Syndróm chodiacej mŕtvoly, Duša a hranice medzi životom a smrťou

V tejto kapitole opíšem veci, ktoré sú známe zrejme len lekárskej komunite a keď o tom počuje laik, tak sa mu často až vlasy na zátylku postavia. A predsa sa to dotýka Duše a má to priamy súvis s našimi životmi.

Budeme sa teraz trošku baviť o tzv. živých mŕtvolách.

I keď sa termín „zombie“ rozšíril až koncom 20-tych rokov minulého storočia prostredníctvom knihy Magický ostrov od Williama Seabrooka, predsa už v roku 1880 sa objavuje ekvivalent žiaľ v tvrdej realite a to v podobe po prvýkrát opísanej diagnózy, ktorá má názov „Chodiaca mŕtvola“.

Môže byť človek mŕtvy a pritom živý?

Môže byť človek mŕtvy a pritom predsa živý?

Nuž, možno by sme sa divili, koľko živých mŕtvych je medzi nami.

Duša dokáže trpieť tak veľmi, že sa z toho môže vyvinúť duševná porucha. Duševné poruchy netreba nikdy podceniť a to ani vtedy, ak sa neprejavujú až tak, že by človek potreboval vyhľadať psychiatra.

Duševná choroba našu Dušu dokáže doslova paralyzovať a to sa prenáša na naše kognitívne schopnosti a značne ich ovplyvňuje.

Medzi veľmi vážne problémy, ktoré sa dotýkajú Duše a správnych kognitívnych funkcií, je aj jeden syndróm, o ktorom napovedá aj samotný nadpis kapitoly.

Diagnóza sa volá Cotardov syndróm, resp. syndróm chodiacej mŕtvoly.

Čo je Cotardov syndróm

Je to závažná duševná porucha, pri ktorej si pacienti myslia, že sú mŕtvi, že neexistujú alebo nemajú krv prúdiacu v tele či vnútorné orgány a nemôžu tak reagovať na žiadne racionálne vysvetlenie, že sú v skutočnosti živí.

Pacienti trpiaci Cotardovým syndrómom sú hlboko presvedčení o tom, že sú mŕtvi.

Výnimkou nie je ani to, keď postihnutý tvrdí, že cíti hnilobný zápach svojho rozkladajúceho sa tela.

Cotardov syndróm dostal svoje meno podľa jeho objaviteľa.

Bol to francúzsky neurológ Jules Cotard (1840 – 1889), ktorý ho v roku 1880 ako prvý opísal na prípade svojej pacientky označovanej len ako slečna X.

Tá tvrdila, že nemá žiadne vnútorné orgány, popierala existenciu niektorých častí svojho tela a ubezpečovala okolie, že vôbec nepotrebuje jesť, pretože je mŕtva.

Duševná choroba a vnímanie reality

Odborné štúdie dokazujú, že toto ochorenie sa častejšie vyskytuje u starších pacientov s depresiami.

Je tiež viac pravdepodobné, že sa tento syndróm objaví u ľudí trpiacich schizofréniou, maniodepresívnou psychózou, úrazom mozgu, depresiami, mozgovým nádorom, migrénami a u pacientov s halucináciami.

V počiatočnej fáze ochorenia človek trpí pocitom strachu, ktorý je nasledovaný vierou v to, že je mŕtvy a neexistuje.

Dokonca môže cítiť pach mŕtveho tela.

Ľudia trpiaci touto poruchou nespoznávajú ani svoju vlastnú tvár a nemajú žiadny záujem o sociálne aktivity či pôžitky.

Často sú paranoidní, nedbajú o osobnú hygienu a môžu mať samovražedné sklony alebo sklony k sebapoškodzovaniu.

Prípad Grahama – človeka, ktorý tvrdil, že je mŕtvy

Cotardov syndróm sa do povedomia širšej verejnosti dostal aj na základe výpovede britského pacienta menom Graham.

Dlhodobo trpel silnými depresiami, ktoré sa postupne vyvinuli do stavu, keď opakovane tvrdil:

„Môj mozog je mŕtvy. Ja som mŕtvy.“

Bol presvedčený, že mu chýbajú dôležité orgány a že je vo svojom vnútri prázdny.

Prišiel dokonca aj pokus o samovraždu, ktorým chcel dokázať sebe aj okoliu, že už nežije.

Rodina sa napokon obrátila na belgického neurológa Stevena Laureysa.

Výsledky vyšetrení boli prekvapivé.

Podľa vyjadrenia lekára Grahamov mozog pracoval tak, akoby bol pod celkovou anestéziou alebo vo fáze hlbokého spánku.

Po mesiacoch liečby sa Graham postupne vrátil do normálneho života a neskôr povedal:

„Každý raz zomrie, no ja som rád, že som živý… znova.“

Aký súvis má tento syndróm s Dušou?

Aký to má súvis s Dušou?

Veľmi veľký.

Ako som písal v predchádzajúcich kapitolách, centrum Duše podľa môjho názoru „sídli“ v mozgu.

Duša reaguje na fyzické telo, hormóny, nervovú sústavu a je prepojená s každou bunkou organizmu.

Preto aj prejavy Duše a jej „šťastie či smútok“ sú ovplyvnené tým, čo sa deje s telom.

Ak sa niečo deje s mozgom, prenáša sa to aj do reality života tela.

Keď mozog prestáva správne fungovať

Poznal som človeka, ktorý zažil niečo podobné na vlastnej koži.

Nešlo priamo o Cotardov syndróm, ale mozog mu pracoval tak, akoby bol vo fáze tvrdého spánku.

Vonkajšie prejavy boli relatívne normálne.

Problém nastal v kognitívnych schopnostiach.

Nedokázal si ukladať nové informácie do pamäte.

Zabúdal.

Často nevedel, kam ide a prečo tam ide.

Stávalo sa mu, že cestou z bodu A do bodu B skončil desiatky kilometrov od pôvodného cieľa.

Dokonca sa mu raz podarilo hľadať mestský úrad v meste, do ktorého vôbec nešiel.

Jednoducho sa počas cesty ocitol niekde úplne inde.

Teória oddelenia Duše a Emočného Tela

Čo sa teda podľa mňa pri Cotardovom syndróme deje?

Tu sa dostávame k mojej osobnej teórii.

Pri Cotardovom syndróme dochádza k určitému oddeleniu Duše od Emočného Tela a čiastočne aj od fyzického tela.

Emočné Telo potom mozgu akoby oznamuje, že človek zomrel.

Že životná púť skončila.

Avšak fyzické telo naďalej žije.

Vzniká zvláštny nesúlad.

Mozog dostáva protichodné informácie.

Telo funguje.

Emočné Telo hlási smrť.

Duša sa podľa tejto teórie nachádza v stave určitej neaktivity alebo odpojenia.

Výsledkom je hlboká emočno-duševná disharmónia.

Mozgové vlny a neprítomnosť Duše

Kvôli tomu, že Duša v takomto stave nekomunikuje s mozgom a Emočným Telom, mozgové vlny sa podľa môjho názoru držia vo veľmi nízkych frekvenciách.

Mozog sa nedokáže dostať do správnych Beta hladín.

Následne dochádza k ďalšiemu narušeniu fungovania mozgu.

Človek sa potom sám sebe javí ako mŕtvy.

Nie preto, že by vedome klamal.

Ale preto, že jeho schopnosť vyhodnocovať realitu je výrazne narušená.

Kataplexia Duše

Prečo sa však Duša akoby odpojí?

Tu sa dostávame do roviny teórie.

Podľa môjho názoru to môže súvisieť aj s hormonálnym fungovaním tela.

Ak je Duša účastná v každej bunke fyzického tela a dôjde k vážnemu hormonálnemu nesúladu, môže sa dostať do stavu, ktorý by som prirovnal ku kataplexii.

Nie tela.

Ale Duše.

Nazval by som to kataplexia Duše vo fyzickom tele.

Duša akoby stuhne.

Prestane reagovať.

Je prítomná, ale správa sa ako neprítomná.

A Emočné Telo následne vyšle mozgu informáciu, že život skončil.

Záver

Cotardov syndróm patrí medzi najzvláštnejšie a zároveň najdesivejšie duševné poruchy, aké medicína pozná.

Lekárska veda ho vysvetľuje prostredníctvom porúch mozgu, depresie a neurologických zmien.

Ja osobne sa domnievam, že jeho podstata môže súvisieť aj s narušením vzťahu medzi Dušou, Emočným Telom a fyzickým telom.

Samozrejme, liečba takéhoto stavu patrí do rúk lekárov a odborníkov.

Napriek tomu sa domnievam, že podobné diagnózy nám ukazujú, aké úzke prepojenie existuje medzi mozgom, psychikou, emóciami a tým, čo nazývame Duša.

A možno práve pri takýchto prípadoch sa najviac približujeme k pochopeniu otázky, čo vlastne človeka robí človekom.

PS:

Ďalšie články o Duši, živote po smrti, paralelných svetoch, mágii a duchovnom poznaní nájdete na stránke https://blogy.selekcia.sk

Témy prírodného liečiteľstva, bylín a tradičnej prírodnej medicíny nájdete na stránke www.prirodna-medicina.selekcia.sk.