Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých patria medzi najstaršie duchovné tradície, ktoré spájajú svet živých so svetom mŕtvych. Tieto dni, známe aj ako Dušičky, nie sú len o smútku, ale o spomienke, úcte a svetle. Pre duchovne vnímavých ľudí, liečiteľov či mágov sú zároveň obdobím, keď sa hranica medzi svetmi stenčuje a energie zosnulých sa približujú k nášmu svetu, aby mohli prijať svetlo, modlitbu a pokoj.

Každý človek nesie v sebe odtlačok svojich predkov – nie len geneticky, ale aj energeticky.
Pamäť duší sa prenáša cez vedomie, sny a vnútorné pocity. Keď zapálime sviečku na hrobe, vytvárame energetický most, ktorý umožňuje dušiam zosnulých prijať našu spomienku ako svetelný impulz pokoja. Tento jednoduchý čin je v skutočnosti silným rituálom rovnováhy – spája svetlo vedomia s tichom večnosti.

V mágii a duchovnej praxi sa toto obdobie považuje za čas otvorených brán, kedy možno bezpečne nadviazať spojenie s predkami a dušami, ktoré nás sprevádzajú. Cieľom však nie je ich vyvolávať, ale s úctou im pripomenúť, že ich odkaz žije ďalej. Spomienka je forma energie, ktorá pomáha dušiam pohybovať sa bližšie k svetlu – a nám umožňuje cítiť ich múdrosť a ochranu.

Aj ja si v tieto dni pripomínam svojich predchodcov zo Spoločenstva Anách a svojich učiteľov, ktorí mi odovzdali poznanie, dôveru a schopnosť kráčať cestou svetla. Spomínam na nich s úctou a vďačnosťou, pretože ich prítomnosť vo mne neprestala – iba zmenila podobu.
V každom tichu, ktoré sprevádza zasvätenie, v každom rituáli ich cítim pri sebe. Ich učenie, odvaha a hlboké pochopenie sú súčasťou toho, čo dnes tvorí základ našej práce v Spoločenstve Selekcia.

V starých textoch Spoločenstva Anách sa o tomto období hovorí ako o „dňoch rovnováhy“.
Konali sa vtedy rituály, v ktorých sa svetlo spájalo s tieňom, aby sa duše mohli vrátiť do pokoja.
Nešlo o smútok, ale o pokoru pred zákonom života a smrti. Duša totiž nikdy nezaniká – iba prechádza z jednej vrstvy reality do druhej. Smrť je prechod, nie koniec.

Preto by sme sa nemali báť spomínať. Každá myšlienka vyslaná s láskou otvára bránu medzi svetmi. Niektoré duše sa na okamih vrátia – ako závan, ako dotyk v snoch alebo tichý pocit prítomnosti.
Iné zostávajú pri nás dlhšie, pokiaľ cítime spojenie.

Ak počas týchto dní zapálite sviečku, urobte to vedome. Nepremýšľajte o smrti, ale o pokračovaní života. Vnímajte plameň ako symbol duše, ktorá sa nikdy nestratí – iba mení svoju formu.
Svetlo sviečky je posolstvom, ktoré prekračuje hranice času i priestoru.

Staré hermetické učenia hovoria:
„Nič neumiera, iba sa mení forma. Svetlo nikdy nezhasne, len sa presunie do iného sveta.“

A práve v tomto spočíva skutočný význam týchto dní. Smrť nie je nepriateľ, ale učiteľ ticha a rovnováhy. Učí nás vážiť si život, spomínať bez strachu a pochopiť, že život a smrť sú len dve strany jednej cesty duše.

PS:

Počas týchto dní, keď sa mnohí vracajú na cintoríny a miesta pamäti, nezabúdajme, že svetlo sviečky má moc presiahnuť priestor i čas. Každý plameň je posolstvom medzi svetom živých a svetom duší. Zapáľme ho s úctou, nie so smútkom – ako znak, že život pokračuje vo svetle, ktoré nikdy nezhasína.

PS2:

Pôvodne sa sviatok všetkých svätých neslávil na jeseň, ale na jar – v máji.
Prvotná cirkev si svätých pripomínala 13. mája, no pápež Gregor III. (vládol v rokoch 731–741) tento sviatok presunul na 1. november, keď v Ríme zasvätil kaplnku v Bazilike sv. Petra všetkým svätým. Neskôr jeho nástupca Gregor IV. (okolo roku 835) rozšíril túto tradíciu na celú cirkev.

Preto aj mágovia, ktorí poznajú históriu sviatkov a cyklov svetla, môžu uctiť pamiatku zosnulých dvakrát do roka – raz v máji, keď sa otvára energia zrodu a návratu života, a druhýkrát v novembri, keď sa brány medzi svetmi otvárajú pre ticho, pokoj a spomienku.