Teraz som sa rozhodol čo-to ozrejmiť o otrokoch. Túto tému by som začal históriou. Mnohí si pod týmto pojmom predstavíte niečo absurdné, neskutočné, zlé. Vo svojej podstate budete mať pravdu. Skúste sa však na to pozrieť inými očami. Za dávnych dôb boli iné kultúry a iné civilizácie, ktoré vy môžete nazvať barbarskými, ale v tom prípade my máme právo nazvať vašu kultúru takto tiež, lebo na rozdiel od dnešných náboženstiev sme sa my hlásili ku všetkým svojim technikám priamo. Obetovanie bohom či bohu moderná kultúra zamenila za fiktívnu obeť cez nejaké plátky, cez víno a či cez zabíjanie nevinných zvierat, pretože to považujú za menej drastické – však v ich ponímaní zviera dušu nemá. Ak to takto beriem, tak neviem, čo vlastne obetujú, keď zviera dušu nemá, tak načo mu brať život a aký život vlastne obetujú tým bohom? Áno, viem, povedia, že obetujú krv = energia a inak povedané život, ako taký.

Tu som možno trošku odbočil, tak sa vrátim k téme.
V ponímaní tej pradávnej civilizácie žilo niekoľko úrovní, vy by ste to nazvali kastami, tak to nazvime niekoľko kást. Kasta najvyššia boli veľkňazi, ktorí zachovávali najtajnejšie rituály a zabezpečovali životnú hierarchiu pre celú civilizáciu. Kňazi boli de facto asistenti veľkňazov a poznali tajomstvá v plnom rozsahu, až na niektoré detaily, ktoré ich odlišovali, aby sa technika zachovala v plnom rozsahu len u najvyšších bytostí. Následne išli kasty nižšie a nižšie, kde každý mal svoju hierarchickú pozíciu a bol zodpovedný za svoj úsek života. Pod pojmom svoj úsek života nemyslím život ako taký, ale zodpovednosť za život vo svete alebo na svete ako taký.
Ak beriem do úvahy, že s nami súbežne tu započal život na viacerých úrovniach, je logické, že sme hľadali aj prienik týchto životov. Toto sa dialo najprv na spodnej úrovni a vyššie formy ostávali nedotknuté, ale ako sa ukázalo, ani toto nemalo tak ostať natrvalo.
Tým, že sa postupne stávali súčasťou našej civilizácie a my sme sa stávali súčasťou ich samých, vznikal nový život a nová forma bytostí. Naďalej sme však cítili potrebu byť prepojení so svojím pôvodným paralelným svetom a na to sme potrebovali nájsť formu udržania paralelného sveta pri živote a možnosti čerpať túto silu. Ako ste už iste pochopili, tým, že vznikala nová civilizačná forma, náš paralelný svet, ten pôvodný, sa akoby dostával do úzadia a vznikal o to intenzívnejšie paralelný svet, ktorý na obrázku vidíte v označení ako tretí, alebo ak chcete, inkarnačný, skade sa momentálne teraz inkarnujeme. V tejto súvislosti začal vznikať aj nový fenomén, ktorý sa dnes nazýva osudová krivka, časopriestorová krivka, slimák,.. Proste špirála v čase a priestore, po ktorej ideme a kde sa snažíme niekam svojím životom dostať.
Vráťme sa teraz k téme, ktorá vás zaujíma, a to sú de facto otroci. Otroci nemali svoje životy predurčené v zmysle toho, že žiješ len preto, že niekto rozhodol, že budeš otrok. Mnohokrát si túto cestu vybrali sami. Vám sa to teraz zdá byť absurdné, ale v skutočnosti, keď zoberieme, že každý bol závislý na každom, bol to prirodzený cyklus. Tým, že žili ako otroci, tým že boli obetovaní, dostávali sa priamo do prapôvodného paralelného sveta a mohli tam určitú dobu pobudnúť. Klasickou smrťou získali len prechod do paralelného sveta inkarnačného a nemohli sa dostať ďalej. Možno v tejto chvíli ma ťažko pochopíte, ale je to o obetovaní sa pre druhých i pre seba samého. Títo ľudia presne vedeli, čo robia, prečo to robia a načo to robia. Drasticky by som to prirovnal k tomu, že nejaké popletené pozostatky používa islamské náboženstvo v zmysle sľubov samovražedných útokov a dostania sa do raja aj s nejakými podmienkami, s prísľubom odmeny. Je to možno za vlasy pritiahnuté, ale skúste sa spýtať islamského veriaceho, či tomu verí alebo nie. V našej kultúre bol tento proces absolútne normálny. Môžete sa opýtať, či sa daný človek narodil znova ako otrok alebo ako nejaká vyššia kasta. Odpoveď znie: áno, aj áno. To znamená, že sa narodil tak aj tak. Bolo to na jeho rozhodnutí, či sa chce začleniť do kasty vyššej, alebo nižšej. Možno vám to znie paradoxne, ale ktorýkoľvek veľkňaz sa mohol rozhodnúť, že si chce vyskúšať život otroka a otrok si mohol vyskúšať život kňaza. To znamená, že herec na javisku v jeden deň môže stvárňovať kráľa a ďalší deň žobráka. Keď sa na to pozriete týmito očami, pochopíte, že každý život bol len divadelná rola, podľa toho, ktorý herec akú rolu dostal od režiséra.
Ako som už uviedol, pri tých svetoch a bránach, otroci odovzdávajú časť svojej sily. Treba si uvedomiť, že kňazi a veľkňazi, ktorí pracujú s energiami na najvyššej úrovni, majú enormnú nadspotrebu energie a žijú systémom „jeden deň = jeden rok = 365 rokov“. Toto sa zdá byť zase za vlasy pritiahnuté, ale verte, nie je to tak.
Časový horizont, ako ho poznáme, je umelo vytvorený touto civilizáciou a pre priblíženie toho, ako musíme žiť v zmysle svojich tiel bytostí, ktoré majú nadmernú spotrebu a nadmerné opotrebenie, potrebujeme aj nadmerný prísun energie. Nemôžeme porovnávať nejakého kolibríka so slonom podľa toho, koľko spotrebujú potravy, ale podľa výdaja energie a prijatia energie ich už porovnať vieme. Takže je jedno, či som kolibrík alebo slon – ak veľa energie vydám, musím jej veľa aj prijať.