Kolegovia a čitatelia, po zverejnení nášho prvého rozhovoru – teda rozhovoru ktorý som viedla ja s Ašaratom mi prišlo viacero reakcií a podnetov. Mnohí z vás písali, že rozhovor vás zaujal, ale zároveň ste cítili, že v ňom zostali neotvorené témy, na ktoré by ste sa radi dopýtali. Najčastejšie sa opakovali otázky k Ašaratovej publikačnej činnosti a ku knihám, ktoré napísal. Čitatelia chcú, aby som sa dopýtala na veci, ktoré v pôvodnom rozhovore nezazneli, alebo na ktoré nebol priestor.

A tak Ašarat, ak dovolíš, mám ešte niekoľko otázok, tentoraz hlavne okolo tvojich kníh.

Prvá vec vlastne ani nie je otázka, ale skôr prosba: mohol by si nám o svojich knihách niečo povedať? Môžeš aj obšírne a podrobne, tak ako to cítiš ty sám.

Dobre, môžem. Začnem v poradí, aby to malo zmysel.

Prvá kniha, ktorú som napísal, je Život po smrti. Píšem v nej o duši ako takej a už v úvode hovorím, že duša má emočné telo počas toho obdobia, kým žijeme. Tejto téme som sa venoval ešte skôr, než som knihu napísal, desať rokov. Boli to roky výskumu a hodiny rozhovorov s rôznymi ľuďmi, ktorí podľa mňa zo svojho uhla pohľadu mali k tejto téme čo povedať.

Samozrejme, bola to moja prvotina a vtedy som nemal vedomosť o tom, ako sa knihy píšu.
Netušil som ani ako ich vydať. Nakoniec som sa však spojil so správnymi ľuďmi a poradili mi, ako to celé zvládnuť.

Táto kniha mala zatiaľ najväčší úspech. Robila sa dotlač, myslím, že dvakrát, a vypredala sa.
Nateraz je vypredaná, no plánujem do budúcnosti  dotlač.

Odozvy na ňu boli dobré, hoci je pravda, že sa našli aj jedinci, ktorí sa s mojimi tvrdeniami nestotožnili a napísali, alebo tlmočili, že to vidia a cítia inak. Každému som na to reagoval tak, že rešpektujem iný názor a netvrdím, že mám pravdu. Predkladám svoj pohľad na vec na základe môjho výskumu a pripúšťam, že sa môžem mýliť, pretože pravda môže byť ešte aj niekde úplne inde, ako si my všetci myslíme.

Na druhej strane mi vyčítali aj to, že je vraj písaná dosť ťažkým jazykom. Lenže ja som nepísal románový príbeh.

Teraz prejdem na tretiu knihu, lebo istým spôsobom nadväzuje na prvú, a to je kniha Za závojom smrti.

Prvá časť knihy – Smrť

Prvá časť knihy sa venuje smrti, umieraniu a vedomiu človeka. Nejde však o pohľad medicínsky ani nábožensky dogmatický, ale o osobnú a skúsenostnú reflexiu. Smrť tu nie je chápaná ako okamih konca, ale ako proces, ktorý sa začína ešte počas života – stratou zmyslu, vyprázdnením vedomia a odpojením sa od vlastnej duše.
V tejto časti sa zaoberám otázkami, kedy smrť skutočne prichádza, čo sa deje s vedomím človeka v posledných okamihoch života, ako prebieha klinická a biologická smrť a aký význam má strach zo smrti. Dotýkam sa aj tém ako sú zážitky blízke smrti, vnímanie tunela, svetla, zosnulých blízkych a návratu späť do tela.
Dôležitým prvkom tejto časti je aj pohľad na umieranie mága a duchovne pracujúceho človeka, kde smrť neznamená len koniec telesnej existencie, ale aj vedomé uvoľnenie síl, vedomostí a napojení. Smrť je tu predstavená ako prirodzený prechod, nie ako trest či katastrofa.
A sú tam aj historické momenty ako to vnímali naši predkovia a ako sa ku tému smrť, pohreb či cintorín oni stavali.

Druhá časť knihy – Vplyv paralelných svetov – Autorka Tara

Druhá časť knihy, na ktorej sa autorsky podieľa aj kolegyňa Tara, sa zameriava na vplyv paralelných svetov na fyzický život človeka. Táto časť tvorí most medzi smrťou, vedomím a ďalšími rovinami existencie.
Rozoberá sa tu, ako paralelné svety zasahujú do nášho života – či už formou vyslancov, otvorených trhlín, dimenzných brán alebo jemných energetických tlakov. Tara vysvetľuje, ako sa tieto vplyvy prejavujú v psychike, zdraví, snoch, víziách, pocitoch a životných situáciách človeka.
Veľký dôraz sa kladie na rozlišovanie vnemov – čo pochádza z vlastnej psychiky, čo z osudovej línie, čo z minulých inkarnácií a čo je už reálny vplyv paralelného sveta. Táto časť má výrazne praktický charakter a ukazuje, ako sa človek – a najmä mág – môže naučiť tieto vplyvy vnímať, zachytávať a pracovať s nimi bez toho, aby bol nimi ovládnutý.
Zároveň sa tu otvára otázka, prečo niektorí ľudia pôsobia akoby „nepatrili“ do tohto sveta a aký má význam ich prítomnosť vo fyzickej realite.

Tretia časť knihy – Paralelné svety

Tretia časť knihy je najrozsiahlejšia a najhlbšia. Venuje sa paralelným svetom ako takým, ich štruktúre, vzťahu k duši, inkarnácii a posmrtnému bytiu. Rozvíjam tu vlastný systém chápania paralelných a pôvodných paralelných svetov, astrálnych bytostí, dimenzných brán a hraníc medzi jednotlivými rovinami existencie.
Rozoberám tu, kam duša po smrti odchádza, prečo sa niektoré duše znovu inkarnujú a iné nie, aký význam má vývojová špirála duše a akú úlohu zohrávajú strážcovia brán.
Čitateľ sa zoznamuje aj s pojmami ako umelý paralelný svet, svet svetla, svet ticha, svet temna a tiene.
Táto časť knihy dáva odpoveď na otázku, čo je „za závojom smrti“, a prepája smrť, život, paralelné svety a znovuzrodenie do jedného uzavretého cyklu. Nejde o jednoduché čítanie, ale o hlboký pohľad určený čitateľovi, ktorý je ochotný nad témami premýšľať a konfrontovať vlastné presvedčenia.

Na tejto knihe je zaujímavé, že som nemal problém ani tak ju napísať ako skôr vymyslieť jej názov. Nakoniec to za mňa vyriešila kolegyňa MNR Anat, ktorá mi pomáhala dať dokopy rukopis, aby sa mohol knižne vydať, a navrhla práve tento názov Za závojom smrti. Mne sa zapáčil a tak sa kniha takto aj volá.

Na rozdiel od knihy Život po smrti som tu nemal polemické spätné väzby, ale našťastie len pozitívne.

Kniha Trevor

Vieš, kniha Trevor vznikla úplnou náhodou. Niekto z kolegov, už si žiaľ nepamätám kto, ma požiadal, či by som na blogy nenapísal nejaký príbeh, kde by som spomenul našu Centrálu a aby to bol trošku sci-fi príbeh. Aby som proste nejako priblížil v deji našu Centrálu, a aj keď je skromná a nemáme tam tanečný parket, je to náš domov skoro polovicu existencie Selekcie. A napriek ťažkostiam, ktoré sme tam počas dlhých rokov mali, je to naše, kde sme doma.

A tak som začal písať a uvažoval som, ako na to. Povedal som si, že do toho musím zakomponovať aj postavy, aby to nebol len čistý opis priestoru. Najprv som myslel, že to budú len dve kapitoly, ale nakoniec sa to rozvinulo a vznikol príbeh Majstra Trevora.

Mnohí sa v ňom našli. A to preto, že Trevor, aj keď je fiktívna osoba, vo veľkej časti prežíva to, čo moji žiaci prežívali v Selekcii – ako sa učili, ako bojovali so svojimi emóciami a podobne. Potom sa tam začali objavovať ďalšie postavy a to na skutočnom reálnom základe zo života Selekcie: skutočné príbehy a aj prepisy častí rozhovorov, ktoré sa na kolégiách udiali. Trevor oslovil veľa kolegov práve preto, že sa tam našli, a viacerí sa na tom aj zasmiali, keď sme si na to na základe knihy spomínali.

Tu ešte poviem, že túto knihu som písal v kuse aj na dovolenke v Prahe a napísal som ju za šesť mesiacov. A čo sa týka postáv Trygve a Klinge, to sú moji predchodcovia. To, ako sa Trygve rozpráva s Laurencem, je spomienka na mňa a môjho učiteľa. A takto by som vedel opísať veľmi veľa.
Sú to proste spomienky na prežitý život mňa ako žiaka mágie a aj ako Veľkňaza Selekcie.

Trevor II

Zamyslel som sa nad tým, že príbeh Trevora a Brii by mal pokračovať. Preto som sa rozhodol písať ich osudy ďalej.
Toto je už voľné pokračovanie a nedával som tam toľko zo života Selekcie. Uvedomujem si, že nie vždy sa podarí nadviazať na úspech prvej knihy, ale to ukáže až čas, ako to čitatelia prijmú. Ešte sa to nedá hodnotiť.

Seth – cesta mága

Táto kniha sa mi písala naozaj veľmi ťažko. Trvalo to niekoľko rokov a dlho som nevedel nájsť správny spôsob, ako ju uchopiť. Neustále som sa k nej vracal, niečo napísal, potom ju opäť odložil a znovu sa k nej vrátil. Takto sa to so mnou ťahalo celé roky.
Nakoniec som urobil zásadné rozhodnutie – všetko, čo dovtedy vzniklo, som zahodil a začal som úplne odznova. Až vtedy si kniha našla svoju podobu a mohla vzniknúť tak, ako mala.
Musím priznať, že mi dala poriadne zabrať. Siahol som si na dno svojich mentálnych síl, ale zároveň som vedel, že inak to ani nejde. Táto kniha sa nedala napísať „ľahko“.
Zároveň si uvedomujem, že je určená skôr náročnejšiemu čitateľovi. Nie je to ľahká beletria na jedno popoludnie, ale text, ktorý vyžaduje sústredenie, vnútorný pokoj a ochotu čítať aj medzi riadkami.

Keď sa ma niekto pýta, o čom je táto kniha, odpoveď nie je jednoduchá – a ani nemá byť.
Táto kniha nie je klasický príbeh a nie je to ani učebnica mágie. Je to zápis cesty vedomia, ktorou človek prechádza vtedy, keď už mu nestačí vonkajší svet, odpovede spoločnosti ani hotové pravdy.
V knihe sledujem postavu Setha, ale Seth nie je hrdina v bežnom zmysle slova. Je to nositeľ cesty.
Je to vedomie, ktoré vstupuje do chrámu, kde sa neučí informácie, ale premieňa sa samotný človek. Každý stupeň, každá miestnosť a každé ticho, ktorým prechádza, zodpovedá reálnym vnútorným procesom, ktorými prechádza mág – alebo ktokoľvek, kto ide cestou hlbšieho poznania.
Táto kniha je o tom, ako sa človek prestáva učiť preto, aby niečo vedel, a začne sa učiť preto, aby sa stal niekým iným. Nie lepším. Pravdivejším.
V prvých častiach knihy ide o ticho, pozorovanie a rozpad predstáv o sebe samom. Seth sa neučí kúzla ani techniky. Učí sa zniesť vlastné myšlienky, vlastný strach, vlastnú potrebu byť niekým.
Učí sa mlčať bez toho, aby v ňom mlčanie bolo prázdne. Toto je fáza, ktorú veľa ľudí na duchovnej ceste preskočí – a práve preto sa ďalej nedostanú.
Ďalšia časť knihy ide hlbšie do očisty. Nie tej vonkajšej, rituálnej, ale vnútornej.
Seth sa musí pozrieť na svoj tieň, na vlastné emócie, na pýchu, hanbu, hnev aj túžbu po uznaní.
V tejto časti je veľmi jasne povedané, že svetlo bez tieňa je klamstvo a že mág, ktorý si neprizná vlastnú temnotu, nikdy nebude stabilný.
Neskôr kniha prechádza do práce s energiou, aurou a vedomou prítomnosťou. Nie v zmysle „rob toto a tamto“, ale cez prežívanie. Seth sa učí, že energia nie je sila, ktorou sa manipuluje, ale stav, v ktorom človek je. Že aura nie je niečo, čo máš, ale niečo, čím si – a že ovplyvňuješ iných aj vtedy, keď nič nerobíš.
Veľmi dôležitá časť knihy je prijatie Majstra. A aj tu idem proti romantickým predstavám.
Majster nie je ten, kto má moc, ale ten, kto si je vedomý zodpovednosti.
Kniha otvorene hovorí o pádoch, o pýche, o ilúzii „už viem dosť“ a o tom, ako ľahko sa dá zneužiť pozícia, ak človek stratí vnútornú pokoru.
Pre mňa je táto kniha predovšetkým o službe. O tom, že skutočný mág nežiari preto, aby bol videný, ale ustupuje, aby sa mohlo prejaviť niečo väčšie než on sám.
Seth sa postupne učí, že jeho úlohou nie je viesť ľudí slovami, ale vytvárať priestor, v ktorom sa môžu stretnúť sami so sebou.
Táto kniha nie je pre každého, je pre náročného čitateľa. Nie je napísaná tak, aby sa čítala rýchlo alebo ľahko. Je písaná tak, aby sa čítala vtedy, keď je človek pripravený. Niektorí ju nedočítajú – a je to v poriadku. Iní sa k nej budú vracať po rokoch a zistia, že jej rozumejú inak než pri prvom čítaní.
Ak by som to mal povedať jednou vetou: táto kniha je o ceste z človeka k mágovi – a z mága späť k človeku, ktorý už nepotrebuje dokazovať, kým je.

Princezná Anaris

Prvá časť tejto knihy vznikla pred mnohými rokmi. Mal som debatu s kolegyňou Niptah a keďže som už vtedy písal aj iné než len odborné publikácie, chcela, či by som jej o nej a o jej minulom živote niečo nenapísal. Prisľúbil som jej to a tak vznikla prvá časť príbehu o Princeznej Anaris.
Potom to roky stálo na poličke ako jedna z vecí, čo som napísal, a nič.
Cestou osudu sa to však dostalo do rúk jednej kamarátke. Príbeh sa jej veľmi zapáčil a požiadala ma, či by som jej to nemohol dať knižne. Najprv som váhal, ale nakoniec som povedal, že prečo nie.
A keďže som cítil, že ak to má byť knižne, je to ešte málo, napísal som pokračovanie a vydal to.

A o čom je Princezná Anaris?

Nie je to klasický historický román, hoci sa odohráva v prostredí, ktoré mnohým bude pripomínať staroveký Egypt. Je to skôr duchovný príbeh o moci, pýche, páde a hľadaní rovnováhy medzi svetlom a temnom.
Princezná Anaris nie je hrdinka v zmysle romantického ideálu. Je to bytosť, ktorá má obrovský potenciál, silu a vedomie vlastnej výnimočnosti. Práve to je však jej najväčšia skúška.
Sledujem jej cestu od zrodenia, cez prvé zasvätenia, stretnutie s Mýtosom a vstup do temna až po momenty, keď sa musí rozhodovať medzi službou, mocou a vlastným egom.
Kniha je o tom, čo sa stane, keď človek – alebo bytosť – chce poznať viac, než je pripravený uniesť. Keď chce ovládať, namiesto toho, aby pochopila. Anaris prechádza rôznymi úrovňami poznania, ale každá z nich ju zároveň skúša. Nie zvonka, ale zvnútra. Jej pád nie je trestom, ale dôsledkom vlastných rozhodnutí.
Veľká časť knihy sa venuje vzťahu medzi mocou a zodpovednosťou. Ukazujem, ako ľahko sa dá skĺznuť z pozície sprievodcu do pozície manipulátora, z liečiteľky do panovníčky, ktorá chce všetko riadiť. Zároveň však kniha nie je odsudzujúca. Skôr kladie otázky: kde je hranica medzi vedením a ovládaním? Kedy sa služba mení na túžbu po moci?
Dôležitou líniou je aj liečiteľstvo, práca s telom, časom a energiou. Anaris sa v určitom bode prestáva zaujímať o tróny a začne pomáhať ľuďom. Práve tam sa ukazuje jej potenciál v najčistejšej podobe. No ani táto cesta nie je bez rizika – aj liečenie môže byť nástrojom ega, ak sa stratí pokora.
Pre mňa je tento príbeh zároveň metaforou duchovnej cesty. Nie tej idealizovanej, ale skutočnej. Cesty, na ktorej človek robí chyby, padá, ospravedlňuje si vlastné zlyhania a až časom pochopí, že najťažšie skúšky neprichádzajú zvonka, ale zvnútra.
Princezná Anaris je kniha o páde, ktorý nie je koncom, ale súčasťou vývoja. O tom, že niekedy treba prejsť temnom, aby človek pochopil hodnotu svetla. A o tom, že skutočná sila nespočíva v tom, koľko moci máme, ale v tom, čo s ňou urobíme – alebo neurobíme.

A tu už mám aj reakcie a sú zatiaľ pozitívne. Kniha zaujala čitateľov.

Ďakujem, že si to takto podrobne rozvinul, ale toto nie je všetko, čo si napísal…

Áno, máš pravdu. Asi narážaš na Cestu vesmírom – to bolo moje úplne prvé ucelené dielo, ktoré som vôbec takto napísal. Kolegovia v tom čase, keď vzniklo, boli veľmi spokojní a páčilo sa im to.
Avšak ja s tým ešte nie som spokojný a čaká to na moment, kedy to prepracujem a vychytám chyby, ktoré ja tam vidím a ktoré by si všimli aj iní. Mám to na ploche svojho PC, ale ešte asi nenastal ten úplne správny čas, aby som to dokončil.

A samozrejme je tu aj rozprávková kniha Bimbi z Trpaslíkovho ranča. Toto je, ako som už kdesi spomínal, zásluha mojej najstaršej vnučky, ktorá do mňa dovtedy húdla, že chce rozprávkovú knihu o koníkoch, až som ju napísal. Zatiaľ sa skúšobne vytlačilo len päť kusov, ale ďalšie výtlačky čakajú v tlačiarni na dotlač. Trošku ma to mrzí, že je to tak dlho vo výrobe, pretože rodičia detí sa ma často pýtajú, kedy už kniha bude, a ja im na to zatiaľ neviem dať odpoveď.

Jedna z otázok, čo chceli naši čitatelia vedieť je, aby som sa spýtala, či vieš, kde všade sa dostali tvoje knihy.

Nuž, úplne presne to neviem, ale na to, v akom malom ja knihy vydávam, bez veľkého vydavateľstva a bez masívnej reklamy, sa dostali do dosť krajín. Viem, že sú v týchto krajinách – Česko, Maďarsko, Anglicko, Írsko, Nemecko, Nórsko. Toto sú krajiny, odkiaľ mám spätnú odozvu, že sa tam rôznymi kanálmi dostali a ľudia ich čítali.

Prečo to vydávaš v malom náklade a prečo sa nespojíš s veľkým vydavateľstvom, ktoré by to dalo aj do kníhkupectiev?

Keď som napísal prvú knihu Život po smrti, jednému vydavateľstvu som poslal rukopis s otázkou, či by mali záujem to vydať. Do niekoľko málo hodín mi odpovedali, že nemajú záujem. Ani si knihu nemali šancu prečítať a už odpovedali nie.
A tak som oslovil terajšieho vydavateľa, či by bol ochotný mi to pomôcť vydať a distribuovať.
Bez prieťahov sme sa dohodli. Keďže knihy vyšli v tak malom náklade, budú pre niekoho práve preto zaujímavé a cenné.

Ak sme už pri knihách, nedá sa neopýtať aj na Knihy mágie – lebo dostala som aj otázky, či sa tiež dajú kúpiť.

Knihy mágie vznikli ako potreba pre správnu a presnú výučbu. Popravde pred mnohými rokmi bolo obdobie, kedy boli v ponuke, ale nepredala sa mimo Selekcie ani jedna kniha.
Ak mám odpovedať stručne, nie sú teda na predaj do súkromných rúk a aj tie, ktoré sú vo svete pri ľuďoch, čo odišli, sú ako doplnok knižnice. Knihy bez učiteľa sú často nepoužiteľné.

Prečo sú nepoužiteľné – môžeš to vysvetliť.

Áno môžem. Je to preto, že knihy vznikali počas dlhých tridsiatich rokov a až v minulom roku vznikla, verím, finálna podoba. Rozširoval a dopĺňal som ich aj preto, že počas používania a výučby som nachádzal nedostatky typu, že kolegovia čo sa učili, nepochopili, či zle pochopili dané témy.
A tak sa to postupne dopĺňalo, ale stále to ani nebolo kompletné to učenie. Proste ak niekto s nimi chcel pracovať, potreboval niekoho, kto mu doplní medzery v knihe. Až minulý rok sa mi podarilo všetko doplniť, zaplátať nejasnosti a konečne vytvoriť Knihy mágie, ktoré sa dajú používať z veľkej časti bez učiteľa.

Hovoríš „z veľkej časti“ – nedá sa celá použiť?

V podstate odpoveď je áno aj nie. Sú tam isté veci popísané pri niektorých technikách tak, aby nefungovali, ak ich robíš tak, ako je popísané. Proste sa takto chránim, že ak sa ku knihe dostane niekto neoprávnene alebo odíde a knihu nevráti a nemá adekvátny stupeň a chce ju použiť – danú techniku – tak sa mu to nepodarí alebo začne mať nepríjemnosti. Knihy mágie nie sú beletria na čítanie po večeroch, a teda logicky tam mám zakomponované rôzne ochrany proti zneužitiu.

Vlani si dopísal Knihu mágie II. pre vyššie hierarchické stupne, teda pre Veľmajstrov, Kňazov, Veľkňazov.

Presne tak a ani teraz nebudem tajiť, že to bolo na tvoj podnet, kolegyňa Vhiolynta. Síce ma to občas napadlo aj tak, ale držal som sa v tomto smere späť a nechcel som niektoré techniky pustiť von. Potom som to zvážil a povedal som si, že aký by to malo zmysel si niečo zobrať so sebou do hrobu? Tak som ju teda napísal a sprístupnil pri Veľmajstrov ,Kňazoch a Veľkňazoch dovtedy tabuizované témy, ako napríklad Démonológia a Nekromancia.
V tejto knihe sú témy, pred ktorými mám aj ja osobne rešpekt. Táto kniha naozaj nie je určená každému a vôbec nie je jednoduché to zvládnuť a ovládnuť.

Pre Spoločenstvo Selekcia si napísal približne tridsaťpäť samostatných prác, spolu s viacerými ďalšími textami. Tieto materiály sú zverejnené na tvojej stránke v časti Publikácie.

Nejde o náhodné alebo izolované texty – sú to dielčie práce, z ktorých postupne vznikli Knihy mágie, ďalej niekoľko samostatných odborných prác, ako aj súbor zákonov a interných predpisov Spoločenstva Selekcia. A okrem toho som aj kronikár Spoločenstva Selekcia – píšem Kroniku.

Čo k tomu dodať? Za každou z týchto prác si stojím. Sú za nimi tisíce hodín štúdia, praxe a skúseností, a stovky hodín systematickej práce na ich spracovaní do zrozumiteľnej a použiteľnej podoby.
Vytvoriť takýto súbor diel si vyžaduje čas, kontinuitu a dlhoročnú osobnú cestu.

Úprimne si však uvedomujem, že táto práca nebýva vždy docenená. Neraz som sa stretol s názorom: „Veď si môžem kúpiť knihu v kníhkupectve za pár eur.“
Na to som vždy pokojne reagoval jednou jednoduchou výzvou – nech takúto knihu nájdu, aspoň jednu, a prinesú mi ju ukázať. Zvyčajne potom nastalo ticho.

A práve to ticho hovorí samo za seba.

Keď sa dnes spätne pozrieš na svoje knihy, vidíš v nich aj vývoj seba samého ako človeka a mága, alebo ich berieš skôr ako samostatné diela?

Myslím si, že je to oboje. Moje knihy sú pre mňa samostatné diela, každá má svoj vlastný život, tému a dôvod, prečo vznikla. Zároveň sú však aj zrkadlom mňa samého v konkrétnom období.
Keď sa k nim dnes vraciam, vidím v nich, ako som vtedy uvažoval, ako som konal, čo som považoval za dôležité a ako som chápal svet aj seba.

Neberiem to ako niečo, čo by som chcel spätne opravovať alebo popierať. Skôr naopak – beriem to ako prirodzený vývoj. Každá kniha vznikla presne v tom bode, kde som sa vtedy nachádzal ako človek aj ako mág. A práve preto majú pre mňa hodnotu, aj keď sa na niektoré veci dnes pozerám inak než kedysi.

Stalo sa ti, že si sa k vlastnej knihe po rokoch vrátil a čítal ju už úplne inými očami, než keď vznikala?

Áno, stalo sa mi to. A priznám sa, že nie raz. Keď som sa k niektorým knihám po rokoch vrátil, čítal som ich úplne inými očami, než keď vznikali. Dokonca som sa prichytil pri tom, že ich čítam so skutočným záujmom, akoby ich nenapísal ten istý človek – teda ja.

Bol som prekvapený, čo všetko som tam vtedy dal – myšlienky, súvislosti, postrehy – a ako boli niektoré veci poskladané. Až s odstupom času som si uvedomil, že v čase písania som mnohé veci robil intuitívne, bez potreby ich racionálne vysvetľovať. Dnes ich už viem pomenovať inak, ale o to viac si vážim, že v tých knihách zostala zachytená autenticita toho obdobia.

Máš pocit, že niektoré knihy si si „musel“ napísať, aj keď nebol vhodný čas, alebo by si dnes niečo z nich napísal inak?

Nemám pocit, že by som si niektorú knihu musel napísať v nevhodnom čase. Vždy som písal vtedy, keď som to tak cítil, a písal som presne tak, ako som to v tom období cítil a chápal.
Preto dnes nemám potrebu sa k väčšine z nich vracať a niečo zásadne meniť – stojím si za tým, čo som napísal.

Výnimkou sú vlastne len dve veci. Pri knihe Seth som pôvodný rukopis úplne zavrhol a napísal ju od začiatku inak, pretože som cítil, že pôvodná verzia nebola pravdivá k tomu, kam som sa vtedy už posunul. A pri Ceste vesmírom mám stále pocit, že si niektoré veci potrebujem ešte ujasniť a dopracovať ich.

Inak však platí, že každá kniha vznikla presne v tom bode, v akom som vtedy bol – a za tým si stojím.

Čo je pre teba ako autora ťažšie: písať odborný text, kde musíš byť presný, alebo príbeh, v ktorom pracuješ s emóciami, symbolmi a archetypmi?

Možno to niekoho prekvapí, ale pre mňa je ťažšie písať knihy určené pre vonkajší svet. Tam ide o príbeh, ktorý musí mať dej, kontinuitu a vnútornú logiku.

Odborné veci sa mi paradoxne vždy písali ľahšie. Sú to veci, ktoré celý život žijem, takže som ich len musel dostať do formy, ktorá má zmysel, kvalitu a výpovednú hodnotu. Najväčšou výzvou pre mňa nebolo samotné písanie, ale to, aby som na nič dôležité nezabudol a aby text niesol presne tú hodnotu, ktorú som doň chcel vložiť.

Keby si mal jednou vetou povedať, pre koho sú tvoje knihy určené, ako by tá veta znela?

Závisí od toho, o aký typ kníh ide – niektoré sú určené pre žiakov a nasledovníkov, aby mali pevný základ a smer, a iné sú pre ľudí z vonkajšieho sveta, ktorým chcem priblížiť veci, ktoré sú mimo rámca bežného života a bežného uvažovania.

Uvažuješ ešte o knihe, ktorá by nebola ani beletria, ani odborný text, ale niečo medzi – osobná výpoveď bez systému?

Momentálne taký text už vlastne existuje. Na mojej stránke je v pravom menu zverejnený text s názvom –  Osobný odkaz mňa, ako mága Ašarata. – Je to sedemnásťstranový text a v tejto chvíli ho vnímam ako naplnenie presne tejto potreby – osobnej výpovede bez systému, bez štruktúry a bez ambície niečo učiť.

Zároveň však už viem, že nikdy nemám hovoriť „nikdy“. Veci sa menia, človek sa vyvíja a môže prísť čas, keď sa táto forma ešte niekde posunie alebo zmení.

A posledná otázka: ak by si mal dnes možnosť hovoriť sám so sebou v čase, keď si písal svoju prvú knihu, čo by si si odkázal?

Asi by som si odkázal, aby som si nerobil takú ťažkú hlavu s tým, či do knihy dostanem všetko, čo chcem povedať, a aby som sa netrápil tým, či ma ľudia pochopia. Časom som pochopil, že kto má pochopiť, pochopí – a kto má iný názor, ten ho na základe jednej knihy aj tak nezmení.

Kniha má byť predovšetkým zrkadlom toho, čo si autor myslí a cíti v danom období, nezávisle od toho, ako bude nakoniec prijatá. A práve v tom je jej skutočná hodnota.

Záver

Ašarat, ďakujem ti za tento otvorený, podrobný a miestami až veľmi osobný pohľad do tvojej tvorby. Myslím, že týmto pokračovaním rozhovoru si odpovedal na veľa otázok, ktoré čitatelia nosili v sebe možno aj dlhšie, než si sami uvedomovali.

Tvoje knihy tu nevystupujú len ako zoznam titulov alebo publikácií, ale ako záznam cesty – cesty človeka, mága, učiteľa aj veľkňaza. Je z nich cítiť vývoj, pochybnosti, hľadanie, ale aj zodpovednosť za slová, ktoré ostávajú a žijú vlastným životom aj dlho po tom, čo sú napísané.

Verím, že pre mnohých čitateľov bude tento rozhovor nielen lepším porozumením tvojim knihám, ale aj povzbudením nebáť sa vlastnej cesty, vlastného vývoja a vlastných otázok. Nie všetko musí byť hneď hotové, pomenované či pochopené – niektoré veci dozrievajú roky, rovnako ako knihy, o ktorých si hovoril.

Ďakujem ti za čas, úprimnosť a dôveru, s akou si do tohto rozhovoru vstúpil. A ďakujem aj čitateľom, ktorí sa pýtali, čítali a cítili, že tento rozhovor má ešte pokračovanie. Možno ním tento text končí – ale témy, ktoré otvoril, v nás budú pokračovať ďalej.