratené umenie predkov.

Pozrieme sa na to, aké miesto mal popol v magických tradíciách, na čo ho naši predkovia používali a aké predstavy a postupy sa s ním spájali.

Nebude to podrobný návod na vykonávanie rituálov, ale nahliadnutie do sveta poznania, ktoré sa kedysi odovzdávalo z generácie na generáciu a dnes postupne upadá do zabudnutia.

Pretože nestačí iba písať o tom, že staré magické umenie zaniká. Ak chceme niečo zachovať, musíme z tohto poznania aj niečo odovzdať.

PS3:
Ak ťa táto cesta zaujíma a cítiš, že by si sa chcel venovať štúdiu mágie, neváhaj a ozvi sa nám na prihlasky@selekcia.sk alebo asarat@asarat.sk

Teraz nerieš, či na to máš schopnosti, vedomosti alebo predpoklady. To všetko ukáže až čas, štúdium a samotná prax. Nikto predsa nezačína svoju cestu ako hotový mág.

Dôležité je, či naozaj chceš, či ťa táto cesta priťahuje a či vo svojom vnútri cítiš, že je to niečo, čomu sa chceš venovať.

Ostatné sa môžeš postupne naučiť. A možno práve v tebe sa skrýva neobrúsený diamant, o ktorom dnes ešte nevieš ani ty sám – sama.Začiatok formuláraSpodná časť formulára

PS4: – ďalšie čítanie

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
https://blogy.selekcia.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk