Pri tejto téme celkom určite vystane otázka, či sa dajú astrálne bytosti nejako kategorizovať.
Áno, dajú. Tak isto ako sú ľudia rôzni, tak sú rôzne aj tieto astrálne bytosti. Je to ako v prírode – existujú druhy vyššie a nižšie. Keď si ako príklad zoberieme paralelný svet mŕtvych, môžeme ho rozdeliť na viaceré úrovne: najprv tu máme úroveň, do ktorej sa dostane emočné telo po smrti fyzického tela. Ďalšou úrovňou by sme mohli nazvať svet mŕtvych, v ktorom je emočné telo uväznené v cintoríne. Určité formy energii jemnohmotných tiel sa tam totiž môžu zachytávať a existovať veľmi dlho, čím vytvárajú akýsi paralelný mini-svet. Treťou úrovňou je medzipriestor, v rámci ktorého sa mŕtvi pohybujú v našom svete.Aké sú medzi nimi rozdiely? Nuž také, že tí, ktorí sú naviazaní na ten „podzemný“ paralelný svet, boli počas života najviac zaťažení karmou a sú pripútaní k svojmu telu. Niektorí k nemu môžu byť pripútaní aj cez svoju silu, pomocou čiernej mágie, nekromancie a podobne. Tieto bytosti môžu v tomto svete zotrvať celé generácie. Existujú a prežívajú na báze latentného vampirizmu.

Ďalej existuje tzv. svet tieňov, ktorý žije ako keby v múroch a stenách určitých objektov, vie sa presúvať a zhmotniť sa v správne upravenej a uzavretej miestnosti a dokáže existovať v absolútnej tme tak, akoby tam bolo svetlo.
V tomto svete tieňov existujú akési miniatúrne paralelné bytosti, môžeme to nazvať aj „trpasličím národom“. Ich veľkosť je adekvátna k ich spôsobu života. Žijú na nehmotnej úrovni, rovnako ako tiene, v starých múroch a pôsobia ako určitá ochrana či „vysunutá hliadka“. Majú však životný štýl úplne iný ako tiene. Tiene sú bytosti, ktoré proste len existujú a nič viac, pokiaľ nie sú aktívne. Tieto miniatúrne trpasličie bytosti však majú svoje kolónie, zväzky a do určitej miery sú závislí na inkarnácii, majú určený kolobeh svojej existencie. Strážia určité objekty alebo miesta ako vysunutá hliadka sveta tieňov. Majú na starosti včas upozorniť na nebezpečenstvo a aktivovať tiene. Tento svet však nie je všeobecne známy, aj keď ľudia čo-to vedia o jeho existencii, ale berú to skôr ako mýty a legendy.

Ďalší paralelný svet je tzv. svet bohov, z ktorého bytosti riadia určité deje na zemi. Táto úroveň je nám mnohým rovná, lebo je to náš paralelný svet. Vytvorili sme ho sami, aby sme ľahšie ovládali niektoré okolnosti vo svete. Kedysi existovali silní jedinci, ktorý vytvorili tento paralelný svet a ľudia ich neskôr začali považovať za bohov. Aj dnes to ľudia nazývajú božstvami, hoci sú to vlastne pozostatky toho, čo sme my kedysi vytvorili sami pre seba. Aj tu však existujú vyššie a nižšie úrovne.

Možno sa chcete opýtať, či nás bytosti z týchto paralelných svetov môžu ohroziť na fyzickej úrovni. Ľudia sa vždy pozerajú na to, aké nebezpečenstvo im hrozí. Toto je dôležité aj v mágii, lebo v princípe nás každý náš krok posúva bližšie k životu alebo k smrti. Je tá cesta preto nebezpečná?
Vo filmoch prezentujú buď všetkých mimozemšťanov ako zlých, dobrých alebo ako dve skupinky, ktoré medzi sebou bojujú v odvekom boji dobra a zla. Je to však ako v prírode – len sa tým zabezpečuje rovnováha. Tá je veľmi krehká a ani jedna strana nemôže vyhrať, či prehrať, lebo by sa rovnováha narušila. Preto je ten boj a nebezpečenstvo, ktoré v ňom hrozí, stále na oboch stranách vyrovnané.
Nuž, aby som odpovedal na pôvodnú otázku: astrálne bytosti sú pre nás nebezpečné rovnako, ako my pre nich. Mnohé veci, ktoré sa nám prihodia, sa stanú práve preto, že oni na nás zaútočili. Je to však do istej miery omyl – to my nevedome zaútočíme na nich a ešte sme urazení, keď sa bránia.
Napríklad starí egyptskí faraóni si chránili svoje pohrebiská aj pomocou mágie a samozrejme sa im nebude páčiť, keď ich archeológovia budú zo zvedavosti ľudstva vykopávať z hrobov. Tak kto zaútočil prvý – oni alebo my? V oblastiach, kde sa nachádzajú tieto staré pohrebiská, sú vytvorené elementály zo sveta tieňov, ktoré dané územie majú chrániť. Vytvorili ich však kňazi svojou silou a keď ich kultúra zanikla a daný elementál nebol po niekoľko tisícročí nijako živený, prirodzene začal zanikať. Aby sme si vyjasnili pojmy – tieto elementály neboli živené z paralelného sveta, ale zo sveta, v ktorom mali pôsobiť. Astrálny svet ako taký živí iba sám seba. To, čo dá, si aj zoberie. Keď paralelný svet pre mňa niečo urobil, tak si za to niečo aj vypýta. Za všetko sa musí platiť a práve na to v minulosti slúžili obete. Niektoré rituály však boli prehnané a keď si ten paralelný svet doslova rozmaznáš… Nekromancia má tvrdé zákony a vyžaduje si veľké obete. Je to nebezpečná hračka, lebo ak si ten, kto sa ňou zaoberá, nedá dostatočne pozor, pohltí ho a kompletne dostane pod kontrolu. Nedá sa to ovládnuť, sú len dve možnosti: stať sa otrokom tej sily alebo to prežiť. Do určitej doby to môžeš ovládať, ale vždy, keď si myslíš, že niečo ovládaš, tak po určitej dobe zistíš, že nad tebou je niekto ďalší, kto ovláda teba, len ty o tom nevieš. Zákony sú jasné, aj keď čas sa tam meria ináč a storočie je akoby pre nás pár minút.
Aj v dnešnej civilizácii ostali v určitej podobe pozostatky legiend, v ktorých sa objaví akýsi démon a roztrhá človeka na kusy. No, nefunguje to celkom tak ako v knihách a filmoch. Tam je dotyčný démon väčšinou opísaný ako primitívna, ale nesmrteľná bytosť, ktorá je však predsa len smrteľná a na konci nad ním hlavný hrdina zvíťazí. Nie. Celý ten zásah spočíva v tom, že astrálna bytosť zabije svoju obeť zvnútra. Je to votrelec, ktorý sa dostane do tela a zničí ťa – po stránke fyzickej aj psychickej. Zaútočí na nervovú sústavu, na mozog, na psychiku, ovládne tvoje telo a ty nad ním úplne stratíš kontrolu. Takýto útok človeka natoľko rozloží po všetkých stránkach, že to najčastejšie končí samovraždou.
Keďže dotyčný démon je v tele obete v čase jej smrti, jemnohmotné telá sa uvoľňujú a ten „démon“ si dotyčnú obeť zoberie akoby do pekla, bude ovládať jej karmické telo a vezme si ho so sebou do svojho sveta paralely. V tomto smere je to ako v rozprávke. Dotyčná obeť sa po čase môže zase inkarnovať, ale ten proces je veľmi, veľmi dlhý. Aby došlo k jej uvoľneniu, ten paralelný svet by musel buď z nejakého dôvodu zaniknúť, alebo sa zlúčiť s iným, alebo by v ňom muselo dôjsť k nejakému uvoľneniu, pri ktorom sa naskytne šanca sa stade nejakým spôsobom dostať. To sa však stáva tak raz za milión rokov. Na zemi zatiaľ prejde aj tisíc generácii. Je to ako v mytologickom „svete Hádesa“. Keď raz niekto prekročí jeho hranice, nemá už veľkú šancu na únik. Každý svet má svoje zákony jasne dané.
Pri takomto útoku však môže dôjsť aj k tomu, že telo obete bude určitú dobu fungovať ako stroj. Dotyčnému démonovi to vyhovuje, lebo získa telo ako svoj nástroj v tomto svete, pomocou ktorého môže zabíjať a získavať tak ďalšie životy.

Vráťme sa však ešte o pár riadkov dozadu, k pohrebiskám starých faraónov. Títo faraóni na to, aby mohli žiť v paralelnom svete, potrebovali svoju fyzickú schránku. Rovnako ako jedinci, ktorí sa po smrti vracajú domov. Najčastejšie sa to deje v noci, lebo noc je takýmto tvorom blízka. Fyzické telo sa nerozloží dovtedy, kým sa od neho emočné a karmické telo neodpútajú. V dávnych dobách sa verilo, že faraóni budú môcť v paralelnom svete existovať len v prípade, že ich fyzická schránka ostane zachovaná. Práve preto vynašli rôzne spôsoby mumifikácie – chránili tak svoje fyzické telo, aby vďaka tomuto prepojeniu mohli žiť vo svete paralely (“medzi hviezdami”). Takže žili vo svete paralely, ale v prepojení na svoje fyzické telo až do doby, keď sa znovu narodili. Dovtedy to fyzické telo potrebovali mať chránené – a to mohlo trvať tisíce, stotisíce, aj milióny rokov, kým dôjde k novej inkarnácii. Zachované fyzické telo zaručovalo, že dotyčný bude môcť začať nový kolobeh života a očakávalo sa, že pokiaľ bol v minulom živote faraónom, tak po svojom návrate sa opäť stane vládcom na tomto území.
Do hrobov im vkladali ich predmety nasiaknuté ich energiou, z ktorej potom žili. Kedysi ľudia obetovali bohom mäso, ovocie, zlato, myrhu atď. a po nejakom čase to všetko rozdali ľuďom, ale už len ako fyzickú vec, keďže astrálnu energetickú časť si už zobrali bohovia. Tieto predmety boli obetované, položené na oltár a potom sa znovu mohli použiť v bežnom živote.
Takéto pohrebiská existovali aj v Novej Guieny, na Novom Zélande, a pod. Boli tam tzv. „zakázané hory“, kde bol pochovaný náčelník nejakého kmeňa – obvykle to bolo na vrchu nad jeho územím. Šaman tam vyhlásil tabu. Nikto tam nesmel vkročiť bez povolenia, a to sa stávalo len v prípade, že tam chceli pochovať niekoho ďalšieho. Toto územie bolo chránené, aby ho nikto nenarušil a žiadny človek nemohol tú hranicu prekročiť. Dotyčný náčelník mal v jaskyniach, kde bol pochovaný, všetky svoje veci, aby ich mohol používať aj po fyzickej smrti. Bol tam oltár, na ktorý sa mu prinášali obete, aby sa mohol astrálne „najesť“ z ich energetiky.
Práve preto nie je vhodné spopolňovať telá mŕtvych, kým neprejde určitý kolobeh. V Biblii je napísané „prach si a na prach sa obrátiš“, ale nikto nikdy nepovedal, že sa máš obrátiť na popol. Nedá sa dokázať, že by boli jedinci, ktorých telá boli spálené, o niečo ukrátení, ale ja si myslím, že to tak je. Závisí to však na osobnom presvedčení človeka. Nemôžeme s určitosťou povedať, ktorý smer je ten správny. Môžeme však povedať, že faraóni mali kvalitnejší posmrtný život, ako dnešní ľudia.
Existujú mýty, podľa ktorých ľudia jedli mäso určitej skupiny jedincov, ktorí mali v sebe gén nesmrteľnosti a hovorilo sa, že pokiaľ človek zjedol mäso takéhoto jedinca, mohol vďaka tomu žiť aj 200 rokov. Ani táto čiastková nesmrteľnosť nebola stopercentná. Dotyčný musel napríklad žiť v určitom prostredí a procese. Vtedy sa mohol dožiť neprirodzene vysokého veku, ale nedokázal prežiť úplne všetko (keby ho prešiel parný valec, tak to asi ťažko rozchodí). Táto „nesmrteľnosť“ bola viazaná k určitému miestu, ktoré dodávalo dotyčnému život. Takáto forma existencie prebiehala v katakombách, kde nesvietilo slnko, len z času na čas mesačný svit. Takýto život bol strašne obmedzujúci a bol určený hlavne pre zachovanie určitých rituálov.
Na zasvätenie sa ľudia vyberali už v útlom detstve, boli vychovaní a kým došli na vrchol, boli už starci. Mnohí sa toho zasvätenia ani nedožili. Preto sa vytvorila akási náhrada, aby mohli títo jedinci žiť 120, 150 rokov a aby tú silu a to zasvätenie mohli odovzdať niekomu ďalšiemu a udržiavať tak spojenie s paralelným svetom. Boli to veľmi utajované záležitosti, ktoré sa neskôr vyčítali z hieroglyfov a hneď sa z toho vo svete urobila bublina. Nešlo tam teda o faraónov, ale o ľudí s týmto špeciálnym génom, ktorý zabezpečoval život „nad limit“. Človek teda nežil 80 rokov, ale 160, pričom tých druhých 80 prežil v utajení a skrytý.
Ak teda takéhoto tvora s istotou vybrali už v detstve, celý život sa musel pripravovať na to, aby došiel k vrcholu a mohol prejsť poslednou bránou a dostať posledné zasvätenie. A potom by mal hneď zomrieť? To by bolo zbytočné. Preto museli použiť takúto formu, keďže nevedeli nájsť formu skoršieho zasvätenia. Nemohlo sa to urobiť skôr, lebo telo dotyčného jedinca muselo prejsť všetkými fázami poznania a učenia, kým bolo pripravené toto zasvätenie spracovať a používať tie sily.

To som však už trošku odbočil od témy. Skúsme sa teraz pozrieť ešte raz na život jemnohmotného tela po fyzickej smrti. Na čo je vlastne dobré vracať sa do svojho fyzického tela? Nie je lepšie sa od neho odpútať a pokračovať vo svojej ceste? Faraóni, ale aj iné prastaré civilizácie, verili, že sa vďaka tomuto prepojeniu nestratia. Faraón si vo väčšine prípadov nevedel sám určiť, kam sa má vrátiť. Prapôvodné generácie to dokázali, ale tie neskoršie už asi ťažko.
Keď zomrie vyspelý mág, ešte to nemusí znamenať, že naozaj zomrel. Keď niekto spácha samovraždu, tak si tie roky, ktoré mal ešte pred sebou, musí dohnať a odžiť na tomto svete a kvôli tomu sa musí vrátiť. A potom náhle zomrie a pokračuje ďalej. Pobyt v medzipriestore je hlavne na to, aby si jedinec oddýchol, aby sa pripravil na svoj nový život. Ale vráťme sa k smrti vyspelého mága. To že vidíme jeho fyzické telo, ešte neznamená, že naozaj vidíme jeho fyzické telo. Mohli sme vidieť len schránku, ktorú na tento účel použil. Vyspelý mág môže použiť nejaké fyzické telo, následne si zobrať ďalšie a takto pokračovať ďalej. Telo sa pochová a on ide ďalej. Takýto tvor v rámci jedného života prežije aj 700-800 rokov, len si vymení telo. Celé vedomie a pamäť mu ostane. Je teda otázne, či v skutočnosti zomrel, alebo nie. Treba si len zvyknúť na novú rodinu, prispôsobiť si nový život pre seba atď. Zmení sa len vonkajšia vizáž. Tak zomrel alebo nie? Potom sa dá urobiť čosi také, že chvíľku sa akože prispôsobím životu, do ktorého som sa dostal, potom sa zrazu zbalím, urobím hrubú čiaru a žijem si svoj vlastný život akoby sa nič nestalo. Na pohlaví použitého tela vôbec nezáleží, je to len fyzická schránka, ktorú si môže vymeniť podľa toho, ako sa mu chce. Nie je problém preskočiť z tela do tela. Keď je to nutné, zoberie si prvé, ktoré sa mu dostane do cesty, a až neskôr si vyberie také, ktoré mu bude plne vyhovovať.
O tomto vo svojich knihách písal napríklad aj Lobsang Rampa. Nejaký človek chcel zomrieť, tak sa s ním mág dohodol, že ho pošle do sfér, kde patrí a on si zoberie jeho telo. Tieto knihy však boli písané veľmi bielo, pekne, čisto. Dotyčný človek údajne chcel spáchať samovraždu a mág ho vlastne vyslobodil a pokračoval namiesto neho. Mág však môže urobiť dve veci: buď nechá človeka žiť jeho život, len bude to telo podľa potreby navigovať a motivovať vyhovujúcim smerom, alebo ho úplne vyhodí z tela. Môže sa to stať počas klinickej smrti, keď sa mág dostane do tela po oživení. Duša pôvodného obyvateľa tela už zomrela. To, či sa dostane tam, kam patrí, mága už nezaujíma. Tunel sa otvorí a „duša“ sa buď dokáže dostať ďalej, alebo nie. Samovrah napríklad obvykle tápa, zostáva akoby v nejakom obale a nevie sa dostať tam, kam má. Trvá to dosť dlho, kým sa spamätá. Mága to nezaujíma, jemu stačí len dotyk, podanie ruky a preskočí do druhého tela.
Týmto mág buď obíde celý karmický proces, alebo môže to jedno telo udržať pri živote neprirodzene dlho, ale musí potom často meniť miesto pobytu a žiť v úzadí, aby nikto presne nevedel, ako dlho už chodí po tejto zemi v tom istom tele. Smrteľnosť mágov je, aj nie je zabezpečená. Ak je naozaj dobrý, pozná potrebné zasvätenia a dodržiava isté pravidlá, dokáže prežiť dlhšie. Ide tu len o poznanie a vedu.
Možno vás zaujíma, aká je cena za to, že mág takto mení telá. Ono je to tak, že vždy, keď si človek myslí, že vládne, v skutočnosti ho niekto riadi z úzadia, len on o tom nevie. Takto môže žiť dlho a jedného dňa mu niekto povie: „Ty síce si 300 rokov po smrti, ale ja už 3000 a ty takto žiješ len preto, že to ja chcem. A toto ešte pre mňa urobíš a zabezpečíš.“ Takto si mág prenesie svoje vedomosti priamo so sebou, ako keď prejdeš z jednej kancelárie do druhej a pokračuješ vo svojej robote. Nič sa tým nemení. Len si prezlečie šaty. V kolobehu inkarnácii je vždy riziko, že stratíš kompletne svoju pamäť. A aj keď nestratíš úplne všetko, môžeš stratiť veľmi veľa.

Možno si poviete, že je jednoduchšie robiť veci bez mágie, aby sme za to nemuseli platiť. Ale keď mág do niečoho ide, tak verí, že sa mu to oplatí. Aj keď na začiatku cesty nikdy nevie, či to nebude strata času. Nikdy nevieš dopredu, či sa ti risk oplatí, či to bude stáť za to. Vždy som svojim žiakom hovoril, že táto cesta je ťažká a keď sa v cieli obzriete, nie je isté, že si poviete, že tá námaha, slzy a bolesť, že to všetko stálo za to, čo ste dostali. Pretože keď ti niekto niečo dáva, je to jedna vec, ale či to dokážeš ty sám prijať, vstrebať a použiť, to už je niečo iné.
Práve tu je výhoda ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ, nie sú väzňami svojej demagógie. V momente, keď začnete mať len jednu pravdu a veriť len tomu, že v nebi je boh a v pekle diabol, tak zabudnite na mágiu. Keď vidíte len jednu pravdu, ste na tom zle. Keď vidíte dve pravdy, ste na tom trošku lepšie. Ale až keď uznáte, že existuje boh, anjeli, diabli, satan, čerti, víly, trpaslíci a podobná háveď, ste na tom dobre. Ale ešte stále tomu podliehať. Až keď dokážete uznať sto právd, je to super. Až keď si povieš, že všetko je pravda a si prístupný čomukoľvek, až keď nebudeš mať žiadnu dogmu, tak vtedy máš otvorenú myseľ a šancu niečo dokázať. Aby ste vedeli pochopiť schopnosti mága, nesmiete mať jednu pravdu. Či už ste jehovisti, kresťania, moslimovia alebo čokoľvek iné, vždy budete veriť len niekoľkým pravdám. A až keď toto všetko vypustíte a budete schopní pripustiť čokoľvek, ste schopný s týmito vecami pracovať, viete to absorbovať a nepochybujete o tom. Nesmiete byť len dobrí alebo len zlí, lebo v tom momente veríte len jednej pravde a druhý pohľad nepripustíte. Byť dobrým aj zlým znamená pripustiť aj druhú pravdu. Keď to neviete, máte smolu.
Ak sa čímkoľvek obmedzujete, nemáte šancu mágiu pochopiť ani s ňou pracovať. Vždy je tam nejaké „ale“, ktorým sa chceme obmedziť, alebo niečo oklieštiť, keď sa to týka nás osobne. V momente, keď prestanete používať logiku, otvoria sa vám nové dvere. Keď pripustíte, že existuje aj iná pravda a nebudete ju brať emočne, ste na dobrej ceste. Mnohí však nevieme otvorene prijať isté veci, lebo sa nás emočne dotýkajú. To je naša nedokonalosť. Aj keď niekoho kritizujeme, robíme to emočne a nie preto, aby sme ho vo vývoji posunuli ďalej. Zahltí nás emócia, ktorá nás obmedzuje. Akonáhle máte svoju pravdu a obhajujete ju, nie ste otvorení. Nedokážete prijať nové veci. Keď ste otvorení, môžete robiť veci, ktoré ináč nemáte šancu dokázať.

Tie prapôvodné bytosti boli na takej úrovni. To, čo poznáme teraz pod pojmom človek, je hybrid. Takí, ktorí nemajú inkarnačný cyklus, tu už nie sú. No ľudia v sebe nesú ich gény. Pôvodný vírus zmutoval, vytvoril ďalší vírus a my všetci sme už len mutácie svojho pôvodného ja. Máme určité schopnosti, ale aby sme sa vyrovnali pôvodným generáciám, či aby sme sa im aspoň priblížili, by sme toho museli vedieť omnoho viac.
V minulosti inkarnačný proces neexistoval, len sa vytvorilo umelé telo a cez paralelný svet sa jedinec vrátil do vytvoreného prázdneho tela. Potom sa však bytosti začali krížiť medzi sebou, aby sa nemuselo chodiť do sveta paralely. A tu sa to pokazilo, lebo namiesto toho, aby sme sa nemuseli znovu rodiť, sme dosiahli to, že prežijeme ledva sto rokov. A potom musíme odísť aj na 100 rokov do sveta paralely, kým sa môžeme vrátiť. Dokonalí mágovia vedia prežiť bez inkarnačného procesu aj 20 generácii, kým ho musia znovu absolvovať, lebo potrebujú obmenu.
Teraz opíšem paralelný svet z pohľadu mága.

Tento príspevok bol odoslaný v štvrtok, apríl 30th, 2020 o 10:51 a je zaradený pod čo sa deje po smrti človeka, Deň keď umriem. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätný odkaz - trackback z Vašej stránky.

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.


Copyright © 2018 - prirodna-medicina.SELEKCIA.SK - používame WordPress
Design blogov vytvorili InfoCreek