Bria aj Trevor intenzívne balili svoje veci, ktoré počas pobytu tu nadobudli.

Po tom, ako sa Wili vrátil od Gnómov a po jeho ozrejmení celej situácie, sa pustili ihneď do balenia.

Wili im po príchode chytro vysvetlil hlavne to, že nemajú mnoho času a že musia čo najskôr preč do bezpečia ku Gnómom. Tu na tomto mieste im totiž stále hrozí náhly útok Ohnivých Sýlf, alebo niečoho iného.

Najprv obaja mladí protestovali, že nie, nikam nejdú, že Wiliho zoči-voči takému nebezpečenstvu nikdy neopustia. Nie po tom všetkom, čo už spolu prežili za dobu, odkedy ku nemu prišli. Ich puto prerástlo voči Wilimu viac ako len do puta žiak – učiteľ. Bol pre nich priateľom i učiteľom v jednom.

Mladosť a prchkosť sa prejaví stále a tak tomu bolo aj teraz. No len, čo obaja mladí ľudia pochopili, že Wiliho neopúšťajú a Wili ide s nimi preč, tak sa utíšili a pustili sa do plnenia Wiliho pokynov.

Vskutku nemali toho veľa, čo bolo treba baliť, ale ak už ku tomu teraz došlo, zistili, že majú rôzne drobnosti, podarúnky prírody, s ktorými sa nechceli rozlúčiť.

Wili ich však neustále súril a trval na tom, že je treba rozobrať aj domček a upraviť okolie tak, akoby tam nikdy nikto nežil.

V tom všetkom balení, frmole okolo úpravy okolia lesa, v ktorom doteraz žili, sa Wili zrazu odmlčal a prestal súriť oboch mladých ľudí, zostal ticho stáť a započúval sa pozorne do zvukov lesa. Pozorne svojím ostrým zrakom sledoval okolie. Bria a Trevor práve skočili posledné úpravy okolia.

Wili odrazu zakričal:

„Prichádza hmla a v hmle sú ukrytí Plazivci Hmly! Všetci rýchlo za mnou, pretože ak nás hmla doženie, zabije nás všetkých! Musíme tej hmle rýchlo uniknúť! Tak rýchlo bežte!“

Nikto nič nehovoril, zbytočné by boli ďalšie slová a preto sa rýchlo rozbehli lesom tým smerom, ako im Wili ukázal a kde sa nachádzala kolónia Gnómov.

Hmla sa najskôr objavila asi dvadsať metrov za ich chrbtom, takže našťastie cestu smerom ku kolónii Gnómov mali nateraz voľnú. Vtom sa však hmla začala valiť smerom ku nim aj z bokov. A takto sa vytvárali kliešte, ktoré ich mali dosať do stredu hmly. Všetci preto pridali ešte ráznejšie do behu.

Všetci sa snažili svorne tej plíživej hmle za každú cenu uniknúť. Pomedzi stromy sa hmla vynárala zo zeme na rôznych miestach. Všetci museli riadne pridať na behu. No hmla aj keď len pomaly, ale súvislo sa v okolí chystala už úplne ich obkľúčiť. Takto bežali už dlhú chvíľu, ale našťastie sa Wili, Bria ani Trevor tak rýchlo neunavili. Wili bol lesný muž a stáročiami naučený sa pohybovať v lesoch, tak rovinatých, ako aj hornatých. Bria a Trevor boli mladí, plní energie a sily.

Čas strávený u Wiliho im doprial mnoho pohybu v lesoch rovinatých i kopcovitých a teda ich kondícia sa časom stala nadpriemerná. Toto sa udeje s tými, čo sú odkázaní len na svoje telo a silu svojich nôh. Nemali ani len kone, na ktorých by unikali.

Hmla sa začala správať odrazu inak, v chuchvalcoch sa začali tvoriť malé gule, ktoré smerom za nimi začali vystreľovať. Hneď, ako si to Wili všimol, zakričal na ostatných: „Rýchlo sa ukryte za ten strom!“ Niekoľko metrov od nich bol kmeň stromu – no ohromne hrubý strom, dosť hrubý na to, aby sa zaň všetci bezpečne na chvíľu ukryli. Wili sa pozrel okolo seba, následne sa pozrel naspäť, čo sa deje. Hmla sa utvorila do celistvej hmoty, ktorá vytvárala niečo ako tvar vchodu do obrovskej jaskyne. Chvíľu pozoroval tento úkaz a potom si všimol, že hmla akoby sa zastavila. Najprv nechápal, ako to, že sa to stalo, veď doteraz hmla šla za nimi tempom takým, že jej ledva stíhali unikať. Díval sa a čakal, čo sa bude diať, a náhle si to uvedomil. Hmla ich prestala na chvíľu sledovať, pretože stratila s nimi vizuálny kontakt. Pretože oni neboli v pohybe. Uvažoval rýchlo ďalej, čo to pre nich znamená. Pretože ak aj ostanú stáť, je to otázka krátkej doby, než si bytosť či bytosti uvedomia, že sú niekde nablízku a nemajú šancu im uniknúť. Hmla sa doteraz vynárala zo zeme a približovala sa ku nim rýchlym tempom. Wilimu bolo úplne jasné, že takto nemajú šancu dobehnúť včas ku Gnómom.

Otočil sa na Briu a Trevora a rýchlo im opísal ich situáciu a navrhol, že on sa pokúsi odlákať hmlu a oni majú skúsiť spolu s jeho stádom kôz uniknúť.

Už, už sa Bria nadychovala, že mu bude oponovať a Trevor nesúhlasne krútil hlavou, keď vtom sa udialo niečo nezvyčajné, čo veľmi prekvapilo Briu a aj Trevora.

Boli už naučení, že v uvedenom lese jestvuje mnoho jazykov zvierat, ktoré si postupne osvojili aj oni. Vedeli plynule hovoriť vtáčími jazykmi, ako aj jazykom Zlatých Hadov. No aby ich vlastnú reč ovládali kozy, to ich veľmi, veľmi prekvapilo.

Stále si mysleli, že Wili s nimi komunikuje len na telepatickej úrovni. Bolo im od úvodu jasné, ako ku Wilimu prišli, že Wili s kozami komunikuje, pretože ich vzájomná symbióza bola ozaj veľká. A stále celkom nepochopili túto symbiózu a keď sa Wiliho na to pýtali, dostávali vždy vyhýbavú odpoveď, že to vlastne ani nie sú kozy.

Jedna z nich teraz predbehla Briu v momente, ako sa Bria práve chcela vyjadriť. Vyriekla slová a pri nich aj Wili ostal tiež zaskočený, lebo tento prejav zrejme nečakal. Táto situácia ale bola neštandardná a teda aj konanie našich účastníkov tohto deja sa vymykalo zvyklostiam a forme komunikácie. Bolo to spôsobené aj tým, že Wili nemal čas sa naladiť na telepatickú komunikáciu svojich kôz. A preto tá, čo bola vedúca koza, sa ozvala ich jazykom.

„Nie Wili, nie Ty ich odlákaš, ale ja! Pretože Ty musíš všetkých dostať do bezpečia ku Gnómom! Bez Teba nikto nemá šancu uniknúť a v hmle je možno aj priamo posol Boha Kera a nie je šanca s ním tu a teraz bojovať. Nepodarí sa nám vyhrať, môžete jedine unikať. Ja sa postarám, aby to bolo hodnoverné a hmla šla za mnou. Ty sa postaraj o to, aby aj moje sestry unikli do bezpečia ku Gnómom! Teraz je na mne rada, aby som sa zapojila do behu toho deja, čo sa okolo nás deje.“

Bria a Trevor ostali zaskočení jednak tým, čo počuli, a jednak tým, ako rozhodne ten hlas „kozy“ znel. Vtom sa im bez ďalšieho odohral pred očami ďalší dej premien, o ktorých doteraz ani netušili, že je možné, aby sa udiali. Koza sa premenila na prazvláštnu bytosť, zlato žiariacu mladú krásnu ženu a vzápätí sa menila ďalej na podobu Wiliho. Vtom sa zohla, vytrhla dve trávnaté rastliny a podržala ich v rukách. Prudko sa vystrela a vyslovila nezrozumiteľné slová. Následne sa začali diať zaujímavé úkazy. Byliny sa začali formovať a naberať rozmery a menili sa, až nabrali podobu Brie a Trevora. Vietor pri tom šumel a silnel a rozvíril listy stromov, ktoré boli na zemi. Zdvihli ich a zahalili okolie a tým vytvorili súvislú stenu medzi stromom, kde sa ukrývala naša skupina a hmlou. Wili sa podíval na „bývalú kozu“ a riekol:

„Ária, ďakujeme Ti, ak sa Ti podarí uniknúť, prídi do kolónie kráľovnej Agaury.“

Ária sa usmiala na Wiliho jeho vlastným úsmevom, pretože už mala úplne jeho podobu a len povedala:

„Veľa šťastia, pokúsim sa pre vás získať čo najviac času, aby ste unikli. Bežte až vtedy, keď hmla prejde okolo vás. Za sebou posla Boha Kera určite nemajú a nemajú tam nikoho iného. Pretože nebudú počítať s tým, že by ste im boli zrazu za chrbtom!“

Len čo toto dopovedala, všetky tri postavy, ktoré mali odpútať pozornosť poslov Boha Kera a Plazivcov Hmly ukrývajúcich sa v hmle, sa rozbehli preč z toho miesta, kde sa na chvíľu ukryli.

Hmla sa medzitým až povážlivo blízko dostala ku stromu, pretože to zvírené lístie, čo tvorilo navonok nepriepustnú hradbu, upútalo jej pozornosť.

Ária s podobou Wiliho a bytosti, ktoré imitovali výzorom Briu a Trevora, sa s krikom rozbehli napravo od skaly. Po niekoľkých dlhých skokoch, ktoré mali nadľudský výkon, sa stena z listov zrútila a bytosti ukrývajúce sa v hmle uvideli, že Bria, Trevor a Wili sú poriadne ďaleko od toho miesta, kde ich hľadali. Okamžite sa celá masa hmly začala presúvať čo najrýchlejšie za unikajúcou trojicou.

Naša trojica čakala, až sa všetka hmla presunie preč do bezpečnej vzdialenosti ďaleko od nich.

Nikto nič nehovoril, ale všetci mysleli na to isté – dokáže Ária uniknúť tajomným silám ukrytým v hmle? A dokáže sa včas dostať späť ku ostatným do bezpečia?

Každý teraz ticho oddychoval popri týchto pochmúrnych myšlienkach a snažili sa nabrať čo najviac ďalšej sily na to, aby sa mohli čo najskôr dostať do bezpečia kolónie Gnómov.

Vtom sa pred nimi zavlnil vzduch. Najprv len ako jemný opar, ale rýchlo sa začal vzduch tvoriť do hmoty priezračnej ako krištáľová voda. No v pozadí sa hmota menila na hustejšie zakalenú.

Wili okamžite spozornel a bleskovo okolo seba a aj Brie a Trevora vytvoril energetický štít ako ochranu pre prípad priameho útoku.

Vedel, že niekto na druhej strane aj teraz otvára komunikačný portál smerom ku nemu a zrejme ten niekto bude Fantus, pretože len málokto iný mohol aktuálne vedieť presné miesto, kde sa reálne nachádzajú. Aj tak s napätím očakával, kto sa naozaj objaví v komunikačnom portáli. Ďalej rýchlo uvažoval, že ak v jeho realite boli Sylfy a prešli cez komunikačný portál ku Kornélii, čo sa všetko mohlo u nej udiať a kam sa odtiaľ mohli Sylfy preniesť prípadne ďalej?! Nemal však veľa času na tieto svoje úvahy, lebo komunikačný portál sa dokončieval a každú chvíľu sa mal objaviť niekto, kto ho otváral na druhej strane. Ešte stihol všetkých upozorniť, aby boli v strehu, ak by sa niečo stalo. A vtom sa portál prestal meniť a ukázala sa ustarostená tvár Fantusa. Chvíľu mrkal očami, akoby chcel Fantus zaostriť na to, čo vidí, alebo si nebol istý, kde sa zjavil a čo vidí. No bola to len chvíľa, potom sa usmial a napriek napätej situácii všetkých srdečne pozdravil.

Následne sa obrátil už len na Wiliho, aby ho upozornil na situáciu a informoval ho, čo je treba urobiť ďalej. Priblížil mu situáciu a požiadal ho, aby sa podľa možnosti spolu s kráľovnou Agaurou dostavili do jeho reality. Nie však cestou prenosu cez voľný časovo priestorový portál, ale tak, ako zvolil pôvodne. To je cestou terajšieho úniku ku Gnómom a to v realite ich bytia, kde teraz sú.

Fantus povedal: „Wili, cesta medzi realitami je nebezpečná a preto treba použiť iné priechody, ako je tunel ducha Anatola u Gnómov. Z neho Ty a Agaura však potom odbočte na štvrtom rázcestí vpravo do Hrudovej úžiny. Možno bude aj Agaura prekvapená, že ju poznám, ale kedysi som ju aj ja osobne niekoľkokrát ešte za čias kráľa Taraša použil. A odtiaľ prídete ku mne. Agaura nech si dá pozor, keď prídete ku mne, aby sa niečo nepredvídané nestalo. Povedz jej, že je už u mňa Cestovateľ. A príliš veľmi ju chce získať. No aj napriek tomu musíte prísť ku mne, pretože tomu, čo prichádza, musíme čeliť spoločne.

Naši mladí priatelia nech ostanú a požiadaj Agauru, aby ich Gnómovia začali cvičiť na priamy boj. Budú tam súčasne v bezpečí a budú sa môcť veľa aj iného naučiť. A teraz už bežte, hmla sa stráca cesta je dočasne voľná, ale pozor na Sylfy, tie ste asi neoklamali a čakajú na vás v zálohe!“

Následne sa komunikačný portál rozplynul a to tak zvláštne, že Wili hneď skonštatoval:

„Tak toto bolo asi natesno. Divne zrušil komunikačný portál a zrejme musel mať Fantus silu koncentrovanú aj inam na niečo iné.“
Pokrútil hlavou, popozeral sa okolo seba, keď nič nevidel, čo by ho malo znepokojovať, tak zrušil ochranný štít, ktorý ich obklopoval. Adrenalín, nebezpečenstvo, boje o život, to všetko však mladým nikdy nebránilo, aby sa prejavila ich prirodzená zvedavosť a pýtali sa na niečo, čo napadne len mladého človeka v takýto okamžik. A tak sa odrazu Trevor Wiliho opýtal, akoby práve sedeli pri večernom zore pred domčekom a voľne sa bavili.

„Wili a aj Ty vieš takýto typ komunikačného portálu otvoriť?“

Napriek všetkému, čo sa dialo okolo nich, sa Wili schuti zasmial. Bol to čistý zvonivý smiech, ktorý chytil okamžite aj Briu aj Trevora. No po kratučkej chvíli sa utíšili a Wili s úsmevom odpovedal.

„Áno, viem samozrejme otvoriť takýto komunikačný portál, ale ja ho používam málokedy. Ja mám máločo povedať niekomu mimo mojej reality a tak málokedy otváram portál. Naposledy som otvoril iný typ portálu, čo si určite pamätáš, keď si Ty, Trevor, šiel naspäť do reality svojho sveta. A teraz to nepovažujem za správne, pretože ak by som ja odtiaľto otváral portál, energia, ktorú by som vytvoril, by upozornila našich nepriateľov, kde sme. Ak ju niekto otvára sem ku nám, to je tu u nás minimálna sila a kto nevidí priamo portál, ani nevie, že je otvorený.“  

Hmla sa stratila v diaľke a Wili ticho zavelil k tomu, aby sa pustili ďalej opačným smerom, ako zmizla hmla prenasledujúca Áriu a fiktívnych utečencov, ktorí predstavovali Wiliho, Briu a Trevora.

Naša skupinka sa pustila behom, dlhými skokmi ukrajovali vzdialenosť od miesta, kde boli. Tento druh behu bol v prírode, ako je táto, rýchlejší, ako možno klasický beh. Bria a aj Trevor splynuli s lesmi a naučili sa behať takto. Boli to dlhé a ladné skoky. Dych si kontrolovali tak, aby sa rýchlo neunavili. Mali zvolené spoločné tempo a vedeli všetci, po akej dobe je treba spomaliť a kontrolovať okolie. A pritom samozrejme telu a svalom dopriať krátky oddych. Takto ukrajovali spoločne vzdialenosť a pri poslednej zastávke Wili ukázal pred seba a povedal:

„Ešte túto jednu časť lesa musíme zdolať a sme u Gnómov v bezpečí. Keby sme mohli ísť priamo, boli by sme tam už dávno, ale hmla nás odklonila z priamej cesty a viem, že zrejme na nej aj tak čakali aj Sylfy. Ak som správne pochopil Fantusa, musíme počítať s tým, že nás Sylfy zrejme skutočne ešte budú čakať niekde pred hranicou územia Gnómov.“

Všetci sa pozreli pred seba a v očiach sa im odrážalo napätie a aj nádej, že čo ak tam predsa len Sylfy nebudú?! No otáľať nemalo zmysel a tak sa pohli, aby mali za sebou aj tento posledný úsek cesty do bezpečia ku Gnómom. Nasadili tempo a dlhými skokmi sa blížili do bezpečia Gnómov.

Wili bol prvý a tak ako prvý aj uvidel súvislú hradbu pozostávajúcu zo Sýlf. Ohnivá hradba však nespočívala v tom, že by tvorila úplne súvislú hradbu, ako keď niečo horí. Sylfy tu na seba zobrali podobu ohnivých stĺpov, ktoré stáli medzi stromami tak, že boli viditeľné len v ten moment, keď niekto prišiel do určitej vzdialenosti od nich. Výškovo mali teraz len niečo okolo metra, no boli všade ako súvislá hradba stĺpov po celej časti lesa. A ako sa Wili rýchlo stihol popozerať, tak sa vinuli do diaľky tak smerom vľavo ako aj vpravo. Bolo zrejmé, že sa vinuli okolo celej hranice ochranného pásma Gnómov. Teda ak by prišli ku hranici Gnómov odkiaľkoľvek, bolo jasné, že by natrafili na Ohnivé Sylfy všade. Okamžik trvalo, než ostatní dobehli Wiliho a uvideli hradbu Sýlf aj oni. Všetci sa ako na povel zastavili a Wili položil rečnícku otázku skôr len sám pre seba, ako pre ostatných.

„No a teraz čo? Dopredu sa nedá a späť tiež nie je kam unikať!“
Ohnivé Sylfy zrazu zaregistrovali našu podivnú skupinu a okamžite ako stĺpy riadené povelom sa pred našou skupinou snažiacou sa uniknúť do bezpečia rozhoreli a začali rásť do výšky. Bol to zlovestný pohľad a predsa tak úžasne fascinujúci!

Ohnivé stĺpy stáli bez pohnutia, len tie, ktoré ich mali priamo proti sebe, sa rozhoreli a plápolali do výšky. Ich majestátnosť bola fascinujúca a pred očami unikajúcej skupiny plápolal jasný predstaviteľ živlu. Živlu, ktorý dokázal všetko ničiť a súčasne predsa mohol zabezpečiť pohodu a pokoj každého domova.

Medzi stĺpmi boli rozstupy, pomedzi ktoré by sa dalo prejsť. No Wili vedel, že to nebude len tak. A tak pozrel na Briu a povedal:

„Bria, myslím, že je čas, aby si sa zase stala ženou svojho rodu a národa. Je čas, aby sa stala opäť Kerčankou a aktivovala svoju silu. Trevor, Ty tiež použi ochranný štít, ako to dokážeš, a Ty, Adelheida, myslím, že Ty si teraz vodkyňa a tak prosím vydaj povel svojim zlatým i jantárovým sestrám, aby nabrali inú podobu a začnite nás i seba chrániť. Teraz musíme združiť naše sily!“

V ten daný moment sa Bria akoby prebrala zo spánku a odrazu potriasla svojou hustou bordovou hrivou vlasov a vydýchla úplný chlad pred seba. Drak vyšľahne plameň a ona akoby sa zbavila cestou mrazivého dychu a vydýchla tým tú Briu, ktorou bola, keď dorazila na územie Wiliho. Jej telo odrazu vyžarovalo ohromnú silu a začala okolo nich vyžarovať energiu, ktorá ich obklopovala.

Trevor užasnuto pozeral na túto premenu svojej lásky. Stále to bola tá istá Bria, ale len akoby navonok. Z jej vnútra teraz šla sila a energia, akú si Trevor nikdy nevšimol, ani keď boli u Grobdeho. Bria vyslovila niekoľko fráz a odrazu ich obklopila mrazivá ochrana podobná riedkej hmle.

Naše stádo kôz však počas toho tiež prebiehalo premenou a menili sa na zlaté a jantárové mladé devy. Každá po premene sa bez slova postavila tak, aby okolo trojice Wili, Bria a Trevor vytvorili kruh, aby ich chránili. Okolo seba aktivovali ochranné kruhy energií a to vo farbe zlata a jantáru. Do toho všetkého vo vnútri tohto kruhu Wili obalil Trevora a Briu svojou energiou, lebo ich dvoch chcel chrániť v prvom rade. Trevor sa pri ukážke týchto síl a ochrán cítil zahanbený tým, akú ochranu vedel vytvoriť on. Tu si uvedomil, že je vlastne ešte len Majster a teda ovláda len základnú ochranu. Trevor sa teraz po prvýkrát od svojho druhého príchodu sem cítil doslova hlúpo. Uvedomil si, že Bria po celý čas potláčala ohromnú silu a nevedno prečo sa učila o tom, čo sú čarodejnice, rôzne ich zvyklosti, odvary z bylín a podobne, a pritom mu teraz bolo jasné, že hravo prekoná bežné lesné čarodejnice tým, kým je a čo vie. Adelheida im zrazu povedala, že majú ešte čas a musia proste čakať. A tak proste čakali a boli pripravení každým okamihom viac a viac na stret s tou ohnivou hradbou, čo bola pred nimi.

Wili, akoby čítal Trevorove myšlienky, mu povedal:

„Trevor, pokoj, Bria sa tiež učila, aj keď je, aká je a je pravá Kerčanka a oni sa s mágiou a vedomosťami ich mágie rodia. No jej strýko chcel, aby sa naučila aj iné možnosti ovládania mágie, hoci z toho pohľadu je to nižšia forma mágie. A nehanbi sa za to, čo ešte nevieš, už vieš niekoľko jazykov zvierat a niekoľko jazykov bytostí. Teraz ak sa dostaneme ku Gnómom, naučíte sa bojovať a ovládať bojové umenia. Nuž a ….. .“

Ďalej sa Wili nedostal, lebo sa ozvala Adelheida a oznámila mu, že Ária je mŕtva. Rozplynula sa a pridala sa ku svojim predkom na dlhej dračej púti. Wiliho to veľmi zarmútilo a bolo vidieť, že ho to neskutočne veľmi zasiahlo, ale len na chvíľu a potom sa prepol do reality a povedal, že smútiť bude, až bude na to čas. Odrazu to bol naspäť ten Wili, ako pred malou chvíľou, aj keď za tú chvíľu prešiel v tvári veľkou bolesťou a veľkým otrasom. No predsa sa Adelheidy opýtal, či už môžu ísť a či už je čas, alebo ešte čakať. Hlas sa mu nezatriasol a bol rovnako pokojný ako pred tým, ako sa dozvedel, že Ária je mŕtva. Mal totiž jasno v tom, čo a kedy je dôležité. Potom akoby dodal sám pre seba, že zrejme v tejto vojne to nebude žiaľ jeho posledná strata.

Vtom Adelheida vydala pokyn, že už môžu ísť. No teraz nikto neutekal, ale šli rovnomerným a zladeným krokom, aby udržali formáciu, ktorú si nastavili. Medzitým na Wiliho pokyn predsa aj Trevor zapojil svoju ochranu. Ako mu ešte Wili stihol povedať, Adelheida každú ich formu ochrany dokáže združiť do celku a tým im zvýšiť šance na to, aby prešli touto hradbou ohňa. Pretože aj ohnivé stĺpy začali zväčšovať svoj ohňový potenciál a rozšírili sa až tak, že sa každý stĺp ohňa spojil s tým vľavo i vpravo. A tak vytvorili nepreniknuteľnú hradbu ohňa. Oheň sa rozhorel aj do výšky až tak, že sa nedalo zaň vidieť, čo je za ním a ani teda to, aká hrubá ohňová stena je pred nimi.

Vtom Adelheida povedala Wilimu, že musí povolať aj jej ďalšie sestry. A než Wili mohol reagovať, Adelheida vydala vysoký pískavý zvuk a odrazu sa so zasyčaním okolo začali zjavovať takéto podivné zlaté a jantárové bytosti. Bez akejkoľvek otázky a či potreby niečo hovoriť sa pridali a dotvárali i rozširovali kruh okolo našej trojice.

Trevora napadlo ich spočítať, pôvodne ich bolo osem, než prišli o Áriu, a teraz pribudlo ďalších deväť týchto podivných žien. Ak to teda boli ženy.

Wili pozrel na Trevora aj Briu a opäť akoby im čítal myšlienky, povedal:

„Moji mladí priatelia, zažijete ešte mnohé prekvapenia. Toto, čo sa vám zdá ako meniace sa kozy, sú v skutočnosti mláďatá Zlatých a Jantárových drakov. Teraz v tomto stave, teda veku sa volajú ešte Zlaté a Jantárové Duše. Pretože to ešte nie sú dospelé dračice, ale sú to podľa merítok drakov ešte len vyvíjajúce sa duše budúcich drakov. Prvých tisíc rokov prežívajú takto ukryté v rôznych podobách, ako sú tu u mňa v podobách kôz, ale dokážu na seba prijať aj iné rôzne podoby. A ako postupne dospievajú, zmenia sa na draky a potom odletia do svojho vesmíru a do svojich svetov. Mladé draky nežijú v pároch, ale vyrastajú oddelene a to samice a aj samčí jedinci. Až raz nastane v ich dospelosti čas párenia, tak sa nájdu a nájdu si svojich partnerov, aby splodili ďalšie generácie drakov. A potom každý letí opäť za svojím cieľom. No naveky už budú tvoriť rodinné puto a v dobe ďalšieho párenia sa opätovne nájdu, aby priviedli do svetov a vesmírov ďalšie potomstvo. Ak náhodou jeden z nich uhynie, tak ten druhý to vie a žiali. A už nikdy sa nespojí s iným drakom, pretože dračia vernosť je nezlomná ani smrťou jedného z nich.“

Trevor povedal, že draky považoval len za mytologické bytosti a že ani neveril v ich existenciu. To preto – vysvetlil mu Wili – že dospelé draky žijú v iných vesmíroch a nie v tom, kde sú svety, ktoré pozná Trevor. A pokračoval v tom, že mu vysvetlil, že po uliahnutí sa maličké draky prenesú mágiou svojich matiek do svetov, kde postupne ich duše dospejú. Keď sa to stane, že duša dospeje, zmení sa na malú podobu draka niekde v úplnej samote, kde nebude široko-ďaleko nikto, kto by ho uvidel. A potom vertikálne vyletí hore do výšky a potom hĺbky vesmíru. Tam veľmi rýchlo nadobudne dospelý rozmer a odletí do iných vesmírov – vesmírov, kde žijú draky na svojich svetoch.

Vtom ich Adelheida prerušila so slovami, že oheň sa zosilňuje.

„Wili, musíme pridať na ochrane viacej sily, inak neprejdeme!“

Ledva to Adelheida dohovorila, už aj došlo k stretu obranného kruhu tejto podivnej zmesky bytostí a ohňovou hradbou, ktorú vytvorili Ohnivé Sylfy. Energia syčala a oni museli trochu ustúpiť. Potom, ako ustúpili, to skúsili znovu a znovu. Opakovalo sa to dosť dlho a Wili si uvedomil, že za ich chrbtami sa opätovne vytvára hmla a teda sa dostávajú do skutočnej smrteľnej pasce a tu im už žiadny trik nepomôže. Pozrel sa spýtavo na Adelheidu a ona mu len nemo prikývla. Nebolo treba slov, rozumeli si jasne a ich telepatická komunikácia prebehla rýchlo v sekundách. Musíme preraziť – oznámil tentoraz nahlas Trevorovi a Brii. Trevor sa akoby prebral zo sna, odrazu sa viacej narovnal a povedal:

„Viem, že to dokážeme – myseľ máme silnú a jasnú. Vôľu pevnú a to, čo nás môže poraziť, je nie smrť, ale naše zlyhanie a ja tu dnes alebo vyhrám tento boj, v ktorom som s vami a po vašom boku, alebo tu skončím ako kúsok popola, čo vietor rozfúka do okolia. Ak však budem tým popolom, tak nech to má zmysel. A uštedrime im aj my čo najviac škody.“

Nikto nič už nepovedal a len sa proste posledný krát rozhodli udrieť na ohňovú stenu a buď sa tam všetci, ako povedal Trevor, zmenia na popol, alebo prejdú. Došlo k silnému stretu energií mágií a ohňa a oheň si začal kruto vyberať svoju daň. A niekoľko Zlatých a Jantárových duší sa zmenilo na popol.

Už všetci v ten istý moment pochopili, že nastáva ich koniec, pretože hmla sa úplne priblížila.

A im vskutku ostávalo si len vybrať, že akou formou sa ich životy v tomto kole inkarnácie ukončia, či v hmle cestou smrti od Plazivcov Hmly, alebo v ohni.

Odrazu však na tom mieste, kade chceli preniknúť, sa oheň začal strácať a okolo nich boli odrazu slabnúce plamene. A tie oslabené plamene ich ochrana zvládala. Cez plamene uvideli na druhej strane piatich Gnómov a z toho štyria boli mágovia. Piaty bol Gróth, ale ani on nestál len tak nečinne a tiež používal svoje umenie mágie, aj keď bolo slabšie, ako tých štyroch mágov. Stáli, ruky mali natiahnuté pred seba a vysielali energiu voči ohňu a tým ho z druhej strany oslabovali presne v mieste, kde chcela naša skupina prejsť. Týmto sústredeným spoločným úsilím to zvládli a dokázali vytvoriť priechod v plameňoch. Teda oslabiť plamene natoľko, aby nemali silu im vážne ublížiť a oni odrazu mohli preraziť sústredenou ochranou, ktorú si vytvorili. Keď prešli na druhú stranu, Gnómovia prestali vysielať energiu, ale Adelheida ochranný kruh ešte nezrušila. A než ktokoľvek stihol niečo povedať, ozval sa rýchle Gróth a ak aj niekoho prekvapilo, odkiaľ pozná Adelheidu, tak si to alebo neuvedomil, alebo mu to bolo teraz jedno.

„Adelheida, neruš ochranu, kým nedorazíte za našu ochrannú clonu! Je to už len kúsok, ale čokoľvek sa ešte môže stať.“

Vtom sa ozvalo päť zaprasknutí a Gnómovia zmizli nevedno kam. Naša skupina teraz pridala do kroku a skutočne o malú chvíľu sa ocitli na území Gnómov. Tam ich už opäť čakal Gróth.

Adelheida zrušila ochranu bez toho, aby jej to niekto vravel, a začala sa venovať zraneným sestrám. Wili sa zaujímal o všetkých, ako na tom sú, a Trevor sa v prvom rade zaujímal o Briu a Bria o Trevora.

Gróth to chvíľu pozoroval a potom sa ozval.

„Pri starom plešatom Goblinovi, nechajte to na potom, keď budeme v podzemí. Nie je čas a nie je tu, ako už vieme, bezpečne. Takže nasledujete ma a to úplne všetci, čo ste tu prítomní.“

Gróth sa pohol ku vchodu, ktorý bol zväčšený tak, aby aj Wili, Trevor a Bria mohli prejsť do vnútra. Zlaté a Jantárové Duše boli odrazu menšie a boli odrazu len o niečo vyššie ako Gnómovia. No už nezobrali inú podobu na seba a ostali v tej podobe mladých žien, na ktoré sa zmenili. Jedinou ich zmenou bolo to, že upravili svoju výšku a tak sa prispôsobili veľkosti Gnómov. A tu zažili Trevor a Bria veľké prekvapenie a trošku prekvapený bol aj Wili. Ich veľkosť sa tiež samovoľne začala upravovať, až nakoniec mali všetci veľkosť a postavu ako každý iný dospelý Gnóm.

Gróth sa im za to ospravedlnil, ale ako ďalej vysvetlil, je to preto, lebo kvôli nebezpečenstvu nechcú upravovať veľkosť svojich siení. Potom Gróth požiadal iného Gnóma, aby všetkých odviedli do Siene zdravia. A dodal ku skupine, že tam im teraz ošetria rany. Všetci teda smerovali do podzemia a až tam si všetci mohli vydýchnuť. Gróth ešte veľmi rýchlo vysvetlil, že aj keď nejdú ako kolónia do podzemia úplne, tak vrchnú časť musia zrušiť a nechať hore nad sebou len planinu, kde po nich nič nezostane. A tým zabránia, aby sa do kolónie niekto dostal.

A odrazu sa ozvalo známe prasknutie a bol preč. Potom sa vzápätí objavil hore a vydával pokyny mágom, ktorí sa tam ktovie kedy zjavili, aby sa dali do práce, a na všetko dohliadal. Bolo ich tam šesť. Štyria odstraňovali mágiou skalu a dvaja sledovali okolie pre prípad, ak by došlo k prieniku na ich územie. Keď boli hotoví, vytvorili dimenzný priechod do svojho podzemia a jeden po druhom doňho vošli. Nakoniec, keď boli preč, aj ten priechod zmizol. Následne sa začala časopriestorová ochrana strácať a skutočne sa tam objavila len prázdna trávnatá čistina medzi stromami. Akoby tam bola takto odjakživa. Na toto miesto o niekoľko chvíľ dorazili Ohnivé Sylfy a aj zlovestná Hmla, ale tam už nebolo ničoho a nikoho, koho by mohli ohroziť.