Sviečka, ktorá ustúpila do úzadia – zamyslenie o sile, pokore a skutočnom svetle

Kedysi som niečo napísal. Určite sa to dá nájsť na starej stránke. Zrejme ste zvedaví, prečo to idem dať opäť sem a teraz.

Pretože sa treba zamyslieť.

Zamyslieť len tak každý sám a v tichosti nad myšlienkou, ktorú tu prezentujem. No to, aká je to myšlienka, je už na vás samých, aby ste si ju tu našli. Každý si preto môže podľa svojej úvahy zobrať to, čo sám uzná za vhodné. Ponaučenie alebo len zamyslenie sa nad sebou a svojou minulosťou.

Sviečka, ktorá viedla ostatné

Sviečka stála majestátne a svietila jasným plameňom.

Stála a svoj jas dávala najavo úplne sebaisto. Ku jasu sa pridalo príjemné teplo, ktoré vyžarovala.

Stála pred inými sviečkami, ktoré vydávali jas a teplo. Ona však stála na čele sviečok.

Všetky boli zhromaždené vo veľkej sále a napĺňali ju spoločne prekrásnym jasom. Ten jas bol plný tepla a sily. Dav sa díval na sviečku, ktorá mala najintenzívnejšie svetlo a mala aj najintenzívnejší jas vo svojom plamienku.

Tento plamienok bol majestátny, ale nie pyšný. Bol len proste jasný sám o sebe. Sila jasu vychádzala zo samotnej podstaty sviečky.

Všetky sviečky svietili podľa vzoru tej, ktorá ich viedla.

Keď sa objaví nová sila

Úplne vzadu sa však jedna sviečka začala rozsvecovať viac a viac. Pridávala na sile a intenzite jasu svojho plamienka.

Jej sila neušla pozornosti ostatných sviec.

Rozostúpili sa, aby mohla ísť vpred.

Pustili ju na čelo a sviečka, ktorá stála vpredu, ju pustila na svoje miesto.

Predtým však mala chabý pokus upozorniť, že ten jas a sila plamienka nie je správna a vychádza z podstaty sily nekontrolovanej.

Jas ostatných sviečok však hovoril jasnou rečou.

Je tu niekto nový, kto udáva tempo svetla i tepla súčasne.

Sviečka ustúpila do úzadia a zaujala miesto úplne vzadu a pomaly už aj v zabudnutí.

Cena za nekontrolovaný plameň

Ten obrovský jas, ktorý začali prítomné sviečky vydávať, a to teplo, čo sa pri tom začalo šíriť, bolo veľmi intenzívne a nemohla tam ostať, aby sa neroztopila.

Začala preto ustupovať smerom ku dverám, ktoré viedli von z miestnosti.

Sviečka vpredu neustále udávala vyššie tempo a nezastavila sa pred ničím.

Ostatné, ako sfanatizované, ju nasledovali.

Sviečka sa naposledy pozrela na zhromaždenie sviečok, ktoré doteraz viedla tak, že rozumne rozkladala silu jasu a silu tepla.

Teraz všetky svietili tak, ako im kázala nástupkyňa.

Vonku za dverami

Dvere sa za ňou zavreli a ocitla sa vonku na dvore.

Jej plamienok okamžite začal ohrozovať vietor a jemný dážď, ktorý práve začal padať.

Dážď i vietor silneli a strhla sa búrka.

Plamienok sviečky nevydržal a zhasol.

Sviečka ostala stáť a snažila sa udržať rovnováhu.

Bičoval ju nemilosrdný vietor i dážď.

Bola nešťastná, zúfalá a jej plamienok bol uhasený.

Ako tam stála, zbadali ju zápalky v škatuľke, ktorým sa uľútostilo sviečky a pokúsili sa zapáliť jej plamienok.

Vietor a dážď vyvolali smršť, ktorá zničila všetky pokusy.

Krabička sa rozmočila, zápalky rozniesol vietor a voda.

Sviečka ešte chvíľu odolávala, ale nakoniec padla do vody.

Voda ju niesla so sebou preč od budovy, z ktorej vyšla.

Prúd vody ju odniesol von na cestu a niesol ju krajom cesty ku kanalizačnému splavu.

Dvaja ľudia a jedna sviečka

Cez mesto kráčal muž.

Bol ošumelý a zanedbaný.

Tackal sa hore chodníkom ku cintorínu.

Myšlienkami bol veľmi ďaleko. Tak ďaleko, ako len to dovolí ubolená duša a hladné telo, ktoré už druhý deň nedostalo žiadnu stravu.

Tento človek kráčal smerom ku cintorínu, kde v hrobe ležala jemu tak blízka osoba.

Bol to deň, keď každý, komu niekto umrel, sa poberal na toto miesto zaspomínať si na svojich blízkych.

On však neniesol nič.

Ani kvet.

Ani sviečku.

Nemal za čo kúpiť ani jedno, ani druhé.

Len tak išiel so svojimi spomienkami a svojou bolesťou v srdci.

Začalo fúkať a pršať.

Dážď a vietor boli čoraz intenzívnejšie.

Nemal teplé oblečenie, tak si iba vyhrnul golier a ešte viac zohol hlavu.

Inak si nič neuvedomoval, len svoju bolesť v srdci, ktorú ešte znásobil veľký hlad.

Nájdené svetlo

Voda tiekla dolu cestou a dážď akoby ustával.

Ustával až sa všetko utíšilo.

Vietor a dážď vystriedalo slnko.

Pri ceste pred vpustom do kanalizácie na odvedenie dažďovej vody čosi ležalo.

Pozrel sa tam a sám nevedel, prečo ho to zaujalo.

Áno.

Teraz si uvedomil, čo to je.

Je to sviečka.

Nič, len sviečka.

V srdci sa mu niečo máličko pohlo.

Slzy sa tisli do očí a tiekli dolu po tvári.

Aspoň tá sviečka, ktorá tam len tak ležala, mu snáď pomôže.

Na hrob svojej milovanej manželky môže doniesť aspoň tú jednu sviečku.

Zodvihol ju a premkol ho jemný pocit tepla.

Slzy sa teraz rinuli voľne po jeho tvári, ale pohľad a držanie tela nabrali väčšiu silu a istotu.

Aj on už niečo má pre tú, ktorá mu bola drahšia ako život.

Skutočný význam svetla

Je to len jedna sviečka, ale nepríde tam len tak bez ničoho.

Prešiel bránou cintorína a pobral sa ku hrobu.

V blízkom okolí nik nebol.

Všetky hroby boli ozdobené a plné kvetov, ktoré doniesli ľudia ku svojim blízkym.

Len ten hrob, ku ktorému zamieril tento človek, mal na sebe zvädnuté kvety od leta.

Človek položil sviečku tak, aby bola krytá pred vetrom.

V tom si uvedomil, že nemá ani len zápalky, ktorými by ju zapálil.

Opodiaľ stál iný muž a sledoval ho.

Videl jeho bezradnosť a podišiel ku nemu.

Zohol sa a zapálil tú sviečku.

Muži pozreli na seba.

Ten, čo pristúpil, bol evidentne majetný a bol slušne a teplo oblečený.

Pozreli sa jeden druhému do očí a ten, ktorý pristúpil, riekol:

„Mne sa niekto stratil vo svete a nemám ani kam uložiť kvety a zapáliť sviečku na hrobe. Môžem tak urobiť tu pri vás, ak dovolíte.“

Prvý muž prikývol.

Druhý muž priložil ku sviečke ďalšie dve sviečky a zapálil ich.

Sviečky svoj jas prispôsobili tej prvej, ktorá vedela, aký jas je najvhodnejší.

Obaja muži pocítili v srdciach teplo a spomienky im zaplavili myšlienky.

Keď odchádzali, rozprávali si svoje osudy.

Tu sa dva osudy súčasne aj spojili.

Ten majetnejší ponúkol spoluprácu a pomoc tomu, ktorý to teraz tak potreboval.

Zamyslenie na záver

A sviečky horeli jasom svetla a tepla, ktoré udávala sviečka z nášho úvodu.

Horeli a vydávali jas aj vtedy, keď ostatné na cintoríne už dávno dohoreli.

Hlavne však horeli a vydávali jas ešte aj vtedy, keď tie, ktoré spomedzi seba vylúčili tú, ktorá ich tak dlho viedla, už nesvietili a nevydávali teplo ani jas.

Mnohé z nich sa roztopili.

Mnohé zničili seba svojím vlastným plameňom, ktorý prestali kontrolovať.

Tieto na cintoríne však vďaka tej jednej rozpustili aspoň trochu utrpenia a bôľu v srdciach dvoch ľudí a svojím plamienkom tepla a jasu im pomohli prekonať utrpenie a nájsť cestu pomoci jeden druhému.

A možno práve v tom spočíva skutočná sila svetla.

Nie v tom, ako silno dokáže svietiť samo pre seba.

Ale v tom, koľko tepla, nádeje a pomoci dokáže priniesť druhým.

PS:

Nie každé svetlo, ktoré žiari najjasnejšie, vydrží najdlhšie. A nie každá sviečka, ktorá ustúpi do úzadia, stratí svoj význam. Niekedy práve ona dokáže priniesť najviac svetla tam, kde ho ľudia najviac potrebujú.