Vážení čitatelia,

rozhodla som sa pripraviť rozhovor s kolegom Ašaratom pre jeho vlastnú stránku.
Posledný rozhovor s ním sa tu objavil 19. 02. 2019 a za ten čas sa mnohé zmenilo – v Selekcii, v jeho práci aj v pohľade na mágiu, výučbu a zodpovednosť, ktorú táto cesta prináša.

Tentoraz som sa rozhodla ísť viac do hĺbky, pretože tém, na ktoré má zmysel sa pýtať, je dnes viac než dosť. Pripravila som si tridsať otázok, ktoré sa dotýkajú jeho magickej praxe, písania, výučby, práce s ľuďmi, etiky aj osobných hraníc. Priznám sa, že ma prekvapilo, ako otvorene a často veľmi rozsiahlo na ne Ašarat odpovedal.

Výsledkom je dlhší text, no verím, že stojí za pozorné prečítanie. Nie je to rozhovor rýchly ani povrchný – je to pohľad do myslenia človeka, ktorý sa mágii venuje celý život a ktorý Selekciu nielen vedie, ale ju aj vytvoril.

Rozhovor pripravila VK Selekcie, bývalá žiačka a dnes kolegyňa VK Ašarata.

Cesta k mágii a jej význam

Pamätáš si moment, kedy si si prvýkrát uvedomil, že mágia nebude pre teba len záujmom, ale celoživotnou cestou?

Pamätám si to veľmi presne, aj keď v tom čase som ešte netušil, že ide o mágiu.
Ako malé dieťa, ešte v materskej škole, som sa rozprával s kamarátom Vladom o bytostiach, ktoré podľa mňa žili v múre. Opisoval som ich celkom konkrétne, akoby to bola samozrejmá súčasť sveta. Mal som asi päť rokov.

 Učiteľka si to všimla a povedala mojej mame, že so mnou zrejme nie je niečo v poriadku a že by ma mala vziať k psychiatrovi. Boli to časy tvrdého socializmu, veľa možností na výber nebolo.
Našťastie to celé dopadlo dobre. Lekár, ktorý ma vyšetroval, povedal mojej mame vetu, ktorú mi po rokoch citovala veľmi presne:
„Pani, je veľa vecí medzi nebom a zemou a my všetko nevieme. Ak je to len fantázia, prejde ho to.
A ak je to pravda, tak ho podporte – a uvidí sa, čo z toho bude.“

Moja mama mi nikdy nebránila. Nechala ma ísť vlastnou cestou, bez nátlaku, bez strachu.
A to bolo nesmierne dôležité.

Keď som mal desať rokov, v mojej detskej duši sa prvýkrát objavilo vedomie, že toto nie je len obyčajný záujem. Vtedy to ešte nebolo racionálne rozhodnutie, skôr hlboká fascinácia tým, čo som vnímal, počúval a postupne spoznával. Ale už tam bol pocit, že je to niečo viac.

A naplno sa to potvrdilo v pätnástich rokoch, keď som sa stal najmladším majstrom mágie v histórii spoločenstiev Kamenná Ruža a Anách. Vtedy už nešlo o fascináciu.
Bola to cesta, ktorú som si vedome zvolil a ktorú som odvtedy nikdy neopustil.

Čo ťa na mágii oslovilo najviac na začiatku a čo ju pre teba definuje dnes?

Na začiatku ma na mágii oslovovalo najmä to, že mi dávala zmysel. Svet, tak ako mi ho opisovali dospelí, mi nikdy úplne nesedel. V mágii som našiel jazyk, ktorým sa dali pomenovať veci, ktoré som vnímal, ale nevedel som ich zaradiť. Nebola to túžba po moci ani po výnimočnosti. Bola to skôr úľava, že existuje priestor, kde nie som „čudný“, ale kde to, čo vnímam, má svoje miesto.

Ako dieťa som mágiu vnímal cez fascináciu – cez príbehy, bytosti, symboly a pocit, že realita je širšia, než sa na prvý pohľad zdá. Bola to spontánna radosť z objavovania a pocit, že svet nie je uzavretý a definitívny.

Dnes je pre mňa mágia niečím úplne iným. Definuje ju zodpovednosť, disciplína a schopnosť rozlišovať. Už ju nevnímam ako niečo tajomné či vzrušujúce, ale ako nástroj porozumenia – sebe, ľuďom aj procesom, ktoré sa odohrávajú pod povrchom reality.

Mágia je pre mňa dnes predovšetkým spôsob, ako zostať v rovnováhe. Ako neublížiť – sebe ani iným. Ako vedieť, kedy konať a kedy nekonať. A možno práve v tom je jej najväčšia sila: že ma naučila, že nie všetko, čo je možné, je aj potrebné.

Ako sa zmenil tvoj pohľad na mágiu v priebehu rokov osobnej praxe?

Zmenilo sa prakticky všetko. Mágia pre mňa už dávno nie je niečím oddeleným od bežného života ani niečím výnimočným, čo sa „zapína“ pri rituáloch. Po takmer štyridsiatich troch rokoch osobnej praxe ju vnímam ako súčasť reality, nie ako jej alternatívu.

Kým na začiatku som mágiu vnímal cez učenie, techniky a skúšanie vlastných hraníc, dnes ju vnímam ako spôsob bytia. Je to schopnosť čítať situácie, rozumieť procesom a reagovať primerane – nie silou, ale porozumením. Čím dlhšie človek praktizuje, tým menej potrebuje vonkajšie nástroje a tým viac sa opiera o vnútornú skúsenosť.

Zmenil sa aj môj vzťah k moci. To, čo kedysi pôsobilo ako cieľ, dnes vnímam skôr ako skúšku.
Skutočná mágia sa podľa mňa neprejavuje v tom, čo dokážeme ovplyvniť, ale v tom, čo dokážeme vedome nechať tak. V schopnosti nezasahovať tam, kde by zásah narušil prirodzený vývoj vecí.

Dnes viem, že mágia nie je o prekonávaní reality, ale o jej pochopení. A čím hlbšie človek ide, tým viac si uvedomuje, že najnáročnejšia a zároveň najdôležitejšia práca sa odohráva nie navonok, ale v ňom samotnom.

Keď som bol mladý, prirodzene som skúšal svoje hranice. Na každú výzvu som reagoval tým, že som do nej išiel. Bol som fyzicky vo veľmi dobrej kondícii, venoval som sa športu na amatérskej úrovni a to mi dávalo aj istú duševnú vyrovnanosť. Zároveň som však býval prchký. Veci som riešil hneď, často impulzívne, bez odstupu. Mal som pocit, že ak niečo viem ovplyvniť, treba to urobiť okamžite.

Práve mágia ma postupne naučila inému prístupu. Nie tým, že by ma brzdila, ale tým, že mi dala vnútornú disciplínu. Naučila ma rozlišovať, kedy konať a kedy počkať. Kedy zasiahnuť a kedy nechať veci dozrieť samé. Čím viac skúseností človek získa, tým menej potrebuje dokazovať silu navonok.

Dnes som pokojnejší nie preto, že by som stratil energiu alebo schopnosť reagovať, ale preto, že viem, že nie všetko si vyžaduje okamžitú reakciu. Mágia ma naučila pracovať so sebou skôr, než s okolím.
A práve v tom vidím jej najväčší prínos – nie v technikách, ale v schopnosti udržať vnútornú rovnováhu aj v situáciách, ktoré by ma kedysi vyprovokovali.

Dnes viem, že mágia nie je o prekonávaní reality, ale o jej pochopení. A čím hlbšie človek ide, tým viac si uvedomuje, že najnáročnejšia a zároveň najdôležitejšia práca sa odohráva nie navonok, ale v ňom samotnom.

Písanie a verejné zdieľanie skúseností

Čo ťa viedlo k tomu, aby si svoje skúsenosti nezačal len žiť, ale aj zapisovať a publikovať?

Na začiatku to bol čisto praktický dôvod. Moji žiaci sa medzi sebou začali hašteriť o tom, či som danú tému povedal tak alebo onak. Dokonca sa objavili situácie, keď ma presviedčali, že som niečo povedal inak, než som to v skutočnosti povedal ja sám. Vtedy som si uvedomil, že takto to ďalej nejde.

Povedal som si, že dosť – a rozhodol som sa jednotlivé veci, ktoré učím, začať zapisovať.
Nie preto, aby som si vytváral autoritu na papieri, ale aby nevznikali polemiky o tom, čo som kedy a ako učil. Písaný text vytvoril pevný bod, ku ktorému sa dalo vrátiť.

Postupne sa ukázalo, že písanie nie je len pomocou pre žiakov, ale aj pre mňa samotného.
Počas výučby si človek jednoducho nemôže spomenúť na všetky súvislosti, upozornenia a detaily, ktoré ku konkrétnym technikám alebo učeniu patria. Text mi umožnil zachytiť to, čo by inak zostalo nepovedané alebo zabudnuté.

Ďalším dôvodom bola kontinuita učenia. Ak má byť poznanie odovzdávané ďalej bez toho, aby sa časom deformovalo podľa pamäte jednotlivcov, musí mať stabilnú podobu.
Písanie sa stalo spôsobom, ako zabrániť tomu, aby sa učenie menilo, skracovalo alebo prispôsobovalo podľa osobných interpretácií.

A napokon, čím viac času plynulo, tým viac som cítil potrebu zanechať za sebou niečo, čo sa nestratí. Nie ako osobný odkaz, ale ako uchované učenie, ku ktorému sa bude dať vrátiť aj vtedy, keď tu už ja osobne nebudem.

A napokon sa to počas rokov prirodzene rozvinulo ešte ďalej. Z pôvodnej práce, ktorá mala približne 54 strán A4, postupne vznikol rozsiahly systém učenia. Dnes majú texty určené pre stupne HS1 až HS6 približne 1300 strán A4 a materiály pre HS7 až HS8 ďalších približne 820 strán A4.

Samozrejme, nevzniklo to naraz. Moje knihy mágie sa rozširovali postupne, presne podľa potreby. Často to bolo o jednoduchom uvedomení: „Toto som v prvej, druhej či tretej knihe mágie zabudol, no pritom to učím a pracujem s tým.“ A tak sa texty dopĺňali, opravovali a rozširovali.

Nie preto, aby rástli objemom, ale preto, aby čo najvernejšie zachytávali to, čo sa reálne učí a praktizuje. Dnes môžem povedať, že tento súbor obsahuje približne 90 až 95 percent môjho učenia.

Zvyšné percentá tam nie sú preto, že by som sa nechcel podeliť. Skôr preto, že viem, že niektoré veci by sa ešte dali rozpísať hlbšie, presnejšie a s väčším odstupom času. A to je v poriadku. Učenie nie je uzavretý systém – je to živý proces, ktorý dozrieva spolu s človekom, ktorý ho nesie.

A keď sa na to pozriem spätne, uvedomujem si ešte jednu dôležitú vec – celé toto písanie kníh mágie mi v skutočnosti trvalo takmer tridsať rokov. Nešlo o jednorazový projekt ani o súvislé písanie bez prestávok. Bolo to postupné zaznamenávanie praxe, skúseností, omylov, návratov a dozrievania.

Za týmito textami sú tisíce hodín práce – písania, prepisovania, dopĺňania, opravovania aj premýšľania nad tým, ako veci pomenovať presne a zrozumiteľne. Každá časť vznikala v inom období života, s iným pohľadom a inou mierou pochopenia.

Práve preto dnes vnímam tieto texty nie ako hotové dielo, ale ako záznam cesty, ktorá sa vyvíjala spolu so mnou. A možno aj vďaka tomu dokážu osloviť ľudí na rôznych úrovniach – pretože vznikali v rôznych fázach tej istej cesty.

A nakoniec som sa rozpísal tak, že som pre Selekciu napísal 34 alebo 35 odborných prác a napísal aj vydal sedem kníh, pričom ôsma je práve v procese písania. Z nich je jedna – tá posledná – rozprávková, pretože si ju vyžiadala moja vnučka. Povedala mi: „Dedo, ak vieš písať pre dospelých, napíš aj mne rozprávkovú o koníkoch.“

Vnímaš písanie skôr ako dokumentovanie cesty, alebo ako súčasť samotnej magickej práce?

Dnes to už nevnímam ako dve oddelené veci. Na začiatku bolo písanie skôr potreba pre žiakov a potom dokumentovaním cesty – snahou zachytiť to, čo učím, čo robím a čo sa osvedčilo v praxi. Postupne sa však ukázalo, že samotný proces písania je súčasťou magickej práce.

Keď niečo zapisujem, musím si to v sebe znovu prejsť, preveriť, pomenovať presne a bez nánosu dojmov. Písanie ma núti k disciplíne myslenia a k poctivosti voči sebe samému.
Veci, ktoré sa v praxi dejú intuitívne alebo samozrejme, musia v texte obstáť aj bez osobnej prítomnosti mága.
A to je silná skúška.

Zároveň vnímam písanie ako spôsob ukotvenia. Mágia je živý proces, ktorý sa odohráva v čase, v priestore a vo vzťahoch. Text jej dáva stabilný tvar, aby sa nestrácala, nedeformovala a aby sa k nej dalo vracať aj s odstupom rokov.

Takže ak by som to mal pomenovať jednoducho – písanie je pre mňa dnes pokračovaním praxe iným spôsobom. Nie náhradou mágie, ale jej prehĺbením. Je to práca, ktorá sa možno navonok javí ako tichá, ale vnútorne je rovnako náročná a zodpovedná ako akýkoľvek iný magický zásah.

Podľa čoho rozlišuješ, čo je vhodné zverejniť verejne a čo má zostať len v rámci výučby Selekcie?

Rozlišujem to veľmi vedome. To, čo píšem na svoju stránku alebo na blogy Selekcie, má iný charakter než samotné učenie. Verejné texty sú písané tak, aby boli zaujímavé, podnetné a pravdivé, ale zároveň bezpečné. Dávam si veľký pozor na to, aby som učenie nedával „len tak von“ na verejnosť, pretože výučba má svoje zákonitosti a svoje riziká.

Učenie je niečo úplne iné než písanie článkov. Nie je určené na náhodné čítanie ani na okamžitú spotrebu. Učenie vyžaduje kontext, vedenie, skúsenosť a zodpovednosť. Preto to, čo patrí do výučby, zostáva vo výučbe.

Ak sa niekto stane mojím žiakom alebo členom Spoločenstva Selekcia, situácia sa zásadne mení. Žiakov učíme zodpovedne, systematicky a bez skrytých či zamlčaných informácií. Jediným kritériom mlčania nie je neochota podeliť sa, ale stupeň, kam sa žiak na svojej ceste dostane.

Kde človek dôjde na určitý hierarchický stupeň, tam sa dozvie všetko – na sto percent a presne tak, ako to má byť. Nie skôr, nie neskôr. Nie preto, že by sme niečo tajili, ale preto, že každé poznanie má svoj čas a svoju mieru zodpovednosti.

Máš pocit, že niektoré texty vznikajú až vtedy, keď na ne dozrieš s odstupom času?

Áno, moje texty museli dozrieť, ale nie spôsobom, ako dozrieva ovocie na strome.
Dozrievali ako skúsenosť.
Každá technika, ktorú som zapísal a začal učiť, bola mnohokrát odskúšaná v praxi.
Nie raz, nie náhodou, ale opakovane a v rôznych situáciách. Až keď som videl, že funguje stabilne a predvídateľne, považoval som ju za hodnú zápisu.

To, čo sa neosvedčilo, som jednoducho ani nepísal. Ani ako zaujímavosť. Nevidel som dôvod zaznamenávať niečo, čo nefunguje alebo čo nemá dlhodobý zmysel. Písanie pre mňa nikdy nebolo o množstve, ale o kvalite a zodpovednosti.

Dnes, po mnohých rokoch praxe, keď mám za sebou veľa žiakov, z ktorých sa stali kolegovia, a keď oni sami dokázali, že tieto techniky fungujú aj mimo mojej osobnej praxe, môžem povedať, že navonok išlo len to, čo bolo skutočne dozreté.

Zároveň považujem za dôležité povedať aj to, že ani jedna technika, ktorú učím, nie je kopírovaná ani prevzatá od niekoho iného. Všetky vznikli z mojej vlastnej praxe, skúseností a dlhoročného overovania. Som ich autorom a nesiem za ne plnú zodpovednosť – práve preto som si mohol dovoliť učiť ich ďalej.

Reakcie ľudí a osobný kontakt

Ozývajú sa ti ľudia po prečítaní tvojich príspevkov? Aký typ reakcií sa opakuje najčastejšie?

Nemôžem povedať, že by to bolo časté alebo masové, ale áno – stáva sa to. Po prečítaní niektorých príspevkov sa mi ľudia ozývajú. Väčšinou nejde o povrchné reakcie ani o senzáciechtivé otázky.
Skôr ide o tiché, osobné správy, v ktorých ľudia píšu, že sa v texte našli, že im niečo pomenovalo stav, ktorý dlhšie nevedeli uchopiť, alebo že im text pomohol niečo si ujasniť.

Najčastejšie sa opakuje potreba porozumenia, nie okamžité riešenie. Ľudia nehľadajú zázrak ani rýchlu odpoveď, skôr potvrdenie, že to, čo prežívajú, má zmysel a že v tom nie sú sami.
Niekedy ide len o poďakovanie, inokedy o otázku, či je normálne cítiť veci, ktoré opisujem.

A práve tieto reakcie považujem za najhodnotnejšie. Nie sú hlasné, ale sú úprimné.
A potvrdzujú mi, že písanie má zmysel aj vtedy, keď nedosiahne veľké publikum, ale dotkne sa správnych ľudí.

Sú to skôr ľudia zo Selekcie, alebo aj úplne cudzí, ktorí ťa osobne nepoznajú?

Samozrejme, častejšie sa mi ozývajú kolegovia zo Selekcie, pretože poznajú kontext, jazyk aj širšie súvislosti toho, o čom píšem. Pre nich sú niektoré texty pokračovaním výučby alebo rozšírením tém, ktoré spolu žijeme v praxi.

Zároveň sa však ozývajú aj úplne cudzí ľudia, ktorí ma osobne nepoznajú a nemajú žiadnu väzbu na Selekciu. Práve to ma často prekvapí najviac. Títo ľudia reagujú skôr na vnútornú rovinu textov než na samotnú mágiu. Píšu mi, že ich oslovila úprimnosť, pokojný tón alebo to, že som pomenoval niečo, čo sami dlho cítili, ale nevedeli to uchopiť slovami.

Tieto reakcie beriem ako potvrdenie, že niektoré veci majú presah aj mimo konkrétneho spoločenstva. Že ak je text napísaný pravdivo a bez potreby presviedčať, dokáže si nájsť cestu aj k ľuďom, ktorí stoja úplne inde.

Čo ľudia najčastejšie hľadajú, keď sa ti ozvú – pomoc, odpovede, potvrdenie, alebo len rozhovor?

Dá sa povedať, že v samotnej otázke je už odpoveď. Keď sa mi ľudia ozvú, väčšinou nehľadajú len jednu konkrétnu vec. Je to kombinácia všetkého – trochu pomoci, trochu odpovedí, niekedy potvrdenie vlastného vnútorného prežívania a inokedy len obyčajný ľudský rozhovor.

Niektorí chcú mať istotu, že to, čo cítia alebo prežívajú, nie je „mimo reality“.
Iní potrebujú pomenovať situáciu, v ktorej sa nachádzajú, bez toho, aby im niekto hneď radil alebo zasahoval.
A sú aj takí, ktorí vlastne nič konkrétne nechcú vyriešiť – len potrebujú, aby ich niekto vypočul a bral vážne.

Práve táto rôznorodosť mi potvrdzuje, že ľudia nehľadajú hotové návody. Skôr hľadajú pochopenie, orientáciu a pokoj, z ktorého sa potom dokážu pohnúť ďalej vlastným smerom.

Stáva sa, že ťa niekto požiada o osobné stretnutie? Ako k takýmto žiadostiam pristupuješ?

Áno, stáva sa to, aj keď nie veľmi často. Občas ma niekto požiada o osobné stretnutie.
Zaujímavé však je, že práve v týchto prípadoch sa často stane, že sa dotyčný následne odmlčí a už sa neozve, hoci so stretnutím bez problémov súhlasím.

Priznám sa, že ma to kedysi prekvapovalo. Postupne som však pochopil, že niektorí ľudia zrejme očakávajú niečo iné – možno predstavu nedostupného, utajeného alebo „vzdialeného“ mága, ku ktorému sa len tak nedá dostať. Keď zistia, že reagujem normálne, vecne a som ochotný sa stretnúť, ich vlastné predstavy sa s realitou nestretnú.

Opak je totiž pravdou. Nehrám sa na nedosiahnuteľnosť ani na výnimočnosť. Ak má stretnutie zmysel, som otvorený a prístupný. Zároveň však rešpektujem, že nie každý je v skutočnosti pripravený urobiť ten krok, o ktorý si najprv sám povie. A to je v poriadku – aj to je súčasť cesty každého človeka.

Hranice, klienti a zodpovednosť

Podľa čoho sa rozhoduješ, či niekomu pomoc poskytneš, alebo ju odmietneš?

Pri rozhodovaní, či niekomu pomoc poskytnem alebo ju odmietnem, nehrám sa na všemocnosť ani na automatického riešiteľa všetkého. Základným kritériom je pre mňa to, či má pomoc zmysel a či je o ňu žiadané vedome a úprimne, nie zo zúfalstva alebo túžby po rýchlom zázraku.

Veľmi pozorne vnímam, s akým nastavením človek prichádza. Či je ochotný niesť zodpovednosť za seba, či chápe, že pomoc nie je pasívny akt, ale proces, na ktorom sa musí aktívne podieľať.
Ak vidím, že niekto očakáva, že zaňho niekto „urobí prácu“ alebo mu vyrieši život bez jeho účasti, vtedy pomoc neposkytujem.

Rovnako dôležité je pre mňa aj to, či do danej veci vôbec zasahovať patrí. Sú situácie, kde by zásah nebol pomocou, ale narušením prirodzeného vývoja, lekcie alebo procesu, ktorým si človek musí prejsť sám. V takých prípadoch je odmietnutie zodpovednejšie než zásah.

Pomoc poskytujem tam, kde cítim, že môže byť skutočne užitočná, bezpečná a eticky správna.
A pomoc odmietam tam, kde by som tým niekomu uškodil – aj keby si to v danej chvíli sám želal.

Stalo sa ti, že si potenciálnemu klientovi povedal, že určitú vec neurobíš, hoci o ňu žiadal?

Áno, stalo sa to. Nie každú požiadavku je možné alebo správne splniť. Sú veci, do ktorých jednoducho nezasahujem, najmä ak by zásah znamenal obchádzanie zodpovednosti, manipuláciu s inými alebo narušenie prirodzeného procesu, ktorým si má človek prejsť sám.

Povedať „nie“ vnímam ako súčasť zodpovednej praxe. Neodmietam človeka, ale konkrétnu požiadavku, o ktorej viem, že by mu v konečnom dôsledku nepomohla.

Kde máš dnes jasne nastavenú hranicu toho, do čoho ešte zasahuješ a kam už nie?

Hranicu mám tam, kde by zásah nahrádzal osobnú zodpovednosť človeka alebo mu bral možnosť vlastného vývoja – typicky napríklad pri manipulovaní vzťahov partnerov či bývalých partnerov. Pomáham pri podpore, stabilizácii a pochopení situácie, nie však pri ovládaní vôle druhého človeka alebo umelom udržiavaní nefunkčných vzťahov.

Ako ľudia zvyčajne reagujú, keď ich žiadosť odmietneš?

Reakcie sú rôzne. Niektorí reagujú negatívne, najmä ak mali silné očakávania alebo si predstavovali rýchle riešenie. Iní moje rozhodnutie akceptujú, keď pochopia, že niektoré veci vedome nerobím.
A sú aj takí, ktorí to zoberú úplne normálne, s rešpektom, ako prirodzenú súčasť hraníc, ktoré má každý zodpovedný mág.

Učenie, kolegovia a žiaci

Učíš stále aktívne, alebo sa tvoja rola v Selekcii v posledných rokoch zmenila?

Dnes už neučím aktívne v tom zmysle ako kedysi. Do výučby vstupujem najmä vtedy, keď ma o to kolegovia požiadajú – ak je potrebné pomôcť, usmerniť alebo doplniť niečo podstatné.
Zároveň mám ešte niekoľko osobných žiakov, ktorým som výučbu sľúbil, a dané slovo treba dodržať.

V bežnej výučbe v Centrále Spoločenstva Selekcia som skôr prísediacim, ktorý občas niečo doplní alebo uvedie na pravú mieru. Terénnej výučby sa zúčastňujem už len minimálne, najmä pre môj zdravotný stav. A ak sa výučba koná mimo Centrály v inom meste, spravidla sa jej nezúčastňujem vôbec.

A úprimne – kolegovia, ktorí dnes učia, to zvládajú veľmi dobre. Nepotrebujú ma mať neustále „za chrbtom“. To považujem za prirodzený a zdravý vývoj celej Selekcie.

Ako dnes vnímaš svojich kolegov – vidíš ich ešte ako žiakov, alebo už ako samostatných mágov?

Kolegov vnímam podľa dosiahnutého hierarchického stupňa a reálnej praxe, nie formálne.
Kto dosiahne stupeň HS5 – Majster Nižšieho Rádu, považujem ho za kolegu. V tom momente totiž naplnil svoj predchádzajúci stupeň – Majster, a preukázal majstrovstvo a schopnosť niesť zodpovednosť.

Samozrejme, skúsenosti sa vždy dajú prehlbovať a každý mág má kam rásť – to platí pre všetkých bez výnimky. No od HS5 už nejde len o žiaka. Je to človek, ktorý vie pracovať, chápe súvislosti a dokáže stáť samostatne.

Aj preto, ak je to v rámci ich schopností a pripravenosti, posúvam im klientov, aby získali čo najviac reálnej praxe. Teória sama o sebe z nikoho mága neurobí. Prax áno.

Ja som si svoje odpracoval. Priestor musia dostať aj tí, ktorí dozreli do bodu, že ho dokážu niesť. Takto to vnímam a považujem to za prirodzený a zdravý vývoj Selekcie.

Je pre teba dôležité, aby sa žiak časom osamostatnil a prestal ťa potrebovať?

Áno, je to pre mňa veľmi dôležité. Ak by žiak zostal dlhodobo závislý na učiteľovi, nie je to znak dobrej výučby, ale jej zlyhania. Cieľom učenia nie je vytvoriť závislosť, ale samostatnosť.

Učiteľ má žiaka viesť tak, aby časom prestal učiteľa potrebovať v zmysle opory pri každom kroku.
To neznamená prerušenie vzťahu alebo úcty, ale prirodzený posun – z pozície žiaka do pozície rovnocenného mága, ktorý vie stáť pevne sám.

Ak žiak dospeje do bodu, keď sa dokáže rozhodovať, niesť dôsledky a pracovať bez neustáleho uisťovania, vtedy viem, že výučba mala zmysel. A presne o to mi vždy išlo.

A dodám, že učiteľ je len taký dobrý, aký je žiak, ktorého viedol a učil.

Podľa čoho spoznáš, že niekto už nie je len žiak, ale mág, ktorý stojí pevne sám?

Spoznám to podľa toho, ako sa správa a ako koná – nie podľa toho, čo hovorí alebo ako sa prezentuje.

Mág, ktorý stojí pevne sám, nepanikári, keď veci nejdú podľa plánu, nepotrebuje neustále potvrdenie zvonka a vie niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Jeho konanie je pokojné, rozvážne a má v ňom poriadok. Nehľadá skratky, nehľadá senzácie a nehrá sa na niečo, čo ešte nie je.

Zároveň viem, že už nie je len žiakom vtedy, keď dokáže povedať „nie“, keď vie zastaviť prácu, ak cíti, že to nie je správne, a keď chápe, že nie všetko treba riešiť silou alebo zásahom.
Pevne stojaci mág sa pozná podľa toho, že má hranice – voči sebe aj voči druhým.

Jednoducho povedané: učiteľ už vtedy nie je potrebný ako opora, ale zostáva ako rešpektovaný bod. A to je moment, keď viem, že dotyčný stojí sám.

Ako sa zmenil tvoj pohľad na výučbu oproti obdobiu, keď si začínal učiť?

Môj pohľad na výučbu sa zásadne zmenil. Keď som začínal učiť, bolo to pre mňa ťažké, pretože nikto ma nikdy neučil, ako učiť. Tento smer som neštudoval ani v civilnom živote, jednoducho som do toho vstúpil tak, ako som vedel. Fungoval som systémom pokus – omyl – úspech.

Učil som systémom, pri ktorom som vždy hovoril, že nemusíte robiť nič, čo by som pred vami neurobil ja sám. Platilo to aj pre fyzickú prípravu, pretože v tých časoch som neučil len mágiu, ale aj to, ako sa pohybovať v teréne, ako ovládať vlastné telo a jeho sily. Bolo to o schopnosti cítiť energiu tela, pracovať s ňou a prekonávať prekážky, ktoré nám stáli v ceste – v teréne aj v živote. 

Po rokoch mi jedna kolegyňa, ktorá ma zažila učiť v rôznych obdobiach, povedala, že som sa oproti začiatkom výrazne posunul a zlepšil. A mala pravdu. Neskôr sme spolu s kolegami opäť metódou pokus–omyl začali hľadať správnu formu výučby, systém, poradie krokov a načasovanie jednotlivých tém.

Dnes už výučba v Selekcii má jasnú štruktúru. Tí, ktorí učia, vedia, ako postupovať, kedy pritlačiť a kedy naopak spomaliť. Zároveň však viem, že žiadny systém nie je univerzálny. Všetko vždy závisí aj od toho, koho práve učíme, pretože každý človek sa posúva iným tempom, iným spôsobom a má iné limity aj predpoklady.

A práve toto je dnes pre mňa najdôležitejšie poznanie: výučba nie je o tom, tlačiť všetkých rovnakým smerom, ale vedieť čítať človeka pred sebou.

Spolupráca a samostatnosť

Spolupracuješ dnes s inými mágmi a liečiteľmi, alebo si skôr samostatný typ?

Nikdy som nebol solitér. Už od začiatku som bral žiakov so sebou do praxe, aby videli reálnu prácu, nie len teóriu. Vždy som klientovi otvorene povedal, že nebudem sám, že mám pri sebe žiakov, ktorí sa potrebujú učiť v realite – a našťastie s tým nikdy nebol problém.

Postupom času sa z týchto žiakov stali kolegovia a spolupráca mi zostala prirodzenou súčasťou práce dodnes. Spolupracujem vždy vtedy, keď to tak cítim a keď to má zmysel. Napokon aj nedávno som o spoluprácu požiadal predsa ja teba kolegyňa Vhiolynta aj kolegu Chárona a spolupracujem aj s Regulusom, ako liečiteľom. V rámci vnútorného chodu Selekcie som sa pri rôznych technicko-administratívnych záležitostiach sa opieram aj o spoluprácu s kolegom Znachorom.

Nevidím dôvod, prečo by som sa mal s niečím trápiť sám, keď som si vychoval schopných mágov a kolegov. Nikdy som sa nehanbil spolupracovať s tými, ktorých som kedysi učil – a takto to bolo vždy, či už išlo o Araxes, Pandoru Nimue, Taru, Anubisa a v neposlednej rade aj s kolegami Luisom a Nekromanom – ktorého identita je tajená vzhľadom na jeho činnosť a mnohí si myslia, že som to ja. Samozrejme blízko spolupracujem aj s tebou  (Vhiolyntou) a aj ďalšími kolegami.
Pre mňa je to prirodzený vývoj a znak zdravej magickej praxe.

Čo je pre teba v spolupráci s inými najdôležitejšie – odbornosť, charakter alebo skúsenosť?

Najdôležitejší je pre mňa charakter.
Odbornosť aj skúsenosť sa dajú časom nadobudnúť, ale charakter človeka nie. Ak je charakter pevný, etický a čitateľný, potom má spolupráca zmysel a dá sa na nej stavať.

Stalo sa ti, že si spoluprácu s niekým vedome ukončil, pretože si cítil, že to nejde správnym smerom?

Áno, žiaľ sa to stalo viackrát.
Vždy to však nebolo o odbornosti ani o schopnostiach, ale o charaktere. Keď cítim, že spolupráca nejde správnym smerom, že sa stráca etika, úprimnosť alebo zodpovednosť, radšej ju vedome ukončím. V takých prípadoch nemá zmysel pokračovať, nech sú schopnosti akokoľvek veľké.
Tu samozrejme nebudem ich menovať.  

Pauza, hranice a vnútorná rovnováha

Čo ťa naučili roky praxe o únave, hraniciach a potrebe pauzy?

Roky praxe ma naučili, že únava nie je slabosť, ale informácia. Že hranice nie sú prekážkou, ale ochranou – pre mága aj pre jeho okolie. Pauzu u seba aj u kolegov vnímam úplne normálne.
Proste to občas príde a netreba to brať dramaticky ani ako zlyhanie.

V mágii sa nič nesmie siliť. Keď človek tlačí cez seba, výsledkom nie je sila, ale chaos, vyčerpanie alebo chyba. Pauza je často práve tým momentom, keď sa veci vnútri usadia a pochopenie dozrie.
Naučil som sa rešpektovať rytmus – svoj aj cudzí – a veriť, že návrat príde vtedy, keď má.

Vnímaš pauzu ako zlyhanie, alebo ako prirodzenú súčasť cesty mága?

Pauzu nevnímam ako zlyhanie, ale ako prirodzenú súčasť cesty mága. Každá dlhá a poctivá práca si vyžaduje čas na stíšenie, spracovanie a návrat k rovnováhe. Zlyhaním by bolo ísť ďalej nasilu, bez rešpektu k sebe a svojim hraniciam. Pauza niekedy nie je ústup, ale práve naopak – krok, ktorý umožní ísť ďalej čistejšie a pevnejšie.

Ako dnes vnímaš svoju vlastnú magickú prax – je pokojnejšia, presnejšia, hlbšia?

Dnes ju vnímam ako pokojnejšiu, presnejšiu a hlavne hlbšiu. Už nemám potrebu dokazovať silu ani skúšať hranice len preto, že sa to dá. Práca je tichšia, sústredenejšia a založená na skúsenosti, nie na impulze. Viem presne, kedy konať a kedy nekonať, a práve to považujem za znak zrelosti v mágii. Mágia sa pre mňa stala prirodzenou súčasťou života, nie bojom ani výkonom.

Etika a zodpovednosť mága

Akú úlohu má podľa teba etika v mágii v dnešnej dobe?

Etika má v mágii zásadnú a nenahraditeľnú úlohu. V dnešnej dobe, keď je všetko rýchle, povrchné a často bez následkov, je práve etika tým, čo oddeľuje mágov od ľudí, ktorí sa len hrajú na mágiu.

Etika určuje, kedy konať, kedy nekonať a kedy povedať nie, aj keď by to bolo jednoduchšie alebo výhodnejšie. Bez nej sa z mágie stáva manipulácia a z moci nástroj ega. Pre mňa je etika základom zodpovednej praxe – voči sebe, voči druhým aj voči tomu, s čím v mágii pracujeme.

Má mág právo povedať „nie“ bez vysvetľovania? Prečo áno alebo nie?

Áno, mág má plné právo povedať „nie“ aj bez vysvetľovania. Práve toto právo je súčasťou zodpovednosti a etiky. Mág nie je služobník cudzích želaní ani nástroj na riešenie každého problému.

Niekedy by vysvetľovanie znamenalo zachádzať tam, kam to nie je bezpečné, vhodné alebo potrebné. „Nie“ môže chrániť mága, klienta aj širšie súvislosti, ktoré klient často nevidí. Schopnosť povedať nie je znakom zrelosti, nie odmietania pomoci.

Záver rozhovoru

Ako by si jednou vetou opísal, čo pre teba dnes znamená byť mágom v Selekcii?

Byť mágom v Selekcii pre mňa znamená niesť zodpovednosť za cestu, ktorú som pomáhal vytvoriť, a zároveň zostať jej súčasťou ako človek aj ako mág. Selekciu som založil – je to moje „dieťa“ – no práve preto ju nevnímam ako niečo, čo musím ovládať, ale ako živý priestor, ktorý má rásť, dozrievať a stáť pevne aj bez mojej neustálej prítomnosti.

Čo by si chcel, aby si ľudia odniesli z tvojich textov a tvojej práce, aj keby si už nič ďalšie nenapísal?

Chcel by som, aby si z mojich textov a práce odniesli pocit, že mágia je reálna, ale nie je ľahká ani lacná. Že nejde o senzáciu, moc alebo skratku, ale o dlhodobú cestu zodpovednosti, disciplíny a vnútorného dozrievania.

Ak by som už nikdy nič ďalšie nenapísal, bol by som spokojný, keby ľudia pochopili, že netreba všetkému rozumieť hneď, ale že má zmysel veci prežívať, overovať a nenechať sa uniesť prvým dojmom. Aby si odniesli aj to, že mlčanie, pochybnosť a pauza nie sú slabosťou, ale často nevyhnutnou súčasťou rastu.

A napokon by som chcel, aby v mojich textoch zostala prítomná jedna základná myšlienka:
že mág nikdy nie je nad druhými, ale nesie väčšiu mieru zodpovednosti.
Ak sa niekomu moje slová stali oporou, pomohli mu postaviť sa pevnejšie na vlastné nohy alebo ho priviedli k tomu, aby hľadal pravdu v sebe a nie v cudzích sľuboch, potom mala moja práca zmysel.

PS: Ktorú techniku považuješ za kľúčovú vo svojej praxi?

Vo svojej praxi si vážim každú techniku, pretože sú výsledkom mojej vlastnej cesty, skúseností a poznania – nie sú kopírované od iných. Ak by som však mal jednu vyzdvihnúť, je to technika poznania Mŕtvej energie a práca s ňou.
Práve tento koncept a terminológia sa postupne rozšírili aj do iných skupín a škôl, ktoré ho začali používať. Nevnímam to negatívne – naopak. Beriem to ako dôkaz, že som svojou prácou niekoho priviedol k novému pohľadu a otvoril cestu k hlbšiemu porozumeniu energie, s ktorou sa dovtedy nepracovalo vôbec- a ani tento termín nepoznali.

Záver

Na záver by som chcela povedať, že tento rozhovor nevznikal s cieľom niečo dokazovať alebo vysvetľovať do posledného detailu. Vznikal ako otvorený priestor pre pochopenie, pre pohľad do zákulisia cesty mága, ktorá nie je vždy ľahká, ale je poctivá a zodpovedná.

Verím, že si v ňom každý čitateľ nájde to, čo práve potrebuje – či už potvrdenie, zamyslenie, alebo len tichý pocit, že v tom, čo prežíva, nie je sám. A ak tento rozhovor niekoho privedie k hlbšiemu premýšľaniu, alebo mu pomôže urobiť ďalší krok na vlastnej ceste, potom splnil svoj zmysel.

VK. Vhiolynta