Kornélia sa snažila zostať pokojná. Používala pri boji rôzne formy obrany i útoku, ale nikam to zatiaľ neviedlo. Skúšala to, čo útočilo, zničiť čarami a aj fyzickým útokom. Skúsila drevo a i kov, ale všetko sa míňalo účinkom. Všetko nimi prešlo a ani v najmenšom im to neublížilo.Teraz sa snažila presunúť sa ku stolu, lebo po boji, ktorý zatiaľ nikam neviedol, si uvedomila, že na stole sa zjavil aj pergamen tesne pred tým, ako sa od Wiliho zjavili listy z Meniacej sa rastliny. Kornélii niečo v mysli vravelo, že ten pergamen môže byť teraz dôležitý.

Už niekoľko dlhých minút bojovala s prazvláštnou inteligentnou energiou. Čo už vedela z tohto boja, bolo, že to „čudo“ čertovsky páli. Vedela aj to, že sa „tej páliacej sily“ nedostalo cez komunikačný portál veľmi veľa, ale súčasne dosť na to, aby mala teraz problém. Vedela už, že to zvládne, len zatiaľ nevedela, ako! v podvedomí vedela, že je to zrejme nejaký druh Ohnivých Sýlf, alebo Ohnivých Salamandier, ale inej formy, ako doteraz mala ona možnosť tu u seba vo svojom svete spoznať.

Prvé, čo urobila, bolo, že si upevnila svoju obranu okolo seba, a druhým krokom bolo, že to isté urobila aj s druhou vrstvou smerom von. Potom začala podnikať prvé pokusné protiútoky.

Vytvorila element vzduchu a vetra, potom vody a aj zeme, ale nijako to nepôsobilo. Tie páliace čudá sa nedali zatiaľ nijako odbiť a ich agresivita ani v najmenšom nepoľavovala.

Kornélia sa postupne prebojovala ku stolu. „Ohnivé čudá“ – takto ich Kornélia nateraz pre seba pomenovala aspoň do tej doby, pokiaľ nezistí, čo to vlastne je a aké mená tomu presne dať. Lenže tie „ohnivé čudá“ ju nemienili pustiť žiadnym smerom. Preto aj tá krátka vzdialenosť ku stolu ju stála veľké úsilie. Neustále narážali na jej ochranu a snažili sa ku nej dostať čo najbližšie. Ako zistila, smerom od nej na druhú časť ochrany smerom von mimo jej vplyv sa nesnažili dostať. Evidentne chceli zabiť ju a možno potom by šli ďalej, alebo by zanikli?! Aj toto zatiaľ ostávalo pojmom neznámym.

Plameňmi sa snažili dostať čo najbližšie k nej, aby ju mohli spáliť na popol, a Kornélia sa za každú cenu snažila udržať si konštantný štít a pritom sa presúvať ku stolu.

Mala aj to šťastie, že si povšimla ďalšiu vec a to, že tie „ohnivé čudá“ aj napriek sálajúcim plameňom, čo produkujú, nezapaľujú svoje okolie. Bolo to zvláštne poznanie a okrem toho, že si to nevedela vysvetliť, bolo pre ňu dôležité toto poznanie. Len ešte sama nevedela, prečo je to dôležité. Inštinkt jej však vravel, že to niečo znamená, že nezapaľujú svoje okolie. Veď podstatou ohňa je šíriť sa, ale tieto „ohnivé čudá“ nič z toho, čoho sa dotkli, nezapálili. V tom zápale boja ale nebol priestor sa tomuto poznaniu venovať.

Boj sa predlžoval a nikto nemal navrch, stále dookola a dlho sa pozícia udržiavala skoro nemenne.

Nakoniec však Kornélia dosiahla aspoň to, že sa predsa len presunula ku stolu. Pozbierala všetku svoju silu na to, aby si na určitú dobu vytvorila masívnejšiu obranu a mala priestor na prečítanie textu na doručenom pergamene. Stálo tam:

„Milá priateľka Kornélia, napriek všetkým zásadám kronikára, ktorý len zaznamenáva vaše kroky a skutky bez toho, aby do vašich krokov zasahoval, Ti oznamujem nasledovné.

Pred nedávnym časom Grobde presunul dvoch mladých ľudí ku Wilimu, verím, že o tomto mojom rozhodnutí si už bola informovaná. Ďalej som do svojej reality povolal Pandoru a ona na moju žiadosť kontaktuje Cestovateľa.

No nebol to jediný a ani posledný krok, ktorý som učinil, a ešte mienim v budúcnosti učiniť. Musím zasiahnuť do vašich životov napriek už spomenutému zvyku účinnému od vekov, že kronikári nezasahujeme a len zaznamenávame všetky vaše činy a veci na vašich svetoch. Ak by som však nezasiahol, nemal by som už čo zaznamenávať.

Do našich a aj vašich realít sa blíži nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo, ktoré zatiaľ nemôžem popísať, pretože je to nateraz zapovedané. Posol, poslovia toho, čo ku nám mieria, chcú oslabiť náš vplyv a „ON“ chce následne po príchode pohltiť všetky naše reality a všetok život v nich si podmaniť pre svoje potreby.

Kvôli tomu, aby som eliminoval spolu s vami toto nebezpečenstvo, Ti dávam toto všetko na vedomie. Pevne verím, že Ťa môj odkaz zastihne včas.

Teraz ku tomu, čo máš očakávať.

To, čo máš očakávať, sú Vzdušné Sylfy, Ohnivé Salamandry alebo Ohnivé Sylfy – neviem presne, čo proti Tebe pošlú, ale nebudú to ešte tie najsilnejšie jedince.

Avšak aj tak, pozor! Salamandry nebudú však také, ako očakávaš. Zničiť ich môže len dotyk živej energie, ale všetko živé, čo sa ich dotkne, vzápätí zhorí. Tak sa vyvaruj dotyku s nimi, i hoci len malému. Hneď by Ťa dokázali zabiť a spáliť. Všetko živé okamžite zhorí na uhoľ, nech je to hoci aj obor. Jediné, čo Ťa môže zachrániť, je len to, ak sa nedotknú najprv časti tela, ale oblečenia. Oblečenie stlmí ničiacu žiaru. Salamandry nezapaľujú kvôli vlastnej bezpečnosti nič vo svojom okolí. Ich silu neuhasí ani voda a ani zem. Ak zaútočia, napriek tomu, že im zem neublíži, sa ku zemi príliš blízko nepribližujú. Takže ak nebude iná možnosť, ľahni si na zem a aj keď budú dotierať, netrúfnu si na Teba na zemi zaútočiť.

Ak by sa Ti teda stalo to, že Salamandry zaútočia, použi proti nim ich zbraň a tou je oheň. Ako som už spomenul, sami okolo seba nič nezapaľujú, pretože práve oheň je druhá a posledná alternatíva na to, ako ich zničiť.

Ak by zaútočili Vzdušné Sylfy, použi proti nim silu Gnómov. Vzdušné Sylfy nič iné nezničí, ale sú menej nebezpečné. Pamätaj si, že Sylfy a ani Salamandry však nebudú také, ako ich poznáš v Tvojej realite. Nič, čo nás v najbližších časoch postretne, nebude také, ako poznáme v našich realitách.

Kornélia, oslovujem Ťa týmto spôsobom, pretože naše komunikačné možnosti využívajú Sylfy i Salamandry na svoj transport do našich realít. V oboch prípadoch je vraj ich príchod sprevádzaný silným výbuchom spojeným s tlakom. A potom vzápätí prichádza ich priamy útok. Výbuch nie je predzvesťou len vtedy, ak je ich málo.

Ja sám Ťa pre toto nemôžem štandardným spôsobom osloviť, preto volím tento spôsob.

Kornélia, želám Ti, aby si to zvládla.

Fantus“

Kornélia dočítala odkaz na pergamene a bola rozrušená i nahnevaná. Nahnevaná bola na seba, lebo vedela, že prepočula doručenie odkazu na pergamene, pretože driemala po dobre odvedenej práci. Nevedela, koľko času by jej to síce poskytlo, ale jedno už teraz vedela z určitosťou, Ohnivé Sylfy alebo Ohnivé Salamandry sú už u Wiliho a práve ona ho mala varovať pred ich príchodom. No namiesto toho si ich pustila z Wiliho sveta do svojho sveta. Kornélia vedela tiež to, že by sa na ne aj stihla pripraviť, ak by si včas prečítala ten pergamen. Hnev už však bol zbytočný a ona uvažovala, ako zničiť Ohnivé Salamandry. Už to teda neboli len „ohnivé čudá“, už vedela veľmi presne, voči čomu stojí. A vedela aj to, čo musí urobiť, aby ich zničila. Čo nevedela, bolo, ako sa spojí s Wilim a hlavne čo s ním je!

Ohnivé Salamandry neustále zúrivo útočili na osobnú obranu Kornélie. A ona neustále odrážala ich útoky. Po prečítaní listu od Fantusa už vedela, ako sa im brániť. Vytvárala ohnivých elementálov, posielala ich proti Ohnivým Salamandrám. Tie sa však namiesto toho, aby ich to ničilo, len ešte viacej rozzúrili. Tento boj takto pokračoval dlho a zdalo sa, že boj bude pokračovať, kým sa jedna alebo druhá strana nevyčerpá. Nakoniec si Kornélia povedala:

„Tak, ale už dosť, už ma to nebaví sa s vami tu naťahovať. Vyskúšala som, na čo reagujete a na čo nie, teraz skončíme túto hru.“

Po tých slovách sa mrštne, akoby jej nič nestálo v ceste, presunula ku ohnisku a doslova nabrala plamene do rúk. Následne začala plamene hádzať voči útočiacim Ohnivým Salamandrám. Postupne ich všetky porazila. Ako ich zasahovali plamene ohňa, vybuchovali v spŕške iskier.

Boj ustal a Kornélia si vydýchla. Ešte istú dobu čakala a potom sa rozhodla, že zruší vonkajšiu ochranu a tým zruší pascu, v ktorej však bola vlastne chytená aj ona. Kornélia nevedela, čo ešte môže prísť, ale inštinktívne čakala a svoju obranu ešte nerušila. Chcela mať istotu, že ju niečo len tak neprekvapí a chcela v pokoji aj pouvažovať, že čo teraz vlastne ďalej. Posadila sa na svoju obľúbenú stoličku, ktorú mala vytvarovanú podľa seba tak, aby jej slúžila na sedenie a aj relax. Keď nemala inú prácu, sedela zahĺbená celé hodiny nad rôznymi pergamenmi a študovala ich, alebo si zapisovala rôzne svoje poznatky a recepty.

Hodnú chvíľu už bol kľud a Kornélia sa dívala okolo seba a na to, aké škody jej vznikli.

Kupodivu nevidela nič poškodené a ani zhorené. Jediné, čo pribudlo, bol popol a prach, ako Ohnivé Salamandry vybuchli a zhoreli. Toto, že má popol a prach na veciach, ju však netrápilo, len nad tým mávla rukou, keď si uvedomila, že inak je všetko na svojom mieste. Pochopila, že sa Ohnivé Salamandry báli svojej vlastnej podstaty a tou je oheň. Nevedela síce, prečo je tomu tak, ale usúdila, že týmto sa zaoberať bude dosť času v inom pokojnejšom období.

A tak teraz uvažovala, či je bezpečné zrušiť svoju ochranu, či ešte nie. Tiež ju trápilo, čo je s ostatnými a to, že tiež nevedela, do ktorých úrovní svetov toto všetko zasiahlo. Pochopila, že sa Ohnivé Salamandry museli už objaviť aj v iných úrovniach života, ale nevedela, kde všade a v akom rozsahu. Pretože vedela, že Ohnivé Salamandry, ktorým čelila, boli niečo ako odrastené deti a pre ňu, ak by bola pripravená, by neznamenali až tak veľké nebezpečenstvo. Uvažovala aj nad tým, že jej Fantus takto nečakane písal a hlavne čo jej to napísal. Takéto porušenie pravidiel, toto si Kornélia ani len vo svojom veľmi dlhom živote nepamätala. Nešlo jej do hlavy, že kvôli Ohnivým Salamandrám takto porušil prakticky nemenné pravidlá.

Síce o tom už počula, že kedysi veľmi dávno, keď bola ešte dieťaťom, že niekto, niekedy, niekde, porušil pravidlá nemiešania sa kronikárov do deja udalostí. Pre toho kronikára to ale malo veľmi zlé následky. Poslali ho do vyhnanstva a nemohol už viac pôsobiť ako kronikár. Síce mu ponechali možnosť čítať množstvo kníh a robiť si svoje vlastné zápisky, ale už viacej nevidel a nepočul, čo sa deje vo svetoch. A tiež sa nijako nemohol kontaktovať s inými živými bytosťami. Jediné bytosti, s ktorými sa mohol a vedel kontaktovať, boli dávno mŕtve duše bytostí, ktoré sa nevedno prečo ocitli v jeho úrovni bytia. Bol teda odsunutý do samoty, len s tým a tými, čo obsahoval jeho domček. A toto všetko teraz hrozilo aj Fantusovi a Kornélia urputne uvažovala, prečo toto všetko riskoval. Veď takýchto incidentov zažili už veľa. Áno, zachránil jej zrejme veľa útrap tým, že ju upozornil, ale nakoniec by aj tak prišla na to, ako sa zbaviť týchto malých dotieravých Ohnivých Salamandier.

Tak prečo teda porušil pravidlá a dokonca až tak, že sa to už nedalo zatajiť pred veľkou radou kronikárov? a k tomu porušil aj to, že ako kronikár a aj strážca v jednej osobe mimo pravidiel povolal Pandoru ku sebe! a to zo sveta, kde ju vykázala práve veľká rada kronikárov, aby žila a pôsobila v tej úrovni života. A Fantus bol poverený, aby dozeral aj ako strážca na to, že neopustí vymedzenú realitu tých svetov. A on ju povolal do svojej reality? Nič z toho Kornélii nedávalo vôbec zmysel.

Čím bola táto situácia pre Kornéliu zvláštna? Nuž hlavne tým, že Ohnivé Salamandry použili na vstup do jej reality jej komunikačné zrkadlo. Nepoužili bránu alebo iný priechod a teda nevedela, či útok mal byť vedený na ňu alebo na Wiliho. Šiel útok od nej ku nemu alebo naopak? Bola to náhoda alebo zámer? Veľa, veľa rôznych ďalších otázok sa jej vynorilo v hlave.

Nakoniec sa postavila a rozhodla sa preskúmať svoj archív, ktorý zdedila, a ani tisícročia jej života nestačili na to, aby sa do niektorých pergamenov aspoň pozrela. Vedela presne, čo tam chce nájsť. Chce tam nájsť odpovede, či tam niekto nezanechal už predtým zmienku o tom, čo robiť, ak nastane takáto situácia – zvláštna situácia.

Málokto vie, že aj bytosti, ako je Kornélia, mali svoje tajné archívy plné informácií a starých poznámok.

Kornélia bola v skutočnosti nie babka bylinkárka v hlbokom lese, ale Strážkyňa Archívu.

Ona túto službu zdedila po svojej predchodkyni, ktorá sa rozhodla, že služba tohto druhu je už pre ňu zaťažujúca a rozhodla sa odísť na odpočinok.

Kornélia netušila, kde jej predchodkyňa môže byť a tobôž nie, ako sa s ňou skontaktovať. A tak jej neostávalo iné, len sa pokúsiť nájsť odpovede medzi prastarými listinami.

Kornélia začala chodiť po svojom príbytku a sama pre seba si šomrala.

„Kde len môže byť … kam som ju ukryla?“

Hľadala svoj vchod do archívu a nevedela si narýchlo spomenúť, v ktorej časti jej príbytku vlastne je ukrytý. Vchod bol umne ukrytý pred očami každého. Ako vidieť, aj pred zrakom majiteľky. Bolo to tak preto, že ak aj niečo chcela do archívu Kornélia doplniť, stačilo si to zapísať na pergamen, zvinúť ho a „poslať“ do archívu. o to, aby sa to tam doručilo, sa postaral samotný príbytok a jeho magické schopnosti. Pergamen tam jeden okamžik bol a ďalší už nie. Vždy sa ozvalo krátke cinknutie a pergamen bol preč. A ak chcela Kornélia niečo z neho späť, stačilo chcieť a vedieť, čo chce, a ozvalo sa opäť krátke cinknutie a na stole sa zjavilo to, čo chcela z archívu. Problém však bol v tom, že sa jej zjavilo len to, čo vedela, že pozná, alebo tam poslala ona sama. Ak chcela niečo, čo jej tam nechali jej predchodkyne ako pomôcky, či písomnosti, tak tam musela ísť a fyzicky si to tam osobne nájsť. Bolo sa treba prehrabávať v policiach a pergamenoch, kým neobjaví to, čo vlastne chce. A teraz musela Kornélia urobiť presne toto, ísť fyzicky do archívu a hľadať v ňom.

Vchod do archívu sa Kornélii presúval po jej príbytku kade-tade a ona sa musela ocitnúť na jeho časovej úrovni vždy, ak sa doňho chcela dostať, na tom správnom mieste a so správnymi slovami. Presne na tom istom mieste, kde ho naposledy uzavrela. A teraz si už ale ani za nič nevedela spomenúť, kde to presne bolo, keď naposledy zatvárala archív. Veď odvtedy už prešlo viacej ako tritisíc rokov, ako naposledy chcela pre niečo ísť do archívu, alebo tam niečo niesla? Ani v tom si Kornélia nebola úplne istá. Nevedela si s určitosťou spomenúť ani na to, hoci by jej to mohlo pomôcť si podľa toho spomenúť, v ktorom mieste to presne bolo. Nakoniec si však predsa len ako-tak spomenula, na ktorom mieste to bolo, a tak predsa našla vchod a vošla do archívu.

Miestnosť nebola malá, ale práve naopak, bola to veľká a dlhá miestnosť podelená policami. Neboli vysoké, mali do výšky len jeden a pol metra, aby sa pohodlne dalo na ne ukladať veci, knihy, listiny a aj ich stade v prípade potreby zobrať. Miestnosť sa ťahala do diaľky a Kornélia si uvedomila, že tento archív nie je taký, ako si ho ona pamätá z poslednej návštevy. Archív bol podstatne, podstatne väčší a bol aj iným spôsobom zariadený. V diaľke dokonca uvidela dvere. Sama pre seba si povedala:

„Toto nie je môj archív, ale nie je mi ani cudzí, tak čo sa to u všetkých čiernych mačiek deje?!”

Keďže ju to prekvapilo, tak sa preto rozhodla najprv preskúmať práve to, ako to, že sú tam dvere. Nikdy ani len nepočula o žiadnych ďalších dverách v archíve od svojej predchodkyne.

A vedela, že keby bolo treba, tak Penelopa by jej to určite povedala. Len ak by bol dôvod, že o tých dverách mlčala. Áno, jej predchodkyňou tu bola Penelopa, ktorá si vždy všetko dokonale pamätala. Pred vyše tritisíc rokmi zanechala toto všetko Kornélii s tým, že je už unavená a chce si oddýchnuť. Nuž večný život má svoje úskalia. A Kornélia práve začala vo svojich kostiach tušiť, že sa s Penelopou ešte zíde. Hoci predtým nad tým neuvažovala a brala to tak, že veď dobre, ide na odpočinok a potom si nájde opäť miesto vo vesmíre, kde bude pôsobiť. Nikto nikdy na veky neostáva na jednom mieste a z času na čas zmení pôsobisko – ak teda tam nie je za trest!

Kornélia si teraz ešte v čase útoku nevychovávala náhradu za seba, tak ako ju vychovala Penelopa. A veď ak si spomína, tak Penelopa bola na tom mieste vyše dvadsaťtisíc rokov. Voči nej Kornélia ani nezačala poriadne pôsobiť na svojom mieste. Tak prečo má ten zvláštny pocit blízkosti Penelopy? Žeby to súviselo s tým, čo sa deje?

Prešla preto rýchlo priamo cez celý archív a podišla ku tým dverám. Boli masívne a vyrezané akoby z jedného kusa dreva. Nikde nebol žiadny spoj po rukách remeselníka, ktorý by dvere robil z dielcov.

Nebola na nich ani kľučka a ani zámka a ani pánty a či kovanie. No predsa to boli dvere vsadené do priestoru steny. Kornéliu vôbec neprekvapil tento štýl dverí, veď žila vo svete mágie a tiež vedela, že ak bude chcieť otvoriť dvere nesprávnym spôsobom, môže to pre ňu zle dopadnúť. Tak sa začala obzerať okolo seba, či neuvidí niečo, čo by jej pomohlo toto vyriešiť. Nič jej však nepripomínalo predmet na otváranie magických dverí. Preskúmala ho magicky a i opatrným dotykom rúk, ale ku ničomu to neviedlo. Tak ešte skúsila posledný raz magickú formulu „Geran achlan nurs“ ktorá otvárala rôzne zabezpečené priestory, ale nič sa opäť neudialo.

Nakoniec sa rozhodla skúsiť šťastie iným spôsobom a nájsť odpoveď na to, ako otvoriť dvere v archíve. Otočila sa teda chrbtom ku dverám, vrátila sa ku najbližšiemu stolu, keď bola pred ním, riekla:

„Prajem si tu mať návod na otvorenie dverí!“

Náhle sa ozvalo už známe cinknutie a pred ňou sa objavil zvinutý pergamen. Vôbec nečakala, že to bude až také jednoduché. No dlho nad tým neuvažovala a pustila sa preto rovno čítať pergamen. Stálo v ňom:

„Kornélia, si v nebezpečenstve a preto sa teraz presne riaď mojimi pokynmi! Máš zmenený archív a na jeho konci sú, ako už teraz vieš, dvere. Dvere sa nám strážkyniam zjavujú len vtedy, keď sme v nebezpečenstve a potrebujeme uniknúť. Dvere sú však aj nebezpečnou pascou, ak by si ich nesprávne otvárala, tak Ťa neodvedú nikam, ale Ťa zahubia, aj keď sme nesmrteľné. Na to, aby sa dvere otvorili, vráť sa späť ku sebe a všetko nami tam vytvorené zruš a odvolaj. Svoje magické pomôcky zober do kapsy, ktorá všetko presúva. Všetko, čo budeš mať so sebou v kapse, budeš môcť potom v budúcnosti použiť. Zavri za sebou archív zvnútra a prejdi sem späť ku dverám. Vyslov vety tajomstva strážkyň a dvere sa otvoria. Dvere vedú ku mne.

Penelopa“

Kornélia dočítala pergamen, zvinula ho, položila späť na stôl a riekla:

„Vráť ho na miesto!“

Pergamen sa vzápätí s cinknutím stratil. Kornélia ostala ešte stáť a uvažovala na slovami v texte-

„Vyslov vety tajomstva strážkyň a dvere sa otvoria.“

Ale ako znejú tie vety?! Vedela, že by to všetko mala poznať, avšak v tento moment vôbec netušila, o čo ide. Kornélia sa po týchto úvahách pobrala naspäť do svojho domčeka. Vyšla opatrne, pretože čakala problémy – a nemýlila sa a tentoraz už nebola ani prekvapená a ani zaskočená.

Hneď ako sa zjavila u seba v domci, okamžite sa zjavili a zaútočili na ňu tentoraz už dve obrovské Ohnivé Sylfy. Jej nezrušená obrana ju bezpečne ochránila. Keď sa ňu vyrútili, len poznamenala:

„Ja som to vedela, že ešte nie je koniec!“

Sylfy narazili na jej vytvorenú a nezrušenú ochranu a zaúpeli strašným revom. Vôbec nečakali potom, ako zrušila vonkajšiu obranu, že okolo seba si svoju ponechá a zrejme ju brali ako ľahkú a istú korisť, ktorú porazia prvým masívnym útokom.

Rozpútal sa prudký boj medzi Kornéliou a Sylfami. Zúrivo dorážali na ňu, chrlili plamene od momentu, ako sa opäť zjavila naspäť vo svojom príbytku. Tušila, keď rušila vonkajšiu ochranu, že sa takéto môže udiať a preto si zámerne nechala svoju ochranu okolo seba. Preto ju toto tentoraz už neprekvapilo. Bola pripravená a odhodlaná bojovať proti nim. Predsa ju však zatriaslo a posunulo trošku dozadu, keď odolávala sústredenému útoku dvoch obrovských Sýlf. Vedela presne, čo musí urobiť a v akom poradí. Začala si urýchlene okolo seba zväčšovať a upevňovať ochranu. Sylfy si skoro akoby ani nevšímala.

Vedela, že potrebuje buďto silný protioheň, alebo niečo ešte silnejšie. Toto neboli Ohnivé Salamandry, ale pravé a skutočné Ohnivé Sylfy, toto boli evidentne Sylfy veľmi silnej kategórie.

A že to tak je, Kornélia zistila už o malú chvíľu. Pretože potrebovala väčší plameň, vyslovila kliatbu, ktorou prikázala ohňu, aby sa naplno rozhorel a v ohnisku sa rozhoreli mohutné plamene. Kornélia sa pobrala k ohnisku a začala obrovské plamene hádzať na dve veľké Ohnivé Sylfy tak, ako predtým na Ohnivé Salamandry. Tieto sa však napriek očakávaniu nezničili v plameňoch, ale práve naopak, tieto Sylfy pohlcovali ten oheň a začali mohutnieť. Ich spoločná žiara zameraná na Kornéliu otriasla jej ochranou a Kornélia musela vynaložiť veľa síl na to, aby im odolala a aby ju plamene nepohltili.

Kornélia si uvedomila svoju chybu a preto hneď, ako sa jej podarilo zastabilizovať, stiahla plamene vo svojom ohnisku. Aj tu však zažila nemilé prekvapenie, plamene spolupracovali už so Sylfami. Jednoducho ich už neovládala. Okamžite sa teda začala zameriavať na svoje zariadenie, aby si ho uchránila pred ohňom. Robila to presne tak, ako bolo napísané v pergamene, ktorý čítala vo „svojom“ archíve. Mala na sebe kapsu a na jej príkaz sa teraz všetky jej veci začali veľkou rýchlosťou dematerializovať a energetika, ktorá z nich vznikla, sa presúvala do jej kapsy, čo visela na jej boku.

Po krátkej chvíli sa už prestala venovať tomu, aby si veci uchránila. Pretože veci samé nabrali svoj jasný príkaz a okolie sa stávalo prázdnym až na veľké šľahajúce plamene. Plamene začali pohlcovať okolie domu a aj dom samotný.

Kornélia sa urputne bránila, ale len tak, že si držala ochranu okolo seba a pritom si neustále ostražito sledovala, kde sú jej dvere do archívu. Teraz si nemohla dovoliť ich stratiť z očí, pretože to mohlo byť pre ňu osudové. A nakoniec už všetko okolo dematerializovala do svojej kapsy. Vtedy už okolie pohltili obrovské plamene a Sylfy nabrali na veľkosti.

Kornélia vošla do dverí a razantne bez krásy ich proste pred Sylfami pribuchla a okamžite ich mechanicky zaistila. Hneď, ako to učinila, vytvorila magický znak, ktorým dvere zapečatila a zabezpečila, že z druhej strany sa stali najprv nehmotnými, následne neviditeľné a v treťom momente sa rozplynuli vo vonkajšom svete, kde boli Ohnivé Sylfy tak, akoby tam dvere nikdy neboli.

Kornélia pred tým, ako všetko zabezpečila, počula ešte Sylfy a ich strašný hnev, že im unikla. Pred tým, ako prešla dverami, posledný raz sa okolo seba poobzerala, či niečo nezabudla, a uvidela, že celé okolie jej známeho lesa je už v plameňoch, čo všetko ničia.

Premkla ju úzkosť a nevôľa nad tou predstavou, čo postihne jej les. Vedela, že všetko pohltia plamene a nevedela si ani predstaviť, čo bude ďalej. Ako ďaleko ohnivé Sylfy zájdu vo svojom hneve teraz, keď im unikla.

Nemala veľa času na tieto úvahy a preto sa pobrala naprieč archívom ku dverám, aby sa dostala preč do bezpečia ku Penelope. Potom si spomenula na svoju mačku a bolo jej ľúto, že si na ňu nespomenula už skôr, možno by ju bola zachránila. No jej trojfarebná mačka sa jej v ten moment s vyčítavým mraučaním zjavila pri nohách. A Kornélia sa pre ňu s radosťou zohla a povedala, že je vskutku rada, že sa dostala do bezpečia archívu. Zobrala ju, položila ju do košíka, ktorý bol na polici. Potom zobrala košík s mačkou a povedala jej, nech ostane v košíku, že idú spolu preč. Mačka zvyknutá na Kornéliu sa uložila v košíku, akoby to bola samozrejmosť, a nechala sa Kornéliou niesť.

Kornélia prišla pred dvere a chvíľu otáľala, čo ďalej. Potom si spomenula, že musí vysloviť vetu … .

Ach, veta … . Vyslovila, čo ju napadlo, že by mohlo byť tajomstvom strážkyň archívu a čakala. Potom sa rozhodla, že sa ich skúsi dotknúť, keď sa hneď nič nedialo.

No ako tak naťahovala ruku ku dverám, tak sa dvere zvlnili a začali sa meniť. Najprv to nebolo jasné, ale dvere sa začali postupne rysovať a z ich reliéfu sa postupne vyrysoval najprv nejasný obrys podivnej tváre so zobákom a potom aj zvyšok tela. Nakoniec sa to prestalo meniť, avšak naďalej ostala súčasťou dverí. Bolo to podivné stvorenie, ktoré sa veľmi ponášalo na sovu, alebo aspoň niečo, čo sa tomu podobalo. Nakoniec sa sova prestala formovať a ozvala sa:

„Vpustím Ťa, ak vieš povedať, prečo a kam!“

Kornélia sa usmiala, bolo zrazu všetko jasné. Úplne jej bolo jasné, čo má dvernému strážcovi povedať.

Nemusela hľadať tajomnú kliatbu či formulu, dokonca to nebola ani len skúška. Bola to realita, ktorá bola pravdivá. A tak sa rozhovorila, čo najjasnejšie a čo najpodrobnejšie opísala všetko, čo sa udialo. Vedela, že teraz čas nemá zmysel, nemusela rozprávať v chvate. Teraz čas stál. A ona nevynechala ani jediný detail toho, čo sa udialo.

Potom, ako dohovorila, sa podivný dverný strážca ozval:

„Kornélia, vojdi do Siene svetov ku Grobdemu a tam nájdi Penelopu. Teraz nevieš viacej urobiť!“

Nato sa dvere otvorili a Kornélia konečne prešla dverami s pocitom, že si nemusí dávať pozor, už nepotrebuje ochranu, pretože tam, kam ide, je každý tvor v bezpečí.