Kornélia vošla do Grobdeho Siene svetov a bez zaváhania sa vybrala na galériu. Obsluha si ju síce povšimla, ale vedela, že ak má právo vstupu na galériu nemusia to nijako ďalej riešiť. A Kornélia vyšla hore a šla do konkrétnej miestnosti. A tam presne ako čakala našla Penelopu. Ich zvítanie bolo srdečné a šťastné pretože Penelopa už samozrejme vedela o útoku na Kornéliu. A Penelopa bola úprimne rada, že to Kornélia prežila dostala sem do nateraz bezpečného miesta. Obe si objednali následne jedlo a občerstvili sa. Počas jedla sa nijako zvlášť na závažné témy toho, čo sa deje nerozprávali. Ich komunikácia bola pokojná a viac sa sústredili na vynikajúce jedlo, čo mali pred sebou. Potom si objednali nápoje pri ktorých sa porozprávajú. Keď už mali občerstvenie jedlom za sebou Penelopa otvorila vážne témy toho čo sa deje a čo ďalej. Informovala Kornéliu ako to dopadlo s Wilim a aj to čo musia urobiť ďalej.

„Takže Kornélia Ty sa musíš vrátiť ešte raz do archívu a zobrať listiny kde sú spísané formy magickej techniky, vďaka ktorej sa Trevor a Bria naučia pohybovať nadvedomí, v podvedomí, ako aj v spánku, kde ich Ja a ich mozog budú zakaždým úplne inak nastavené. Pretože pri boji budú potrebovať aj viac ako len umenie boja. Budú musieť ísť dole do hĺbky svojho Ja. Nuž milá moja Kornélia a tieto listiny s technikami je nutné doručiť ku Gnómom. Je dôležité, aby sa Trevor a Bria naučili tieto techniky ktoré budú v boji potrebovať. Fantus zariadil, aby ich Gnómský bojovníci naučili bojovať a vďaka tým listinám ich mágovia Gnómov naučia ovládať aj svoje vnútro. Bez týchto listín mágovia Gnómov nebudú veriť, že ich to majú naučiť a aj by ich to neučili tak, ako je to v našich listinách zachytené. Tie listiny obsahujú aj naladenie sa na roviny chápania ako funguje mozog Trevora a Brii. Sú predsa len trošku inými bytosťami ako sú Gnómovia a majú inú aj telesnú konštitúciu. A upozorni ak tam budeš Briu na jej poslanie a že nesmie sa dostať teraz do stavu, žeby čakala od Trevora dieťa. To by zhatilo plány na nadchádzajúci boj vo svete Kerč. Lebo aj keď to možno Bria nevie a možno vie lebo jej to strýko predsa prezradil, ale ona je predurčená na to, aby sa stala na ich svete silnou oporou svojmu bratovi. Jej brat Brewt sa totiž stane o malú chvíľu vodcom sveta Kerč, ale bude po svojom boku potrebovať oporu svojej krvi. A preto ich strýko rozhodol, že Bria sa musí naučiť to všetko čo sa naučila u Wiliho a čo sa ešte naučí pri Gnómoch. Je to preto, aby potom mohla po boku svojho brata bojovať silami a technikami ktoré mágia Kerčanov neovláda.“

„Dobre teda vrátim sa do archívu odnesiem tie listiny tam kde treba. Prečo to však riešime takto? Veď je veľa iných možností?“

„Milá moja Kornélia veľa nevieš o tom čo sa deje v medzi priestore. Medzi priestor obsadili bytosti Harby. Sú v medzi priestore a útočia na každého a zmocnia sa ich životov – zotročia alebo zabijú všetko čo chytia. Takže jediná šanca ako cez medzi priestor prejsť je riskovať a dúfať, že si Ťa nevšimnú. Pretože všetko čo tade posielame neustále odchytia. No niekoľkým sa už podarilo nenápadne prejsť tak, aby ich Harby nezachytili. A tak teda sa o to musíš pokúsiť aj Ty teraz.“

Kornélia, keď započula o bytostiach Harby až ju striaslo. Boli to strašné bytosti ktoré boli nehmotné a dokázali sa prisať a ovládnuť všetko živé i neživé aj všetko hmotné i nehmotné. Pochádzali zo siedmeho kruhu podsvetia a vlastne sa okrem svojich svetov démonických bytostí ani nikdy nevyskytovali nikde inde. Dokonca sa ani nikdy nezjavili tu v Sieni svetov. Boli vo svojich démonických svetoch doteraz uzavretý a nikto nechodil do ich svetov a ani nikdy Harby neopustili svoje svety.

Tu a tam možno prenikli do iného démonického kruhu, ale nie mimo tieto svety. To, že sa odrazu zjavili v medzi priestore bola pre Kornéliu ohromujúce. A reagovala rovnako prekvapene ako všetci čo sa o tom v prvom momente prvý krát o tom dopočuli. Nikto netušil ako to, že sa toto udialo a že došlo ku takémuto narušeniu rovnováhy. No ak už raz sa Harby dostali do medzi priestoru, tak sa tade niekam dostať bol teraz neriešiteľný problém. A jediná šanca ako sa dostať napríklad sem potom už boli len dvere ak do daného priestoru, ak boli odtiaľto smerom tam inštalované. Kornélia mala to šťastie, že z archívu sem viedli dvere. Ale Gnómovia boli trošku bytosti, ktoré sa držali len akoby separovane od ostatných, teda okrem svojich kolónií. Preto smerom ku nim a ani od nich neviedla priama forma prechodu dverami zo Siene Svetov ku nim a späť. A dimenzné brány aj keď sa to nezdalo viedli cez medzi priestor. Aj keď ten kto vstúpil do dimenznej brány mal pocit akoby len prešiel dverami z miestnosti do miestnosti, tak teraz to nebolo tak. V skutočnosti ten kto prechádzal cez dimenznú bránu šiel aj cez medzi priestor a tu teda teraz boli Harby. Harby teraz reálne predĺžili čas v medzipriestore a teda sa akoby neprešlo z jednej miestnosti, či jedného miesta na iné, ale bolo treba v medzi priestore pobudnúť a fyzicky prekonať určitú vzdialenosť a čas. To pretože Harby ovládli aj čas v medzi priestore. A Harby sa zamerali na všetko, čo to teda bola hmotná, či nehmotná bytosť a či len hmotná správa – listina, pergamen, čo tade niekto posielal. Proste nech to bolo čokoľvek všetkého sa zmocnili.

Toto všetko si Kornélia teda už uvedomovala a Penelopa pokračovala vo vysvetľovaní ďalších skutočností.

„Ďalej treba, aby si vedela vznikla koalícia pozostávajúca z Ohnivých Sýlf, ďalej sú tu Ohnivé Salamandry, Vzdušné Sylfy, Plazivci Hmly, niektoré druhy Tieňov sa ku nim pridali tiež. A okrem toho sa pridali Operené hady. Hlavný operený had Kukulkan sa nateraz pohybuje len na planéte Gaia kde je umiestnený Hrad a odkiaľ pochádza Trevor. A samozrejme drahá moja Kornélia počítame s tým, že Kukulkan sa objaví aj vo svete Kerč.

Takže ako počuješ nenápadne a hlavne podivne rýchlo sa sformovala takáto forma koalície.

Ku nám sa pridal ako už aj sama vieš Fantus. Fantus nás vlastne od úvodu koordinuje a dáva dokopy proti koalíciu. Do toho zahrnul aj Trevora a Briu.

Nuž a ďalej Ti poviem, že aj keď útoky sú akoby náhodné a nekoordinované strategicky, tak nejaký zámer za tým ja osobne vidím. Takou silnou koalíciou by vedeli zaútočiť súčasne na planétu Hradu, Xjard, Kerč aj Ješa. A následne na medzi priestorové úrovne sveta Pandoríny a medzi priestor ako taký. No pre nejaký dôvod sa však dejú len malé drobné útoky s malými stratami na životoch. A toto proste milá moja Kornélia nedáva logiku. Nedáva to logiku nikomu prečo na nás ešte nezaútočili plnou silou. Je to ohromná ničiaca sila ktorá nepozná obdobu. No oni len akoby len pichajú v malom, akoby testovali svoje schopnosti. A nikto nevie prečo tomu tak je.“

Kornélia sa zamyslela a ponorila sa do ticha ktoré nastalo. Potrebovala vstrebať všetko to čo počula. Jej samej bolo divné, že mohla uniknúť a že na ňu nezaútočili ďaleko väčšou silou. A ako sa dozvedela už s predchádzajúceho rozhovoru, tak rovnako to bolo u Wiliho. Ak by použili väčšiu silu boli by ich všetkých pozabíjali a to bez toho, žeby im to činilo námahu, ale nepoužili takú silu a či množstvo bytostí na útok, aby sa to skončilo ich smrťou. V tom Kornéliu niečo napadlo a skoro sa neovládla pritom ako to šla Penelope povedať a skoro až vykríkla.

„Penelopa oni hľadajú a sledujú kde sú dvere a priechody do iných svetov a realít. Nechali nás unikať s malými stratami, aby sme unikali do bezpečia a tým im ukázali ďalšie cesty ktoré všetci používame na únik do bezpečia len v prípade akútneho nebezpečia. Oni chcú najprv všetko zmapovať, že kde sú aké prechody aj sem do Siene Svetov a aj do iných realít a svetov. Pretože ak sa každý uzavrie do svojho bezpečia, tak nebude používať vonkajšie prechody realitami. Každý použije tie utajené, ktoré práve v nebezpečenstve sme všetci núdzovo použili, aby sme sa niekde ukryli. Vzdušné Sylfy nás mohli nenápadne sledovať bez toho, aby sa ukázali a len prúdením vzduchu sa posúvali vedno snami a tým vedeli a teda už vedia určiť cestu. Vedia kde, kto sa kade v prípade nebezpečenstva presúva do iných doteraz bezpečných miest. Oni nechcú teda len nadvládu tu ide zrejme o úmysle úplnej genocídy voči nám všetkým. Podľa mňa je to útok Prázdna na nás, aby nastalo a zostalo NIČ !“   

Penelopa sa pri tých slovách vystrela a keď Kornélia dohovorila odrazu sa akoby vyparila nehlučne a po nej ostal len dym na mieste kde sedela. Ak to aj Kornéliu prekvapilo nedalo to najavo a len ticho ďalej sedela uvažovala nad svojimi slovami ďalej. Bola ponorená do svojich myšlienok a to, že Penelopa zmizla ostal po nej len kúsok dymu ju evidentne nevyrušoval. Po chvíli sa odrazu Penelopa zjavila naspäť na svojom mieste a Kornélia zdvihla hlavu a pozrela sa spýtavo na Penelopu. Tá jej priamo povedala, že jej slová boli natoľko závažné, že musela o tom informovať bezodkladne Grobdeho. A len čo to dohovorila sa zjavil v miestnosti aj Grobde. Najprv sa milo zvítal s Kornéliou pretože aj oni dvaja sa poznali už celé veky a aj keď sa teraz nejakú dobu nevideli, tak napriek vážnosti situácie sa najprv venovali krátko tomu, že si povedali kto ako žil a čo má nové teda mimo tejto začínajúcej vojny. Potom Grobde slušne požiadal Kornéliu, či by bola ochotná ešte zopakovať svoje úvahy ktoré povedala Penelope. A tak sa Kornélia rozhovorila a aj pridala niekoľko ďalších postrehov prečo si myslí to, že toto sú len akoby provokačné útoky.

Grobde po zrelej úvahe prikývol a vyslovil vety ktoré obe dávne priateľky veľmi prekvapilo.

„Nuž kolegyne a priateľky moje vypadá to tak, že aj ja budem musieť porušiť zásady neutrality a pridať sa ku Fantusovej koalícii ktorú dáva dokopy. Tu teraz nie je priestor zostávať mimo. Do poslednej možnej chvíle priestory Siene Svetov ponechám v neutralite akej sme, ale napriek tomu zatvorím niekoľko priechodov z niektorých svetov a aj niektoré dvere do a z medzi priestoru. No a ja sám osobne sa pridám a budem bojovať aj mimo svoju Sieň Svetov tak, ako bude potreba!“

V tom sa Grobde postavil a obom priateľkám sa slušne poklonil a vyslovil.

„Dámy prosím o prepáčenie, že vás tu zanechám osamote, ale musím okamžite zahájiť to, čo som vám tu pred chvíľou predostrel. Kornélia bolo mi veľkým potešením sa s tebou po dlhom čase vidieť a verím, že sa tu opäť čoskoro zídeme a bude to verím v čase, keď bude zase vládnuť pomer síl tak, ako tomu bolo pred touto vojnou. A ešte raz Ti Kornélia ďakujem, že si nám vniesla svetlo do tejto tmy. Myslím, že aj Fantusovi to veľmi pomôže.“   

Následne Grobde tak, ako sa nenápadne a nehlučne zjavil, tak i zmizol. V tom Kornéliu akoby niečo napadlo a položila Penelope otázku.

„Penelopa a nie je tu náhodou také presúvanie sa po sieni zakázané a blokované, ako si tu pred chvíľou urobila?“

„Vlastne moja drahá Kornélia a vieš, že to nie je zakázané. Po sieni sa takto smieme presúvať. Je to pohodlné a rýchle. Ale z vonku sem sa to je zakázané, ale tu existujú výnimky a aj Fantus ju napríklad má. No po pravde ju Grobde málokomu dá a myslím, že teraz to bude ešte horšie. Uvidíme a len čas ukáže aké obmedzenia Grobde ešte príjme. No, ale teraz moja dávna priateľka je čas, aby si si aj napriek tomu, že koľko vydržíš a akú veľkú máš silu si si oddýchla. Tu hneď vedľa mňa sú voľné izby a sú pripravené na to, aby si tam našla všetko čo potrebuješ. Osviež sa a potom ako si oddýchneš sa stretneme a ja Ťa odvediem k priechodu do archívu. Bude to iný priechod než akým si prišla pretože viem, že Grobde ho teraz už zapečatil a neprejde nimi ani len Duch.“

Obe sa postavili a pobrali sa von do izieb v ktorých si mala Kornélia oddýchnuť. Penelopa poukazovala Kornélii kde čo je nechala ju osamote. Kornélia bola unavená a tak sa rada rýchlo pobrala odpočívať.

II.

Dvere sa pred Kornéliou otvorili. Pred sebou nevidela nič len prázdnotu. Nemala strach vstúpiť do tejto prázdnoty, pretože už tu kedysi bola. Jej váhanie ak sa dá tento okamih zaváhania tak pomenovať spočíval skôr v tom, že uvažovala kam ju dvere odvedú. Pozrela sa späť za seba a uvidela ako sa jej archív pozvoľne stráca a všetko mizne. Toto miznutie sa blížilo aj ku nej a vedela, že by nebolo najlepšie stáť tam v momente, keď sa to dostane úplne ku nej. Nie žeby ju to zabilo, ale ocitla by sa ktovie na ako dlho niekde v medzi priestore na mieste, ktoré si sama vopred neurčila. Ocitla by sa v priestore medzi svetmi v silných nežiaducich vplyvov energií a odtiaľ sa teraz dostať by bol problém aj pre ňu samotnú.

Nevedela ani sama presne prečo sa tu ešte stále zdržiava len vedela, že niečo ešte treba pred odchodom urobiť. Bola to pálčivá myšlienka, že si na niečo má spomenúť, že niečo jej ešte chýba, keď vtom si všimla jednu obyčajnú knihu na neďalekej polici. Bola to hrubá kniha a hneď ako tú knihu zbadala si uvedomila, čo jej to bránilo odísť a že toto je to čo skoro zabudla. Len intuícia ju vlastne zastavila a prinútila postáť a pozrieť sa ešte okolo seba. A keď zbadala tú knihu vedela, že ju musí mať v bezpečí pri sebe. Pozrela sa do vnútra dverí a riekla akoby dvere boli živá bytosť:

„Počkaj ešte chvíľku sa nezatváraj, ešte si musím zobrať knihu Tieňov!“

Kniha Tieňov bola kniha ktorú by sme mohli nazvať aj niečo ako súkromný Grimoár. Kornélia mala svoju knihu Tieňov a v nej mnoho dôležitých textov pre svoju prácu mimo lesného sveta.

Kornélia po tých slovách sa vrátila niekoľko krokov späť a zobrala z police knihu. Vložila ju do kapsy na svojom boku a tá sa bezpečne dematerializovaním preniesla nevedno kam.

Nevedno kam, ale len pre nás. Kornélia vedela, že kniha bezpečne spočinula na novom mieste, kde si ju môže potom vyzdvihnúť.

V jej kapse bola energia ktorá všetko prenášala cez časovo priestorový poryv do jednej jaskyne ukrytej hlboko v horách.

Kedysi dávno to miesto objavila jej predchodkyňa Penelopa a keďže už sama mala takú jaskyňu a tak na túto upozornila Kornéliu. Potom si ju Kornélia zariadila podľa svojich predstáv a keď bolo všetko ako malo byť strhla do vchodu časť brala a tým sa vchod do jaskyne nadobro uzavrel. Ak by sa tam niekto chcel prekopať musel by mať um a výdrž skalných trpaslíkov.

Táto jaskyňa slúžila Kornélii niečo ako náhradný archív pre prípad, že sa hlavný archív prenesie do inej paralely a bude zrejme skoro na dlho nedostupný. Nájsť hlavný archív len tak „niekde“, keď neviete ani kde hľadať, tak to je vždy problém.

Tá tajná a zasypaná Kornéliina jaskyňa, teda slúžila niečo ako archív nutných potrieb pre prípad prežitia mimo domova a počas putovania svetmi. A tak tam presúvala také potrebné veci ktoré boli určené pre tento výnimočný prípad, že sa hlavný archív uzavrie. Kornélia dávno vedela, že treba mať veci dvojmo pre takéto prípady a preto mnohé písomnosti, pomôcky, ktoré Kornélia považovala za životne dôležité mali svoju vernú kópiu uloženú dvojmo v oboch archívoch.

Akurát Kornélia proste pozabudla počas rokov vytvoriť takúto kópiu pre knihu tieňov. Keď ju dávala do hlavného archívu aj si sama sebe povedala, že musí vytvoriť ešte jednu kópiu do tohto svojho súkromného archívu, ale ako to už často býva na čo máme čas, to nás proste netlačí a časom sa na to občas aj pozabudne.

Potom už Kornélia neváhala, otočila sa do dverí a vstúpila do neznáma.

Svet okolo nej prestal odrazu jestvovať a ona sama cítila, akoby sa vznášala. Pretože pevná pôda pod jej nohami bola preč no predsa nikam nepadala. Uvedomila si, že sa ocitla po prekročení priestoru dverí v priestore nikoho. Čo znamenalo, že sa nachádzala priamo v medzi priestore ktoré ovládajú momentálne démonické bytosti Harby . Chvíľu váhala, či urobiť nejaký pohyb, alebo má proste čakať na to čo bude ďalej?

Spomenula si čo tento medzi priestor znamená a kto sa v ňom zvykne ocitnúť, teda okrem cestovateľov medzi svetmi ako je teraz aj ona. Spomenula si aj na to, že v tomto medzi priestore sa občas zasekávali aj duše, duše ktoré sa nevedeli dostať domov do svojich domovských svetov, aby sa odtiaľ mohli vrátiť na koleso života. Alebo sa sem dostali lebo poblúdili, či z rôznych dôvodov nemohli a či nevedeli prestúpiť rieku Styx, lebo nemali za čo zaplatiť prievozníkovi. Potom tie duše často ostali na nevedno ako dlho tu a nemohli sa nadlho odtiaľto dostať preč. Ostávali tu a čakali na vyslobodenie a či odpustenie trestu.

Kornélia si spomenula ako jej mama kedysi hrozne dávno rozprávala o tomto medzi priestore, že často sú tu aj tie duše, ktoré odmietne prievozník previesť cez rieku Styx sa sem dostanú preto, aby pykali za svoje činy. Mali síce na zaplatenie požadovanú mincu, ale prievozník ich aj tak odmietol previesť do bezpečia druhého brehu. Potom sa tie duše často aj túlali svetom, kde kedysi žili, až sa nakoniec nejako ocitli tu v tomto medzi priestore, kde nebolo ničoho. Kornélia sa tu pozastavila v myšlienkach.

Ako to, že ničoho? Ako mám prejsť cez nič do niečoho? To sa vymykalo pravidlám chápania. Ona ako čarodejnica vedela meniť elementy, vedela pracovať s energiou, ale aj energia hoci je neviditeľná je niečo! A teraz má prejsť cez nič?

Intenzívne začala uvažovať ako sa cestuje týmto spôsobom medzi realitami svetov cestou medzi priestoru. Ak chcela cestovať štandardne medzi svetmi, tak proste otvorila priechod z jednej reality do druhej a to sa prejavilo len ako vlnenie vzduchu. Do toho vstúpila a bola odrazu v inej realite, realite úplne iného sveta. Potom za sebou priechod zavrela a mohla isť kam chcela –podľa možností toho daného sveta samozrejme. Alebo mohla použiť dvere do Grobdeho Siene Svetov.

Teraz sa teda rozhodla, že skúsi najprv natiahnuť jednu ruku, či ruka o niečo nezavadí. Očami síce videla celkom jasne, ale ak niekto už bol v ničom tak vie, že aj keď zrak slúži vidieť v ničom niečo je problém. Ruka poslúchla príkaz a voľne sa vystrela dopredu. Nič však pred ňou nebolo o čo by ruka mohla zavadiť. Tak skúsila aj druhú ruku do boku vystrieť no výsledok bol rovnaký.

„Kde nič nie je tam nie je o čo zavadiť !“

Povedala si Kornélia sama pre seba a zistila, že ani zvuk jej slov vlastne nikde nešíri, akoby ostal len akoby priamo pri nej. Napokon jej neostávalo nič iné len sa skúsiť presunúť. Zavrela oči, aby sa koncentrovala a pokúsila sa presunúť svoje telo o kúsok ďalej. No neudialo sa vôbec nič. Len ostala na jednom mieste, ale nič, vôbec nič sa nestalo. Preto to skúsila znova a znova. Menila silu vôle a vyslovovala magické a čarovné mantry. No akokoľvek sa snažila opäť sa neudialo vôbec, ale vôbec nič. Jediným poznaním ktoré ju obohatilo bola skúsenosť, že tu jej mágia veru nefunguje.

Potom si uvedomila náhle ešte jednu skutočnosť a tou bolo, že sa zatiaľ z tých pokusov vôbec neunavila. Bola na tom rovnako, ako keď začala svoje pokusy presunúť sa ďalej.

Keďže sa Kornélii nepodarilo posunúť sa ďalej, tak opäť uvažovala ako sa odtiaľ teda dostať preč? Neostávalo iné len sa pokúsiť kráčať aj keď pod nohami necítila nič. No napriek tomu to zrazu šlo a ona sa pohla požadovaným smerom. Ale aký je teda požadovaný smer? Tak sa proste pustila smerom k svojmu cieľu ktorý len jemne dúfala, že je asi niekde rovno pred ňou. A tiež dúfala, že to bude teda ten správny smer. Nakoniec sa ukázalo, že je to zrejme správny smer pretože v diaľke pred sebou v šedi ničoty videla obrys niečoho. Bolo to však niečo, čo nevedela definovať, ale bolo to predsa len niečo v tomto skoro absolútnom ničom. A tak si povzdychla a uvedomila si, že vlastne vie aj dýchať. Toto poznanie ju obohatilo aj keď nevedela prečo. Aj ak by nevedela dýchať nič by sa nestalo lebo bola čiastočne neživou bytosťou a teda vedela jestvovať aj v priestore a vo svete kde nebol dýchateľný vzduch. Kornélia teda kráčala k tomu niečomu a odrazu pochopila, že je to len niečo ako hustejšie NIČ. A teda sa tam vlastne niečo v ničom vytvorilo. Nuž lepšie to proste Kornélia nevedela pochopiť a opísať. Keď k tomu prišla začala okolo toho chodiť a uvažovať, či to ignorovať, alebo to niečo znamená. Niekoľkokrát to obišla a nakoniec veľmi opatrne ku tomu natiahla ruku. Ruka jej však do toho vošla a mal pritom pocit ako keď mi dáme ruku do vody, akurát, že jej ruka ostala suchá. Cítila niečo do čoho sa ruka vnorila a  vtom čomsi svoju ruku nevidela. Keď dáme ruku do vody, tak ak je voda číra, tak si ruku vidíme. Kornélia však svoju ruku nevidela. Tak ruku stiahla a skúsila to ešte niekoľko krát na rôznych miestach. Odrazu ako tak uvažovala čo ďalej, či to obísť a ísť ďalej alebo sa do toho vnoriť sa z toho podivného útvaru vynorila drobná ruka. Bola to drobná ženská ruka alebo ruka mladej slečny. To si Kornélia bleskovo uvedomila a mimovoľne odstúpila späť. Ruka jej však dávala mávaním najavo, že poď sem. Kornélia si v prvom momente povedala, že to vieš, akurát tak pôjdem za tebou… . No potom začala bleskovo uvažovať, že predsa tá ruka je hmotná a zrejme patrí živej bytosti. A nebola to ruka z ktorej by vyžarovala sila bytosti Harby. Ak by to boli Harby, tak by už zaútočili a boli by nehmotné. Ruka na chvíľu zmizla a potom sa opätovne objavila a ešte nástojčivejšie mávala. Kornélia sa musela rozhodnúť, či to bude ignorovať alebo vojde dnu do toho útvaru a nevie čo alebo kto ju tam vlastne čaká. Kornélia vedela akosi vnútorne, že ona tu a teraz nemôže zlyhať a vedela, že jej rozhodnutie, či poslúchne to mávanie môže mať buď to pozitívny dopad alebo úplne fatálny na jej úlohu doručiť listiny ku Gnómom. Kornélia ešte chvíľu váhala a potom sa rozhodla predsa len zariskovať a vstúpiť do toho útvaru. Rozhodným a pevným krokom urobila tri kroky vpred a následne na všetko pripravená sa do toho podivného útvaru ničoho vnorila. Bola pripravená okamžite bojovať akýmkoľvek spôsobom ktorým sa bude dať, aby ochránila to čo má doručiť.

Ako sa vnorila uvidela pred sebou drobnú postavu mladej ženy odetú do rúcha, aký sa nosí na Hrade.

Drobná žena sa na Kornéliu usmiala a vzápätí sa predstavila, že sa volá Tamia. A vysvetlila Kornélii, že ju posiela Laurence, aby jej bola nápomocná dostať sa ku Gnómom.

„Takže Ty si Tamia, veľmi ma teší, že som Ťa spoznala, už som o tebe počula. A ako vedel Laurence, že budem akurát tu?“ – Zareagovala prekvapená Kornélia.

„Vlastne to nevedel len to tušil, že pôjdeš tadeto. Vlastne povedal, že on by logicky šiel tadeto a že možno aj Ty zvolíš túto cestu. A dozvedeli sme sa to tak, že Penelopa nám dala vedieť, že si šla do vášho archívu pre listiny a že by asi bolo dobré Ti pomôcť ak vieme. A Laurence ako Najvyšší Veľkňaz Hradu je teraz v prvom rade povinný chrániť Hrad, tak sme sa zhodli na tom, že pôjdem ja sa pokúsiť sa Ťa nájsť. V tomto stave sme to nechceli hádzať na plecia iných kolegov. Všetci sú dosť vyťažený tým, aby sme Hrad strážili a držali v bezpečí a samozrejme aj u nás sa zintenzívnila príprava študentov a majstrov na prípadný boj.“

„Rozumiem a ďakujem za pomoc, každá vzájomná pomoc sa nám teraz každému hodí. A vieš mi povedať kde to vlastne teraz akože sme?“

„Teraz sme v hmote ktorú sme všetci na Hrade spoločne vytvorili a vložili sme ju sem do medzi priestoru a dúfali sme, že to neminieš. No dlho nás to neudrží mimo pozornosť bytostí Harby, tak ma prosím nasleduj.“

Kornélia a Tamia kráčali na prvý pohľad nevedno asi kam a nevedno ani ako dlho. Teda aspoň Kornélia to takto vyhodnotila. Obe ženy ako správne ženy mali okamžite mnoho tém na prebratie a tak sa v tomto prostredí polohlasne rozprávali. Aspoň im tak čas ubiehal menej zdĺhavo. Našťastie sa dostali aj ku témam pálčivým a už po krátkej dobe sa Kornélia Tamii zdôverila čo nesie. Kam mala Kornélia namierené to samozrejme Tamia vedela od Penelopy, ale prečo to si Penelopa nechala pre seba a ani Tamia ani Laurence sa na to Penelopy nepýtali. No Kornélia sa Tamii zdôverila a dokonca ju práve požiadala, že ak by sa niečo stalo, aby tie listiny doručila ona.

A len čo to Kornélia dohovorila odrazu sa Harby zjavili všade okolo nich. Kornélia si nevedela vztýčiť ochranu a Tamia síce stihla do vztýčenej ochrany dostať Kornéliu, ale nie tak, aby neprenikli do vnútra ich ochrany aj Harby ktoré sa okamžite nasali na Kornéliu. Tamia sa ochránila tým, že ochrana šla z jej vnútra odtlačila Harby od seba, ale pretože Kornélia si nevedela urobiť ochranu pretože jej mágia tu nefungovala, tak sa ňu Harby bleskovo na ňu nasali. Kornélia okamžite vyhodnotila situáciu ako neriešiteľnú, tak kvapne podala listiny Tamii a rýchlo jej povedala, aby ich určite doručila, aby toto celé malo zmysel. Tamia mechanicky siahla za listinami uchopila ich a ukryla vo vnútornom vrecku svojho Rúcha. V ten istý moment ako Tamia mala listiny v rukách sa Kornélia celou silou odrazila, aby sa dostala von mimo vztýčenú ochranu Tamii a tým umožnila tak Tamii sa zachrániť. Pretože Harby ktoré sa nasali na Kornéliu si až potom uvedomili svoju chybu, že sa sústredili pri skrytom útoku na obe, ale vo vnútri ochrany ktorú vztýčila Tamia sa sústredili len na jednu z nich. A cez Tamiinu vztýčenú ochranu sa ďalšie bytosti Harby nevedeli dostať ku Tamii. Kornélia bojovala ako lev, aby sa striasla nejako bytostí Harby, ale tento boj sa nezdal ani trochu vyrovnaný a stále prichádzali nové a nové bytosti Harby ktoré sa prisávali na Kornéliu. Kornélia uvidela Tamiu ako sa snaží vysielať prúdy energií na Harby a preto ju okríkla.

„Tamia prestaň! Uteč a dokonči našu misiu! Nemáme šancu ich tu poraziť! Nechaj ma tu a nestaraj sa už o mňa, ale choď a postaraj sa aby listiny dorazili k Brii a Trevorovi. Zachraňuj tých, ktorí sa dajú ešte zachrániť!“

Potom už Tamia ďalej nerozumela ničomu, pretože sa jej Kornélia vzďaľovala v obrovskom chuchvalci bytostí Harby. Nestávalo jej teda nič iné len ovládnuť svoju zlosť, smútok a ísť ďalej. To už však nebolo také jednoduché pretože Harby si ju už všimli a začali na ňu útočiť. A ak niekto tuší aké náročné je držať dlhodobo vztýčenú ochranu a pritom kráčať v medzi priestore a ešte bojovať a odrážať útoky nehmotných bytostí, tak ten chápe čím teraz Tamia prechádza. Nemohla kráčať kontinuálne pretože si potrebovala udržiavať v prvom rade vztýčenú ochranu. Tamia sa odrazu zastavila úplne a začala uvažovať rýchlosťou blesku ako sa z tejto situácie dostať. Bolo jej jasné, že tak ako mala v pláne sa už ku Gnómom nedostane. Preto musela nájsť iný spôsob a odrazu ho mala a ihneď a sa pustila do je ho realizácie. Pochopila, že ak sa má dostať preč musí použiť alternatívne reality a pritom dúfať, že sa jej to vôbec tu v tomto prostredí podarí a že v alternatívnych realitách nebudú Harby. A tak si nechala všetko tak a len posilnila ešte viac svoju ochranu. Harby medzi tým lietali okolo a narážali ako hmyz naráža na sklo ktoré neodkáže vidieť. Tamia začala tým, že sa rozhodla si pripomenúť ako sa dostať do stavu alternatívnej reality a potom nájde spôsob ako do nej uniknúť celkovo. A tak Tamia začala uvažovať nad detailným postupom ako to urobiť.