V mágii platí jednoduchý, no neúprosný zákon: Svetlo, ktoré si necháme len pre seba, sa začne pomaly vytrácať. Nie je to preto, že by stratilo svoju silu, ale preto, že svetlo, ktoré sa nehýbe, sa mení na tieň.

Mág, ktorý si svoje poznanie chráni ako poklad a odmieta ho odovzdať ďalej, možno verí, že tak udrží svoju moc a výnimočnosť. Pravda je však iná — v okamihu jeho zániku zanikne aj to, čo vedel.
Umenie bez pokračovateľa sa rozpadá spolu so svojím nositeľom. Taká mágia je ako plameň uzavretý v nádobe bez prístupu vzduchu — chvíľu ešte horí, ale potom sa udusí, a po čase ostane len chladný popol, ktorý nikomu nepovie svoj príbeh.

Svetlo je dar, ktorý má prúdiť. Má prechádzať z rúk do rúk, z duše do duše, zo srdca do srdca.
Tak ako rieka, ktorá prestane tiecť, sa mení na stojatú vodu, aj poznanie, ktoré sa neodovzdáva, stráca iskru života.
Len tak môže rásť — meniť sa z iskry na plameň a z plameňa na oheň, ktorý ožiari cestu aj tým, ktorí kráčajú za nami.

Moje dve rodiny

V mojom živote stoja vedľa seba dve rodiny.
Tá prvá je civilná — z mäsa a kostí, so všetkými radosťami, ťažkosťami a chvíľami, ktoré tvoria mozaiku bežného života. Je to rodina, ktorej vďačím za korene, za istotu a za to, že aj v čase búrky mám miesto, kde môžem nájsť pokoj.

Tá druhá rodina je nemenej skutočná. Tvorí ju Spoločenstvo Selekcia — kolegovia, priatelia, žiaci a majstri, s ktorými kráčame cestou mágie. Sme prepojení putami, ktoré nevznikli náhodou, ale boli tkané skúškami, spoločnou prácou a vzájomnou dôverou. Spolu prechádzame územia, ktoré iní ani nevidia, a čelíme silám, ktoré sa neukážu každému.

Svetlo v temnote

V temnote skúšok, v tichu nocí, keď sa duša cíti opustená, sú to práve tieto dve rodiny, ktoré sú mojím svetlom.
Jedna stojí so mnou v tomto svete, druhá ma sprevádza za jeho hranice — do miest, kde sa spája odvaha s vedomosťou a kde je nutné čeliť silám, ktorých sa iní boja.

Svetlo mágie nie je len vedomosť, rituál či sila. Je to puto medzi tými, ktorí sa navzájom pozdvihujú, aj keď ich vlastné ramená nesú ťažké bremená. Je to rozhodnutie, že ak má niekto čo odovzdať, urobí to — nie zo slabosti, ale zo sily.

Zákon odovzdania

V Selekcii učím, že odovzdať svetlo ďalej neznamená stratiť ho. Znamená to, že sa znásobí a že mágia prežije aj vtedy, keď my už nebudeme.
Mágia, ktorá pretrvá, je tá, ktorá má pokračovateľov. Každý, komu zveríme iskru nášho poznania, pridá do nej časť seba, a tým ju obohatí o nové vrstvy.

Takto sa učíme jeden od druhého a takto sa rodí sila, ktorá nepatrí jednotlivcovi, ale celému spoločenstvu.
Mágia bez tohto kolobehu je len tichá izba, v ktorej sa raz zhasne svieca a už sa nikdy nerozhorí.

Obrazná scéna odovzdania plameňa

Predstavte si starobylú sieň, osvetlenú len kruhom sviec.
Uprostred stojí starý mág so zapálenou fakľou v ruke. Jeho tvár nesie stopy rokov a skúšok, no v očiach sa zrkadlí pokoj a istota. Pred ním stojí jeho žiak — mladý, ešte neistý, ale s túžbou učiť sa.

Mág sa k nemu pomaly priblíži, zdvihne fakľu a priloží ju k prázdnej fakli v žiakovej ruke.
Plameň preskočí, nový oheň zažiari.
„Tento oheň je teraz aj tvoj,“ povie. „Ak ho budeš chrániť a dáš ho ďalej, nikdy nezhasne.“

Obaja chvíľu stoja, ich plamene horia vedľa seba — rovnaké, a predsa každý iný. V tej chvíli sa oheň stáva mostom medzi generáciami, medzi dvoma cestami, ktoré sa spájajú do jednej.

Možno práve preto moje svetlo horí najjasnejšie vtedy, keď ho nesiem spolu s nimi.
A možno preto viem, že aj keď prídu časy tieňa, dve rodiny v mojom živote budú stáť po mojom boku — a ja po ich.

Magická myšlienka na záver:
„Plameň, ktorý dáš inému, ti nevezme teplo. Vráti ti ho znásobený. A ten, kto ho nedá, zomrie spolu s poslednou iskrou.“