Tento text nie je polemikou proti viere ani útokom na veriacich. Je analytickým vysvetlením, prečo sa vedome a dlhodobo nestotožňujem s katolíckou cirkvou ako inštitucionálnym náboženským systémom, hoci voči nej necítim osobnú nevraživosť. Ide o rozlíšenie medzi náboženstvom ako mocenskou a organizačnou štruktúrou a duchovnosťou ako individuálnym, vnútorným procesom človeka.
Napriek tomuto postoju považujem cirkevné tradície, učenia a dejiny náboženstiev za dôležité a systematicky sa ich snažím študovať a pochopiť – predovšetkým z historického, duchovného a kultúrneho hľadiska. Nie z pozície odmietania, ale z potreby porozumenia
.
Mojím cieľom nie je nikoho presviedčať ani viesť spor. Cieľom je pomenovať dôvody, ktoré sú pre mňa historicky, sociologicky aj osobne konzistentné.
Dlhé roky sa ako laik snažím pochopiť pomery v katolíckej cirkvi – či už prostredníctvom literatúry, televíznych dokumentov, dostupných zdrojov na internete, alebo osobných rozhovorov.
Počas rokov som si zároveň vytvoril vzťahy s viacerými katolíckymi farármi, postavené na vzájomnom rešpekte, a aj tieto skúsenosti významne prispeli k môjmu pohľadu.

Tento text je rozsiahlejší a priamo sa nevenuje mágii, no napriek tomu o nej veľa vypovedá – predovšetkým tým, ako vnímam duchovnosť, autoritu a osobnú cestu poznania.
Okrajovo som sa tejto témy dotkol už v minulosti, no tentoraz ponúkam hlbší a ucelenejší pohľad na problematiku z môjho osobného uhla pohľadu.

Text vznikal priebežne počas troch dní, aby som mal dostatočný priestor premyslieť každú časť a obsiahnuť všetko, čo som považoval za podstatné.

Katolícka cirkev ako historická inštitúcia moci

Katolícka cirkev nie je iba duchovným spoločenstvom. Je jednou z najdlhšie existujúcich inštitúcií moci v dejinách Západu. Po stáročia spoluvytvárala politiku, zákonodarstvo, morálne normy aj model poslušnosti obyvateľstva. Jej vplyv nebol len duchovný, ale aj ekonomický, právny a vojenský.

Tento fakt nemožno obísť romantizovaním viery.

Inštitúcia, ktorá po stáročia legitimizovala kráľov, schvaľovala vojny, vlastnila rozsiahle majetky a regulovala slobodu myslenia, nemôže byť vnímaná len ako nevinný nositeľ duchovna.
Katolícka cirkev si od raného stredoveku budovala postavenie autority, ktorá rozhoduje o tom, čo je správne, hriešne, prípustné a zakázané.
Tento model je hlboko zakorenený aj v modernej podobe cirkvi, hoci sa jeho jazyk navonok zjemnil.

Dogma ako nástroj stabilizácie systému

Jedným zo základných pilierov katolíckej cirkvi je dogma. Dogma nie je iba „učenie“, ale záväzný výklad reality, ktorý nesmie byť spochybnený. Z hľadiska sociológie ide o mechanizmus udržiavania stability moci, nie o podporu individuálneho poznania.

Dogmatický systém učí človeka, čo má veriť, ako má veriť, kedy má konať a komu má dôverovať. Veriaci je zároveň vedený k tomu, aby sa vyhýbal akejkoľvek neposlušnosti voči dogme viery a aby praktizoval tzv. poslušnosť viery, ktorá predpokladá prijatie učenia bez jeho vnútorného spochybňovania.

Súčasťou tohto modelu je aj požiadavka nábožnej poslušnosti rozumu a vôle, teda vnútorného súhlasu s učením cirkvi aj v prípadoch, keď presahuje osobné pochopenie alebo osobnú skúsenosť jednotlivca. Rozum a vôľa majú byť podriadené autorite magistéria.

Vzniká tak nábožensky socializovaný jedinec, ktorý poslúcha autoritu namiesto vlastného vnútorného úsudku. Tento model je síce účinný pri riadení veľkých skupín ľudí, no zároveň systematicky oslabuje osobnú duchovnú zodpovednosť a schopnosť samostatného vnútorného uvažovania.

Práve tu sa dostávame k zásadnému rozdielu medzi inštitucionálnym náboženstvom a slobodnými duchovnými systémami, vrátane tradícií, ktoré pracujú s mágiou.

Mágia nie je postavená na dogme ani na poslušnosti rozumu voči autorite, ale na skúsenosti, individuálnom poznaní a zodpovednosti za dôsledky vlastnej práce.
Neexistuje „jediný správny výklad“, existuje len to, čo funguje v súlade so zákonitosťami reality a vedomia. Rozum aj vôľa majú byť aktívne, nie podriadené.

Spoveď a odpustenie ako psychologický mechanizmus kontroly

Z pohľadu psychológie náboženstva je systém spovede mimoriadne zaujímavý.
Spoveď presúva zodpovednosť za morálne zlyhanie z vnútorného svedomia na vonkajšiu autoritu. Kňaz sa stáva sprostredkovateľom odpustenia, čím vzniká asymetrický vzťah moci.
Pokánie vo forme predpísaných modlitieb alebo úkonov pôsobí ako ventil napätia, nie ako skutočná vnútorná transformácia. Človek má pocit, že problém vyriešil, hoci sa vyhol hlbšiemu sebapoznaniu.

V slobodnej duchovnej ceste, vrátane magických tradícií, takýto únikový mechanizmus neexistuje. Zodpovednosť je neodňateľná. Človek nemá komu „odovzdať vinu“.
Každý zásah, každé rozhodnutie a každá práca s energiou má svoje dôsledky, ktoré sa nedajú obísť ani odrecitovať. To je psychologicky aj eticky náročnejšie, ale oveľa autentickejšie.

Hierarchia a vnútorná infantilizácia veriacich

Katolícka cirkev je striktne hierarchická.
Táto hierarchia vytvára model duchovnej nezrelosti, kde jednotlivec nasleduje, poslúcha a čaká na rozhodnutie zhora.

Pre korektnosť je však potrebné povedať, že hierarchia ako taká nie je problémom sama o sebe. Hierarchická štruktúra existuje aj v iných systémoch – vrátane Selekcie. Rozdiel však spočíva v jej funkcii a zmysle.

V Selekcii hierarchia neslúži na ovládanie myslenia ani potláčanie slobodnej vôle jednotlivca. Nezakladá sa na dogme ani na bezpodmienečnej poslušnosti, ale na rozpoznanie úrovne poznania, skúseností a zodpovednosti, na ktorej sa daný človek nachádza. Každý je vnímaný v rámci hierarchie nie ako podriadený, ale ako adept určitej etapy vývoja.

Hierarchia tu neznamená „mysli za mňa“, ale „uč sa, premýšľaj a postupuj ďalej“.
Slúži ako orientačný rámec výučby, nie ako nástroj kontroly. Jedinec je vedený k vlastnému uvažovaniu, k pochybovaniu, k osobnej skúsenosti a k prevzatiu plnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia.

Kým inštitucionálna cirkev vyžaduje poslušnosť viery, rozumu a vôle, hierarchia v Selekcii predpokladá aktívny rozum, slobodnú vôľu a schopnosť niesť dôsledky vlastných činov. Rozhodovanie nie je delegované na autoritu nad človekom, ale postupne presúvané späť do jeho vlastných rúk.

Zároveň je potrebné zdôrazniť ešte jeden zásadný rozdiel, ktorý sa často mylne prehliada:
sloboda myslenia a konania v mágii neznamená anarchiu.

Systémy, ktoré pracujú s mágiou – vrátane prostredia Selekcie – fungujú na základe jasne definovaných vnútorných zákonov, etických rámcov a stupňov vývoja, nie na základe slepej poslušnosti voči autorite. Každý človek je vnímaný v kontexte úrovne, na ktorej sa v poznaní a praktickej zodpovednosti nachádza. Hierarchia tu neurčuje, kto má pravdu, ale kto má akú mieru skúsenosti a zodpovednosti.

Kolegovia ani žiaci nie sú viazaní bezpodmienečnou poslušnosťou. Neexistuje povinnosť prijať učenie bez rozmýšľania. Nesúhlas nie je chápaný ako ohrozenie poriadku, ale ako prirodzená súčasť procesu poznania. Ak niekto s niečím nesúhlasí, má možnosť o tom otvorene hovoriť, diskutovať a hľadať riešenie v dialógu. A ak sa rozhodne odísť, môže tak urobiť bez nátlaku, vyhrážania či sociálneho vydierania.

Práve táto kombinácia slobodnej vôle, osobnej zodpovednosti a vnútorných pravidiel zabezpečuje, že systém našej mágie funguje stabilne aj bez potreby slepej poslušnosti.
Zákony existujú, ale ich zmyslom je udržanie rovnováhy, nie kontrola myslenia. Autorita tu nie je nástrojom moci, ale dôsledkom poznania a skúsenosti, ktorú si jednotlivec musí sám odpracovať.

V tomto zmysle mágia nepopiera poriadok – odmieta len poslušnosť bez pochopenia.
A práve to je hranica, na ktorej sa slobodná duchovná cesta definitívne rozchádza s inštitucionálnymi cirkevnými modelmi.

Práve v tomto bode sa hierarchia moci mení na hierarchiu poznania – a to je zásadný rozdiel, ktorý určuje, či hierarchia vedie k závislosti, alebo k duchovnej dospelosti.

Spolu s dôrazom na poslušnosť viery a nábožnú poslušnosť rozumu a vôle vzniká model, v ktorom nesúhlas nie je vnímaný ako legitímne hľadanie pravdy, ale ako narušenie poriadku.
Takýto postoj je následne interpretovaný ako odpor voči učeniu, pričom jeho nositeľ býva označený za toho, kto sa odchyľuje od dogmy a implicitne proti nej vystupuje.
Z pohľadu vývoja vedomia ide o infantilizujúci systém, ktorý bráni dosiahnutiu plnej osobnej a duchovnej dospelosti.

Mágia, v podobe v akej ju praktizujem a vyučujem, funguje opačne.
Neexistuje v nej sprostredkovateľ medzi človekom a dôsledkami jeho činov.
Učiteľ neodpúšťa viny a nezbavuje zodpovednosti. Je sprievodcom, nie autoritou, ktorá rozhoduje namiesto adepta. Vnútorná autorita predchádza vonkajšej. Ak sa mýlim, nesiem dôsledky.
Ak konám správne, nerobím to pre pseudo odmenu v budúci možný pobyt v raji.

Moje osobné cirkevné a rodové zázemie

Nie som outsider, ktorý by cirkev poznal len z povrchných zdrojov. Ako dieťa som bol pokrstený v evanjelickej cirkvi, hoci ani túto formu dnes nepraktizujem. Zároveň som s katolíckou cirkvou pokrvne prepojený – po otcovej línii bola rodina katolícka a môj prastarý otec bol katolícky farár.

Môj predok si teda časť desatora vykladal po svojom – mal syna, hoci navonok vystupoval ako jeho krstný otec, nie ako otec v plnom zmysle slova. Na jeho obranu však treba dodať, že môjmu starému otcovi zaplatil štúdium a umožnil mu stať sa učiteľom, ktorý bol svojho času na Slovensku pomerne známou osobnosťou. V istej etape života o ňom vyšli aj pochvalné novinové články ako spomienky na pedagóga, ktorý zanechal viditeľnú stopu.

Starý otec bol učiteľom nielen povolaním, ale aj postojom. Trval na tom, aby deti chodili do školy obuté, upravené a čisté, bez ohľadu na sociálne pomery rodín. Ak niektoré dieťa prišlo špinavé a bolo teplé počasie, osobne ho umyl pri studni, aby mohlo počas vyučovania sedieť v triede čisté a dôstojné. Rovnako dôsledne dbal na to, aby deti navštevovali školu počas celého školského roka, nie iba v zimných mesiacoch, keď nebola práca na poli. Vzdelanie preňho nebolo doplnkom života, ale základom.

Táto rodová skúsenosť ma len utvrdila v presvedčení, že ak sa z desatora alebo viery stane formálna norma spravovaná autoritou, jej výklad sa dokáže prispôsobiť okolnostiam – a často aj potrebám tých, ktorí ju hlásajú.

Aj tento osobný kontext mi umožnil vidieť duchovno zvnútra, nielen zvonka. Moje rozhodnutie preto nie je odmietnutím viery ako takej, ale odmietnutím jej inštitucionalizácie a formalizácie, ktorá sa môže vzdialiť od pôvodného zmyslu.

Selektívny výklad desatora, tolerovanie násilia, spojenectvá s represívnymi režimami či umlčiavanie nepohodlných mysliteľov sú historicky zdokumentovanou realitou, nie subjektívnym názorom.

V slobodných duchovných systémoch, vrátane magických tradícií, takýto rozpor medzi učením a praxou nevzniká v takej miere práve preto, že nejde o masovú inštitúciu moci, ale o individuálnu zodpovednosť jednotlivca.

Slobodná duchovná cesta ako vyššia forma zodpovednosti

Slobodná duchovná cesta nie je rebelstvo voči systému. Je to vedomé prijatie zodpovednosti bez únikového mechanizmu. Neexistuje medzičlánok, ktorý by človeka zbavil dôsledkov vlastných činov. Neexistuje dogma, za ktorú by sa dalo skryť.
Preto hovorím otvorene: slobodná duchovná cesta, vrátane práce s mágiou, je náročnejšia než cirkevná poslušnosť. Vyžaduje vnútornú disciplínu, sebapoznanie, schopnosť pracovať so strachom, vinou aj vlastným tieňom.

Záver: Prečo katolícka cirkev nie je mojím priestorom

Katolícku cirkev neodmietam z nenávisti ani z nevedomosti. Odmietam ju ako systém, ktorý nahrádza vnútornú zodpovednosť vonkajšou autoritou. Moja duchovná cesta je cestou vedomej slobody, nie inštitucionálneho vedenia.

Rešpektujem každého, kto v cirkvi nachádza stabilitu či útechu.

Ja však patrím k tým, pre ktorých duchovno nemôže byť regulované, kontrolované ani sprostredkované. Duchovno je pre mňa osobný vzťah, skúsenosť a práca na sebe – nie systém poslušnosti.

PS:

Cirkvi a rôzne náboženské prúdy sa s mágiou v niečom predsa len prelínajú – v presvedčení, že existuje niečo vyššie, čo presahuje samotného človeka.
V tomto bode sa ešte dokážeme stretnúť. Rozchádzame sa však v tom, čo je tým „vyšším“ princípom, ako k nemu pristupujeme a najmä kto má právo hovoriť v jeho mene.
Kým náboženské inštitúcie si toto právo nárokujú cez dogmu a autoritu, mágia ho kladie na plecia jednotlivca a jeho zodpovednosť.

A je tu ešte jeden rozmer, ktorý je pre mňa osobne zásadný a ktorý neviem obísť ani relativizovať.
To, čo katolíckej cirkvi nedokážem odpustiť – bez ohľadu na neskoršie formálne ospravedlnenia – je systematické vraždenie ľudí, prenasledovanie, mučenie a upaľovanie tých, ktorí mysleli, cítili alebo verili inak. Nielen v mene viery, ale v mene moci a kontroly.

Keď hovorím, že „upaľovali aj mňa“, nehovorím to ako metaforu pre pocit ukrivdenia, ale ako pomenovanie historickej reality, do ktorej by som ako človek s mojím spôsobom uvažovania a práce s duchovnom v tej dobe nevyhnutne patril.

Jediným rozdielom je, že žijem v inom čase.
A to považujem skôr za šťastie dejín než za zásluhu cirkvi.

Aj preto zostávam mimo inštitúcie – nie zo vzdoru, ale z pamäti.
Pretože duchovná cesta, ktorá stratí pamäť na svoje obete, stráca aj morálne právo viesť iných.

PS2:

Katolícka cirkev existuje viac než dvetisíc rokov. To jej nemožno uprieť. Zároveň však platí, že duchovné cesty, učenia a pravdy, z ktorých dnes čerpáme aj my, existovali dávno pred vznikom katolíckej cirkvi – v rôznych kultúrach, podobách a jazykoch.

Kto pretrvá a kto zanikne, sa v tomto živote pravdepodobne nedozvieme. Dejiny si vyberajú vlastným tempom a podľa vlastných zákonitostí.

Jedno však viem s istotou: napriek tomu, že nás nie je veľa, sme tu stále.
A tam, kde myšlienka prežije stáročia či až tisícročia vo vedomí jednotlivcov, nejde o náhodu, ale o silu, ktorá nepotrebuje masovosť ani inštitúciu, aby mala zmysel.

PS3:

Ak sa na to pozriem zo širšieho uhla, väčšina kresťanských denominácií funguje na podobnom princípe: ortodoxnosť učenia, systém príkazov a zákazov, dôraz na poslušnosť autorite a kontrolu správania veriacich. Rozdiely sú často skôr formálne než podstatné.

Existuje však jeden prúd, ktorý podľa môjho názoru presahuje aj rámec klasického cirkevného systému, a tým sú Svedkovia Jehovovi. Z hľadiska sociológie náboženstva ide o uzavretú a vysoko kontrolujúcu komunitu, ktorej mechanizmy sa v mnohých znakoch približujú sektárskemu fungovaniu. Charakteristický je silný vnútorný nátlak, práca so strachom, hrozbami duchovných následkov a najmä tvrdý systém sociálneho vylučovania.

Ak sa jednotlivec rozhodne od tohto spoločenstva odísť alebo začne spochybňovať jeho učenie, často sa stáva nežiaducou osobou, s ktorou sú aktívni členovia povinní prerušiť kontakty – vrátane rodinných a priateľských väzieb. Tento mechanizmus vytvára extrémnu psychologickú záťaž a výrazne sťažuje slobodné rozhodovanie jednotlivca.

Práve tu je hranica, za ktorou už nejde o vieru ani duchovnú cestu, ale o systém kontroly, ktorý nahrádza osobné svedomie kolektívnym nátlakom. A to je presne ten typ duchovného prostredia, od ktorého sa vedome a principiálne dištancujem.

PS4:

Aby text nevyznel tak, že by mi boli iné formy náboženstva bližšie, považujem za férové uviesť aj osobnú skúsenosť z detstva. Mal som možnosť istý čas žiť v bezprostrednom kontakte s moslimským prostredím – nie sprostredkovane ani teoreticky, ale priamo v každodennom živote.

V realite som bol pre nich neveriacim, ktorým v zásade opovrhovali, no napriek tomu som sa s viacerými z nich otvorene rozprával o ich presvedčení. Žil som s nimi v ich rodine, jedol som a spal v ich domácnosti, takže nešlo o sprostredkovanú či vzdialenú skúsenosť.

Okrem iného mi bolo povedané, že keby som ako neveriaci vstúpil do mešity, čakal by ma trest smrti – doslova, že by mi odsekli hlavu a pribili ju pod strop mešity na výstrahu. Tvrdili, že tú hlavu by odsekli meče, ktoré by v tom momente „vyleteli zo zeme“, pretože chránia ich posvätné miesto.

Soňa, domáca a mama mojich priateľov – keďže ako deti sme náboženstvo vôbec neriešili – moslimka, u ktorej som v tom čase žil, mi opakovane zdôrazňovala svoje presvedčenie, že ich náboženstvo je silnejšie než moja mágia.

Práve táto skúsenosť ma jednoznačne utvrdila, že náboženské systémy založené na striktnej kontrole správania, postavenia jednotlivca a bezvýhradnej kolektívnej poslušnosti nie sú prostredím, v ktorom by som chcel žiť – ani osobne, ani ako súčasť spoločnosti.

Nejde o odsudzovanie jednotlivcov, ale o konštatovanie, že určité modely náboženského myslenia sú nezlučiteľné s hodnotami osobnej slobody, dôstojnosti a zodpovednosti jednotlivca, ktoré považujem za zásadné.

Viac sa k tejto téme nechcem vyjadrovať. Považujem však za dôležité povedať, že životná skúsenosť je niekedy presvedčivejšia než teoretické úvahy – a že nie všetko, čo funguje alebo je akceptované inde, je vhodné automaticky prenášať do nášho kultúrneho a spoločenského priestoru.

Ak máte k tomuto príspevku vlastný pohľad či skúsenosť, budem rád, ak mi napíšete komentár alebo správu na adresu: asarat@asarat.sk