21
máj

Úryvok z knihy Trevor

   Autor: Asarat   v Kniha, Príbehy s tajomstvami | Zobrazené: 7x

Dvere sa jemne pootvorili. Závan energie spoza nich začal prúdiť von do priestoru. Energia sa okamžite zladila s okolím, ale iba na chvíľku, pretože následne začala okolitú energiu pretvárať. Postava sa jemne mihla v pootvorených dverách a vzápätí zmizla. O malú chvíľu sa znovu ocitla v mohutných dvojkrídlových dverách, ktoré viseli akoby na ničom. Celé dvere boli zvláštne osadené do priestoru a náhodný pozorovateľ by musel dlho premýšľať, kým by pochopil, čo tam nie je v poriadku.

Pandorína sa pozrela smerom hore na oblohu, kde viseli tmavé ťažké mračná. Neboli to však skutočné búrkové mračná. To sa len obloha zmenila na niečo, čo to pripomínalo. Usmiala sa smerom k oblohe a pootvorila ešte viac dvere. Prúd energie sa začal ešte silnejšie rozširovať do pochmúrneho šerom zahaleného okolia. Táto energia sa nakoniec spojila s oblohou a vtedy sa Pandorína usmiala po druhý raz.

Vyšla von pred dvere, pozrela sa okolo seba a vyslovila vety:

„Dvere záhrobia a nebies sú otvorené a energia vypustená. Od teraz dobro nevyhrá a zlo neprehrá a bude to platiť aj naopak. Pretože víťaz nemôže byť ani jeden. Dvere smrti sú otvorené a smrť nevyhrá nad životom a život nevyhrá nad smrťou, pretože víťaz nemôže byť ani jeden. Kým sú dvere otvorené, niet víťaza, iba porazeného. Ten, kto vyhral a žije, prehral, pretože umrie. A ten, kto umrel, prehral, lebo nežije, ale vyhral, lebo netrpí. A takto to ostane, pokiaľ budú dvere otvorené. Dovtedy budú živí závidieť mŕtvym, že žili v inej dobe ako žijú tí, čo žijú tu a teraz.“

Pandorína sa ešte raz pozrela po okolí a vošla do dverí. Dvere ostali aj potom otvorené a jediné, čo sa udialo bolo, že všetko splynulo v jeden celok. Postupne, veľmi pomaly šero ustúpilo svetlu a dvere s ním splynuli, ale ostali otvorené.

Masívne dvojkrídlové dvere sa otvorili aj na inom mieste. Pandorína sa v nich opäť objavila. Smiala sa. Jej smiech však bol niečím zvláštny. Bolo počuť, že sa teší z niečoho, z čoho majú iní hrôzu. Dívala sa pritom pred seba do diaľky a niekoho vyzerala. Na zem padal tmavý dážď tak husto, že bežný smrteľník by sotva videl na krok. Ona však videla do diaľky a čakala. Po chvíli sa prestala smiať a otočila hlavu do vnútra. Pozrela sa na mladé dievča, ktoré sa tam triaslo strachom. Pokojne sa na ňu usmiala a prehovorila k nej: „Už príde, o chvíľku bude tu a odvedie si ťa.“

Dievča sa chvelo na celom tele a prosilo ju, aby k tomu nedošlo. Plakala a prosila. Pandorína sa len zasmiala a potešene sa pozrela opäť von. Jej obeť nemohla uniknúť, pretože nemala kam, ani ako. Patrila jej a ona bola vládkyňou nad jej osudom. Patrila jej telom i dušou.

V tom sa v diaľke objavila kontúra prazvláštnej postavy. Nikto okrem Pandoríny ju ešte nemohol vidieť. Postava bola zahalená v plášti a pomaly sa približovala. Jej pohyb bol rytmický, stále rovnaký. Bola ako socha, ktorá sa posúva vpred. Z jej vyžarovania bolo jasné, že nemá potrebu niečo riešiť, či dávať niečo najavo. Príroda okolo bola ako ona a ona bola ako príroda. Chladný pokoj v jej pohybe dával jasne najavo, kto to prichádza. Pandorína sa už nesmiala, ale neprejavila žiadny strach z návštevníka. Pozorný pozorovateľ by si všimol, že aj v tomto počasí ostal jeho plášť úplne suchý. Bytosť sa príblížila k dverám a hlasom, ktorý privolával chlad a pálenie súčasne, vyslovila dve slová: „Priveď ju.“

Pandorína sa otočila k dievčaťu a prikázala jej ísť. Dievča plakalo a prosilo, že nechce umrieť, že je mladá, ale nedokázala vzdorovať. Pandorína vlastnila jej telo i dušu.

Dievčina vyšla von ku prichádzajúcemu. Ten sa jej bez ďalších slov zmocnil a viedol ju preč, tam odkiaľ prišiel. Dievča sa pokúsilo uniknúť, ale nemalo žiadnu šancu. Vyzeralo to, ako by si niekto odnášal plyšovú hračku. Bytosť sa pobrala preč. Pandorína sa na to dívala a smiala sa. Nakoniec sa pozrela dievčaťu do očí a hlasom z diaľky svojho dávno mŕtveho vnútra prehovorila:

„Základom života je smrť. Ty budeš obetovaná a umrieš veľmi pomalou smrťou, aby iný mohol žiť. Bez smrti nie možný život. Smrť bez života možná je.“

Zrazu sa počasie zmenilo z ťažkej šedi na slnečný deň. Príroda znovu ožila a všetko žiarilo krásou rozkvitnutej prírody. Pandorína sa dívala na toto prírodné divadlo. No o malú chvíľku malo byť opäť všetko inak.

Otočila sa a vošla do vnútra. Dvere sa za ňou zatvorili a ona prešla inými dverami do podzemného priestoru. Tento priestor sa menil podľa jej potrieb a požiadaviek, tu bola jej moc skoro neohraničená. Na stenách viseli reťaze a v nich ďalšie obete, ktoré vopred vybrala. Pozrela sa do očí mladej ženy a pokojným hlasom jej povedala:

„Ty budeš ďalšia. V tebe sa mal zjaviť nový život, ale miesto toho budeš ďalšia, ktorá umrie.“

II.

Bytosť sa ďalej posúvala vpred. Dievča nadvihlo hlavu a chcelo sa pozrieť do očí bytosti, ktorá bola jej osudom smrti. Nabrala odvahu a pozrela sa pod kapucňu. Keď sa im pohľady stretli, od hrôzy sa jej rozšírili oči a zastavil sa dych. Pocítila, že sa jej na zátylku zježili vlasy. Čakala niečo desivé, ale že uvidí len mŕtve oči a v nich to najstrašnejšie, čo si len mohla predstaviť, na to sa nedalo pripraviť. Nebola tam tvár, ani ústa, hoci predtým jasne počula, ako bytosť vyslovila k Pandoríne slová, ktoré pre ňu s určitosťou znamenali ukrutnú smrť- „Priveď ju.“

Videla len tie strašné mŕtve oči, bez tváre. Boli zasadené akoby do hĺbky prázdna v miestach, kde mala byť hlava. Bielka mali žltkastý nádych a zreničky boli rubínové. V tých očiach sa zreteľne odrážali osudy iných ľudí. Keď sa do tých očí pozrela, prebehol ňou energetický výboj a spojil ju s bytosťou, ktorá ju držala. V tom momente zahliadla osudy iných ľudí. Mužov, žien i detí a aj rôznych bytostí, ako bola ona. Dievčina nebola skutočným človekom, bola to Gnómka, ale mágia ju na čas zmenila. A potom ju uväznila Pandorína. Upadla do jej pasce a nedokázala sa zachrániť. V tom pohľade videla, ako umierali tí pred ňou a cítila utrpenie, ktoré prežívali, než ich obklopila sloboda smrti.

V tom momente strach v jej duši vybuchol. Myslela si, že toto je najstrašnejší okamih jej života a mala pocit, že z toho všetkého upadne do mdloby, ale toľko šťastia nemala. Bytosť mala prevahu nad jej vôľou aj dušou a nemala v úmysle uľaviť svojej obeti. Práve naopak, každý výboj emócie a strachu jej dodával silu. Nikam sa neponáhľala a keby mala táto bytosť emócie, dalo by sa povedať, že si vychutnávala utrpenie svojej ďalšej obete. On si to však nijako zvlášť nevychutnával, proste len čerpal silu do svojej podstaty. Bolo mu jedno, čo prežíva toto dievča, bolo mu jedno, odkiaľ bola, aký život žila a aj to, kto sa jej už nedočká. Posúval sa pokojne ďalej na miesto, ktoré si vybral.

Príroda okolo nich sa správala zvláštne. Slnko pohasínalo a svetlo sa menilo na ťaživé šero vyvolané silou podstaty tejto tajomnej bytosti.

Jeho sila pulzovala stále viac a obloha sa postupne zaťahovala ťažkými mrakmi.

Dievča sa trhalo, metalo a snažilo sa uniknúť zo spárov tejto bytosti. Už vedela, že ho neuprosí a že nie je šanca zachrániť sa inak, len odvážnym útekom, ktorý sa však zatiaľ nikomu pred ňou nepodaril.

III.

Bytosť v plášti zavyla v strašnej agónii. Jej hlas znel v diaľke a povolala ním smrť. Smrť roztiahla svoje krídla. Tíško a nenápadne preletela ponad mesto, dedinu, osadu a opäť dedinu. Rozprestrela sa nad celou dedinou. Pozrela dolu, aby zistila, kto ju sem povolal. V ten moment nemala byť nad tou dedinou žiadna jej časť. No bola tam. Nikto si jej prítomnosť nevšimol. Jej dych sa pomaly plazil dedinou ako mrazivý vietor. Opäť pozrela dolu na toho, kto ju povolal. Nedala na sebe poznať nič, pretože smrť žiadne emócie nemá. Toto prekliatie „cítiť emócie“ je dané len živým bytostiam.

Časť podstaty smrti sa na pokyn bytosti v plášti presunula a zamerala svoju silu na dievča utekajúce dedinou. Videla, ako beží a prosí ľudí i iné bytosti žijúce s ľuďmi o pomoc. Dievča utekalo tak, ako len môže živá bytosť utekať pred spármi smrti. Prosila každého, koho uvidela, ale každý šiel ďalej svojou cestou, akoby tam vôbec nebola. Nevedela, či ju tá bytosť prenasleduje, alebo nie. Cítila však závan zimy, hoci ešte pred chvíľou bolo leto a okolo nej letná príroda s ťažkými búrkovými mrakmi. Nevedela, ako sa sem dostala po tom, čo sa jej nejakým zázrakom podarilo vytrhnúť zo spárov tej bytosti. Proste len utekala.

Keď sa ocitla v neznámej dedine, všemožne sa snažila pristaviť okoloidúcich ľudí, aj náhodných Gnómov, ale zistila, že jej ruka nimi prejde, akoby boli vzduch. Prosiacemu dievčaťu pomoc nikto neposkytol. Nikto ju nevidel, ani necítil.

Smrť siahla za dievčaťom, aby preťala niť jej života. V momente, keď sa jej smrť dotkla, dievča padlo na zem. Nohy ju prestali niesť a kolená sa jej podlomili. Hlava sa jej zakrútila a ona pocítila mrazivú silu smrti. Už nemala strach, pretože smrť dokáže vniesť pokoj do tela umierajúceho, ale aj tak si naplno uvedomovala každú ešte živú sekundu svojho života a všetko, čo sa s ňou deje. Cítila, ako sa jej podlomili nohy, aj to, ako padla na zem. Svoj boj o život v ten moment už vzdala. Smrť ju zavinula a zrazu nebola taká nepríjemná a studená. Nechala sa unášať tou silou a čakala na moment, kedy sa jej duša ocitne v Šeole u Anubisa. Sila smrti ju unášala a ona sa jej podvolila.

Zrazu pocítila teplo. Príroda okolo nej znovu ožila. Nevedela kde je. Potom tú krásu prerušil strašný krik bytosti, ktorá stála nad ňou. Dievča nevedelo pochopiť, čo sa vlastne stalo. Smrť už stiahla svoje krídla preč a bytosť sa za strašných kvílivých zvukov vzďaľovala tiež, až sa napokon celá rozplynula.

Pandorína sa z dverí na toto všetko len mlčky dívala. Počkala, kým sa bytosť rozplynie a až vtedy prišla k dievčaťu. Podala jej svoju ruku a pomohla jej vstať. Dievča sa celé roztrasené od strachu nezmohlo na slovo a ani na to, aby sa bránilo, či utekalo.
Pandorína sa dívala na dievča a oslovila ho:

„Uvedomuješ si, ty bytosť ničotná, že smrť ti dala život? Fyzicky si mu utiekla do iného miesta a času, zatiaľ čo on ešte stále držal tvoju už nič neznamenajúcu dušu. No Smrť si ťa predsa zobrala a navrátila ťa sem ku mne, pretože v tvojom naničhodnom tele už nebola duša. Tým ti Smrť vlastne dala opäť život. I on tým stratil nad tebou moc, lebo tvoje telo mala už Smrť vo svojej moci. Budeš teda žiť nie len ty, ale i dieťa, ktoré sa ti narodí. A veru bude to neobyčajné dieťa. Raz sa stane kráľovnou Gnómov. Pomenuj ju teda Agaurou. I ona sa raz s ním stretne, v inom čase a v inej realite. Vedz, že z nej vyrastie silná kráľovná. V inom čase sa však narodí i iné dieťa, ktoré s Agaurou môže tu všetko stratené vyrovnať. Potom i on nájde rovnováhu, ktorú si teraz svojím únikom narušila. No i tak pamätaj, že i ty i každý živý tvor na svete zabíja a tým dávate život smrti. Ten, kto sa nebude na tom zabíjaní podieľať, bude zabíjať i tak, lebo i v rastlinách je život. I ten, kto úplne prestane zabíjať, sám zomrie a znovu tak dá život smrti. I smrť vám všetkým tým, že iný umrie, opäť dáva život.“

Po týchto slovách Pandorína opustila dievča a zamierila do dverí v priestore. Dvere za ňou sa však nezatvorili. O chvíľku z nich začali vybiehať ľudia. Ženy, deti a muži rôznych vekových kategórií. Utekali preč. Preč z pekla, ktoré tam prežili. No už navždy v nich ostala stopa toho, že smrť a bolesť si uvedomovali inak a vedeli, ako sa smrť mení v život tým, že niekto umrie. Vedeli, že v podzemí nastane život potom, čo niekto umrie a kolobeh sa nikdy nezastavuje. Pretože aj keď ten život, čo vznikol smrťou, odumrie, práve tým odumretím dodá silu života samotnej zemi, aby mohla ožiť aj zem. A z hĺbok zeme opäť vytryskne iná forma života. Títo ľudia a bytosti spoznali to, že Smrť požiera Život a Život požiera Smrť a že jedného dňa smrť opäť príde aj k nim, aby sa opäť ocitli v podzemí. Chápali niečo, čo miliónom iným ostane vždy len ako podvedomá informácia, že „raz“ ten moment príde.

Keď Pandorínin svet ostal prázdny, opäť vyšla pred dvere. Nebolo tam už nikoho, pretože každý ušiel čo najďalej. A všetci sa spôsobom, ktorí im navždy ostane utajený, ocitli vo svojom čase a priestore, odkiaľ boli predtým vytrhnutí.

Pandorína sa pozrela hore na oblohu a potom svoj zrak zamerala na okolitú prírodu zaliatu slnkom. Povedala akoby len sama pre seba:

„Život nemôže vyhrať a Smrť nemôže prehrať, pokiaľ budú vládnuť bohovia siamských dvojčiat. Smrť a Život sú tie siamske dvojčatá.“

Po týchto slovách sa Pandorína vrátila do svojho domova. Dvere sa zatvorili a pomaly rozplynuli, akoby tam nikdy neboli.

 

 

Tags:

Tento príspevok bol odoslaný v štvrtok, máj 21st, 2020 o 16:44 a je zaradený pod Kniha, Príbehy s tajomstvami. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätný odkaz - trackback z Vašej stránky.

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.


Copyright © 2018 - prirodna-medicina.SELEKCIA.SK - používame WordPress
Design blogov vytvorili InfoCreek