Laurence a Tamia prechádzali nenápadne po chodbách Hradu. Neskrývali sa, ale ani na seba nechceli upozorniť a tak šli zahalení obradných rúchach až po hlavu. Ich tajná cesta viedla k Trygvemu.

A keďže okrem Laurenceho nikto nevedel, ako sa ku Trygvemu dostať, tak Tamiu viedol po kľukatých chodbách Laurence. Šli v miernom rozstupe, aby tým ešte menej na seba upozornili. Rozdiel v postavách bol však jasný na prvý pohľad. Dosť mohutná postava Laurenceho pri drobnejšej postave Tamii by každého upozornila, že aj keď sú zahalení, tak sú to oni. Techniku mágie, aby v tých chodbách nikto nebol, nechceli použiť, pretože to by mohlo upútať pozornosť najvyšších hierarchických stupňov a samozrejme strážkyne Káali.

Keď už došli na dané miesto vstupu, pred nimi sa však objavila známa postava. Bola to práve vedúca strážkyňa Veľmajsterka Káali, obaja Laurence a aj Tamia dorazili ku nej. Nemali sa pred ňou dôvod zatajovať a ani si vymýšľať, prečo a kde idú. Káali sa im ako prvá prihovorila:

„Ahojte, ako tak na vás pozerám, tak zrejme som vás tu a teraz nestretla a nevidela, že?“

Laurence i Tamia sa na ňu usmiali a bez okolkov jej vysvetlili, že idú za Trygvem a vzhľadom na to, že starý pán si želá mať pokoj, tak nechcú dať najavo, kde je vchod do tých chodieb, ktoré vedú aj ku Trygvemu. Aby to niekoho nelákalo sa tam dostať a iba by potom došlo ku konfliktu medzi jeho strážcom dverí a tým, kto by sa pred tie dvere dostal. Síce k nemu dnu by sa nedostali, ale Trygve by o tom vedel a bol by aj z toho zbytočne podráždený.

Na to Káali chápavo pokývala hlavou a urobila gesto, ktorým energeticky chránila chodbu, kde sú. Teda, ak by niekto tým smerom aj náhodou šiel, energia by ho nenápadne odklonila do iných častí Hradu. Tamia si dala vzápätí dole kapucňu z hlavy a urobil tak aj Laurence. Káali ich ani nemusela uisťovať, že tí, čo poznajú, že ona vytvorila ochranu, to budú rešpektovať, a ostatní sa proste ocitnú tam, kde chceli, ale inými chodbami.

Káali im následne povedala, že vchod ku Trygvemu je bezpečný a nikto ho okrem Laurenceho a Trygveho nepoužil. Toto dosť zaskočilo Laurenceho a opýtal sa jej, odkiaľ vie, kde je vchod.

Málovravná Káali sa široko usmiala a povedala, že je síce len Veľmajsterka, ale je aj strážkyňa a bola by to jej hanba, keby nevedela o tajných chodbách, aj keď niektoré sú určené len pre Najvyššieho Veľkňaza.

Tamia sa zasmiala, v dobrom si začala Laurenceho hneď doberať, že aj keď je Najvyšší Veľkňaz, tak aj tak o tom nemá vedomosť, že aj strážkyňa Káali vie, kde je táto chodba, a ona Tamia ako jeho nástupkyňa sa to dozvedá až teraz.

Toto škádlenie medzi nimi, keď boli sami, bolo úplne prirodzené. Takýmto spôsobom trošku ventilovali tú záťaž zodpovednosti, ktorá im na pleciach ležala.

Laurence zase skonštatoval, že asi je prirodzené a logické, že Káali, ktorá má na starosti aj podzemný archív a strážcov v ňom, tak musí poznať aj myšiu dierku, ak je vôbec nejaká na Hrade.

Potom ešte prehodili pár viet a rozlúčili sa, Laurence otvoril v stene priechod do chodby a vošli do nej. Káali sa poobzerala a keď sa priechod v stene zavrel, hneď zrušila ochranu, ktorú vytvorila. Ešte sa uistila, či si ju niekto povšimol, ale ako s uspokojením zistila, nikto si to nepovšimol. Potom sa pustila ďalej po ceste, po ktorej kráčala za svojimi povinnosťami, než stretla Laurenceho a Tamiu.

Laurence viedol Tamiu nám už známou chodbou cez križovatky dole k Trygvemu. Strážca dverí sa síce na moment ukázal, ale nič sa nepýtal a keď videl, že je to Laurence a s ním Tamia, splynul s dverami a dvere sa s veľkým škrípaním otvorili. Laurence ponúkol ako správny gentleman Tamii, aby vstúpila do Trygveho priestorov ako prvá.

Tamia vstúpila a to, čo uvidela a či atmosféra, či energia priestoru, alebo oboje dokopy, ju ohromila. Ostala stáť presne ako aj Laurence, keď sem zavítal po prvýkrát. Laurence tu odvtedy bol už dvakrát krátko po sebe, pretože Trygve s tým súhlasil, že sa o istých záležitostiach môže s ním porozprávať.

Laurence preto jemne odzadu chytil Tamiu za ramená a trochu ju potlačil, aby ju donútil urobiť pár krokov dnu. Pretože Tamia zostala stáť prakticky vo dverách a tak Laurence nemohol vojsť. Len čo obaja vošli, tak sa dvere za nimi zatvorili.

V tejto hlavnej miestnosti nikto nebol, ale ozval sa Trygveho hlas z miestnosti vľavo, kde sedávali spolu s Laurencem a pochutnávali si na skvelom víne.

Laurence naznačil Tamii, aby šli a len jej rýchlo pošepol, že bude mať ešte dosť času si všetko prezrieť trochu neskôr. Vošli teda dnu do ďalšej miestnosti a Trygve sa hneď postavil, jemne sa Tamii poklonil, prijal ruku, ale nepodal si ju s ňou. Ako sa sluší na niekoho, kto je zo starej školy, pritom, ako sa uklonil, prijal teda podávanú ruku a pobozkal Tamii ruku. Pritom vyjadril aj svoje veľké potešenie, že ju môže spoznať. Tamia sa jemne začervenala a povedala:

„Aj mne je potešením Vás spoznať, Najvyšší Veľkňaz Trygve.“

Trygve zareagoval svojím typickým podskočením, ktoré sa udialo vždy, keď ho niečo podráždilo.

Tak teda aj teraz podskočil, akoby ho pichla včela do zadku, a hneď sa pozabudol, že pred ním stojí dáma a budúca Najvyššia predstaviteľka a Veľkňažná Hradu a spustil:

„Do posratého a krívajúceho trpaslíka a Ty mi prečo vykáš? Chceš ma vari uraziť a dať mi tým niečo najavo? Há? Aj keď už mám svoj vek, to sa na Hrade odkedy nosí, že sa tu vyká? To sme už tak hlboko klesli, že takouto urážlivou rečou na mňa tu prehováraš? Ééééé strašné niečo.“

Asi je vhodné vysvetliť, prečo sa na Hrade tykalo. Bol to prejav spolupatričnosti bytostí, ktoré zdieľajú spoločný osud. Vykanie samozrejme poznali, ale považovali to za prejav skoro urážlivý, alebo minimálne ten, kto komu vykal, dával najavo, že si od toho druhého drží značný odstup a nie je na tej úrovni, ako je on. A teda ho nepovažuje za blízku bytosť, ale za niečo menej, ako je on sám, až menej cenné.

„Trygve, ja sa veľmi ospravedlňujem, nechcela som byť nezdvorilá a nechcela som Ťa samozrejme ani uraziť. Nie, na Hrade sa nevyká a každý si s každým tyká …teda aspoň myslím …, že to nikto neporušuje. No každopádne nebol v tom mojom prejave zlý úmysel.“

Povedala rýchlo Tamia, aby nevznikla hneď od úvodu zlá atmosféra medzi nimi. Laurence bol mierne zaskočený z reakcie Tamie tým vykaním, ale pripísal to stresu z Trygveho. Nestihol sa však do toho zamiešať, lebo vzápätí sa ozval opäť Trygve.

„Dobre, tak sa posaďme a ako vidíte, víno vás už čaká a teda ho treba ochutnať. Pretože si ho treba vychutnať. A ak to nebude vadiť, čo samozrejme nebude vadiť, lebo som ho pozval ja, tak je to teda v poriadku, proste … tu teraz príde ešte jeden kolega. No príde….. on sa tu zjaví, ako sa na správneho Ducha patrí.“

Všetci traja si sadli a len tak chvíľu nezáväzne konverzovali o víne, o jeho kvalite a ako sa vyrába.

Po nejakej chvíli sa ozval hlas, ktorý sa pýtal, či sa môže sprítomniť. Trygve svojsky zareagoval, že je to zbytočná otázka a už tu mal byť, že mešká s dôvetkom, že teda netuší, čo také má Duch na starosti, že mešká na stretnutie. Hlas mu na to nereagoval, ale o malú chvíľku sa na voľnom kresle usadil akoby hustejší biely dym a z toho dymu sa vyrysovala postava drobnejšieho muža vo vysokom veku s bujnými fúzami, ktoré mal vytočené dohora. V ústach mal fajku, z ktorej sa ku podivu aj dymilo, ale v takej istej forme, akou bola táto postava. Keď túto postavu Laurence uvidel, ohromene sa díval a nevychádzal z údivu, potom sa postavil, ostal stáť, díval sa na postavu, ktorá sa dokonca posadila do voľného kresla. Laurence si potom tiež sadol a stále vytriešťal oči. Mozgové závity bežali na plné obrátky a Tamia bola z Laurenceho správania zaskočená, ale nijako to nekomentovala, len sa udivene dívala na jeho podivné správanie.

Trygve sa len pochechtával a Duch sa na nich všetkých pokojne usmieval a bafkal svoju fajku. Potom Laurence vyslovil konštatovanie a aj otázku v jednom.

„Klinge?!…“

Trygve sa opäť začal chechtať a Tamia nechápavo pozerala, že čo tak Laurenceho udivilo až skoro zaskočilo. Vzápätí si uvedomila, že Laurence toho ducha musí poznať, alebo v ňom spoznal niekoho, koho poznal v čase, keď ten Duch bol ešte živým tvorom. Prvý sa ujal slova hostiteľ Trygve.

„No vidím, mladý, že pamäť v hlave sa Ti ešte úplne nezmenila na prach, čo zostane z fyzického života po tisícke rokov z kostí umrlca. Hej som rád, že si spoznal svojho prvého učiteľa a môjho predchodcu na pozícii Najvyššieho Veľkňaza Klingeho. Hej obaja sme boli iní, mali sme iný štýl práce a aj učenia, čo sa našťastie na Tebe aspoň ako-tak aj odrazilo. Inak by si sa stal len naším životným omylom. Avšak vyšlo to a z Teba je teraz náš nástupca. Klinge, a táto malá mladá dáma tu prítomná sa volá Tamia a je to nástupkyňa tuto nášho mladého.“

Tamia sa na chvíľu postavila, slušne sa uklonila Klingemu, čím mu vyjadrila úctu. Potom to isté urobil aj Laurence.

Klingeho ako správny blahosklonný Duch sa usmieval na všetkých troch a pokyvoval hlavou, a keď videl, že Laurence chce prehovoriť, zdvihol ruku. A naznačil mu, aby počkal. Tamia, tá ohromene sedela a cítila sa ešte menšia až najmenšia. Sedieť tu s Laurenceho predchodcami, jedným napol živým, druhým ako duchom, ktorý ku podivu zrejeme bude reagovať aj na prítomnosť a aj na budúcnosť, hoci iní duchovia vedeli reagovať len na vlastnú prežitú minulosť, prípadne na minulosť, ktorej súčasťou boli na Hrade, ale do budúcnosti nevedeli myslieť a reagovať. Bola to pre ňu podivná situácia a celkom si nebola istá, ako sa v tejto spoločnosti správať. Tak sa snažila byť skoro až „neviditeľná“ pre istotu do doby, než sa v tom zorientuje. A Klinge vyfúkol „dym“ a začal hovoriť.

„Všetkých vás pozdravujem a živým prajem veľa síl a zdravia.“

Laurence a Tamia Klingemu na pozdrav odpovedali tentoraz bez postavenia sa a úklonu, akurát mu neželali veľa síl a zdravia. To by bolo ak nie nemiestne, tak určite komické. A ak by to urobil Trygve alebo Jeremy, to by nikoho neprekvapilo, ale tu teraz mu slušne odpovedali na pozdrav. A Klinge pokračoval:

„Som rád a aj udivený, Laurence, že si ma spoznal. Bol si malé sedemročné dieťa, keď som sa stal duchom. A teda som nemal veľa šancí sa Ti venovať. A než položíš tie otázky, rovno odpoviem.

Áno, je to tak, že pár dní po Tvojom narodení som bol pri Tvojej postieľke a vytvoril som prvé overenie, či si to skutočne Ty, Laurence, a teda či si sa skutočne vrátil do fyzického bytia. A keď som si to potvrdil, vytvoril som ochranu a spojenie nás dvoch. Potom keď som odchádzal na túto púť a zanechával som život za sebou ….hmm, vlastne ešte predtým som Ti zanechal všetko to, čo som vedel a dokázal Ti odovzdať. A som rád, že to jedna z mojich dcér vtedy u nej na dvore rozpoznala, keď umierala moja životná partnerka, s ktorou som prežil väčšinu života. Ty si bol vtedy malé dieťa a ja som sa díval, ako rastieš. A na poslednú otázku znie odpoveď takto:

Áno, ešte počas predchádzajúceho Tvojho života si nás o toto požiadal. Pretože predtým si Ty bol náš učiteľ a poveril si nás týmito úlohami. A koleso sa otočilo a dotočilo. Ja som ostal nateraz Duchom, Trygve sa zasekol medzi životom a smrťou a Ty máš na krku kopec problémov, ktoré sa spoločne musíme pokúsiť vyriešiť. A všimol som si tiež, že opatruješ časť mojej fajky. Je to pekné od Teba Laurence. Aj vďaka tomu sa naše puto dokázalo udržať ďaleko ľahšie, pretože po mne je to asi jediná fyzická vec, ktorá sa dochovala a ku ktorej som mal aj vzťah.“

„Ďakujem, môj učiteľ, za Tvoje slová, vieš, už som sa zbavil pochybností, ale ako mladý som o sebe často pochyboval,“ zareagoval Laurence.

Nato sa Klinge opäť srdečne usmial a najprv zareagoval na oslovenie učiteľ. Potom pozrel smerom na Tamiu a pozoroval ju. Bafkal si pri tom zo svojej fajočky a prehovoril pri tom, ale nie k Tamii, ale opäť Laurencemu.

„Laurence, je veľmi otázne, že kto koho z nás tu má nazývať svojím učiteľom.

Takže ju si vybral do ďalšieho kola …hmm, hmm, no niekoho si musel vybrať, keďže ja som sa neprevtelil a Trygve sa zasekol …. hmm, hmm, a je šikovná? No aj my sme mali v minulosti vždy niekoľko žien medzi sebou, ale na takejto vysokej pozícii je v histórii asi prvá. No doba tam v Tvojom svete sa mení a aj keď sa s vami spoločne delím akoby o fyzický svet, tak nie som reálne súčasťou vášho fyzického sveta. Avšak teraz sa dostáva do nebezpečenstva každá naša realita, takže … hmm, hmm. Tak Laurence, čo mi k prítomnej Veľkňažnej povieš?“

Laurence bol trošku nesvoj a keďže bol skutočne malým dieťaťom, keď Klinge zomrel, mal Laurence len sedem pozemských rokov a teda nepoznal jeho povahu a jednanie tak dokonale. Vedel a mal ho v pamäti z niekoľkých stretnutí a duševných vízií a vedení o ňom a jeho posledných chvíľach na tomto nateraz poslednom kole inkarnácie. Laurence mal túto schopnosť, pretože sa Laurenceho a Klingeho duše v istej chvíli na chvíľu spojili. No po skoro storočí pozemských rokov to bola predsa len doba, kedy sa kadečo vytratí z hláv. To, čo vedel, bolo, že Klinge bol doslova legenda, vedel, že asi nikdy nedosiahne ten status, ako mal vo svojej dobe Klinge. A aj keď mal Laurence veľmi rád Trygveho, tak aj tak nedosiahol toľko úspechov ako Klinge. Trygve bol skôr niečo ako výskumník a rád robil svoje výskumy a pokusy. Málo sa reálne prezentoval, kým Klinge bol známy aj na okolitých svetoch a vyhľadávali ho skutočne rôzne druhy a formy existencií tvorov a to živých i neživých.

„Nuž čo by som mal povedať, je jednou z mojich žiačiek a žiakov, koho som viedol a učil. Teraz sa to nevolá učni, ale žiaci … a v jednej dobe som v nej rozpoznal niečo, čo iným chýbalo. A tak som sa rozhodol a tak, ako vy pri mne, i ja som ju priviedol presne tým postupom na Vrchol Ohnivej Hory. Je to posledná tým prastarým spôsobom učená a vedená Veľkňažná. A ona jediná ostala a to aj ustála. Ostatok rozvial vietor času. Myslím, že som veľmi dobre a správne vybral. Je mi aj oporou aj kolegyňou, na ktorú sa viem a môžem vždy spoľahnúť. Čo sa týka toho, čo vie … nuž vie to, čo chce práve vedieť. Ak jej niečo nie je po srsti, tak sa tvári, že nevie, hoci to dobre vie. A ak sa do toho vloží, dokáže všetko, lebo to chce, tak vlastne vie určite všetko to, čo ja … a dokonca má teraz aj asi väčšiu odvahu, ako ja. To sa prejavuje pri výučbe, ja som už opatrný, ale ona sa nebojí a žiakov berie a učí systémom, že to buď ustojí, alebo sa zľakne a ujde …ako ja kedysi. Nikomu by som neodporúčal ju podceniť, lebo ak sa nájde hlupák, čo by ju raz podcenil v boji, tak taký sa stane rýchlo mŕtvym hlupákom. A než sa opýtate, tak áno, má aj svoje chyby. Tá najväčšia je, že nechce isté veci konať, kým ich konám ja. Proste …neviem presne, to sa opýtajte jej, veď je tu, ale mohla by konať vo viacerých veciach, ale nekoná.“

Klinge i Trygve spokojne pokyvovali hlavou a Tamia sa zase tvárila trošku zmätene, že sa o nej bavia takto pred ňou a že Laurence povedal to, čo povedal, štýlom, akým to povedal a spôsobom, akým to povedal. Zdalo sa jej to drsné, ale na druhej strane nemala mu čo vyčítať. A ani by si to tu nedovolila, pretože si uvedomovala, že sedí prakticky s troma najvyššími Veľkňazmi v priamej línii Hradu. A tak si len upila z vína, aby tak zakryla svoje rozpaky a bola ticho. Trygve položil otázku:

„Ach Ty … plesnivý naničhodník, to chceš povedať, že ten zvyšok Tvojich Veľkňazov a Kňazov a Veľmajstrov nestojí ani za Klingeho duševnú fajku tabaku?“

„Ach nie,… tak som to nemyslel,“ ozval sa Laurence a pokračoval.

„Ja som to myslel tak, že doba sa menila a v dobe sa menili okolnosti, koho ako som viedol. A každý je iný a každý je svojský a inak dozrieval do pozície toho, kde je. Ešte nie je koniec všetkým dňom a postupne prichádzajú nové talenty na úroveň Majstrov, na úrovni Majstrov sú ďalší, ktorí rastú a dozrievajú a aj na úrovni Veľmajstrov mám ukrytý tromf, ktorý časom dozrie do najvyššej pozície.

Ja len hovorím, že doba od vašich čias sa markantne zmenila … nedá sa ísť ako kedysi… oni už uvažujú inak. Ja musím nájsť proste spôsob, ako im do duší dostať to, čo je potrebné. A Tamia je síce vychovaná prastarou metódou, ale súčasne je v ich novom svete doma a tak mi aj radí a pomáha nachádzať prienik tých dvoch svetov a spôsobu učenia.“

Tamia bola čoraz viac v pomykove, pretože sa s jej bývalým učiteľom a teraz kolegom rozprávali tónom skutočne akoby ho spovedali a rozprávali sa so žiakom na nejakom druhom stupni. Ako Jeremy zvykol hovorievať – „sú ešte len blanokrídlym hmyzom a tak môžu byť radi, že im vôbec venujem pozornosť a komunikujem s nimi.“

No Laurence bol tak pokojný a tak vyrovnaný, že to Tamia obdivovala.

Po Laurenceho slovách nastalo ticho, pretože títo dvaja Laurenceho učitelia a predchodcovia sa evidentne nikde neponáhľali. Prvý sa tentoraz ozval Klinge.

„Laurence, Ty varíš na Hrade pivo?“

Táto otázka Laurenceho a Tamiu zarazila, ale na druhej strane zrejme Trygve rozumel, lebo sa tomu chechtal. Trygve sa nikdy nesmial, on sa fakticky vždy pri takejto príležitosti chechtal. Laurence zareagoval záporne a prekvapene prvýkrát, odkedy tu boli. A odpovedal, že teda on pivo osobne nevarí, aj keď na Hrade sa varí pivo a opýtal sa, prečo sa na to Klinge pýta. Odpoveď, ktorú dal Klinge, donútila Trygveho sa ešte viac chechtať a aj Tamia sa jemne pousmiala.

„No lebo mi tu hovoríš niečo o tom, že Ti tam niečo dozrieva. No dozrieva pivo, ale aby aj učni dozrievali, to mi je podivné.“

„Doba sa proste mení …“ povedal Laurence a mykol plecami.

„No dobre, dáma a páni,” začal Klinge. „Pristúpme v debate k tomu, prečo sme sa tu zišli. A aby som nezabudol, viem o tom, čo vy ešte neviete. Wiliho napadli a zranili a prešlo to cez zrkadlové okno, teda cez komunikačný portál aj ku Kornélii. A z toho mi vychádza, že verím, že ste takúto formu predpokladali a že vy ste medzi časom nateraz v Hrade zakázali používať tento typ komunikácie smerom von. Ak nie, tak to učiňte. Vnútri hradu ho môžete používať. Smerom von by to okamžite upútalo pozornosť a našli by vás.

A ešte tam boli aj nejakí dvaja mladí, údajne jedna Kerčanka a vraj aj nejaký Majster odtiaľto z Hradu. Obaja sú v poriadku a Wili napriek tomu, že je to Wili, tak bol vážne zranený. Tí dvaja mladí sa však o Wiliho postarali, ale nebyť Zlatých Hadov, tak dnes by nebol nažive ani jeden z nich.

Tí mladí ani nestihli zareagovať a boli vyradení a Wili, síce trochu pozde, ale aspoň predsa si stihol a vedel akú-takú ochranu vytvoriť. Hovorím vám to len preto, že som zachytil, že tam bol pritom nejaký Majster z Hradu. A ešte to neskončilo, tie útoky na nich budú pokračovať. No vy teraz odtiaľto v ich prospech do toho neviete zasiahnuť. To, čo treba, je všemožne chrániť Hrad. Je ohrozená jeho podstata a existencia. Preto aj keď už viem, že vy dvaja ste Hrad umiestnili do mimo časopriestorovej reality, aj tak ho treba chrániť a je potrebné nastaviť energetické pasce. Na všetky úrovne životných foriem a aj neživých foriem bytostí, ktoré poznáme. Bude to treba nastaviť aj v rovine smrti – to zariadim ja a vy zase v rovine voči životným formám a aj navyše na Tiene. Tiene a smrť síce vedľa seba jestvujeme, ale veľmi sa nemusíme.“

Laurence a Tamia súhlasne prikývli, len Trygve bol zamyslený a akoby bol v myšlienkach odrazu niekde veľmi ďaleko. Nakoniec sa pozrel na prítomných, upil si z vína a prikývol, že súhlasí. A dodal, že Tiene je dobrý nápad. Veď ako Klinge povedal, aj tej roviny sa táto forma vojny dotýka. Dodal, že navrhuje, aby sa vopred určili miesta, ktoré môže a pozná každý, kto kedy bol v Hrade, a mohol by ich používať na prienik do Hradu. A následne nech sa do toho priestoru nastavia aj pasce.

Nasledovala technická debata, kde sa hľadali optimálne miesta a nakoniec sa vybrali a určili si čas stretnutia, kedy sa spoločne zídu všetci štyria a urobia všetko to, čo bude treba.

Trygve však mal aj iný návrh, ktorým toto doplnil.

„Kolegovia, treba aj mimo Hrad nastaviť pascu. Laurence, Tamia, vy obaja zvládnete vytvoriť a umiestniť energetické náhrady Hradu okolo Hradu. Takže začnite hneď, ako budete môcť, na tom pracovať. Nech sa nám tam pár otravných múch nachytá. A tam ich pobijeme ako tie otravné muchy. To nás všetkých aj upozorní, že už sa zahájil útok. Síce viem, že tie pasce nebudú mať dlhú účinnosť, ale každá chvíľa navyše bude dobrá chvíľa.“

Laurence aj Tamia prikývli Trygvemu, že to nebude problém a hneď ako odídu, začnú na tom pracovať. A tiež oboch uistili, že aj ostatní kolegovia a obyvatelia Hradu sú pripravení pomáhať a chrániť Hrad aj s nasadením svojho života.

Potom sa Laurence opýtal Klingeho, či má aj viac informácií o tejto vojne. Lebo čo-to už vie aj on a aj Tamia, ale ešte stále je tu veľa nejasností a Klinge sa rozhovoril o tom, čo o tom vie.

„Nuž viete, toto nebude vojna klasických rozmerov, že nejaká forma armády napadne nejaký svet a prepukne vojna. Nie a ak sa to stane, tak sa to stane ešte za veľmi dlhý čas. Táto vojna bude dlho skrytou vojnou a bude sa viesť na rôznych mikro úrovniach. Napríklad napadne Hrad a či nejaký kláštor. A potom sa presunie a napadnú tak, ako napadli Wiliho a jeho okolie. Následne sa presunú trebárs na iný svet. Takto budú držať napätie a súčasne dávať všade falošnú nádej, že sa útok tam, či inde už nezopakuje. Takto budú útočiť dookola a postupne sa budú snažiť každého oslabovať. Ak už to dosiahne tú hranicu, že všetci a všade budú týmito mikro útokmi dostatočne oslabení až tak, že budú mať čo robiť sami so sebou, až potom príde k frontálnemu útoku na všetkých miestach vo všetkých svetoch. Pretože potom už budú všetci urputne zameraní len a len na svoju ochranu a nebudú schopní vytvoriť spojenectvo a vojenskú koalíciu a ani koalíciu mágov, aby sa spoločne bránili.

Útoky teda budú veľmi, veľmi dlho len tu a tam a nikto nikdy nevie, že ako, kedy, kde sa zopakujú a či sa zopakujú alebo pôjdu na iný smer. Nateraz Kera aj Apata zbierajú silu. A kým nenaberú dostatočnú silu, neuskutočnia celý svoj plán útoku.“

„Prepáč, že Ti skáčem do reči,“ ozval sa Laurence, „ale Fantus nám povedal, že za vojnu je zodpovedný Naral. Mýlil sa vari?“

Klinge sa nedal týmto vyrušiť a pritom, ako sa mu do toho Laurence vmiešal, len súhlasne pokyvoval hlavou.

„Máš pravdu Laurence, ale Fantus sa mýli v tom, že si myslí, že je za tým Naral. V skutočnosti sú za tým bohovia Kera – Boh Ničenia a Apata – Boh Ošiaľu. No konajú prezieravo nato, že sa tu jedná o týchto bohov. A vytvárajú silu „Ničoty“. Pritom nejdú do toho zbrklo a ako vidíte, nastavili aj pascu v tom, aby sa bežné proti útoky smerovali na Narala. Naral však v skutočnosti ani nejestvuje.

Oni ho len pred úsvitom vekov vopred umelo vytvorili, aby mali na koho v budúcnosti vojnu zvaliť.

No je to proste pasca vytvorená dávno pred úsvitom vekov. A toto bolo tajomstvom aj pre kronikárov. Ani to nevedia, že Naral v skutočnosti nie je pravý Boh. No ja to viem vďaka kontaktom a postaveniu, ktoré som získal vo svete Háda a Thanatosa. Poznám sa dokonca už aj s Nykty matkou Thanatosa.

Za ten čas, ako vidíte, som si vybudoval určitú dôveru a postavenie vo svete smrti.“

„Prečo to všetko?“ pýtala sa Tamia a pokračovala, „ako to, že sa Ti zverili bohovia súvisiaci so smrťou – Tebe, bývalému smrteľníkovi. Veď o čo už môžu prísť bohovia smrti? Ja si myslím, že vojnou a z toho vyplývajúcich úmrtí tu na našom svete by konkrétne oni len a len získali. Veď by tam smerovali húfy duší!“

Keď Tamia dohovorila, všetci automaticky smerovali svoj pohľad ku Klingemu. A počas toho, ako Tamia hovorila, Trygve i Laurence súhlasne prikyvovali, že je to aj ich názor a že ich zaujíma odpoveď.

Klinge si niekoľkokrát schuti potiahol zo svojej fajky a na chvíľu ostal zamyslený. Potom sa na nich pozrel a začal vysvetľovať:

„Ak začne frontálna vojna, zasiahne a zničí aj reality a svety smrti. Oni chcú zničiť všetko a potom začať odznova vytvárať iné svety podriadené len a len im…. a ich zbraň je Ničota. Ja si myslím, že si neuvedomujú, že Ničota môže ovládnuť aj ich. A potom aj svety bohov a nakoniec tu bude nič ….a to nič sa asi zrúti do seba a zanikne a ostane menej ako nič. Všade zavládne prázdnota a potom…. nuž potom ďalej už nedovidí asi nikto.“

Nastalo hlboké a ťaživé ticho. Všetci si uvedomovali, že ohrozené je vskutku všetko. Každý bol ponorený do svojich myšlienok, z ktorých ich nemal kto vytrhnúť, a tak len dlho sedeli a uvažovali. Tamia sa zamýšľala, či malo význam vôbec Trevora nechať ísť ďalej v ten moment, keď prišiel Fantus, či ho predsa nemali stiahnuť do relatívneho bezpečia Hradu. Avšak vedela, že vtedy a ani teraz ani Fantus netušil, voči komu a voči akej hrozbe svety reálne čelia.

Laurence sa zamýšľal, aké majú všetci šance sa púšťať do boja s bohmi. A túto otázku po dlhšej chvíli aj vyslovil nahlas. Zareagoval na ňu Klinge.

„Hmm, hmm, dobrá otázka Laurence, ale myslím si, že máme šancu, aj keď pripúšťam, že len veľmi, veľmi malú. Vychádzame z predpokladu, že bohovia Apata a Kera, keďže sa na toto takto pripravovali, to majú premyslené. Je tu však jeden moment a to je ten, že oni sami do toho boja nejdú. Aktivovali sily a bytosti, ktoré nám v našich úrovniach nie sú neznáme. A sami sa do boja nejdú zapojiť. Bohovia majú tiež svoje možnosti a Apata a Kera nechcú ostatných donútiť prekročiť určitú hranicu toho, aby sa unúvali na tieto naše svety sa podívať, že čo a prečo sa tu deje. To by im to mohlo prekaziť. Takže ak by Apata a Kera náhodou tu teraz prehrali, tak sa proste budú tváriť, že to boli len naše lokálne vojnové konflikty a oni s tým nič nemajú.“

Tu sa náhle ozval Trygve, akoby si práve na niečo spomenul. A zrejme si na niečo spomenul, lebo sa z toho vyvinula drobná, ale zato razantná diskusia, pri ktorej sa Tamia dosť divila, že sa tu zjavilo niečo, čo bola zanedbateľná drobnosť, ale bolo jej divné, že o tom nemala doteraz ani len tušenia. A nebyť náhody, možno by sa to ani nikdy nedozvedela a jedna ďalšia vec by opäť upadla do zabudnutia času minulosti.

„Mladý, ja si myslím a verím, že aj Klinge bude súhlasiť, že zrejme príde aj čas použitia Zlatého Rúcha. Bude treba, aby si sa na to pripravil. Priprav si Zlaté Rúcho a pouvažuj, ako v ňom budeš pracovať. Proste všetky detaily si premysli vopred.“

No Laurence len nesúhlasne pokýval hlavou, ale bola to Tamia, ktorá sa ozvala a tým vyvolala nechtiac značnú nevôľu Trygveho.

„Zlaté Rúcho? Nikdy som o Zlatom Rúchu nič nepočula, čo to je a načo to je?“

Trygve síce prekvapene, ale ešte pokojne začal hovoriť:

„Podľa tradície, ak sa Hrad ocitne na pokraji, že mu hrozí zánik pre akýkoľvek dôvod, má Najvyšší Veľkňaz a zrejme, aj keď to nebýva zvykom mať takú pozíciu v Hrade, akú ste zaviedli, tak možno aj jeho nástupca, pracovať v Zlatom obradnom Rúchu. Tým Najvyšší Veľkňaz prejavuje istú veľkosť svojho postu Najvyššieho Veľkňaza. A vo svetoch je to znamenie, že Najvyšší Veľkňaz si uplatňuje moc aj nad svetmi – kolóniami, kde on je zvrchovaným vládcom. Potom mu tie svety prídu na pomoc a on zachráni Hrad. No okrem toho musí vedieť v tom Zlatom Rúchu prejavovať moc a všetci v Hrade a mimo Hradu v rámci svetov sú mu povinní preukázať poslušnosť a pokoru. Tu je myslím teraz čas, aby si, Laurence, bol pripravený použiť Zlaté Rúcho. Avšak, čo nechápem, ako to, že Lamia … ehm teda Tamia o tom nevie.“

Trygve už naberal obrátky hnevu, lebo tušil, že to, čo bude počuť od Laurenceho, ho nahnevá, a tak aj poplietol najprv Tamiine meno. A veruže Trygve sa tento raz nemýlil.

„Viete, Klinge a Trygve, musím vám povedať, že Zlaté Rúcho nevlastním. A okrem toho vám musím povedať, že všetci majú už v Hrade rovnaké rúcha, ako máme my štyria. Už pred rokmi som zaviedol, že všetci majú rovnaké rúcha. Jediné, čo odlišuje Veľmajstrov, Kňazov a Veľkňazov, je veľký znak Hradu. A tiež musím povedať, že Tamia o Zlatom Rúchu nevie, lebo sa o tom nikde nepíše a ja som o tom nikomu nehovoril – nikdy som to ani len nespomenul doposiaľ. Pred rokmi som spísal tradície a zvyklosti, aby sa to mali z čoho žiaci učiť. A aby bol aj taký jednotný kódex. A popravde na Zlaté Rúcho som si pri tom aj matne spomenul, ale rozhodol som sa, že asi nebude treba ho zapísať. A priznám sa, mnohé ďalšie veci nevhodné do tohto sveta a doby som vynechal. A čo sa týka Zlatého Rúcha, tak veď ani jeden z vás dvoch, pokiaľ viem, ho nikdy nepoužil a ja som ani nepredpokladal, že by som ho ja použil a či Tamia by ho použila niekedy vo svojej existencii života. Asi by to všetci brali len ako výstredný výstrelok alebo povesť, na ktorej nič nie je.“

Po týchto slovách Trygve vyskočil a udrel do stola, Klinge udivene zdvihol obočie a Trygve spustil kanonádu slov.

„U šesťdesiatich šiestich skapaných krtov tu naraz, tak Ty, Laurence, máš vskutku lajno v hlave namiesto mozgu. Počuješ, Klinge, tak mladý nepredpokladal …… nie, Ty si hlavne neuvažoval a nádejal si sa, že prejdeš životom a zostarneš v mieri. To sa dá pochopiť, ale zatajiť tajomstvo Zlatého Rúcha a vôbec o tom ani neuvažovať, že by si ho ponechal pre prípad potreby v pamäti nasledovníka, to je vrchol …ééééé ja nemám slov … . Klinge, Ty spráchnivený duch, Ty nepovieš nič? Necháš toto len tak bez povšimnutia?! A to som ešte nekomentoval zjednotenie Rúch! Ééééé anarchia, úplná anarchia toto! No ešte mi povedz, že si zrušil hierarchiu a rovno Ťa vykopnem raz a navždy tak, že ani dverný strážca nezareaguje na tú rýchlosť, akou odtiaľto poletíš von!“

„Nie, hierarchia je … no proste je, aj keď priznávam, nie je už taká dogmatická ako kedysi. Doba sa zmenila, Trygve, vieš, v úvode som mal problémy a aj počet hierarchických stupňov prvých žiakov som prezentoval, že je len sedem. A až po nejakom čase som im povedal, že vlastne jestvujú ešte ďalšie dva a to Kňaz a Veľkňaz. Doba tam vonku sa veľmi razantne zmenila od vašich čias. Veci sú iné ako počas vašich ér. … Zlaté Rúcho… no ja neviem, teda ja viem, je to symbol …“

Ďalej sa Laurence nedostal.

„Tak len symbol, no Ty si fakt omyl, najväčší omyl na poste Najvyššieho Veľkňaza … to nie je symbol, je to prejav autority a sily Najvyššieho Veľkňaza. Svety reagujú na Zlaté Rúcho, to je prijatý úzus od počiatku vekov. Každý svet má svoj ekvivalent Zlatého Rúcha, alebo priamo Zlaté Rúcho. Kerčania majú Zlaté Rúcho, Ješandi i Xjard má Zlaté Rúcho, ale Tebe je to len dávno zabudnutý a zbytočný symbol???!! Ééééé, Klinge, kde sme urobili chybu pri výchove, kde?!“

Na to sa Trygve zrútil naspäť do svojho kresla a rezignovane sa pozrel na Klingeho. Klinge sa na rozdiel od svojho priateľa a kolegu ozval zmierlivo.

„Laurence, ako vidíme, Trygve svoj prudký oheň v duši stále nekontroluje a je rovnaký ako za svojich silných čias. No má pravdu, že si budeš musieť zabezpečiť Zlaté Rúcho. A ak Tamiu staviaš na rovnocenný piedestál ako seba, tak budete potrebovať dve rúcha, ak chcete konať obaja. Či už spoločne, či osve, ale ak si Tamiu postavil na rovnocennú úroveň, je povinná mať Zlaté Rúcho v tomto boji potom, ako nadíde ten čas. Ja si myslím, že ten čas, Laurence, už nastal. Nevidím dôvod, na čo čakať. A ako sa s tým vyrovnáš, že vás uvidia prípadne v zlatých rúchach ostatní, je Tvoja vec. Ak sa tomu chceš vyhnúť, tak pracujte tak, aby vás nikto nevidel. No pamätaj si, Laurence, niektoré povesti sú založené na nutnosti a na pravde. A je jedno, kedy a kto naposledy bol donútený použiť Zlaté Rúcho. Ono veď to Zlaté Rúcho predsa nemusí byť ušité zo zlata priamo. Stačí látka zlatej farby, pretože v tom máš pravdu, v tejto časti nejde o to, aby to bolo zlato, je to symbol, ktorým povolávaš bytosti svetov do boja po Tvojom boku. A pod pojmom symbol som nemyslel, že je to len prázdny symbol. Laurence, nemal by si túto tradíciu ignorovať. A mám otázku, kým z nášho kolegu vyprchá zlosť. Ako to je teda tu s prítomnou kolegyňou Tamiou? Tamia, neuraz sa a neber to osobne, ale musíme si ujasniť Tvoje postavenie v tomto celom našom terajšom zoskupení. Laurence, dobre vieš, že od vekov bol a jestvoval vždy len jediný Najvyšší Veľkňaz a tomu sa podvolil aj ten, ktorý prípadne ešte počas života odstúpil. I my dvaja rešpektujeme Tvoju zvrchovanosť, Laurence, o tom je hierarchia. Tak nám to teda priblíž, ako to teda je?“

Tamia už-už chcela reagovať, ale Laurence ju nenápadným gestom zastavil. Toto proste musel vysvetliť on a nikto iný. Vedel, že toto minimálne ortodoxný Trygve bude ťažko prijímať, ale muselo k tomuto raz prísť, to Laurence vedel od momentu, ako sem prvýkrát vstúpil.

„Nuž vzhľadom na to, že som si chcel vychovať svojho nástupcu a vidieť, ako si bude viesť po mojom odchode z postu Najvyššieho Veľkňaza, vybral som spomedzi Veľkňazov niekoľkých, ktorí sa na tom poste mohli prezentovať a pracovať. Určil som právomoci, ktoré som previedol na pozíciu, ktorú som pomenoval a určil ako Výkonný Veľkňaz. Tamia nie je prvá na tejto pozícii. Jedna kolegyňa odišla z Hradu pre osobný život a jeden kolega je vo vyššom veku, ako som ja, a teda je malá šanca, že by ma nahradil. No už dávno pred tým som sa rozhodol pre Tamiu, ale bola vekovo veľmi mladá a nemohla ten post ešte vtedy zastávať. Rozhodol som sa pre viacero vecí a viedlo ma k tomu mnoho dôvodov. Dokonca všetci, čo boli pred ňou na tom poste, vedeli, že jedného dňa, až príde ten správny okamžik a ak by som už aj nežil, ona sa má stať Najvyššou Veľkňažnou Hradu. Neporušil som hierarchiu, pretože naďalej som ja Najvyšší Veľkňaz a ona je mojím bývalým učňom, ak to tak chcete počuť. A jedného dňa to proste bude ona, kto to preberie a povedie. No ešte niekoľko rokov to budem ja, ak Hrad prežije, kto ho bude viesť. A ešte musíte vedieť, že krátkodobo som Hrad určitú dobu neviedol ja, ale iné dve kolegyne a potom som sa vrátil a ujal som sa zase postu ako Najvyšší Veľkňaz.“

Popravde to Zlaté Rúcho by som jej zrejme odovzdal pri jej inaugurácii. Možno by som tak neučinil, lebo by som možno zabudol, ale možno by som ani nemal príležitosť, pretože smrť by rozhodla inak. Avšak nech sa to už stane akokoľvek, každý v Hrade vie, že ju som si vybral a ona, ak sa niečo stane, je od toho momentu nespochybniteľná Najvyššia Veľkňažná Hradu. Je to upravené aj zákonmi. A ak už tu mám takto skladať účty, tak aj zákony som pomenil a doplnil a rozšíril.“

Trygve podráždene opäť vyskočil a dvíhal ruky do gestikulácie, ale Klinge ho rázne zastavil.

„Trygve, sadni si a najprv mlč, než tu budeš opäť zlostne kypieť. Lebo si musíš uvedomiť, že to Laurence je teraz Najvyšší Veľkňaz! Nie ja, nie Ty, ale Laurence je Najvyšší Veľkňaz Hradu a je to jeho právo konať tak, ako koná. Aj o tom je predsa naša hierarchia, aby Najvyšší Veľkňaz konal, ako uzná za potrebné. A Ty i ja to proste musíme rešpektovať. A ak teraz ešte máš potrebu niečo dodať, prosím, počúvame Ťa.“

Trygvemu ochabli plecia a chvíľu mal sklopenú hlavu a bol ticho. Nikto nevedel odhadnúť, čo sa mu deje v myšlienkach, ale nakoniec sa ozval takým pokojným hlasom, akoby ich ponúkal, aby ochutnali z jeho vína.

„Máš pravdu Klinge, aj ja som zabudol …. zabudol som, že počas toho, ako som ešte žil hore v Hrade, aj ja som Laurenceho predsa akceptoval potom, ako som mu odovzdal najvyšší post. Som tu dole už dlho sám a zabudol som, ako ovládať svoje emócie. Laurence, prepáč mi to, ak môžeš, som starý hlupák, ktorý Ťa stále berie ako svojho malého učňa a či žiaka, ak to chceš takto počuť. No Ty už dávno, dávno nie si môj učeň, ale si Najvyšší Veľkňaz Hradu. Avšak to Zlaté Rúcho musíš akceptovať, inak Ťa svety nebudú akceptovať.“

„Nič sa nedeje, môj starý učiteľ, neurazilo ma nič, vôbec nič, bolo to milé si takto pripomenúť staré časy. A aj keď je to za takýchto dramatických okolností, tak pre mňa to bol závan mladosti. A som rád, že si sa prejavil, ako si sa prejavil, aspoň Tamia vidí, po kom je asi tak Jeremy. To Zlaté Rúcho akceptujem a budem to riešiť. Aj keď verím, že snáď to tak ďaleko nedôjde.“

Tu ich zanecháme v rozhovore, pretože Klinge i Trygve mali ešte veľa ďalších otázok na Tamiu, že kto je, kým bola predtým, ako prišla na Hrad a podobne. K Laurenceho spokojnosti Tamia vo všetkom správne vedela odpovedať a reagovať a oboch bývalých Najvyšších Veľkňazov uspokojiť svojimi odpoveďami. Klinge sa nakoniec vyjadril, že je viac ako len spokojný s Laurenceho výberom.

Keď tu po mnohých dlhých hodinách skončili, deň bol opäť novým dňom, pretože medzitým padla noc a potom vyšiel nový deň. Laurence i Tamia sa teda rozlúčili a čo ich nakoniec udivilo, bolo, že si Trygve vyžiadal od oboch prísľub, že či už spolu alebo osve, ale budú za ním občas dole chodiť na návštevu. Dokonca obom udelil pri dvernom strážcovi možnosť, že sa môže aj teleportovať ku nemu. Aby tak predsa len nepútali zbytočne pozornosť na tajnú chodbu vedúcu sem dole k nemu.

Keď teda Tamia a Laurence vyšli von, tento nový deň bol pre Laurenceho a Tamiu ešte veľmi mladý a tak sa rozhodli, že treba ešte čo-to urobiť. Vyšli teda do verejných chodieb, pozreli na seba a obaja súčasne mali jednotnú myšlienku a obaja ju naraz aj vyslovili.

„Káali.“

Laurence i Tamia sa na tom zasmiali a zhodli sa, že áno, musia ju pohľadať a neodkladne treba začať vytvárať energetické pasce falošných Hradov. Pretože to nemala byť len jedna pasca, jeden Hrad, ale rovno niekoľko. A k tomu bude treba aj Káali, jej spoluprácu i pomoc. Vtom sa im za chrbtom ozval známy hlas Káali.

„Hľadáte ma? Tu som, ak treba.“