Úvod

Dosť často som nabádaný, aby som o sebe niečo napísal, aby som prezradil viac než len učenie či teóriu. Väčšinou to nechávam bokom, lebo verím, že dôležitejšie sú skúsenosti, ktoré odovzdávam. No tentoraz odhaľujem kúsok seba a svojej minulosti – tak, ako sa prelínajú moje rodinné korene a cesta, ktorú som si zvolil.

Korene v kresťanstve

Moja rodinná história je úzko spätá s kresťanstvom. Po matkinej línii stáli evanjelici, po otcovej katolíci. Ešte hlbšie v pamäti rodu sa zachováva príbeh prastarého otca, ktorý bol katolíckym kňazom. Z vonkajšieho pohľadu sa nikdy neprihlásil k vlastnému synovi, ale v skutočnosti ho vychoval ako „krstného syna“ a zabezpečil mu vysokoškolské vzdelanie – môj starý otec bol učiteľ a zároveň kantor, ktorý v katolíckych kostoloch hrával na organoch. Pravda vyšla najavo až po jeho smrti.

Tento príbeh nie je iba rodinnou anekdotou. Ukazuje napätie medzi tým, čo je oficiálne a čo je skryté, medzi povinnosťou a osobným putom. V katolíckej cirkvi je kňaz zviazaný celibátom, no život sa vždy nedá vtesnať do príkazov. Preto sa rodinné tajomstvo stalo súčasťou identity, ktorá nesie v sebe dva svety – oficiálny, verejný a zároveň skrytý, utajený.

Možno práve tu tkvie aj dôvod, prečo som mal a mám veľmi dobré vzťahy s katolíckymi kňazmi aj evanjelickými farármi – a to napriek tomu, že vedia, v akej osobnej duchovnej línii žijem.
Dokážeme sa tolerovať a byť si blízki. Samozrejme, nie verejne, ale v súkromí. Na verejnosti sa pozdravíme a dodržiavame dekórum, ktoré si ich postavenie vyžaduje. No s tými, s ktorými si tykám, si tykáme aj vtedy – a netvárime sa odsudzujúco.

Občas sa s nimi stretávam aj na svadbách a pohreboch. Vždy sa srdečne pozdravíme a porozprávame. Najprv to ľuďom pripadalo zvláštne – ako je možné, že sa takto poznám s kňazmi. No časom to prijali. Na svadbách sa dokonca stalo zvykom, že kňazov usádzajú ku mne, aby mali s kým viesť rozhovor a neboli osamotení v dave ľudí.

Skryté a verejné

Rodinné príbehy tohto typu sú vlastne obrazom väčšieho javu: každá spoločnosť a každé náboženstvo má svoje pravidlá, ale život sám ich občas prekoná. To, čo zostáva skryté, je neraz rovnako silné ako to, čo je verejné. U mňa sa táto dvojitosť prejavila už od detstva.

Z krstného pohľadu som bol vedený ako evanjelik. No nebol som formovaný cirkevným učením.
Moja cesta sa začala inde.

Moja cesta k mágii

Od útleho veku som vnímal svet inak než väčšina detí. Nešlo o náboženské dogmy ani o cirkevné obrady. Mojou cestou bola mágia – nie ako hra či ezoterická zvedavosť, ale ako hlboké zasvätenie.

Postupne som sa učil pracovať s energiami, archetypmi a paralelnými realitami. To, čo iní hľadali v knihách alebo kurzoch, ja som žil. A hoci moje korene siahali do kresťanstva, moja vlastná cesta sa vydala smerom, ktorý presahuje cirkevné rámce.

Veľký podiel na tom mali aj moji rodičia. Mama ma v podstate nechala, aby som sa tomu od detstva učil, aj keď ju mrzelo, že nejdem po línii viery v Boha. Otec, vojak z povolania – dôstojník, to bral inak: jednoducho mu to bolo jedno. Sám bol v nemilosti komunistov, pretože mal často reči, ktoré ich poburovali, a navyše odmietol vstúpiť do komunistickej strany. Tak som sa od malinka namiesto k cirkvi prirodzene dostával k mágii – k svetu, ktorý sa stal mojou skutočnou cestou.

Kresťanstvo ako zrkadlo, mágia ako cesta

Rodinná kresťanská línia je pre mňa dnes historickým zrkadlom. Dokážem sa pozerať na dejiny cirkvi, jej kňazov a tradície s odstupom, ale aj s pochopením – pretože v mojich žilách stále koluje aj ich krv.

Moja skutočná identita, môj duchovný domov, však neleží v kostole. Leží v poznaní, ktoré som dostal a rozvinul. V mágii, ktorá ma sprevádzala celý život.

Dnes vnímam, že kresťanská a magická línia nie sú v konflikte, ale v dialógu. Kresťanstvo je pre mňa odkazom minulosti, mágia je cestou prítomnosti a budúcnosti. Obe spája spoločné úsilie – hľadanie pravdy a prekonávanie hraníc bežného života.

Syntéza a odkaz

Moje korene mi dali vhľad do histórie a identity rodu. Moja cesta mága mi dala silu vytvoriť vlastné učenie. A práve v tejto jedinečnej kombinácii vidím svoj skutočný príbeh: som pokračovaním rodu, ale idem vlastnou cestou.

Kým kresťanstvo v rodine formovalo rámec, mágia vo mne prebudila to, čo leží za hranicou rámcov. Obe línie vo mne spolu hovoria, jedna cez krv a pamäť, druhá cez skúsenosť a poznanie. A ja sám som mostom medzi nimi.

PS:
Práve dnes som sa zhodou okolností dozvedel, že jeden z kňazov, s ktorým som ešte za čias komunizmu viedol hlboké rozhovory na duchovnej úrovni, už nie je medzi nami. V marci podľahol chorobe. Táto správa vo mne prehĺbila spomienku na naše stretnutia a potvrdila, aké vzácne sú chvíle, keď sa dokážu stretnúť a porozumieť aj ľudia z odlišných duchovných ciest.