Sídlo kráľovnej Agaury sa skladalo z mnohých komnát, ktoré boli veľmi dômyselne poprepájané a niektoré dokonca tak, že kto nepoznal dôverne uvedené priestory a nevedel, kam je treba presne vojsť, tak ani len nevedel, že hneď vedľa neho sa napríklad v stene nachádza vchod do ďalšej miestnosti. Často tomu bránila umne vytvorená magická clona, ktorá vytvárala ilúziu steny a na stene nejaké umelecké dielo – samozrejme typu, ktoré svedčalo Gnómom.

Vo svojom prijímacom sále mala kráľovná Agaura pohodlný trón, ktorý bol na trochu vyvýšenom mieste. Tento trón však nebol jediný svojho druhu v danej miestnosti. Mala tu niekoľko samostatných trónov a samostatných sedení v závislosti od toho, kedy s kým a o čom jednala. Agaura preferovala to, aby všetci prítomní mohli sedieť pohodlne a podľa možnosti rovnocenne. Sedenie bolo dôležité aj preto, že ich sedenia a diskusie ohľadom vecí, čo potrebovali riešiť, sa často ťahali veľmi dlho.

Čas ich neťažil a boli preto zvyknutí, že ak sa riešila akákoľvek vec, tak si dali čas na to, aby našli to najlepšie riešenie. Kvôli tomu boli ochotní takto sedieť a jednať aj celé dni, ba i týždne.

Týmto sa približovali k zvyklostiam obyvateľov sveta Ješa. V podstate sa Gnómovia vskutku nemali dôvod prečo a kde ponáhľať, v taký čas sa podľa toho často aj správali. Ak však naopak šlo o niečo obzvlášť závažné, ako bol napríklad teraz útok na ich kolóniu, vedeli naopak veľmi rýchlo nájsť rozhodnutie a čas neťahali. Alebo rozhodla samotná kráľovná Agaura a potom už nikto nemal dôvod na diskusiu. Títo malí tvorovia rozhodnutie kráľovnej vždy bez diskusie rešpektovali a vykonali.

A teda tie diskusie bežali vtedy, ak kráľovná považovala za dôležité sa o niečom poradiť. No vlastne nakoniec rozhodnutie vždy prijala ona samotná.

Práve pre tieto sedenia s kráľovnou ich zruční remeselníci vytvorili sedenia tak, aby mali čo najväčšie pohodlie a mohli sa všetci dokonale usadiť. Práve trónna miestnosť bola na toto sčasti uspôsobená. A bola vskutku jednak veľmi majestátna aj čo do veľkosti a aj do krásy. Zdobili ju drahé kamene a kovy, ale aj rôzne umelecké diela ich vlastnej výroby. Vlastne každá trónna miestnosť v kolóniách Gnómov bola tak trošku ukážka ich vedomostí a zručnosti. Do trónnej miestnosti mal prístup každý, kto potreboval, alebo mal postavenie na to, aby sa mohol zúčastniť diskusie. V prvom rade sa tu však schádzali staršinovia Gnómov a v druhom rade tí, ktorí sa mali trebárs odborne vyjadriť a vniesť tak možné riešenie do diskusie.

Osvetlenie bolo zasadené do tej prazvláštnej machovitej rastliny vytvárajúcej kyslík, ktorá sa volá Askara. A to s využitím rôzne brúsených minerálov kryštálov a spracovaných vzácnych kovov. Stačilo im, že sem jediný raz dokázali do podzemia nasmerovať denné svetlo aj v malom meradle a svetlo doslova uzamkli do týchto dômyselných zariadení. Týmto spôsobom si navzájom presvetlili všetky priestory a držali tam svetlo v jednom pevnom momente. A mali aj vzácne kryštály, ktoré vedeli zosilniť zachytené svetlo. Teda svetlo sa potom ani počas noci či dňa nemenilo a bolo stále.

Ak by však niekde chceli predsa len prítmie a či tmu, tak svetlo vedeli dômyselne presmerovať náklonom kryštálov. Svetlo potom akoby prešlo do takzvanej svetelnej miestnosti. Bola to vlastne obrovská sieň, do ktorej sa svetlo smerovalo a z nej smerovalo do iných miestností. Nazval by som to skladiskom svetla. Nadbytočné tam bolo nasmerované a ak niekde bolo treba, stade bolo presmerované podľa potreby presne tam, kde ho bolo treba.

Kráľovná Agaura, hoci bola hlboko v podzemí, ihneď zachytila Wiliho príchod. Aj keď Agaura a Gróth neboli počas rozhovoru Grótha s Wilim v telepatickom spojení, aj tak už kráľovná dávno vedela, že Wili je na ich území pred hlavným vstupom do ich podzemnej kolónie. Vedela to cez vedomie Lauryho, s ktorým sa Wili rozprával ako s prvým.

Kráľovná Agaura mala od útoku svoje vedomie ešte citlivejšie naladené aj na vonkajšiu časť ich kráľovstva. Teraz to bolo hlavne preto, že chcela mať absolútnu istotu, že nikoho zo svojho rodu nezabudnú vonka pri zosuve kolónie do podzemia.

V čase mieru sa však venovala úplne iným činnostiam, ako je sledovanie vonkajšieho priestoru, no čas mieru sa pominul. V čase mieru sa venovala tomu, aby sa svojou energiou postarala o všetkých, aby mali pohodu a aby každý vedel, čo má kedy robiť. Bola vlastne akoby kolektívnym vedomím každého, hoci aj práve narodeného potomka. A ako taká sa starala, aby hneď každý mal jasno v tom, čo potreboval. Cez kolektívne vedomie teda akoby riadila všetko. Ak tak nečinila a odpojila sa od časti kolónie, tak ju zastupoval Gróth a on často nevyužíval spojenie kolektívneho vedomia, ale možnosť byť fyzicky prítomný u každého, kto ho práve potreboval. Kráľovné a králi Gnómov boli aj vzájomne v spojení svojich vedomí a tak zdieľali všetci všetko o svojich kolóniách. Tým vlastne každá kolónia okamžite vedela aj o tom, že kolónia kráľovnej Agaury bola napadnutá a že sa chystá stiahnuť sa do podzemia.

Kráľovná Agaura, drobná predstaviteľka svojej ríše, nemala úplne črty svojho druhu. Je síce Gnómka, ale má aj jemné črty a rysy jej tváre sú iné. Pripomínajú krásu prírodných bytostí, akoby v jednom spoločnom zjavení. Ak sa o Elfoch vyjadrujeme ako o krásnych, tak aj ona je nesporne krásna, aj keď nie je Elfka. Hnedozelené oči žiarili úsmevom a občas, ak sa jej niečo nepozdávalo, akurát jemne pokrčila noštek, a ak bola v údive, nadvihla jedno obočie. Inak nikdy nedala najavo nevôľu.

Ak aj mala chybu, tá spočívala v tom, že bola typická Gnómka a občas si dala so všetkým načas.

Keď sa ňu Gróth díval, uvedomil si zase ten kontrast – drobná postava kontrastovala s aurou moci, ktorá z nej žiari. Videl to už veľa krát, odkedy zasadla na trón po svojom predchodcovi. Avšak aj tak ho to stále udivilo.

Jej predchodca sa rozhodol odísť a zasadnúť na uvoľnený trón, kde nebola náhrada za predchádzajúceho Kráľa a aj súčasne chrániť jednu prastarú kolóniu. S tou kolóniou bol kráľ Taraša blízko spojený a nechcel nechať kolóniu bez kráľa. Pretože kolónia bez kráľa rýchlo zanikla. A keď ho teda požiadali o to, aby zasadol na trón, tak po krátkej úvahe menoval tu za seba ako kráľovnú Agauru a on šiel prijať trón do kolónie, v ktorej sa pred dávnymi vekmi narodil. A vládu v tejto kolónii teda ponechal Agaure a všetkým len oznámil, že tak činí, že prichádza čas panovníčok, ako rovnováha medzi panovníkmi. Tam, kam odišiel bývalý kráľ Taraša, to bola jedna z najstarších kolónií Gnómov a potrebovali tam aj silnú magickú moc kráľa mága, ktorý pripraví nových mladých mágov v danej kolónii. Pretože predchádzajúci kráľ sa už vekom rozplynul na podobu ducha. A kráľ Taraša bol jediný, kto sa toho mohol ujať aj ako panovník, ktorý bol aj rodovo spätý s kolóniou, a samozrejme ešte aj ako silný mág schopný odovzdávať silu a učenie budúcim mágom kolónie. Ak by bol možno nie jediný, ale najvhodnejší bol určite. A čo bolo veľmi dôležité, tak on mal vo svojej kolónii za seba náhradu v podobe kráľovnej Agaury.

Viac o tom všetkom veľmi nevedel ani Gróth, pretože toto sa vzťahovalo hlavne na kráľov a kráľovné. Mladá Agaura sa jedného dňa možno rozhodne a vyberie si svojho partnera a ten sa s ňou stane spolu kráľom a budú spoločne vládnuť. Ak sa však rozhodne ostať sama, všetci to budú rešpektovať. A ak sa jedného dňa rozhodne nekraľovať a odísť na odpočinok, určí presne a bez zaváhania nasledovníka, kto bude kráľom, či kráľovnou. Avšak teraz tomu tak ešte nie je a všetci toto rešpektovali. Gnómovia mali v mnohom čas a v tomto mali tiež ešte dosť času na úvahu, kto príde po mnohých stáročiach na jej miesto.

Tu musel svoje úvahy a spomienky Gróth zastaviť, pretože sa dostal pred sieň kráľovnej Agaury, ktorá ho už očakávala. Jej sieň bola na samom spodku ich podzemného príbytku. Čiastočne sa tam Gróth preniesol, ale časť cesty musel ísť po svojich malých nohách. V istej vzdialenosti od sídla kráľovnej mali vytvorené ochrany, aby sa nedalo magicky cestovať smerom do vnútra. Smerom von to ale bolo možné, pretože tomu nič nebránilo. Gróth vošiel dnu ku svojej kráľovnej a poobzeral sa, pretože hneď tam Agauru nevidel.

No ona sa o malú chvíľku objavila a s úsmevom a pokynom ruky mu naznačila, aby sa posadil. Gróth sa posadil, pozrel na kráľovnú ustaraným pohľadom a priamo spustil:

„Kráľovná moja, prišiel Wili, ale myslím, že toto už vieš. Prišiel nás požiadať o pomoc, akoby sme boli jediní, čo vieme pomôcť. Pri hlave oholeného trpaslíka – veď sú tu aj iní, tak prečo ide za nami? Prečo sa neobráti o pomoc na toho lenivca Fantusa, čo len sedí a čučí do svojich kníh, keď ku nemu mohol nasmerovať človeka a Kerčanku, tak mu môže aj pomôcť! Čo budeme robiť, kráľovná? Zvoláme sem radu starších, aby sme sa poradili?“

Po tomto krátkom nervóznom prejave sa Gróth odmlčal a čakal. Keďže Agaura sedela mlčky a akoby uvažovala, rozhodol sa Gróth porozprávať kráľovnej všetko, o čom bola komunikácia medzi ním a Wilim.

Agaura odpovedala pokojným hlasom, ale rozhodným tónom. Kto nepozná túto zvláštnu malú kráľovnú, bol by z jej pokojného a pevného prejavu určite zaskočený.

„Gróth priateľ môj, veľmi si vážim Tvoje názory a rady. Tentoraz ale zastávam názor, že nie je čas na dlhé diskusie! My sa nateraz nestiahneme do podzemia a rozhodla som sa aj vyhovieť Wiliho požiadavke o pomoc. My nesmieme teraz všetkých nechať bez pomoci, aj keď naše straty nás nesmierne bolia a straty našich bratov a sestier a i našich detí nikdy neprebolia. – No napriek tomu, my musíme Wilimu a jeho žiakom pomôcť! A nielen im, ale aj iným, ktorých tento Naralov hnev postihuje.“

Tu urobila dlhšiu pauzu a nechala svoje slová doznieť a dala aj svojmu starému radcovi priestor, aby mohol zvážiť jej slová. Gróth však ostal ticho a nijako nereagoval. Napriek svojej ušomranej a občas výbušnej povahe ostal pokojný a čakal na ďalšie slová. Jediné, podľa čoho sa dalo usúdiť, ako o tom mieni, bolo len, že dvakrát súhlasne pokýval hlavou.

V skutočnosti šiel za kráľovnou s úmyslom, že ju požiada minimálne o pomoc pre Wiliho. A kráľovná nielenže vyjadrila súhlas, ale dokonca sa rozhodla túto pomoc rozšíriť aj o pomoc v tejto vojne, ktorú rozpútali Naralovi prisluhovači. Agaura videla, že sa Gróth asi nevyjadrí, a tak pokračovala.

„Vidím na Tebe, že so mnou súhlasíš. Takže navrhujem, aby sme dali Wilimu súhlas na to, aby sem ku nám prišiel. Spoločne tu zotrváme a pripravíme sa na prípadný útok. Briu a Trevora – ah, vidím Tvoj prekvapený pohľad – áno, viem, ako sa volajú, aj keď som ich osobne nevidela. Takže ich oboch prevedieme tam, kam Wili chce, aby sme ich odviedli. Teda ukážeme im cestu tam, kam budú chcieť ísť. Trebárs i na svet Kerč. Povedzme cez tunel ducha Anatola a tade ich niekto, kto to tam dobre pozná, prevedie – ako tak uvažujem, mohol by to byť Laury, nie? A Wilimu navrhneme, aby ostal tu pri nás a zasadneme tu dole a dohodneme sa, čo ďalej.“

Vekovitého Gnóma záver slov Agaury prekvapil. Chvíľku akoby nechal jej slová doznievať a napriek svojej prchkej povahe si dal čas, kým reagoval.

„Pri Goblinovi, Kráľovná Agaura, to naozaj chceš, aby som Wiliho priviedol sem dole? Nikdy nikto tu dole v trónnych miestnostiach nebol a to od nepamäti! Wili je mi blízky a je jediný z tvorov iného druhu, ktorý mi je taký blízky, ale priviesť ho sem ku Tebe do Tvojej blízkosti?! Myslíš to úplne vážne, kráľovná moja?!“

Agaura veľmi ocenila v tejto vážnej situácii pokojný tón vekovitého Grótha, ktorý sa svoju náladu nikdy neunúval držať na uzde. Bolo to jednak jeho povahou, ako i vekom a hlavne tým, že bol jedným z najstarších Gnómov a po väčšinu svojho života od mlada pomáhal a radil kráľovi Gnómov Tarašovi.

A treba povedať aj to, že kedysi ich komunikácia bola podstatne prchkejšia a tvrdšia. A to aj na úrovni ľudí, aj na úrovni ostatných svetov. Teraz v tejto dobe sa mladí vyjadrovali menej tvrdo a menej hnevlivo. Nakoniec v tomto príbehu sa ukázalo viacero takých postáv, ktorí už boli značne vekovití a na ich prejave sa to jednoznačne prejavilo, že jednali tvrdo, prchko a akoby jedovito.

Gróth bol predurčený na tento post už ako mladík a tak ho aj vychovali pre túto funkciu. Jeho slovo bolo zákonom a Gnómovia po istej dobe nerozlišovali, či príkaz vyšiel od kráľa Tarašu, kráľovnej Agaury a či od Grótha. Bol šedou eminenciou svojho rodu a nikdy sa nestretal s odporom. Na druhej strane nemal v povahe to, aby šiel proti záujmom svojho rodu a všetkých naokolo chránil rovnako. A ak sa kráľ či kráľovná nejako rozhodli, rešpektoval to aj napriek tomu, že s tým z času na čas nesúhlasil. Stále hovoril a presadzoval krédo: „Vládnuť ma ten, kto vládnuť má!“

Toto mal a má ako svoje krédo a aj v tejto situácii si ho uvedomoval. To však ešte neznamená, že ak je priestor na diskusiu, že by nehájil do posledného momentu svoj názor. Avšak ak už padne rozhodnutie, už nikdy neodbočí a sám vždy dôsledne trvá na tom, aby sa všetko udialo v súlade s tým, ako sa rozhodlo. Toto všetko si aj Agaura uvedomovala, pretože veľmi dobre poznala Gróthovu povahu.

Ako malá sa mu často plietla pod nohami a on bol ku nej vždy vľúdny, trpezlivý, i napriek svojej prchkej a hnevlivej povahe mal pre ňu veľké pochopenie. Dokonca si tu a tam aj našiel čas na to, aby sa s ňou zahral.

A to bolo v čase, keď ešte ani ona a ani on nevedeli, že jedného dňa sa práve ona stane novou Kráľovnou Gnómov. Všetko toto prebehlo Agaure hlavou, nakoniec sa ale musela vymaniť zo svojich myšlienok a odpovedala:

 „S plnou vážnosťou si uvedomujem rozsah mojich slov. A mám pre to aj argument, že Kráľ Taraša sa s ním už mnohokrát osobne stretol. Nie tu u nás, ale tam vonku. Kráľ Taraša občas opustil tu a tam naše priestory a vyšiel do vonkajšieho sveta. A ja teraz učiním to, že zostanem v bezpečí tu dole a Wili môže prísť sem dole.“

Grótha tieto slová popudili. Ak sa doteraz kontroloval, tak jeho sebakontrola teraz značne utrpela. Pozrel v údive na kráľovnú Agauru a doslova vychrlil otázky a svoje myšlienky v jednom slede.

„Goblinova stará mater sa v hrobovej jame otáča – čo to počúvam! Kráľ Taraša niekedy opustil tieto priestory?! To je nemysliteľné, takéto niečo nie je možné! Aj potomok Škreta by mal viacej rozumu a úvahy a neurobil by takú kolosálnu hlúposť, ako je opustiť kráľovské priestory a ich bezpečie.

Toto nikdy nijaký kráľ a ani kráľovná nikdy neurobil, ako mohol byť taký nezodpovedný! A toto snáď nie je pravda, ako to, že Ty o tom vieš a ja neviem?! Veď kráľ má rozum a nie je vypatlaný Goblin ani Škret, tak toto je veľa aj na potkana z dolov, a nakoniec veď toto by nikomu neuniklo, že náš kráľ Taraša je mimo kolónie! Nie nikdy! Toto by znamenalo, že naša ochrana je v troskách, veď toto nie je možné! Takéto niečo ako to, ako to, že toto tvrdíš Agaura?! Ak je toto pravda tak, tak všetko je – je stratené a sem sa potom dá dostať tak, aby si to nikto nevšimol!?“

Agaura so zhovievavým úsmevom a pokojným hlasom povedala:

„Pokojne si sadni, môj vekovitý priateľ, a ja Ti to vysvetlím. Taraša chodil von ako Gnóm vyzvedač a vieš, že ako najvyšší mág dokáže prijať na seba podobu kohokoľvek. Preto Tvoje ochrany nemohli nič nezvyčajné zachytiť. Môžem Ťa uistiť, že všetko je v najlepšom poriadku. Teda ak si odmyslím ten posledný útok, ale za ten nemôže nikto z nás, ich prienik do našej ochrannej zóny bol proste silnejší ako naša ochrana. Ty si nijako nemohol tomu zamedziť. A vieš, že než odišiel môj predchodca náš kráľ Taraša, postaral sa o to, aby som mala aj všetky jeho poznatky, silu, vedomosti, spomienky, a prepojenie duší medzi kráľmi a kráľovnami je tiež večné. Všetko, čo vedel, vie, spozná, naučí sa, viem a budem vedieť rovnako aj ja! Vďaka spojeniu našich duší.“

Gróthovi trvalo chvíľu, než tieto slová spracoval. Ani nie tak ho rozrušilo to, čo počul, ako to, že on a ani nikto iný si nevšimol, že kráľ Taraša opúšťal bezpečie podzemia. Toto jeho doterajšou sebaistotou o tom, že vie o všetkom, čo sa deje v kolónii, značne otriaslo. Nemal však teraz čas na svoje pocity a preto sa vrátil ku predchádzajúcej téme. Hodnú chvíľu sedel a uvažoval, ako ďalej a čo teraz. Kráľovná sa vyjadrila jasne a jednoznačne, ale naňho akoby sa teraz všetko zrútilo. Za celý svoj život čelil mnohým výzvam a ani teraz to nebral ako niečo, s čím by si nakoniec nedal rady. Avšak po tom, ako sa teraz dozvedel v jednom slede, že má Wiliho priviesť sem dole a že kráľ Taraša chodil von potajme a on to nevedel, ho zatlačilo späť do jeho kresla, do ktorého na konci svojho drobného výbuchu opäť zasadol. Videl, ako ho Agaura sleduje a vedel, že mu dáva čas na to, aby sa z toho spamätal. A Agaura zase zbytočne naňho netlačila, pretože vedela, že nie je treba. Malý vekovitý Gnóm len potreboval trocha času, aby všetko v sebe spracoval.

Nakoniec sa ozval tak, že si kládol akoby sám sebe otázky a aj si dával hneď sám sebe i odpovede.

„Takže cez tunel ducha Anatola? Dobre! A Laury ich povedie? Dobre! A Wiliho privediem sem – no sem no – ja sa už neprekvapím, ani keď tu zajtra stretnem kríženca Škreta a stonožky horskej!

A čo urobíme ďalej, kráľovná? Keďže sa nestiahneme do podzemia, mal by som vydať nové nariadenia, aby sa veci vrátili na svoje pôvodné miesta a aby celá kolónia vedela, že treba plniť opätovne pôvodne zverené úlohy.“

Gróth by takto ešte hodnú chvíľu pokračoval vo svojich úvahách a Agaure bolo jasné, že už sa zase stratil v spleti všetkých úloh, čo všetko musí vybaviť. Nechala ho teda ešte chvíľu tak, nech si sám v sebe ujasní, čo treba urobiť, ale potom ho už musela prerušiť, pretože aj keď Gnómovia boli známi tým, že venujú všetkému dostatok času, tak Agaura si aj uvedomovala, že hore je čas teraz veľmi dôležitý. Preto ho jemne vyrušila slovami:

 „Gróth, prosím, nezabudni na nášho hosťa, ktorý čaká vonku.“

Gróth sa vytrhol zo svojho zadumania o tom, čo všetko treba vybaviť, vyriešiť a vydať nové pokyny, a okamžite vstal a povedal:

„Okamžite idem vyriešiť všetko, čo treba – dovolíš mi, kráľovná, aby som sa vzdialil?“

Ani nečakal na jej súhlas a sotva dohovoril, ozvalo sa len prásk a už bol preč. Agaura sa len pousmiala a povedala už skôr len sama sebe, keďže Gróth už bol preč.

„Ale samozrejme áno, priateľ môj a radca – snáď to pre nás všetkých dobre dopadne. A ja idem zatiaľ informovať ostatných kráľov a kráľovné. Hlavne kráľa Taraša, lebo mám dojem, že jeho pomoc budeme všetci ešte akútne potrebovať.“    

Ozvalo sa prasknutie a Wili otvoril oči a posadil sa. Pred ním sa zjavil značne nasrdený Gróth. Zdvihol drobnú rúčku a ukazovákom výhražne mával smerom k Wilimu a spustil.

„Wili, to s naším kráľom Tarašom … vaše stretnutia, to si ešte vydiskutujeme. A teraz choď po Zlaté a Jantárové Duše a priveď aj svojich učeníkov. Kráľovná Agaura rozhodla, že vám poskytneme útočisko. A dokonca Teba, no len Teba aj prijme potom v trónnej sále. Tvojich učeníkov potom prevedieme na svet Kerč.“

Po tých slovách sa ozvalo známe prasknutie a odrazu bol malý vekovitý Gnóm Gróth preč. Ani sa nerozlúčil, ale Wilimu to nevadilo. Postavil sa a pobral sa späť za Trevorom a Briou.

  II.

Fantus driemal vo svojom kresle. V krbe mu pukal oheň a dotváral veľmi príjemnú atmosféru jeho domčeka. Medzitým, ako spal, sa na stenách zjavili portréty rôznych bytostí. Niektoré by sme si ani len netrúfli pomenovať. Boli tam však tie portréty aj pred tým, alebo sme si ich len nepovšimli pri opise jeho zariadenia? Ani na toto nejestvuje jednoznačná odpoveď, lebo to, čo nie je na prvý pohľad vidieť, neznamená, že nejestvuje.

Na jednom z portrétov sa jedna bytosť začala pohybovať, akoby chcela vyjsť von z rámu portrétu. Chvíľu sa pokúšala dostať sa z rámu von a keďže sa jej to nepodarilo, ozval sa zlostný hlas.

„Fantus! … Fantus!… No tak Fantus, zobuď sa!“ 

Nakoniec sa Fantus začal preberať, akoby sa vracal z hlbokých hladín spánku, no trvalo mu chvíľu, kým sa prebral. Najprv bol zaskočený, kto to naňho volá vnútri jeho vlastného príbytku.

Keď zadriemal, bol predsa sám a teraz nechápal, ako to, že niekto ho budí, keď to evidentne nemal v pláne. No netrvalo dlho a uvidel aj on portréty na stenách svojej izbietky.

Treba snáď uviesť, že ich bolo veľa a rôznych veľkostí. Tie malé sa po čase zväčšili a veľké zmenšili. Aby sme pochopili, prečo sa to takto deje, treba vedieť, že sú to portréty, cez ktoré s Fantusom bytosti komunikovali a ak bolo treba a on to dovolil, tak aj vyšli von do priestoru. A rám ostal prázdny.

Ako sa rám zväčšoval, tak sa viac reálne bytosť menila z portrétu na bytosť a bolo jasné, že sa bytosť z rámu chystá vystúpiť.

Okrem toho všetkého sa pozícia portrétov neustále menila a posúvali sa po stenách kade-tade.

Rám portrétu, z ktorého sa ozývala už uvedená postava bytosti, ktorá zobudila spiaceho Fantusa z jeho hlbokého spánku, sa neustále zväčšoval. A tie okolo neho sa zase zmenšovali. Postava sa nespokojne mrvila v portréte a tým jasne dávala najavo, že sa jej v ráme portrétu nepáči a chce ísť z neho von. Bola to akoby postava v plášti v rubínovo čiernom odtieni a tam, kde spod kapucne mala byť vidieť tvár, tam len svietili rubínovo červené oči.

Fantus veľmi dobre poznal toho, kto teraz prichádzal.

Fantus sa pozrel pozorne na portrét a na nedočkavú bytosť. Potom pomaly vstal z kresla a podišiel bližšie. Bytosť sa naňho pozrela a mrazivým dychom svojej reči prehovorila.

„Ako dlho mám ešte čakať, než sa Ti uráči mi pomôcť dostať sa odtiaľto?!“

Fantus si však zachoval rozvahu a trpezlivosť, dobre vedel, kto ku nemu prichádza a dobre vedel aj to, že pokiaľ je v ráme portrétu, nezmôže sa na nič. Každý portrét bol komunikačným, ale súčasne aj prestupovým miestom – niečo ako brána zo sveta do sveta. Pokiaľ bol ten, kto prichádzal, v ráme portrétu, bol akoby niekde medzi. Nebol ešte na druhej strane v tom svete, aj keď videl a počul to, čo sa deje v tom druhom svete. A nebol ani vo svojom svete, pretože odtiaľ odišiel do portrétu. Takže ak sa chcel dostať na iný svet, musel mu niekto „otvoriť priechod“ úplne. Ak nie, mohol sa tak akurát vrátiť do svojho sveta – svojej reality.

Portrét sa medzitým zmenil na reálny obraz bytosti a portrét prestal už byť portrétom. Postava v plášti sa nejako extra nezmenila a jediné, čo sa zmenilo, bolo to, že sa ukázala ruka.

Ak sa to teda vôbec dá nazvať rukou. Hoci to nebola ruka kostry, aj tak ju veľmi pripomínala, pretože to boli len akési podivné kosti obtiahnuté hrubšou vrstvou pokožky žltobielej farby. Pri tom pohľade sa Fantus zamyslel, či vôbec tá ruka má pokračovanie a či sú v rukáve aj paže.

Táto úvaha mu vyvolala na tvári úsmev. Bol síce jednou z bytostí, ktorá sa vymykala normálu, ale Cestovateľ sa vymykal úplne všetkému. Veď komunikovať s plášťom, čo má len asi čiastočné ruky a len rubínové oči, je predsa len podivné.

Rám portrétu sa teraz medzitým stal tými už spomenutými prestupovými dvermi do miestnosti ku Fantusovi. Fantus sa pozeral na príchodzieho a než čokoľvek urobil, aby mu pomohol vstúpiť ku nemu do jeho izby a tým do Fantusovej reality, prehovoril na Cestovateľa:

„Takže, než Ti povolím vstúpiť ku mne, tak sa musíš zaviazať, že neohrozíš nikoho z tých, kto sem ku mne príde! Pokiaľ ten sľub od Teba nedostanem, nemôžeš vstúpiť medzi nás!“

Bytosť sa rozčúlila – teda aspoň podľa našich merítok. Podľa zvyklostí bytosti to bol vlastne jej smiech. Toto všetko Fantus samozrejme ovládal, ale aj napriek tomu, že vedel, ako interpretovať tento prejav, nijako sa nemal ku tomu, aby sa pohol vpred a umožnil tomuto zvláštnemu príchodziemu vstúpiť do jeho reality. Tu treba dodať, že Fantus musí voči týmto bytostiam pristupovať akoby bez rešpektu, povýšenecky až provokačne. Rešpekt by si inak nezískal a mohol by byť bytosťami (niektorými) vyhodnotený ako slabý jedinec, ktorý je vhodný ako potrava.

„Fantus, Ty syn starej Aranei, ktorá Ťa priviedla na svet – koho by som zobral, keď si tam sám?! A ak niekto príde, sľubujem, že zvážim, či mám záujem, alebo nemám záujem si ho zobrať.“

Fantus mu teda odpovedal podobným naladením a tónom. Veľmi dobre si uvedomoval, že túto slovnú prestrelku, ktorá prichádza, musí jednoznačne vyhrať. Inak nemôže Cestovateľa vpustiť do svojej reality. Nie kvôli strachu o seba, ale preto, aby neohrozil iných, ktorí ešte prídu – jeho samotného by Cestovateľ nikdy neohrozil. A ak to prehrá, nepustí Cestovateľa do svojej reality, nedá sa zaručiť jeho lojalita v tomto nastávajúcom boji.

„Stará Aranea je matka Tvojej matky, ktorú Ty ani nemáš, lebo si bytosť, čo nikdy neumrela a nemohla sa ani narodiť. Tvoji predkovia sa teda ani len nenarodili, takže Ty nie si ani len pozostatok červíka z hnijúcej mŕtvoly, ktorý príliš narástol.“

Cestovateľ sa na chvíľu zarazil. Pretože to on sa teraz zjavil v ráme portrétu u Fantusa na základe toho, že ho o tom presvedčila Pandora. Cestovateľ vydýchol mrazivý dych do vnútra ku Fantusovi, pretože Cestovateľ bol súčasťou smrti samotnej, tak vedel aspoň svoj dych preniesť aj do inej reality. Následne vyslovil slová:

„Fantus, nikto nám neunikne a ani nemôže, tak prečo sa handrkuješ ako hrnčiarova žena pri predaji tovaru, aj keď jej už dýcham na chrbát a o moment si ju zoberiem? Predo mnou sa trasie každý smrteľník a žiadny smrteľník mi nemôže uniknúť. Tak čo odo mňa chceš? Chceš, aby som tu nikoho nezobral do siení Anupa? To odo mňa chceš? Och Ty knižný červík, to teda nikdy! Buď rád, že Ty sám máš výnimku, no ja verím, že raz aj tá pominie a Ty budeš skučať od strachu, či Ťa Anup prijme. A mňa budeš prosiť, aby som Ťa doviedol ku Anupovej sieni a nenechal som si Ťa u seba!“

Fantus mu bez dlhého uvažovania odpovedal a vedel, že Cestovateľa tým zasiahne. Aj keď sa nedalo o ňom povedať, že by mal niečo ako emócie, no aj tak vedel, že tentoraz zareaguje. A podľa toho, ako bude reagovať, sa bude odvíjať ďalšie kolo rozpravy.

„Videl som predsa, ako Ti unikla Dastara – z podzemia Ti ju priviedla Pandora. Bolo to vo svete Kondora, Ty si vari nespomínaš?! Veď Tvoj krik vtedy prebudil aj tých, ktorí spali hlboko v Anupovej sieni odpočinku! Prešla odvtedy istá doba, ale ja si to pamätám. Dastara ostala nažive a mala dieťa a aj sa stala potom mocnou bytosťou a Tvojou nočnou morou, ak sa nemýlim!“

Cestovateľ tentoraz nepochybne zaúpel strašným zvukom, od ktorého tuhla krv v žilách aj mŕtvym. Toto bolo niečo, čo Cestovateľ nevedel ustáť a začal sa hnevať. Natiahol sa, akoby sa chcel zmocniť Fantusa, ale ten sa nenechal ani trošku vyviesť z miery a ani sa nepohol. Cestovateľova ruka len neškodne cez neho prešla a nič sa nestalo. Vo Fantusovej realite bola ruka nehmotná a sám Fantus si toto vyhodnotil ako dobrý pokrok vo vyjednávaní.

Musíme si uvedomiť, že bytosti iných svetov nemôžeme brať podľa mierky nás ľudí. Každá forma života reaguje inak a má iné zvyklosti. Aj pre toto teraz Fantus hodnotil tento akútny výbuch hnevu ako dobré, ba priam veľmi dobré smerovanie tohto divného rozhovoru. Dalo by sa povedať, že sú v rozhovore náznaky invektív, ale nie je tomu tak. Proste oni takto komunikovali a vyhnúť sa istým náznakom, čo by sme my brali ako invektívu, by bola urážka tej druhej strany.

Fantus sa ešte chvíľu díval, ako sa Cestovateľ snaží skrze svoj hnev preniknúť ku nemu a zo všetkých síl tvrdo o to bojoval. Jeho rev pílil uši a trhal nervy. Nie však Fantusovi, ktorý ho pozorne sledoval a podľa toho zvažoval, ako sa vec vyvíja a kedy bude môcť Cestovateľa pustiť do svojej reality. A preto keď uznal, že je to vhodné, rozhodol sa ešte pridať na slovách, ktoré tak Cestovateľa zasiahli.

 „Tak už sa nemrv ako červík v zobáku vtáka. Je to zbytočné a Ty sa bez mojej pomoci a mojej vôle sem nedostaneš. Ani keby sa Tvoj nemŕtvy červí praotec na háčiku rybárovej udice človeka hojdal! A ešte Ti poviem, že Dastara nielenže Ti unikla, ale vrátila sa ku Gnómom a jej dcéra sa stala kráľovnou Gnómov a je to kráľovná, ktorú volajú Agaura! A ku všetkému ju chcem sem pozvať, ak teda poruší pravidlo, že vládcovia Gnómov nikdy neopúšťajú svoje sídla. Avšak ja viem, že kráľ Taraša to učinil mnohokrát a prešiel i do Tvojej reality. No Ty si si taký istý svojou mocou, že si to pri tom ani jediný raz nepostrehol. Zrejme to bude aj tým, že máš mozog a intuíciu ako húsenica, čo požiera list kríka!“

Cestovateľ na chvíľu zmeravel, potom zavyl a následne sa zachvel. Potom sa chvenie stupňovalo a zrazu vyšľahli fialové plamene, ktoré mali chladivý nádych. Po malej chvíli však plamene pohasli a nebol z nich ani kúsok dymu. Potom sa Cestovateľ bez ďalšieho prejavu obrátil a zmizol nevedno kam. Fantus si to nevšímal a proste sa len začal pozerať po iných portrétoch, čo sa tam zjavuje. A pri tom si sám pre seba povedal:

 „Tak sa teda podívajme, že čo to a kto to ešte prichádza.“

V miestnosti sa rámy portrétov zjavovali akoby v náhodných momentoch a niektoré opäť mizli.

Ak by to sledoval náhodný pozorovateľ, videl by veľký záujem vo Fantusových očiach. Občas sa potešil, keď sa portrét objavil, inokedy potom sa mračil, keď sa stratil. Toto sa dialo vlastne po celý čas, ako sa objavili uvedené portréty počas spánku Fantusa. Všetky portréty sa nemali zjaviť preto, aby niekto z nich vystúpil, to Fantus dobre vedel. Mnohé boli istým spôsobom prejavom podpory.

Niečo ako – sme s Tebou a ak niečo, prídeme na pomoc. A boli aj také portréty, kde sa objavil rám, ale neukázal sa nikto. Aj tak Fantus vedel, kto by to tam mal byť. Každý jeden rám bol výnimočný a mal aj svoje výnimočné tóny a vibrácie. A tam, kde sa nikto neukázal, tam Fantus vedel, že sa ešte nerozhodlo o podpore, o koalícii v tejto vojne. Avšak znamenalo to aspoň ako niečo, že uvažujem – uvažujeme, ale nerozhodol – nerozhodli sme sa ešte. Súčasne to malo ešte ten zmysel, že minimálne to malo aj iný odkaz a to, že nepôjdeme proti koalícii – teda ak sa nepridáme, budeme neutrálni, alebo tichí podporovatelia, ak sa nám skrížia cesty.

Fantus vedel aj to, že od koho sa rám portrétu, či portrét neobjavil – teda neobjaví do doby, než tento úkaz ustane, ten sa vlastne pridal na druhú stranu, alebo sa tam časom chystá pridať a neutralita je povážlivá pri strete s koalíciou, ktorú začínal budovať Fantus. Takto prešlo niekoľko dlhých minút a Fantus si pozorne ukladal do pamäte, kto sa zjavil a kto aké posolstvo teda vysiela, respektíve kto žiadne nevysiela. Mal v tomto smere v hlave celú encyklopédiu bytostí a životov vo vesmíroch a presne poznal všetkých. A podľa toho vedel presne určiť pomer síl.

Rámy portrétov a aj portréty sa zjavovali viac krát, takže vedel, že aj keď spal, tak nič nepremeškal. Fantus sa opäť začal sústrediť na rám portrétu, kde pred niekoľkým minútami bol ešte Cestovateľ, než sa náhle akoby rozhodol odísť. Po chvíli, ako Fantus predpokladal, sa však postupne zjavil naspäť a bez akéhokoľvek úvodu spustil.

„Fantus, toto nemá zmysel, ja odídem a už sa nevrátim a nezaujíma ma vaša vojna, či vojna medzi vami, ani medzi bohmi a vami. Vôbec, je mi jedno, čo s vami bude, ak teda máš trošku viac mozgu v hlave, ako má húsenica či lúčny koník, tak ma pustíš von!“

Fantus sa chvíľu ani len nepohol a zvažoval situáciu. Niečo sa na vyjednávaní zmenilo, niečo sa menilo a inak, ako to očakával. Preto po chvíli zvolil iné slová, ako pôvodne plánoval, a odpovedal:

 „Dobre teda, pustím Ťa do mojej reality, ale len pod podmienkou, že budeš nehmotný a Tvoja prítomnosť bude ešte v obale energie, aby si sa nikoho nemohol dotknúť. Keďže nie si ochotný mi sľúbiť, že tak sám neurobíš!“

Nastalo ticho. Obaja sa na seba dívali, akoby sa premeriavali, kto je v akej vyjednávacej pozícii a či jeden z nich to náhodou nevzdá a ustúpi tomu druhému. V tomto však zrejme ani jeden nemohol či nechcel ustúpiť a teda obaja ešte chvíľu zotrvávali na svojom. Ťaživé ticho naznačovalo, že sa to komplikuje, lebo sa blížili vnútorne ku bodu, kde ustúpiť by nebol už kompromis, ale prehra.

Fantus si toto uvedomoval a aj to, že ak sa veci nepohnú, tak toto nemusí mať pozitívny výsledok. No ustúpiť znamenalo skoro to, ako stratiť Cestovateľa a mať ho proti sebe. Dokonca uvažoval, čo by bolo lepšie, lebo ak ustúpi, bude mať plné ruky práce s tým, aby mu zabránil narobiť škody vzhľadom na jeho podstatu, a ak ho stratia, možno len bude stiahnutý a nepridá sa ani na druhú stranu a bude sa držať bokom. Takže táto posledná alternatíva by mohla byť aj celkom dobrá, povedal si v duchu.

Akoby Cestovateľ čítal jeho myšlienky, odpovedal mu:

 „Ak odídem, bude to zlé, pretože nemôžeš vedieť, či sa nepridám na druhú stranu. Nespoliehaj sa na to, že budem len ticho lietať s plynutím času a nezasiahnem do deja. Možno sa rozhodnem obom stranám dopriať môj dotyk a priniesť Anupovi z oboch táborov skôr, ako si ich má nájsť sama smrť!“

Fantus dobre vedel, čo tými slovami mieni. Dával najavo, že sa pustí do vlastnej výpravy, kde sa bude riadiť len sebou. Teda sa nepridá ani na jednu stranu, ale bude škodiť obom stranám a tak z toho ťažiť. Súčasne sa Cestovateľ týmto chystá, ak naplní svoje slová, porušiť všetky pravidlá svetov a vesmírov. Vymkne sa plne spod pravidiel a bude pôsobiť ako samostatná sila neprináležiaca ku nikomu a bude len plieniť.

Bude sa takto snažiť získavať duše ľudí i bytostí na všetkých úrovniach bytia a jestvovania. Vlastne akoby všetkým vyhlási vojnu, ako nesmrteľná bytosť, ktorá žije zo živých. Teda priamo z energie ich duší! Lebo on sa najprv niekoho zmocnil a potom pomaly ovládol ich duše a telo nechal niekde medzi životom a smrťou, kým neumrelo samo na základe postupného uvedomenia, že telo je už bez duše. Duša však potom, ako sa jej zmocní, neodíde do siení Anupa.

On bude mať každú dušu a telo ako svoj zdroj sily a energie, pokiaľ ju úplne nevyprázdni. A to, čo z duše potom ostane, to až dá do siení smrti Anupa. Duše však pri tom roky budú trpieť a nebudú mať žiadnu šancu uniknúť od Anupa do nového zrodenia v novom živote. Prázdna duša nemá minulosť, tak akú má budúcnosť? Keď ju u Anupa budú súdiť a určovať, kam sa na kolese života má vrátiť, ako ju posúdiť, keď je prázdna?!

Fantus teda veľmi intenzívne uvažoval, čo sa to stalo, či niekde urobil chybu vo vyjednávaní. Veď celé toto jednanie malo byť formalitou a bral to tak, že Cestovateľ je na ich strane. Teraz uvažoval, či mu predsa len niečo neuniklo v minulosti a či sa Cestovateľ nevedel stratiť v čase do času iného, ku inému Kronikárovi a on si to nepovšimol. Tam mohol uzavrieť dohodu a tu a teraz preto mení stratégiu zvyklostí pri jednaniach. Nezačal ani len vyjednávať o cene a koľko akých duší chce a to bolo tiež zle.

Ticho sa prehlbovalo a Fantus akútne cítil, že musí niečo urobiť, či vysloviť. Už, už sa chcel natiahnuť, aby vytvoril väčšiu zónu na pohyb pre Cestovateľa, aby teda mohol čiastočne vstúpiť do jeho reality, keď ten urobil nečakaný ústupok. Ústupok, ktorý ako Fantus vzápätí pochopil, že je vlastne ešte väčším nátlakom.

Cestovateľ sa díval vypočítavo, ak sa to dá tak opísať z jeho jasu rubínových očí. A vyslovil slová.

„Chcem len jednu dušu a dohodneme sa – avšak ak mi ju nedovolíš si ju zobrať…“

A nastalo opäť ťaživé ticho.

„Ktorú dušu konkrétne myslíš?“

Opýtal sa Fantus. No a v ten moment si vzápätí Fantus uvedomil, v čom je problém a prečo ten ústupok je len dobývanie si pozície vo svoj prospech. Presne vedel, aká bude nasledovať odpoveď.

Cestovateľ sa hrdelne zasmial a potom vyslovil presne to, čo Fantus čakal.

„Ty mizerný červík, chcem jedinú dušu. Dušu potomka tej, čo mi zobrali, chcem Agauru. Tým bude dlh splatený a ja som ochotný pomôcť v tejto vojne. Ak mi však nedáš to, čo žiadam, tak budem konať tak, ako som Ti to už povedal!“  

Fantus sa díval na Cestovateľa, nedal na sebe poznať, čo o tom mieni. Stál a uvažoval, čo ďalej. Nemal najmenší úmysel mu vyhovieť a vedel, že toto Cestovateľ určite vie. A aj keby chcel, tak nemohol, bolo to mimo pravidiel!

Mimo pravidiel?! Pomyslel si sám pre seba. A potom len stál a nechal plynúť prúd svojich myšlienok. Vedel, že niečo musí urobiť, ale vedel aj to, že potrebuje čas. A tak rýchlo uvažoval ďalej.

„Veď koľko pravidiel som už porušil, len tým, že som sa prestal iba dívať, sledovať, zapisovať deje. Toto nemá obdobu už aj tak. Čo však v tejto dobe je normálne? Veď aj to, že ma vybrali za Kronikára, mňa mága, je podivné! Tak sa vlastne podivnosti asi majú diať! Veď nemohli odo mňa čakať, že ak bude ohrozené všetko, že sa budem len prizerať, ako zanikajú svety a civilizácie! Toto neprichádza do úvahy, ja sa radšej vzdám života Kronikára, ale nemôžem nekonať! Aj keď bude určite nasledovať aj iný trest od rady Kronikárov za toto moje porušenie pravidiel. A divné je, že rada ma ešte neoslovila! Nejestvuje predsa možnosť, aby si moje počínanie nevšimli. Veď oni zahŕňajú vedomosti nás všetkých, čo archivujeme. Ibaže by to bolo preto, že toto predpokladali?! Tieto úvahy bez odpovedí ma štvú! Musím nájsť odpovede a musím vyriešiť aj Cestovateľa! Prečo sa vlastne takto vymkol a ide proti všetkým a každému? Toto sa mohlo udiať len na základe toho, že sa prestáva ovládať a opantáva ho moc a túžba zmocňovať sa duší! Musím ho teda nejako zastaviť! Nemôžem dopustiť, aby ho jeho moc ovládla! Mám zrejme len jednu možnosť a tou je pustiť ho sem, mať ho v kruhu a nedovoliť sa mu zhmotniť! Potom ako skončíme, vráti sa do svojej reality a zhmotní sa! Tam sa už bude vedieť držať pod kontrolou. Teda ak je to vplyv zmeny reality, čo ho tlačí ku tomu, aby sa nekontroloval.“

Niekto si možno povie, že Fantus týmito úvahami stratil veľa času a ten čas mal využiť inak. Fantus však aj v kritickej situácii vedel zachovať chladnú hlavu.

Cestovateľ bol zakliesnený medzi dvoma realitami. Dve reality? Čo to vlastne je? Veď nejestvuje niečo ako ne-realita. To predsa nemôže byť, pretože v „ničom“ nemôže jestvovať „niečo“.

Takže ak je zakliesnený medzi dvoma realitami, on je vlastne v oboch realitách, ale ani v jednej sa neprejavuje. Ak by sme sa dívali z druhej strany – teda z reality, kde Cestovateľ jestvuje, videli by sme ho rovnako ako Fantus. Avšak tento stav mu neumožňoval konať ani v jednej realite. Takto sa teda ocitol medzi dvoma realitami a kto tieto prechody nevedel ovládať, tak ten mohol takto uviaznuť na veky. A to takpovediac uviaznuť nikde. Pretože tento stav nebol nikde. Všetko je samozrejme niekde a toto „nikde“ je tiež vo vesmíre medzi časmi svetov a realít. A ak by sme šli do toho ako Cestovateľ a na druhej strane by nám nikto neotvoril dvere, tak by sme ostali aj my nikde.

Fantus sa akoby vrátil z veľkej diaľky, keď sa pozrel na opätovne na Cestovateľa. Sformuloval si otázku, ktorá ho napadla počas jeho úvah. Týkala sa Agaury, pretože si povšimol jednu vetu, čo vyslovil ohľadom nej Cestovateľ. Samozrejme musel začať tak, aby mu ukázal, ako si ho neváži. Pretože keby toto opomenul, prejavil by v očiach Cestovateľa strach a strach sa nevypláca. Treba snáď ešte vedieť, že tie akože urážky boli presne „odvážené“, aby neprešli do skutočnej urážky oponenta a aby boli prejavom odvahy povedať tomu druhému náznak urážky a tým prejaviť odvahu.

„Cestovateľ, Ty nehmotný vysušený vánok vetra na púšti Goblinov, čo nemá vodu ani v spomienkach! Aký dlh sa opovažuješ tu vznášať? Veď Dastara Ti unikla! Nikto ju z tých Tvojich vysušených nepoužiteľných pazúrov predsa nevzal! Tak o čom skuvíňaš vo vetre, ktorý Tvoj hlas nikam nenesie?!“

Po týchto slovách Cestovateľ stuhol. Bol ticho a odrazu prehovoril na svoje pomery pokojným hlasom.

„Ty bradatý červík pochádzajúci z knižnej mole, čo Ty o tom vieš! Nebol si tam, keď mi ju zobrali z rúk, hoci mi už patrila. Oni mi ju zobrali za účelom budúcnosti, ktorá teraz už nikomu nepatrí. Musia mi to zaplatiť, pretože inak je narušená rovnováha v mojom vnútri. A toto ja nedovolím! Ak chceš vyrovnať dlh, som pripravený to prijať, ale inak nie je ďalej už o čom sa rozprávať. Iba čo takto zbytočne ubieha čas nám obom, ktorý nám už nikto nevráti. Tak sa rozhodni a ak máš iné riešenie o vyrovnaní, navrhni ho. Nerovnováha nesmie jestvovať, Ty to sám dobre vieš!“

„Viem, no i tak Ti, môj dávny priateľ, teraz nevyhoviem. Tak proste teda ostaneš tam, kde si a sem nevstúpiš. Ak nechceš ostať, môžeš ísť späť do svojej reality, ale opakujem, medzi nás sem teraz nevstúpiš!“