Šum lístia v korunách brezových stromov lahodil uchu. Do toho sa ozývali lesné vtáky a niekde opodiaľ sa z času na čas ozvali pasúce sa kozy. Na ležadle v domčeku ležal Wili a spal. Jeho spánok bol už pokojnejší a dych už nebol tak prerývaný. Postupne v spánku začal vnímať zvuky okolia a pozvoľna sa prebúdzal.

Ako niekto, kto sa nemusí ponáhľať, si s tým dal tentoraz načas. Jeho rany sa už pekne hojili, aj keď vedel, že ho čaká veľa úloh, uvedomoval si aj to, že musí byť úplne zdravý, aby všetky zvládol.

Vtom započul smiech dvoch mladých ľudí, ktorých zblížila situácia i prežité časy jednak čiastočne u Grobdeho, štúdia u Wiliho a posledné udalosti po útoku Ohnivých Sýlf. Keďže ich zbližovaniu nič nebránilo, tak celkom logicky pozvoľna to kamarátstvo, ktoré začalo možno ako tak náhodným stretnutím, prerástlo do lásky, ktorú si Wili u nich už všimol.

A láske nemôže nič stáť v ceste, ak sa už rozhodla niekoho poctiť svojou prítomnosťou. Ani tragédia, ktorá ich postihla, ani Wiliho zranenia a ani počiatok tejto vojny.

Pri útoku sa Brii a ani Trevorovi nič vážne nestalo, boli len otrasení z tlakovej vlny a po jej zásahu upadli na krátku dobu do bezvedomia. Práve náraz tlakovej vlny, ako sa neskôr dozvedeli, im zachránil život. Ohnivé Sylfy sa ku nim nepriblížili, keďže sa ku zemi nechceli priblížiť, alebo ich už považovali za mŕtvych a primárne mali za úlohu útočiť na Wiliho. Tým sa Sylfy zamerali hlavne na Wiliho a dvoch mladých ľudí v bezvedomí si preto vlastne ani len nevšímali.

Bria a Trevor sa teraz smiali a boli šťastní, že sú spolu a náklonnosť si dávali najavo jemnými dotykmi a bozkami plných lásky a zblížených duší.

Wili ako ležal na ležadle, započúval sa do radosti tejto zaľúbenej dvojice a uvažoval nad nimi. V podstate vlastne aj čakal, že to nakoniec takto vyústi a Bria i Trevor v sebe nájdu zaľúbenie – veď prečo aj nie?! Veď boli dvaja a hlavne jediní dvaja podobného druhu boli jediní mladí široko ďaleko.

Bria bola totiž Kerčanka z planéty Kerč a Trevor človek z planéty Zem. No druhovo si boli veľmi blízki, akurát, že Kerčania mali v povahe, v krvi mágiu, ktorú tu ale – Wili dobre vedel prečo – Bria potláčala.

A Bria mala ešte niečo navyše a to bolo to, že ak bude treba, Bria ako Kerčanka lásku potlačí do úzadia, pretože ju vie ovládnuť, a pôjde ďalej, akoby nikdy žiadna láska v jej živote nebola. A teda Wili vedel, že ak sa Bria rozhodne, že raz bude musieť ísť ďalej, lebo sa ozve volanie sveta Kerč, tak pôjde a nebude sa pozerať ani na to, či tým zlomí Trevorovi srdce. Wili si nebol istý, či si toto vôbec Trevor uvedomuje, keď sa zamiloval do Kerčanky. A tak trochu uvažoval, či jej toto, teda túto lásku voči Trevorovi, nenakázal jej strýko. Pretože jeho kroky sa zdali byť čoraz menej jasné, že o čo mu presne ide a prečo koná tak, ako koná. Teda až na to, že je vojna a v taký čas sa dejú veci inak, ako by sa bežne diali.

Bria a Trevor počas toho, ako boli tu u Wiliho, okrem Wiliho a občasných návštevníkov vo Wiliho časti lesa nestretali žiadnych iných ľudí a ani iné obdobné tvory.

Trevor i Bria mali mnoho spoločného, obaja mali spoločné aj to, že sa stali sirotami už v mladom veku. Bria i Trevor boli zatiaľ veľmi šikovní a učili sa rýchlo, ale na druhej strane sa nedalo povedať, že by si aj oni sami vybrali túto cestu nebyť toho, že Trevor tu bol, lebo mal svoje poslanie, a zrejme to tak je aj s Briou.

Trevor okrem toho, ako sa ukázalo, veľmi rád vyrezával do dreva a vytváral kdejaké vzory do palíc, o ktoré sa Wili pri ozdravnej prechádzke opieral. Postupne tento zvyk používať pri prechádzkach palice prebrali aj Bria a Trevor. Okrem toho Trevor rád vyrezával rôzne figúrky zvierat a samozrejme sošky Brii.

Bria zase rada tancovala a spievala, krásne hrala na píšťalku, ktorú jej vystrúhal Trevor. Čo ich ešte spájalo, bol určite pohyb. Obaja boli rýchli a aj mrštní, čo často dokazovali rôznymi kúskami na mohutných stromoch, na ktorých by sa celkom radi usadili aj Ješandi.

Avšak, povzdychol si Wili, fytoterapia a herbalizmus nie je ich pevnou záľubou. Aj keď Wili pre seba musel uznať, že na to všetko predsa len excelovali v danej oblasti. Veď ako promptne a odborne mu vedeli poskytnúť pomoc a účinnú liečbu. Wili sa prichytil pri myšlienkach, že vlastne im nemusel ani jediný raz radiť počas tej doby, ako sa oňho starajú.

Ešte chvíľu počúval, ako si mladí štebotali, a potom pomaly vstal a šiel von ku nim. Obaja, Bria aj Trevor, boli hneď na nohách a utekali mu naproti. Hneď sa ho pýtali, či niečo nepotrebuje a čo si dá na jedenie. Wili sa na nich usmial a poďakoval sa a vypýtal si pohár vody. Potom ako sa napil, vystrel svoj silný chrbát a poobzeral sa okolo seba. Nadýchol sa pritom niekoľkokrát z plných pľúc vzduchu, akoby sa vrátil z miesta, kde sa mu vzduchu nedostávalo. Viac-menej len akoby pre seba povedal:

„Je čas sa postarať o kozy a zistiť, či sú v poriadku.“

A s tými slovami nechal napoly zaskočenú a zaľúbenú dvojicu stáť na priedomí toho prapodivného domčeka, ktorý si sami postavili v ten deň, keď prišli sem na toto miesto.

Bria aj Trevor boli zaskočení, pretože keď sa Wili pred nimi objavil, držali sa v náručí a tešili sa z tejto čerstvej lásky. Nevedeli, ako na to bude Wili reagovať, a tak ich stav pomykova sa dá chápať.

~~~

Wili sa prešiel lesom pre iný dôvod než to, že potreboval trošku pohybu. A ani kvôli tomu nešiel do lesa, či sú naozaj kozy v poriadku. Vedel, že sú v poriadku, pretože neboli len obyčajným stádom kôz, a vedel aj to, že nebudú nikdy ďaleko od neho. Tajomstvo stáda kôz sa Wili ale rozhodol nechať si nateraz len pre seba.

Po chvíli ako tak kráčal lesom, sa začal uisťovať, či mu Bria a Trevor nie sú náhodou v pätách. Chcel aj potreboval byť teraz sám. To, čo sa udialo – útok Ohnivých Sýlf – mu nedal pokoja. A preto sa chcel spojiť s Gróthom. Záležalo mu teda na tom, aby bol sám a nechcel sa ich ani dotknúť tým, že by ich požiadal o to, aby ho nechali osamote. Lenže toho sa teraz báť nemusel, lebo láska je často slepá.

A tentoraz bola oslepujúca v tom, že Trevor a Bria nešli za ním a ani si neuvedomili, že môže zájsť ďalej, ako je Zlatými Hadmi vytvorená bezpečná zóna. No a boli zaskočení aj tým, že ich lásku zrazu videl aj niekto tretí. A tak teda naši mladí zaľúbenci ostali na mieste a už o malú chvíľu si opäť sadli a držali sa za ruky a ticho sa rozprávali a laškovali. O malú chvíľu svet pre nich prestal jestvovať, pretože sa utiahli do súkromia húštiny, kde sa oddali vášnivému milovaniu.

Wili prišiel na miesto, povšimol si na určitom mieste, že sa akoby vzduch hýbal. Len jeho vycvičené oči toto dokázali vidieť. Ak by šiel okolo bežný smrteľník, len by prešiel okolo a nič by si nevšimol. A akoby za tým vlnením z ničoho nič stála pomerne veľká skala. Skala bola vlastne akoby vyrezaná zo samostatného balvanu na tvar štvorca zhruba štyroch metrov štvorcových a výšku mal do dvoch metrov. Bolo to osamotené skalisko uprostred inak rovinatého lesa. Ak by niekomu aj napadlo, že kde sa tam takýto obrovský kus osamotenej skaly zobral, musel by ju proste najprv nájsť.

Ak by Wiliho Bria a Trevor sledovali, boli by zaskočení tým, že sa zrazu Wili stratil, akoby ho pohltil les. On v skutočnosti vošiel do lesa, ktorý bol vlastne sčasti ukrytý v časopriestore. Wili vedel presne, kde má vstúpiť do tohto čudesného sveta tak, aby opustil les, v ktorom bol, a predsa v ňom ostal. Zakrivenie času, ktoré tu mágovia Gnómov vytvorili, zabezpečilo, že skala bola neviditeľná. Táto skala bola ale miestom, kde žili iné než bežné tvory lesa. Na povrchu to bol vlastne akoby taký malý ekvivalent Hradu. Tu žili Gnómovia, to oni vytvorili tu na tomto mieste túto skalu, v ktorej tu teraz žili. Boli tu už tisíce rokov a aj keď sa skala zdala na kolóniu ich typu malá, tak ako sa už často stalo, že zdanie klame. Skala bola v skutočnosti slušne veľkou pevnosťou s celou infraštruktúrou ukrytou pred zrakmi sveta. Keď sem Wili teraz zavítal, uvidel mnoho Gnómov. Výzor Gnómov pripomína trpaslíkov. Majú však malé okrúhle hlavy s čiapočkou, ale bez brady. Na svojom opasku nosia malý štvorhranný lampášik, v strede ktorého svieti svetlomodrý drahý kameň.

Ak tí Gnómovia, ktorí prví uvideli Wiliho, boli prekvapení, určite to nedali na sebe vedieť. Najprv ho zbadal húf malých mladých Gnómov, ktorí sa hrali v okolí skaly. Mladí Gnómovia nikdy neopúšťali okolie skaly, kým nedospeli. Následne Wiliho uvidel jeden zo starších a ten sa s Wilim zvítal.

 „Vitaj, Wili“ – oslovil ho Gnóm menom Laury. Wili sa s ním s radosťou zvítal a následne vyslovil svoje želanie.

 „Laury, rád by som sa rozprával s Gróthom, je to možné, je tu?“  

Laury sa zamračil a chvíľu pozeral na Wiliho a uvažoval.

Medzitým si Wili uvedomil, že ostali vlastne úplne sami. Sami a to tak sami, že všetci sa akoby do zeme prepadli. Nikde nebolo ani jedného Gnóma, hoci pred malou chvíľou sa tu hrali jednak ich malí jedinci a jednak sa tu nachádzali aj dospelí jedinci, ktorý tu a v okolí mali svoje povinnosti.

No v priebehu momentu sa všetci akoby stratili do zeme.

V tomto prípade to bolo aj správne vyjadrenie, pretože žili hlavne v podzemí. V podzemí mali svoje chodby a z nich sa vchádzalo do rôznych komôr a komôrok, kde skladovali všetko potrebné pre prípad, ak by sa chceli uchýliť na dlhšiu dobu do podzemia. Mali tam svoje komôrky zariadené podľa ich vlastných potrieb, niečo ako izby. Dokonca mali aj obrovské podzemné siene, kde si potravu v prípade nutnosti vedeli vyprodukovať priamo v podzemí. Kryštály zabezpečovali ekvivalent svetla zo slnka a tam v týchto sieňach si vedeli dopestovať všetko to, čo potrebovali pre svoj život. V takýchto sieňach aj malí gnómovia rástli prvých päťdesiat rokov a nešli na povrch zeme skôr ako po tomto veku. Pre nich to bolo ešte aj tak veľmi ranné detstvo. Tu mali všetko pre to, aby boli v bezpečí. Len veľmi málo tvorov zo svetov mohlo povedať, že videli podzemný život Gnómov aj v tejto úrovni. A asi ani nikto si tak nestrážil potomstvo, ako Gnómovia.

Prúdenie vzduchu bolo zabezpečené cez dômyselné komínové prieduchy v stropoch, ktoré zabezpečovali pohyb vzduchu. A v prípade, že sa uzavreli do podzemia, tak mali k dispozícii rastliny, ktoré oni volajú Askara.

Askara je rastlina, ktorá produkuje kyslík a rastie pod stropmi v každej miestnosti ich obydlia. Rastlina sa podobá nášmu machu, avšak má veľkú farebnú rôznorodosť a má aj schopnosť úplnej vlastnej regenerácie. Táto rastlina rastie aj v uvedených komínových prieduchoch a tým ešte navyše podporuje vnútorný kolobeh vzduchu. Stavebná schopnosť Gnómov je obdivuhodná a zabezpečuje im životnú sebestačnosť v podzemí. Ak bolo nutné, zapečatili aj tieto komínové prieduchy a tak sa úplne uzavreli od sveta.

Ak je aj to málo, tak vedia svoje obydlie presunúť do obrovských hĺbok, kam sa za nimi nikto nedostane. Toto majú vopred pripravené. Budovali to celé generácie Gnómov a to tak, že si svoje obydlia – hlavné hniezdo – podkopali a vytvorili niečo ako spodný výťah – no skôr stĺp, ktorý sa odspodu rozsýpa. Najskôr zaplní na to určenú jamu a postupne sa tým vytvorí rovný základ a mäkké dosadnutie hniezda kolónie. Tento stĺp dokázal všetko spustiť do hĺbky, veľmi veľkej hĺbky tak, aby boli v úplnom bezpečí.

Následne to, čo bolo na povrchu vidieť ako mohutnú skalu, sa zosunulo plynulo tiež a vytvorilo nad hniezdom ochranný kryt. A o zvyšok sa postarala príroda, pretože okolitá zem sa zosunula a vzniknutý kráter sa zasypal. Do roka by si málokto vedel predstaviť, že na sa danom mieste nachádzala kolónia Gnómov.

Čo však vedia jedine Gnómovia je, že aj v tej najväčšej hĺbke majú svoje tunely, ak by bolo treba predsa len aj z podzemia kvôli niečomu uniknúť, alebo presunúť opäť časť kolónie na povrch.

Sú to chodby napojené jednak na iné kolónie a jednak minimálne jeden tunel viedol späť na povrch. Pred povrchom však je tunel ukončený a nevedie priamo na svetlo. Buď je to slepý tunel a treba ho dokopať, alebo vedie do skalného masívu do puklín, do ktorých sa vojdú jedine Gnómovia. Ak sa však takýto zosun udial, potom obvykle následne celá kolónia ostáva žiť v podzemí. Časť novej generácie sa síce časom vráti na povrch zeme, ale pôvodná kolónia už nie. Takto občas vznikajú kontinuity podzemných Gnómov a tých, čo žijú na povrchu. Navždy sa vzájomne podporujú, aj keď sa povrchová kolónia už stala sebestačnou. Puto rodu sa nikdy nepretrhne.

A tak ak Gnómovia chceli, aby sa po stovkách rokov časť novej populácie vrátila na povrch, proste tak učinili cez takýto priechod a na povrchu založili novú kolóniu. Avšak navždy ostanú už aj spojení s pôvodnou podzemnou kolóniu. Mohlo sa stať to, že nová kolónia potom mala novú kráľovnú alebo obe kolónie riadila a spravovala pôvodná kráľovná. A ak by sa aj táto nová kolónia niekedy ponorila do hĺbky zeme, tak by sa spojenie aj tak neprerušilo. Len do ich máp by sa zaviedla ďalšia podzemná kolónia. Z týchto úvah zrazu Wiliho vytrhol Lauryho hlas.

„Wili, Wili, počúvaš ma?“

Wili sa vytrhol zo svojich myšlienok a na moment uvažoval, čo mu to vlastne Laury hovorí. Laury sa mu už hodnú chvíľku snažil vysvetliť, že nevie, či ho môže odviesť za Gróthom. Wili sa opýtal:

„A prečo ma nemôžeš odviesť za Gróthom?“

„Niečo sa deje, ako vieš už aj Ty sám. Áno, vieme už o útoku na Teba a aj o tom, že zasiahli aj Zlaté Hady, aby Ťa zachránili, a mnohé pritom prišli o život. Avšak aj u nás sa strhol boj. Našu obranu narušili Plazivci Hmly. Prišli ako podoba priesvitnej hmly dňa. Nikto ich nevidel, vôbec nikto ich ani necítil, kým neboli príliš blízko, zaútočili a začali siať v našich radoch svoje dotyky smrti. Zabíjali každého, na koho natrafili a my sme utrpeli značné straty na životoch. Keďže boli nehluční a splývali so svetlom, boli skoro až úplne neviditeľní a my sme najprv ani nevedeli, čo sa to deje. Všetci, čo sa tu v ich dosahu nachádzali, len odrazu jeden po druhom začali mať agóniu smrti a rozplývali sa jeden po druhom a ako umierali, menili sa na opar. Tento opar našich mŕtvych zviditeľnil Plazivcov hmly a tak sme si uvedomili, voči čomu stojíme.

Potom sme sa začali brániť, ale nebolo to také jednoduché, pretože tu neboli naši mágovia bojovníci, ale mágovia robotníci a deti. A oni ich nedokázali len tak ľahko poraziť. Kráľovná Agaura vyslala mágov bojovníkov a tak sme ich nakoniec vyhnali z nášho územia, ale bolo to veľmi, veľmi náročné. Naši najsilnejší mágovia mali čo robiť, aby to zvládli. Jedného z nich zranili tak, že bude trvať veľa času, pokiaľ sa mu sila a schopnosti obnovia. Preto teraz veľká rada na čele s Gróthom vytvorili ilúziu života okolo nášho brala. To, čo si videl, Wili, bola v skutočnosti len ilúzia, aby to vyzeralo, že sa nič nedeje, ale v skutočnosti sú už všetci dnu. Len ja som tu bol jediný skutočný v tejto ilúzii, aby som sledoval, či niekto ako Ty a či iný nepríde ku nám. Prípadne, či sa Plazivci Hmly nepokúsia o útok a prienik do našej kolónie.

A Gróth aj predpokladal, že skôr alebo neskôr prídeš sem aj Ty. Agaura a Gróth sa teraz radia, či sa teda máme všetci stiahnuť do podzemia preč odtiaľto a už sa nikdy nevynoriť. Bude to trvať storočia, kým sa naša kolónia zocelí úplne z týchto strát, ktoré nám spôsobili Plazivci Hmly.“

Laury hovoril veľa, bol to typický urečnený Gnóm, ak sa už dostal ku tomu, aby s niekým mohol rozprávať. Wili vedel, že ak chce tohto malého tvora presvedčiť o tom, aby ho pustil do ich sveta, alebo aby mu aspoň sprostredkoval rozhovor Gróthom, musí ho presvedčiť, že on sám nie je pre nich teraz hrozbou. Wili si ani netrúfal požiadať o to, aby ho pustili ku kráľovnej Agaure. V tomto rozpoložení po toľkých stratách by sa aj tak dosť popudliví gnómovia mohli domnievať, že je pre nich hrozbou, a zmizli by mu nadobro z očí. A on teraz nutne potreboval, aby mu pomohli a povolili použiť jeden z ich prechodov do inej reality, alebo jemu a ostatným umožnili, aby sa tu ukryli. To, čo však práve počúval, bolo veľmi závažné. Nepamätal si, že by niekto niekedy takto priamo napadol Gnómov. Väčšinou Gnómovia zmizli v podzemí skôr, ako by niekto na nich zaútočil. Obvykle nebojovali a pri problémoch zmizli tak, ako je už vyššie opísané. A vlastne keďže Gnómovia boli mierumilovní, nikto s nimi skoro nikdy ani nebojoval. Proste nebol dôvod a oni sa konfliktom vyhýbali svojou plachosťou a tým, že radšej sa pri náznaku väčších problémov stiahli dole do podzemia. A ak sa na niekoho území Gnómovia zjavili, bolo to vítané. Pretože dolovali z podzemia drahokamy, rôzne vzácne kryštály, o ktoré mali mnohí záujem. A tak to bolo aj výnosné s nimi obchodovať. Gnómovia neboli hamižní a menili to proste za drobnosti, ktoré potrebovali pre svoj život.

Čo je však teraz v tomto období tak, ako si Wili alebo jeho súputníci pamätali? Vlastne nič nebolo tak. Najprv Fantus ku nemu priviedol dvoch mladých ľudí a potom mnoho iných „drobných náhod“, ktoré mu prezradili Zlaté a i Jantárové bytosti duší. Do toho všetkého zásah Zlatých Hadov pri útoku Ohnivých Sýlf – čo mu zachránilo život, ako aj život Brie a Trevora.

Všetko toto zrejme dávalo zmysel, ale ešte on sám nevedel, aký. Jediné, čo vedel, bolo to, že niekto niekde v niektorej realite zrejme rozpútal ukrutný boj a snaží sa doňho vtiahnuť aj bytosti iných svetov a realít. Vedel aj to, že keď sa mu naposledy ozval Fantus, varoval ho pred týmto všetkým a nakázal mu v tom prípade, aby Briu a Trevora ochránil a vycvičil.

Wiliho však veľmi udivoval aj rozsah týchto útokov na toľkých miestach súčasne a bytosťami, ktoré usmrcovali už len púhym svojím dotykom. On sám žil už mnoho bežných životov a v istom bode prestal starnúť, toto bolo predurčené povahou a typom jeho bytia.

Ďalšou vecou, ktorá upútala jeho myšlienky, boli slová Lauryho o tom, že situáciu teraz spolu riešia kráľovná Agaura a Gróth.

Toto bola veľmi zaujímavá skutočnosť, pretože ako už mal možnosť poznať život Gnómov, tak ich kráľovné sú skoro mýtické bytosti. Agauru si táto kolónia Gnómov chránila určite zo všetkého najviac. Nikto, teda skoro nikto kráľovnú Gnómov nikdy nevidel, ale každý vedel, že jestvuje – a poznal aj jej meno. Jej predsunutou mocou tu bol tu práve Gróth a jeho rešpektovali rovnako, ako rešpektovali svoju kráľovnú. Väčšinou vraj Agaura a Gróth spolu komunikovali telepaticky. Pretože kráľovná žila na utajenom mieste kolónie a mala okolo seba všetko to, čo potrebovala, aby bola spokojná a mohla sa venovať blahu kolónie a tomu, aby boli všetci zabezpečení.

Agaura vedela všetko o všetkých, aj keď niekto nebol priamo jej potomok, jej vedomie bolo vedomím kolónie. A čokoľvek sa dialo kdekoľvek, jej vedomie bolo spojené s vedomím každého jedinca. Tak isto bola v spojení s vedomím s inými kráľovnami v iných kolóniách.

A takto bola spojená aj s Laurym, ktorý sa všemožne snažil zabaviť Wiliho rečami a zdržiavať ho tak. Wilimu to však nevadilo, lebo takto získal trocha viacej času na všetky tieto svoje úvahy a mohol aj rozmýšľať, že čo teraz ďalej, keď už od Lauryho teraz pozná tieto nové skutočnosti.

Wili sem prišiel pôvodne s presnou predstavou o tom, o čo chce Grótha požiadať. Pretože boli dávni priatelia, nepochyboval, že mu tento starý a nevľúdny Gnóm vyhovie. No teraz sa toto ale menilo a značne to aj menilo celú Wiliho situáciu.

Wili si uvedomil, že musí nejakým spôsobom najprv presvedčiť kráľovnú Gnómov, aby sa nestiahli napriek tomu všetkému, čo sa stalo, do podzemia. Vedel, že ak tak učinia a stiahnu sa do podzemia, síce svoju kolóniu budú mať ochránenú pred vplyvmi vojny, ale všetci sa budú v tejto nadchádzajúcej vojne navzájom potrebovať a to aj napriek stratám, ktoré Gnómom hrozia.

Wili si toto všetko naplno uvedomoval a mozog mu pracoval na plné obrátky, pretože vedel, že sa blíži kľúčový moment a to je stretnutie s Gróthom. A Grótha musí presvedčiť teraz už o troch veciach.

Prvá je, aby mohli Bria a Trevor toto územie opustiť a utiahnuť sa ku nim do bezpečia. Druhá, že musí Grótha presvedčiť, aby sa nestiahli do podzemia. A Gróth musí presvedčiť o tejto nutnosti zotrvať a bojovať ich kráľovnú Agauru. Tretia bola tá najťažšia, aby sa Gnómovia pridali k tomuto boju voči neznámemu nepriateľovi.

Laury už pomaly uberal na intenzite svojho prejavu a Wili už-už čakal, že mu povie, aby ho nasledoval dovnútra skaly a odvedie ho niekde, kde tam počká na Grótha.

Vtom vo vzduchu zrazu niečo prasklo a odrazu sa stali hneď dve veci za sebou. Najprv sa zjavil Gróth a následne sa Laury s Wilim náhle rozlúčil a zmizol počas ďalšieho prasknutia nevedno kam.

Gróth bol skutočne vekovitý gnóm, bez dlhých okolkov privítal Wiliho slovami:

„Vítam Ťa, Wili. Som rád, že si útok Sýlf prežil, ale nech už si prišiel pre čokoľvek, musím Ti oznámiť, že sa naša kolónia pripravuje na stiahnutie sa do podzemia. Takže Ti už neviem pomôcť v ničom! A nemienim vôli našej kráľovnej Agaure odporovať, ani kvôli nášmu dávnemu priateľstvu. Takže nech si prišiel pre čokoľvek, odpoveď je nie! A ako tak uvažujem, mal by si ísť, aby si bol v bezpečí mimo toto miesto, keď sa zem v okolí začne hýbať!“ 

Wiliho tieto príkre slová vôbec nevyviedli z miery, pretože príliš dobre poznal povahu svojho dávneho priateľa a vedel, že musí byť v prvom rade teraz veľmi, ale veľmi trpezlivý. Tu nič nepomôže zbrklosť a ani prázdne slová. Tu treba proste zobrať rozum do hrsti a dokázať presvedčiť Grótha o tom, aby presvedčil kráľovnú, aby sa nestiahli do podzemia.

Wili preto veľmi intenzívne uvažoval, ako správne začať túto debatu a nakoniec sa rozhodol a vyslovil jedinú vetu. Začal vetou, o ktorej aj sám v tento moment pochyboval, že je správna. Napriek tomu, že ovládal správny bontón, ktorý si počas vzájomného priateľstva vytvorili, a zvyklostiam, ktorými mal vekovitého gnóma osloviť, napriek tomu ani sám nevedel, prečo práve takto začal ich rozhovor, avšak proste slová sa mu drali na povrch akoby z hĺbky duše samé.

„Priateľ môj, veľmi Ťa prosím o to, aby ste prijali mojich učeníkov, Zlaté aj Jantárové bytosti a aj mňa, aby sme u vás boli v nadchádzajúcom období určitú dobu v bezpečí!“

Jasná a stručne vyjadrujúca veta, ktorá mala v sebe potrebu a zahŕňala aj obavu o učeníkov. Samozrejme si uvedomoval, že bontón kázal, aby sa na úvod formálne opýtal na kolóniu a to, ako sa im darí po tom nešťastnom útoku a aby ponúkol v prvom rade pomoc, ale on proste toto všetko vynechal. Veď nakoniec aj sám Gróth vynechal obvyklý prejav zdvorilosti, ktorým zvykli zahájiť ich nespočetné debaty, ktoré sa často pretiahli až do niekoľkých dní. Wili si však s plnou vážnosťou uvedomoval, že teraz na tieto zdvorilosti nemá priestor ani jeden z nich.

Gróth sa naklonil najprv dopredu, potom sa vystrel a mierne sa naklonil dozadu, akoby sa chystal na výpad, alebo akoby ho uvedený prejav vyviedol z rovnováhy. A náhle vybuchol do obrovského smiechu. Vekovitý večne nasrdený Gnóm sa začal smiať, akoby sa dozvedel niečo veľmi, veľmi smiešne. Jeho suchý smiech však skôr vzbudzoval hrôzu a zimomriavky na chrbte, ako potrebu sa pridať tiež a smiať sa. Odrazu sa prestal smiať a doslova vrčal slová na Wiliho.

„Mňa tak teraz akurát zaujímajú Tvoje potreby, Wili! Jediné, čo teraz urobím, je, že sa s Tebou naveky rozlúčim. Pretože moje kosti už nebudem z podzemia ťahať na povrch ani v tom prípade, že by som mal ešte jestvovať toľko času, koľko času už jestvujem! A vôbec, prečo ešte mrháš mojím časom Wili, ja tu nie som preto, aby som sa Ti nejako snažil pomôcť, ale to už vieš, to som Ti už oznámil! A teraz mi odpovedz, prečo by sme Ti mali vyhovieť, ale hovor rýchlo! Lebo moja trpezlivosť sa míňa rýchlejšie, ako Goblinova úvaha o tom, že nebude hamižný! No čo pozeráš, ako Ješandi premenený na Elfa! Už aj mi odpovedaj, prečo by som to mal urobiť!“

Wili sa ani teraz nenechal vyviesť z rovnováhy na základe tých príkrych slov, ktoré mu takto zbrklo adresoval Gróth. Poznal svojho dávneho priateľa a aj jeho povahu a vedel, že tento prejav je jeho prirodzeným prejavom. Wili si sám sebe v duchu povedal, že to nebude také zlé, ako sa to javilo zo začiatku podľa slov Lauryho. Ak by to bolo také zlé, Gróth by mu nevenoval toľko slov. Proste by sa s ním rozlúčil a nechal ho stáť pred skalou samotného a už by ho nikdy viac neuvidel. Pozrel sa na mrzutého vekovitého priateľa a zamyslene odpovedal:

„Ak mi nepomôžeš Ty, tak to bude pre nás všetkých veľmi náročné tu prežiť, no možno až nemožné. A ja svojich zverencov potrebujem vycvičiť u vás v bezpečí, aby potom mohli bojovať a my za to pomôžeme vám a ja budem na oplátku zo všetkých síl chrániť vás. A tiež sa potom nemusíte úplne stiahnuť do podzemia a … .“

Gróth skočil Wilimu do reči.

„A prečo mňa majú zaujímať práve oni, sú iní ako my a nám skôr škodia, ako pomáhajú. Ľudia sú nedokonalí, hamižní, závistliví a nikdy nedodržia slovo! Goblinova prastará mať je vypočítateľnejšia, ako ľudský červík, čo sa obrovi podobá!“ 

Wili si ho vypočul a pokračoval, ako by ho malý vekovitý a jasne mrzutý Gnóm nevyrušil.

„Fantus mi ich zveril, aby som ich pripravil a teraz sa proste musia dostať preč odtiaľto do bezpečia. A Bria nie je človek, je Kerčanka. Musia sa dostať preč skôr, než sa Sylfy alebo Plazivci Hmly, či niekto iný vráti, aby dokončili to, čo započali a čo nedokončili. Akú by mali šancu mladí a hlavne absolútne neskúsení, ak by na nich zaútočili opäť tu? Ja sa už teraz čudujem, že ich Sylfy nespálili na uhoľ vtedy, keď napadli mňa.“

Gróth mu opäť skočil do reči a to tak, že si ešte aj na drobných nôžkach podskočil.

„Táááák, vidíš, Sylfy si ich nevšímali, no prečo asi si ich nevšímali, lebo držia spolu a Ty, Ty mi ich chceš doviesť sem! Toto snáď mám odsúhlasiť?! Teraz som Ti hovoril, aké sme utrpeli straty a ja mám teraz pre ľudského potomka… nech ho Goblin zašliapne do zeme, a nejakú Kerčanku riskovať svoj národ?! Pre párik takých potomkov, ktorý sú bližší obrom a goblinom, ako nám! Wili, vypadám ako potomok Goblinovej matere, keď ma o takúto ohavnosť žiadaš!“

Na to zdvihol drobnú ruku, vystrel ju smerom ku Wilimu, vystrel ukazovák a kýval nesúhlasne rukou a pokračoval v rozčúlenom prejave.

„Toto nikdy, Wili, pri dedovi starého skunka Ti vravím, nikdy sem nevpustím ani potomka kríženca človeka s horskou dúhou! A nie to týchto Tvojich učeníkov!“

Gróth sa ďalej díval výhražne na Wiliho a potom sa už zmierlivejšie opýtal.

„Ako to, že ich Sylfy nespálili na uhoľ? To je naozaj zaujímavé? Akoby ani nevedeli, že tam pri Tebe sú? Avšak Zlaté Hady tvrdili, že ich vlna útoku zasiahla a že padli v bezvedomí na zem?!“

Wili sa nadýchol, nechal si malú chvíľu na premyslenie odpovede, pretože vedel, že musí odpovedať pravdivo. Avšak aká je pravda o tom, prečo Sylfy nechali na žive Briu a Trevora?

„Myslím, že si ich nevšímali len a len preto, že nevedeli, kto sú. Ten, kto poslal ku mne Sylfy, je zrejme len nejaký Naralov pobočník, pretože nevedel, že sú u mňa. Myslím si to, lebo ich útok bol tak isto rovnako smrteľný a nečakaný, ako ten tu na vás. Bol však mierený len proti mne. Ten, kto Sylfy poslal, zrejme nevedel, že Bria a Trevor sú u mňa. A tak mali za úlohu zabiť len mňa!“

Obaja ostali po tých slovách na chvíľu ticho a dali si čas na úvahu. A po chvíli Wili pokračoval.

„Priateľ môj, zvážte spolu s kráľovnou Agaurou možnú pomoc, pretože bez vašej pomoci naša realita zrejme zanikne. Jantárové a Zlaté duše my pomôžu a pomôžu aj vám. Prevtelia sa späť, ak bude treba, a prestanú byť stádom kôz, ale nateraz sú takto všetci ešte mimo oči zvedov Narala. No dokedy? Preto, môj dávny priateľ, musíme spoločne hájiť naše svety, lebo ak sa tak stane, že Naralovi agenti začnú vyhrávať, tak nakoniec ani v podzemí nebudete už v bezpečí.“

Následne sa Wili opätovne na chvíľu odmlčal – potom sa naklonil a zašepkal niekoľko viet do ucha vekovitého Gnóma. Po tých slovách sa Gróth vystrel vo svojej malej výške pozrel sa na Wiliho a bez ďalšieho mu odpovedal.

 „Goblinova päta nech stúpi do tŕňa trnky a hlava nech mu padne do vlastného lajna, toto snáď nie je pravda, veď naposledy sa to stalo, keď dedo môjho deda, bol maličkým Gnómom. Wili, Ty to myslíš vážne?!“

Wili na tú otázku odpovedal veľmi vážnym výrazom tváre.

 „Tak vážne, ako sa to len dá vážne myslieť, priateľ môj. Vidíš, všetci máme spoločný problém! Tak teraz už požiadaš Agauru o to, aby zvážila vaše rozhodnutie? Naozaj na tom závisí mnoho!“   

Malý vekovitý Gnóm sa začal prechádzať a pritom si niečo šomral popod nos. Okolo Wiliho sa začal hýbať život. Tentoraz vedel, že toto celé je len ilúzia. Bola však naozaj úžasná, pretože by si bol bez váhania opäť myslel, že sa všetko vrátilo do normálu. Keby už teda nevedel, že aj to predtým bola ilúzia. Sám teraz ostal zaskočený, akú mágiu Gnómovia ovládajú. Toto bolo skutočné umenie mágie a keby teraz v túto chvíľu Plazivci Hmly zaútočili, nikomu by nevedeli ublížiť. Pretože ako ublížite ilúzii?

Wili sledoval podsaditého Gnóma, ako rázoval tam a späť na svojich drobných nohách. Neustále niečo drmolil a Wiliho si ani nevšímal. Zrazu sa ozvalo prasknutie a Gróth bol preč.

Wili však ostal úplne pokojný, pretože ani nečakal, že sa Gróth len tak otočí a bude mu tlmočiť Agaurin súhlas s jeho požiadavkou. Na druhej strane vedel, že dosiahol svoj cieľ a to ku podivu dosť ľahko, veď očakával dlhé vyjednávanie trvajúce hodiny, ak nie dni. Takže niečo musel veľmi dobre odhadnúť, ale súčasne premýšľal, prečo to tak odrazu šlo celkom ľahko. Tá jedna veta, čo mu pošepkal do ucha, predsa nemohla len tak Gnóma presvedčiť, aj keď uňho vyvolala veľký dojem.

Gróth sa rozhodol nespájať sa telepaticky so svojou kráľovnou, ale ísť za ňou osobne. Nepovažoval túto telepatickú formu komunikácie teraz za bezpečnú. Vedel, že sa môže chtiac, či nechtiac niekto napojiť a odchytiť sled myšlienok, ktoré by si s kráľovnou takto hovoril. Gróth bol jedným z mágov svojho druhu a Wiliho starý priateľ. Jeho drsný tón bol akoby v norme toho, akú mal vekovitý Gnóm povahu. Kedysi, keď bol mladým, bol kamarátsky, ale vekom sa stal navonok nevrlým a večne uhundraným. Toto však nevyplývalo len z jeho povahy, ale ako mu pribúdala spoluzodpovednosť za iných, tak bral svoju úlohu veľmi vážne a na familiárne prejavy mu nezostával priestor v živote.

S Wilim sa zoznámil ešte v čase, keď boli obaja veľmi mladí. Vtedy sa raz dostal Gróth do problémov, naháňal ho divoký šialený Goblin a nebyť Wiliho pomoci, dopadlo by to zle. Gróth v tom čase nevedel zmiznúť lusknutím prstov a tak sa ocitnúť na inom mieste. Bol vlastne ešte len odrasteným dieťaťom, ktoré sa začalo učiť vedomostiam mágie ich druhu. Muselo prejsť ešte veľa času, kým sa vedel presúvať tak, ako to učinil práve teraz, keď zmizol spred Wiliho očí. Ako tak nad týmto všetkým Wili uvažoval, usmieval sa.

Vtedy sa videli prvýkrát, keď na Grótha zaútočil Goblin, a potom po čase sa situácia otočila a Wili tiež potreboval pomoc. Niekde sa zranil, nevedel chodiť pre vážne zranenie nohy.

Nikto nikdy sa nedozvedel, ako sa to stalo, pretože Wili o tom mlčal a Gróth sa ho nepýtal. Dlh by bol teda splatený, ale títo dvaja sa medzi časom stali kamarátmi a postupne to došlo do takého rozmeru, že Wiliho akceptovali postupne všetci Gnómovia. Celé veky spolu nažívali v harmónii a párkrát sa stalo, že keď sa príroda rozhodla, že predsa len zmení svoju inak nemennú tvár a udreli kruté zimy, tak Wiliho Gnómovia prijali vždy do svojho príbytku. Stalo sa to naozaj len pár krát. Lebo tam, kde žil Wili, sa z jeseni stávala jar, a len raz za niekoľko dekád udrela aj zima. Gnómovia, tí mali stále jasné slnečné leto vo svojom mikro svete. Wili si v taký čas vždy priviedol aj svoje stádo kôz, ktoré boli bez výhrad Gnómami vždy prijaté. Boli to totiž bytosti, ktoré Gnómom boli viac ako známe. Ich forma, v akej sa pohybovali vo svete, im nijako nevadila. Keď ich Wili priviedol, jednoducho zväčšili životný priestor, aby sa tam v tej forme, v akej žili, cítili pohodlne a mali priestor na voľný pohyb. A takto postupne celá kolónia prijala Wiliho, ktorý sa tu stále zastavil na niekoľko dlhých dní, keď prechádzal okolo. Vlastne Wili sem do blízkosti Gnómov priviedol Trevora a Briu zámerne práve pre prípad, že by potrebovali pomoc Gnómov.

Wili sa zrazu posadil na zem a potom si pohodlne ľahol. Rozhodol sa, že si pospí a počká na návrat Grótha, pretože nevedel presne odhadnúť, ako dlho to bude trvať, než sa s kráľovnou Agaurou poradia.

Než Wili zaspal, uvažoval aj nad Briou a Trevorom, či sú v poriadku a či im práve niečo nehrozí. Potom zaspal pokojným spánkom, ktorý mu do tela vlieval tak prepotrebnú silu na úplné zotavenie sa.