Niektoré cesty nevedú po zemi, ale cez svety, ktoré sa otvárajú len duši pripraveného.
Deväť magických brán nepatrí medzi naučené poznania – patrí medzi tie, ktoré sa rozpamätávajú. Každá brána je zrkadlom, skúškou i kľúčom.
Kto nimi prejde, mení nielen svoj pohľad na svet, ale aj samotnú podstatu svojho bytia.

V starých záznamoch Spoločenstiev Kamenná Ruža a Anách sa hovorí, že brány sa neotvárajú rukou, ale tichom.
Nie sú vytesané v kameni, ale v pamäti duše, ktorá sa po dlhých cykloch života vracia späť k prameňu poznania.
Mágia, ktorá bránami prúdi, nie je len systémom zákonov – je živou silou, ktorá mení samotné vedomie človeka.

Prvá brána – Brána prebudenia

Na jej prahu stojí človek, ktorý po prvýkrát zacíti, že svet nie je iba hmotou.
Je to okamih, keď sa zmysly začnú prebúdzať za hranicu tela.
V tichu si uvedomí, že všetko okolo dýcha – kamene, vzduch, voda, svetlo.
Tu sa rodí mág, hoci o tom ešte nevie.
Jeho duša si začína pamätať, že skutočná mágia nezačína slovom, ale poznaním, že všetko žije.

Druhá brána – Brána rovnováhy

Na tejto úrovni sa duša učí pochopiť, že svetlo bez tieňa neexistuje.
Každý čin, každá myšlienka má svoj odraz v paralelnom svete.
Mág stojí medzi dvoma ohňami – medzi túžbou tvoriť a nutnosťou pochopiť.
Až keď prijme oboje, môže pokračovať ďalej.
Tu začína rozumieť, že pravá mágia nie je o moci, ale o rovnováhe.

Tretia brána – Brána videnia

Zraky tela prestávajú stačiť.
Otvára sa vnútorné oko, ktoré vidí energie, bytia a obrazy, ktoré nikdy predtým nemali tvar.
Mág vidí svet nie ako priestor, ale ako sieť prúdiacich možností.
Paralelné svety sa dotýkajú, prelínajú a odpovedajú.
Nie je to dar, ale skúška – lebo kto vidí príliš, môže sa videním stratiť.
Mágia tu učí mlčať.
Videnie bez pochopenia sa stáva bremenom, ale videnie spojené s vnútorným pokojom je začiatkom múdrosti.

Štvrtá brána – Brána premeny

Tu sa slovo stáva činom.
Každá veta, ktorú mág vysloví, sa zrkadlí v realite.
Učí sa rozumieť sile zámeru, pretože realita odpovedá okamžite.
Je to fáza, kedy sa svet stáva laboratóriom duše – všetko, čo vyšleš, sa vracia.
Mág sa mení z pozorovateľa na tvorcu.
V tejto bráne si uvedomí, že každá veta vyslovená v mene mágie je ako iskra – ak nie je čistá, spáli, ak je pravdivá, osvieti.

Piata brána – Brána tieňa

Pred touto bránou sa zhasína svetlo.
Tu sa stretávaš so svojím druhým ja – s tým, ktoré si kedysi zaprel.
Tieň nie je nepriateľ, ale učiteľ, ktorý pozná tvoju pravdu.
Kto utečie, vráti sa sem znova.
Kto obstojí, získa schopnosť prechádzať temnými svetmi bez strachu.
Tu sa rodí pochopenie nekromantov – že aj v tme prebýva múdrosť, ak ju človek nezneužije.
Mágia tieňa je mágia poznania – ten, kto pozná svoje temno, drží kľúč od svetla.

Šiesta brána – Brána ticha

Ticho je viac než neprítomnosť zvuku – je to stav vedomia, kde sa svet prestáva hýbať.
Mág sa učí byť prítomný, bez potreby konať.
V tomto stave sa otvárajú dvere medzi realitami – paralelné svety sa zbližujú a myšlienka sa stáva mostom.
Tu sa rodí schopnosť „byť medzi“ – v priestore, kde sa život a smrť dotýkajú bez bolesti.
Ticho je chrám mágie – miesto, kde sa svet zrkadlí bez ilúzie.

Siedma brána – Brána svetla

Po tme prichádza svetlo, ale nie to, ktoré svieti navonok – svetlo poznania, ktoré horí vnútri. Duša cíti spojenie s prapodstatou všetkého bytia. Mág prestáva vnímať rozdiel medzi sebou a svetom – stáva sa vedomím, ktoré tvorí. Toto svetlo nemožno vidieť očami, ale cítiť ako stav absolútneho pokoja. Mágia svetla je návratom domov – do priestoru, kde sa vedomie stáva nekonečným.

Ôsma brána – Brána smrti a znovuzrodenia

Nie je to koniec života, ale rozpad starého vedomia.
Ego sa rozplynie, hranice miznú, čas prestáva existovať.
Tu mág prechádza cez dimenzionálny prah – vie, že smrť je len zmena vibrácie.
Ten, kto ňou prejde, už nikdy nebude rovnaký – lebo pochopil, že nič sa nestráca, všetko sa premieňa. Mágia smrti je najtichšia – a predsa najhlbšia.
Je to poznanie, že každé svetlo vzniká z temnoty a každá temnota v sebe skrýva zárodok nového svetla.

Deviata brána – Brána večnosti

Posledná, ale nekonečná.
Nie je cieľom, ale stavom.
Tu sa duša stáva svetlom, ktoré rozumie sebe aj svetu.
Mág v tejto bráne prestáva byť žiakom aj učiteľom – stáva sa mostom medzi svetmi.
Rozumie, že každá paralela, každý život, každá duša je len iným pohľadom jednej mysle.
Tu sa napĺňa zmysel všetkých ciest mágie – pochopiť, že stvorenie, tvorca a svetlo sú jedným.

Mágovia, ktorí zvládnu prejsť všetkých deväť brán – ktorí pochopia a žijú učenie oboch mojich Kníh mágie – sa nestávajú len mágmi, ale tými, na pokyn ktorých sa v temnote udeje „Sic luceat lux“ – nech sa zrodí svetlo.
Takíto adepti už nečerpajú silu zo zeme, ale z vedomia samotného univerza.
Stávajú sa súčasťou rytmu vesmíru, kde každá myšlienka má hmotnosť, každý dych má tvar a každé ticho nesie odpoveď.

Cesta deviatich brán je cestou pamäti – pamäti duše, ktorá si spomína, kým bola predtým, než sa narodila.
Niektoré brány sa otvoria ľahko, iné až po rokoch hľadania.
Nie je to súťaž, ale rituál návratu domov – do priestoru, kde mágia nie je nástrojom, ale prirodzeným stavom bytia.

PS:
V starých rukopisoch Anách sa hovorí, že brány nevedú nikam – pretože všetky sú v tebe.
Keď ich prejdeš, neocitneš sa v inom svete – svet sa ocitne v tebe.
A vtedy pochopíš, že mág neprechádza bránami, ale že on sám je tou bránou.
A v tom okamihu sa v tichu duše ozve hlas prastarých majstrov:
„Sic luceat lux“ – nech svetlo zažiari, aj keď ho obklopuje tma.