1. Úvod

Smrť patrí k najväčším otázkam, ktorým ľudstvo čelí od počiatkov svojej existencie.
Je neoddeliteľnou súčasťou života, a predsa zostáva zahalená tajomstvom, ktoré fascinuje i desí. V rôznych kultúrach, filozofiách aj náboženstvách sa objavujú protichodné názory: jedni ju vnímajú ako koniec všetkého, iní ako bránu k novému bytiu, k ďalšej ceste duše.

Už samotná skúsenosť so smrťou blízkeho človeka privádza človeka k úvahám, či je všetko definitívne ukončené, alebo jestvuje aj „ďalší svet“. Ako píšem v knihe Život po smrti:

„Myslím, že každý z nás, kto sa narodil a dožil sa minimálne veku 15 rokov, sa už musel stretnúť s fenoménom smrti. V takýchto momentoch sa asi každý podvedome zamyslí nad tým, čo sa s nami stane, keď sa náš život skončí. Je to tak, ako nás učia v rôznych náboženstvách, alebo smrťou naozaj všetko skončí a nič ďalšie už nie je?“ (Život po smrti, kapitola Pohľad na smrť)

Smrť ako konečnosť

Z pohľadu modernej materialistickej paradigmy je smrť chápaná ako biologické zastavenie procesov v tele. V okamihu, keď srdce prestane biť a mozog prestane fungovať, človek prestáva existovať. Smrť je z tohto hľadiska absolútnym koncom – všetko, čo človek prežil, čo si pamätal a čím bol, sa vytráca v prázdnote.

Epikurejci hovorili, že smrť sa nás netýka: „Kde sme my, nie je smrť, a kde je smrť, nie sme už my.“ Tento prístup môže byť pre niekoho oslobodzujúci. Ak je smrť koniec, potom niet čoho sa báť.

Ale i keď je telo konečné, skúsenosti naznačujú, že človek nie je len telom. Ako píšem vo svojej knihe:

„Predstavme si, že naše fyzické telo nie je jediné a že sa delí ešte na niekoľko nehmotných častí, ktoré spoločne zabezpečujú náš život. Bez týchto tiel sme iba hmota, ktorá fyzickou smrťou končí svoju existenciu. Jedným z týchto tiel je Emočné Telo. Toto Emočné Telo ostáva v jednom z paralelných svetov, ktorý sa občas mylne označuje ako tzv. druhý svet.“ (Život po smrti, kapitola Úvod)

Smrť ako pokračovanie

Už praveké pohrebné rituály dokazujú vieru v existenciu posmrtného života.
Starí Egypťania vybavovali svojich mŕtvych predmetmi, ktoré mali potrebovať v ďalšom svete. Kresťanstvo učí o nebi a pekle, hinduizmus o reinkarnácii, šamanizmus o návrate duše k predkom.

Ak je smrť bránou, potom život nie je samoúčelný. Každý čin, každá myšlienka sa stáva súčasťou dlhšieho príbehu duše. Smrť prestáva byť nepriateľom, ale stáva sa krokom v cykle, v ktorom pokračujeme ďalej.

V Živote po smrti som k tomu napísal:

„Na smrť sa pozerám aj z toho uhla, že smrťou sa nič nekončí, iba sa preruší určitá etapa, aby došlo k zmene a aby sa mohla začať nová etapa a nový život.“ (Život po smrti, kapitola Pohľad na smrť)

Paradox medzi konečnosťou a pokračovaním

Oba pohľady – smrť ako koniec a smrť ako začiatok – môžu byť pravdivé zároveň, hoci z rôznych uhlov. Pre telo je smrť koniec, no pre dušu začiatok nového dobrodružstva.

V knihe som túto skúsenosť opísal veľmi osobne:

„Jej silu začnem vnímať najprv tak, že si uvedomím pocit chladu v niektorých častiach svojho tela. Ležím v posteli a dívam sa na všetko okolo seba a snažím sa uchovať si v pamäti všetko, čo mi bolo cenné a blízke… Cítim prítomnosť smrti a som s tým vyrovnaný. Nechce mi ublížiť, je to sprievodca, ktorý si prišiel splniť svoju povinnosť.“ (Život po smrti, kapitola Pohľad na smrť)

Smrť ako učiteľ

Smrť je učiteľkou života. Jej prítomnosť nám pripomína, že nič materiálne si neodnesieme.
Učí nás zodpovednosti – každý čin môže mať dôsledky pre dušu. A učí nás aj odvahy – pretože vstúpiť do neznámeho vyžaduje silu.

Ako píšem v Živote po smrti:

„Smrť nie je zlá, je nemenná. Všetko, čo vzniklo, musí aj zaniknúť a preto aj život, ktorý vznikol, musí v takýchto chvíľach zaniknúť. Fyzické telo patrí fyzickému svetu, duša patrí svetu mŕtvych – svetu paralely. A preto sa podľa zákonov musí vrátiť tam, odkiaľ prišla.“ (Život po smrti, kapitola Pohľad na smrť)

Etická dimenzia smrti

Otázka, či je smrť koniec alebo pokračovanie, má aj praktické dôsledky. Ak je smrť koniec, život je jedinečnou príležitosťou – a preto by mal byť žitý naplno, s úctou k času, ktorý máme.
Ak je smrť pokračovaním, každý život je lekciou v sérii mnohých a človek prijíma skúšky ako súčasť širšieho duchovného rastu.

V oboch prípadoch však platí jedno: smrť nás vedie k plnšiemu životu.

Záver

Smrť teda nie je iba konečnosť, ani iba pokračovanie. Je oboma. Je to koniec formy a začiatok inej. Je to premena, most, brána.

Ako som napísal vo svojej knihe:

„Je to chvíľa, na ktorú ste čakali. Dokázali ste prežiť svoj život a prišli ste prirodzenou cestou na jeho koniec. Áno, došiel som do tohto bodu a cítim pokoj a harmóniu. Prečo by som mal ľutovať, že budúcnosť sa ma už netýka? Prečo by som mal ľutovať minulosť, ktorá už pominula? Bol som jej súčasťou, každý okamih som prežíval naplno.“ (Život po smrti, kapitola Pohľad na smrť)

Smrť je tajomstvo, ktoré nás núti hľadať, premýšľať a prehlbovať poznanie. Je to brána, ktorú raz každý z nás prekročí – no už teraz nás môže učiť žiť so skutočnou pokorou a vďačnosťou.

Ak vás táto téma oslovuje, odporúčam vám moju knihu Život po smrti, kde sa podrobne venujem ceste duše, paralelným svetom a jemnohmotným procesom, ktoré prebiehajú po odchode z tohto sveta.