V strede miestnosti bola vymurovaná hrobka a v nej bol uložený sarkofág. Vo vnútri leží Strážca – Veľmajster, ktorý sa nachádza v stave pokoja tela, ako aj funkcií orgánov. K životu ho privádza len ohrozenie listín – teda neoprávnený vstup do priestoru archívu, alebo výzva na výmenu Strážcu.

Ak sarkofág otvoril niekto, kto poznal správny spôsob, nič sa nedialo. Z času na čas ho otvárali, aby Strážcu listín skontrolovali, doplnili nové listiny, prípadne sa Veľmajster vymenil s iným Strážcom – Veľmajstrom. Správne otvoriť hrobku a sarkofág znamenalo opustiť svet života. Do archívu sa ešte ako-tak dalo dostať – za určitých okolností a so súhlasom Tamie alebo Laurenceho. S otvorením samotného sarkofágu to už bolo ťažšie. Povolenie otvoriť hrobku a následne sarkofág sa získavalo telepatickým spojením s Veľmajstrom, ktorý ležal vo vnútri. Ak ste správne nadviazali telepatické, mohli ste bez obáv vstúpiť do hrobky a otvoriť veko sarkofágu.
Strážcovia – Veľmajstri sa v hrobke sporadicky menili, približne raz za niekoľko storočí. A raz za čas bolo tiež dobré pozrieť sa, či je vo vnútri „všetko v poriadku“. Niekedy sa totiž stalo, že sa Strážca zmenil na vánok. Nestávalo sa to často, ale už k tomu v minulosti došlo. Strážca sa proste v sarkofágu rozplynul na vzduch a potom sa rozprestrel nad obrovskú časť sveta. Tým sa ukončila životná púť jedného z pôvodných Strážcov Veľmajstrov.
Po správnom otvorení sarkofágu a naštudovaní materiálov, o ktoré mal človek záujem, dal zazvonením Strážcom najavo, že chce opustiť priestory a vrátiť sa naspäť do všeobecne dostupnej časti Hradu. Zvonec bol klasický, presne taký, aký mali rôzni panovníci v hradoch a zámkoch na privolanie služobníctva. Stačilo potiahnuť šnúrkou a zvonec sa niekde rozzvonil.
Následne sa vždy v inej časti Hradu otvorili tajné dvere, ktoré tam kupodivu dovtedy neboli. Tak sa návštevník archívu dostal nepozorovane naspäť do priestorov Hradu bez toho, aby vzbudil pozornosť.