Prudká sila páliacej energie Wiliho hodila o zem. Narýchlo, ako sa dalo, si vytvoril okolo seba ochranu. Vzápätí okamžite vyskočil na nohy, aby sa bránil voči tomu, čo prišlo. No ako rýchlo vyskočil, tak ho prudko opätovne zrazilo ku zemi. Nič nevidel, vôbec nič. Pocítil len bolesť na hrudi, kde ho zasiahla prudká energia a teraz ho sila opätovne zrazila ku zemi. Zrazila ho ku zemi napriek tomu, že mal okolo seba už vytvorenú ochranu. Uvedomil si, že cíti, ako ho hrudník ukrutne veľmi páli. Po chvíli si uvedomil, že je na celom hrudníku popálený.

Ako tak ležal na zemi, nad ním sa niekoľko centimetrov vo vzduchu vznášalo niečo, čo pripomínalo obrys postavy. Vedel, že to musí byť s ním vo vnútri v jeho ochrane. Teda ak je tomu tak, tak to niečo sa muselo naňho prilepiť už počas útoku a keď si aj urobil ochranu, je to s ním teraz vo vnútri jeho ochrany. Teda je vlastne bez ochrany. No napriek tomu ju nezrušil. Ostal len intuitívne ležať a čakal. Po chvíli uvidel, že sú to akoby hodvábne postavy. Prvé, čo ho v tej súvislosti napadlo, bolo, či sú vôbec hodvábne postavy? Čo to sú za hodvábne postavy?! Uvažoval aj o tom, že to neboli Tiene, pretože tie majú inú hustotu a nedokážu vyžarovať také ohromné páliace teplo. Uvažoval teda ďalej. Budú to elementály, ktoré vytvorili mágovia a poslali ich ku nemu. Zamyslel sa na moment aj nad Kornéliou a dúfal, že ku nej neprenikli.

Vlnili sa vo vzduchu nad ním a tiež si uvedomoval, že sa pohybujú tak päťdesiat centimetrov nad zemou. Wili uvažoval ďalej.

„Teda ak aj nejdú nižšie a čakajú na to, až sa postavím, zrejme majú určité obmedzenie. Pretože sa niečoho boja, inak by ma opätovne napadli, alebo ma na zemi nevidia?“

Potom si spomenul, že okrem neho sú tam aj jeho dvaja učeníci, že o nich nevie, čo je s nimi. Preto veľmi pomaly a opatrne otočil hlavu v smere, kde predpokladal, že by mali byť. Trevor i Bria ležali na zemi a obaja boli evidentne v bezvedomí. Chápal, že ich zrejme zasiahla tlaková vlna, ktorá predchádzala príchodu týchto bytostí. Pokúsil sa preto svoju ochranu rozšíriť na svoje širšie okolie, tak, aby obsiahol aj Briu a Trevora.

Hneď, ako začal rozširovať svoju ochranu na svojich učeníkov, „hodvábne postavy“ sa snažili útočiť na Wiliho. Počas toho si však Wili uvedomil, že sa naozaj boja priblížiť ku zemi. Čím viacej sa snažil rozšíriť svoju ochranu, o to viac a zúrivejšie sa dobíjali ku Wilimu. Tým, ako rozširoval svoju ochranu, sa však súčasne oslaboval. Bolesť v hrudi mu ohromne pulzovala a musieť sa v tomto stave sústrediť na obranu bolo naozaj náročné. Postupne cítil, že cez jeho obranu ku nemu prenikajú lúče energií, ktoré sa spájajú už s tým, čo bolo vnútri jeho ochrany. Tým to niečo posilňovali a pálenie sa začalo rozširovať postupne po celom tele, akoby ho to chcelo spáliť zaživa. Bolesť sa stupňovala a miestami mal dojem, že to už, už nezvládne a stratí vedomie. Nakoniec to vzdal a prestal sa snažiť robiť na Briu a Trevora ochranu. Bolesť bola príliš silná, než aby ju zvládol prekonať.

Čoraz viac si uvedomoval, že bolesť v hrudi ho zdoláva, a začal uvažovať, či tie lúče energií, ktoré mu prenikajú cez ochranu, ho nedostanú.

Vtom niekde niečo strašne zvrešťalo. Bol to strašný zvuk, niečo medzi uši trhajúcim a bičujúcim nervovú sústavu, ktorá už bez toho dosť trpela kvôli bolesti a nemožnosti pomôcť Brii a Trevorovi.

Strašný ryk a rev pokračoval a Wili si uvedomil, že prenikajúce lúče energií sa oslabujú. Prudká prenikavá bolesť ostala, ale niečo predsa len prestalo pôsobiť. Pretože unikajúcimi preniknutými paprskami energie sa stiahla cez narušenú ochranu aj zvyšná energia, ktorá bola pri ňom vo vnútri ochrany. Skôr intuitívne než zámerne okamžite Wili zacelil svoju ochranu, aby bol aspoň na nejakú chvíľu v relatívnom bezpečí. Po krátkom čase zrazu nastalo úplné ťaživé ticho. Ticho bolo nielen ťaživé, ale vo vzduchu sa vznášal zápach spáleniny, ktorá sa nepríjemne drala do nozdier a pôsobila dusivo. Vtom sa Wili rozkašlal, čo okamžite veľmi bolestivo oľutoval. Napriek tomu bol vďačný, nech už to bolo čokoľvek, za to, že už necítil ďalšie ataky na jeho už skoro rútiacu sa obranu.

Bolesť začala víťaziť a on začal strácať vedomie. Posledné, čo si uvedomoval, bol jeho boj voči bolesti a to, že si hovoril: „Nesmiem stratiť vedomie, nesmiem.“ Vtom však už padal do hlbokej tmy.

Svet okolo neho sa začal zjavovať v obrysoch. Bolo to matné a nejasné. Postavy okolo neho sa mihali a počul aj slová, bola to zmes jeho jazyka a jazyk Zlatých hadov. Prvý moment, než opäť upadol do bezvedomia, si pomyslel – blúznim.

Wili sa po niekoľkých hodinách postupne prebral. Pri ňom sedeli Bria a aj Trevor. Chcel sa okamžite postaviť, ale pálčivá bolesť mu to nedovolila. A tak isto mu to nedovolili ani jeho dvaja mladí učeníci, ktorí trvali na tom, že nesmie vstávať. Uložili ho na Briinu pohovku, pretože Bria trvala na tom, že ona bude pri ňom, kým sa nevystrábi zo zranení, ktoré utrpel. Nad ním na provizórne upevnenej palici viseli dva Zlaté hady a tiež ho pozorne pozorovali.

Jeden z nich prehovoril.

„Len lež a nevstávaj, už sa o Teba Tvoji učeníci postarali.“

Wili si v údive uvedomil, čo sa všetko stalo, a opýtal sa Zlatého hada:

„Kde sa tu beriete, veď ste odišli preč?“

„Odišli sme, ale počuli sme výbuch a tak sme ponáhľali späť. Našťastie sme neodišli v čase, lebo sme chceli pozrieť, či v tomto území nie je vhodné miesto na prípadné hniezdenie nášho druhu. Tak sme sa rýchlo vrátili a zaútočili sme na ohnivých elementálov. Každý, na ktorého sme skočili, pri priamom dotyku vybuchol a zanikol, ale žiaľ, tým zabili každého nášho brata. Zhoreli na uhoľ, ale aj tak sme neustali, kým sme ich všetkých nezničili.“

„Prečo ste to urobili? Ste ohrozený druh a ja by som si nejako snáď poradil!“

„Bez Teba by sme už veľmi dávno neboli žiadny druh, sme Ti to dlžní, a ak by sme ich nezničili, postupne by tu oni zničili všetko a potom by aj tak silnejší a silnejší došli aj ku nám a všetko by spálili na popol.“

Wili pocítil únavu, tak sa už len poďakoval a opýtal sa Brie, čo mu dali. Mladí učeníci pozreli na seba a Trevor okamžite spustil.

„Bria Ti namiešala proti bolesti masť z bylín a dala tam levanduľu, lipu, bazalku a mätu priepornú. Tiež som nazbieral bazový kvet – namočil som ho na hodinu do octu zo štiavu lúčneho, ktorý som Ti potom dal na hlavu.“

Bria dodala:

„Spáleninu som Ti natrela kozím maslom a pridala do toho šťavu dužinatiny pichľavej. (Pozn. u nás ju poznáme ako – aloe vera) a obviazala som Ti to bylinnými obväzmi.“

Wili spokojne pokýval hlavou a povedal im:

„Priatelia, všetkým vám ďakujem, ale musíme byť v strehu, pretože oni sa vrátia. Neviem, kto to bol a kto ich poslal, ale viem, že sa vrátia! Toto ešte neskončilo.“

Po tých slovách Wilimu došli už jeho posledné sily a zaspal ťažkým, ale liečivým spánkom.