Keď sa obzriem späť do rokov, keď som začínal učiť mágiu, cítim v sebe zvláštnu zmes pokoja a úžasu. Bol som mladý, plný energie, a mal som pocit, že mi celý svet patrí. Smrť bola pre mňa niečo vzdialené, cudzie, ako tieň, ktorý sa nikdy nepriblíži. Žil som naplno, učil som s vášňou a veril som, že sila, ktorú v sebe nosím, nemá hraníc.

Od začiatku som učil s nasadením a s absolútnou vierou v to, čo robím. Vždy som žiakom hovoril:
„Nemusíte urobiť nič, čo vám sám nedokážem najprv predviesť.“
A naozaj som im všetko najskôr ukázal. Každý krok, každé cvičenie, každý rituál som si najprv prešiel sám, aby som im mohol ukázať, že mágia nie je len slovo, ale živý prúd, ktorý sa dá uchopiť.

Vtedy som mal sily na rozdávanie. Vodil som svojich žiakov na miesta, kde sa učili ovládať vietor v prírode, vnímať jeho smer a energiu. Viedol som ich do lesov a podzemných prírodných priestorov, kde sa učili cítiť pulz zeme. V kaštieli, ktorý sa stal naším útočiskom poznania, sme prechádzali výučbou, skúškami i zasväteniami. V kaštieli som ich učil sledovať pohyby pozostatkov emočných tiel – ako sa hýbu v priestore, ako reagujú na prítomnosť živej energie a ako sa mení ich pulz, keď sa človek priblíži s rešpektom alebo so strachom. Chodil som s nimi aj na bylinky – lebo našou súčasťou mágie bolo aj spoznanie bylín – jeden môj žiak a kolega v tom bol mimoriadne nadaný a pozná snáď každú bylinu.

Pamätám si, keď niekoľko týždňov neprestával dážď, obloha bola sivá a krajina sa dusila vo vlhkosti. Vtedy som ich učil, ako požiadať prírodu o rovnováhu. Namiešali sme zmes byliniek a minerálov, odniesli ju na lúku a v tichu ju rituálne ponúkli zemi. Obloha sa v ten večer upokojila. Nie preto, že by sme rozkazovali, ale preto, že sme porozumeli.

Zobral som ich aj do výšok, aby sa učili prekonávať strach. Kolegyňa VK. Tara by o tom vedela svoje povedať – občas ma poslala do horúcich pekiel – aj ona bola kedysi žiačkou mágie ako každý iný.
Boli to chvíle, keď sa človek učil nielen o sile energie, ale aj o vlastnej odvahe. Uvedomiť si, že hranice strachu existujú len dovtedy, kým ich duša neprekročí.

Často sa stávalo aj to, že sme sa dohodli na výučbe o 19:00 hodine, ale ja som skončil v práci až okolo 22:30. Unavený som šiel okolo miesta, kde sme sa mali stretnúť, presvedčený, že tam už určite nikto nebude. A oni tam boli – všetci. Čakali ma v tichu, trpezlivo, s vierou, že prídem. A tak som učil – niekedy až do druhej hodiny rána.
Nebolo to výnimočné, stávalo sa to často. Bol som pracovne vyťažený, ale ich záujem o mágiu, ich vnútorný oheň a oddanosť prekonali aj moje oneskorenia. Vedeli, že keď prídem, budem tam celou dušou.

Učil som aj počas sviatkov. Na Vianoce, na Silvestra – vždy, keď to duše žiakov potrebovali.
Privítali sme nový rok nie hlukom ohňostrojov, ale tichým rozjímaním nad svetlom, ktoré v nás pretrváva aj cez zimu.

Bol som im učiteľom, duchovným vodcom i dôverníkom. Pomáhal som im, keď sa trápili, keď hľadali odpovede, keď sa báli. Učil som ich prekonať fyzické slabosti, veriť vlastnému telu aj duši.

Jedno z cvičení, ktoré mali radi, bolo usmerňovanie energie pri vrhaní noža. Nebolo to o sile, ale o presnosti mysle. Keď sa energia sústredí do jedného bodu, nôž zasiahne cieľ bez námahy.
A práve o tom je mágia – o sústredení, o rovnováhe, o spojení tela a ducha. Že to nie je o mágii?
Máš pravdu, nie je – ale bolo to učenie usmernenia energie vo vrhacom noži, aby správne zasiahol ten správny cieľ, ten jeden bod.

Učil som aj to, čo iní považujú za temné – ako spoznať energiu smrti.
Nie preto, aby ju vyhľadávali, ale aby ju rozpoznali, keď sa objaví, a vedeli od nej odísť.
Pamätám si chvíle, keď sme po takejto skúsenosti utekali z miest, ktoré sa náhle zmenili, lebo sme cítili, že sa otvára niečo, čo presahuje ich vtedajšie sily.

V teréne som ich učil vytvárať ochrany bez prítomnosti fyzických múrov, ktoré určujú hranice, pretože mág musí vedieť pracovať aj tam, kde ho nechráni nič iné než jeho vedomie. V tomto bola a aj ďalej je vynikajúca VM. Rúth.  Dal som do toho všetko, čo som mohol.

Učil som, ako prekonať fyzické problémy, ako zvládnuť únavu či bolesť. Neraz som stál pri nich, keď im dochádzali sily, a ukazoval som im, ako nasmerovať energiu, aby sa telo znovu postavilo.
Bol som mnohým psychológom i priateľom, pretože učenie mágie nikdy nebolo len o rituáloch – bolo o človeku, o vnútornej sile, o dôvere.

Učil som, ako sa v teréne pohybovať, ako čítať energiu krajiny, ako rozpoznať, kde je bezpečné miesto na meditáciu a kde sa otvárajú prúdy, ktoré treba rešpektovať. V tých chvíľach sme si uvedomovali, že mágia je aj o spojení s priestorom – že niekedy samotná krajina drží kruh za nás.

Dal som do toho všetko, čo som mohol – svoje dni, noci, čas, sily aj zdravie.
Ale nikdy som to neľutoval, pretože každý žiak, ktorý vtedy stál so mnou v daždi, v tme, na lúke či v lese, vo mne zanechal stopu. A aj dnes, keď sa stretneme, cítim v nich tú istú iskru, ktorú som kedysi zapálil.

Ako mladý som sa však dopúšťal aj chýb. Občas som sa nechal vyprovokovať žiakmi k ukážkam mágie, ktoré boli nebezpečné – o čom by vedela svoje povedať kolegyňa VK. Pandora Nimue.
Nechával som sa strhnúť výzvami, ktoré dnes považujem za riskantné. O čo išlo, nepoviem – je to veľmi citlivé – ale odstupom času si uvedomujem, že to bola mladícka nerozvážnosť.
Avšak beriem to tak, že aj to ma ako mága a učiteľa profilovalo do dnešnej podoby.

Medzi chyby zaraďujem aj takú zdanlivú maličkosť, že svoje deti som nezačal učiť mágiu včas.
Moja najstaršia dcéra mi to teraz s úsmevom, ale i výčitkou pripomenula – že síce k tomu všetkému mali prístup, ale ja som im stále hovoril, že ich začnem učiť, až keď budú mať osemnásť. Dnes viem, že to bola chyba.
Ak to niekto v sebe má, nezáleží na veku, ale na tom, ako k tomu pristúpiš. Ja som vtedy presadzoval názor: „Neberme deťom detstvo.“

No a dnes? Dnes som na tom tak, že moja najstaršia osemročná vnučka do mňa dovtedy húdla, aby som ju učil, až som proste začal. (No najprv ma donútila pre ňu napísať rozprávkovú knihu.) Samozrejme, učím ju primerane jej veku, ale už vie z drahých kameňov cítiť energiu, cíti jej prúdenie a medzi svojimi dlaňami ju vie aj aktivovať.
Možno si poviete, že je to veľmi skoro. Aj ja som sa nad tým zamýšľal, ale na to zareagoval môj syn, ktorý sa tomu tiež venuje, ako môže:
„Ocino, veď ty si bol oveľa mladší, keď si začal.“
A má pravdu, lebo mňa už ako päťročného riešili lekári, či som „normálny“, keďže som hovoril o tieňoch, ktoré žijú v múroch, a o spojení a komunikácii s mŕtvym bratom.

Moja vnučka má podobný dar. Od malička, ako začala plynule hovoriť, nás upozorňovala, že kdečo vo svojej izbičke vidí – a párkrát som musel aj zasiahnuť, aby mala pokoj.

Tak kedy je ten správny čas?
Kedy sa má podporiť v človeku jeho danosť?
Ja som pri deťoch váhal, ale pri vnúčatách – ak budem vidieť, ako pri najstaršej, že to chce – už neváham. Možno aj o tri mesiace mladší vnuk, ktorý ešte ako menší nevedome hýbal vecami, sa raz rozhodne – okrem futbalu – venovať aj tomu. No ešte uvidím, ako sa mladšia vnučka a najmladší vnuk o niekoľko rokov prejavia, lebo teraz sú ešte príliš malí. Avšak ja si počkám.
A ja som už teraz pripravený. Najmä keď ich mamy proti tomu nie sú, lebo v tieni tohto môjho umenia vyrástli.

Dnes by som už mnohé z tých vecí nezvládol fyzicky.
Telo má svoje hranice, ale spomienky zostali živé. A našťastie, medzi nami sú kolegovia, ktorí ma zažili pri sile a vedia dosvedčiť, že všetko, čo dnes učím, som kedysi dokázal. Z tých skúseností neskôr vyrástli aj moje knihy o mágii – nie ako teória, ale ako záznam života, ktorý som prežil v praxi.

Dnes už učím inak – pokojnejšie, hlbšie, so skúsenosťou, ktorú priniesol čas. Ale energia, ktorá ma vtedy viedla, zostala rovnaká. Je to energia poznania, ktorá sa odovzdáva ďalej, z učiteľa na žiaka, zo srdca do srdca.

A možno práve preto môžem dnes povedať, že hoci telo sa oslabuje, duch mága nikdy nie.
Len sa mení jeho hlas – z ohňa sa stáva tichý plameň, ktorý svieti dlhšie.