Príbeh, čo tu budete čítať, sa žiaľ tiež stal. K útoku došlo na malé dievčatko. Čo je ešte zarážajúcejšie, toto zapríčinila jeho už nežijúca stará mama.
V jeden chladný zimný večer pred niekoľkými rokmi som stretol po veľmi dlhom čase kamarátku. Nieže by sme sa vôbec nestretali, ale podivné bolo, že sa ma opýtala:
„Ašarat, môžem ti zavolať?“
„Peťka, samozrejme zavolaj.“
Zavolala a po úvodných slovách som jej povedal: „Sadám do auta a idem k vám.“
Sedeli sme a spustila čo sa deje. Jej dcérka, nazvime ju Gabika, sa v noci stále budila. Plakala a bežala za rodičmi do spálne. Prvá moja úvaha samozrejme bola: to dieťa proste chce byť s vami. Túto myšlienku som však veľmi rýchlo pustil z hlavy. Stačilo sa zoznámiť s Gabikou a mne v tej chvíli bolo jasné, koho mám pred sebou. Nie však ako súpera, ale pohľad na Gabiku a pár slov s ňou ma uistil nielen o tom, že neklame a hovorí pravdu, ale ešte k tomu je jedna z nás. Tým myslím budúcu kolegyňu, ktorá sa vrátila sem späť do života na zemi. To, čo som stretol, bolo nefalšované znovuzrodenie. Pár otázok ma v tom ešte utvrdilo. Rozhovor prebiehal za účasti matky, ktorá si myslela celý čas, že sa o nič nejedná. Dieťa však bolo ako vo vytržení. Nemala zo mňa ako z cudzieho žiaden strach. Proste cítila čosi, čo nevedela definovať. Večer potom sa mame priznala, že toho uja nepozná a predsa vie, že ho pozná.
Čo sa vlastne dialo? Nuž, od určitej doby zistili, že dcérka má strach zaspať. Najprv tomu neprikladali žiadnu váhu, veď deti to z času na čas robia. Problém sa však stupňoval a dievča sa začalo čoraz častejšie budiť zo sna a s plačom utekalo ku rodičom, že niekto sa na ňu cez okno díva. Ono to by aj bolo možné, lenže to okno bolo vo výške asi tak štyroch metrov. Dokonca vedela aj opísať, ako tá stará teta vyzerala. Ako išiel čas, ešte sa to stupňovalo. Presťahovali izby, ale zbytočne. Dieťa bolo prenasledované aj tam. A tu som do toho začal vstupovať ja. Kamarátka ma oslovila, či mi teda nemôže zavolať. A to ostatné už viete...
Pustil som sa teda do zákroku. Rozhodol som sa pre miernu formu. Vo všetkom treba zvažovať, čo a kedy aplikujete. Veď ani lekár vám nepredpíše operáciu tam, kde pomôžu lieky. A aj my uvažujeme v takejto rovine. Urobil som, čo bolo treba a dovtedy ani odvtedy som nič podobné nezažil - takú súhru zúčastnených a dodržanie pokynov. Gabika snáď spolupracovala najlepšie.
Po ukončení som sa stretol s Peťou a povedal som, čo sa môže čakať a čo nie. Samozrejme som to nehovoril pred Gabikou, lebo všetky deti majú tendenciu čo-to pridať vo forme fantázie.
Ubehli mesiace a ja som si začal myslieť, že snáď sa to upokojilo. No predtucha, ktorú som mal a povedal som aj Peti, že sa to možno vráti, bola pravdivá. Zavolala mi a nechala odkaz, že ak budem mať cestu okolo, aby som sa zastavil. Prišiel som k nim, len čo sa dalo. Tentoraz ma vyzerala už Gabika. Ani mamu nechcela pustiť skôr, než sa so mnou zvíta ona. Prvé slová boli jasné:
„Ašarat, vrátilo sa to presne v čase, ako si to predpokladal. A je to ešte intenzívnejšie.“
Zamyslel som sa, čo môže byť také, že sa mŕtvy vráti len kvôli tomu, aby škodil a k tomu malému desaťročnému dieťaťu. Opísali mi mŕtvu príbuznú. Poviem otvorene, tu už ma prešla trpezlivosť. Dobre teda, keď chce mať tvrdý prístup, ostane dlhšie vo svojom stave trápenia. Zasiahol som nezvyčajne tvrdo. Dokonca kolegovia, čo ma poznajú, sa tomu divili. Moja zásada totiž je pomôcť obom stranám, aby sa situácia upokojila. Mŕtvy, aby našiel svoju cestu a živí aby mali pokoj. Toto však nebola len nočná mora. Bola to nenávisť až za hrob. Vlastne spoza hrobu. Stará pani sa chcela silou-mocou pomstiť za svoj zbabraný život komukoľvek, len nech to bolí. A na kom celej rodine najviac záleží? Áno, na deťoch.
Táto pani mala tvrdý život veľa trpela. Nebudem to tu bližšie opisovať. Musíme akceptovať to, že nechcem, aby ktokoľvek vedel, kde sa tento príbeh udial. Stačí povedať snáď len toľko: Myslela, že tým, ako sa postaví k určitým veciam, si pomôže. Bolo to však ešte horšie. Mnohí si myslia, že mágia je pre ľudí a zneužívajú ju. Potom nás kvôli takýmto primitívne uvažujúcim volajú a musíme zasahovať. Nie sme mágovia, ale sme jediní, ktorí zasahujeme zo svojich postov proti takýmto tvorom. Niekto im to učenie dá a potom už nik ich nerozozná od nás. Jediné, čo proti tomu je možné robiť, je nedráždiť to, čo má ostať tam, kde je. A nežeňte sa do toho, čo nezvládnete.
Trpezlivosť ma prešla. Rozhodol som sa navždy zastaviť toto jej konanie. Urobil som opatrenie tak , aby som si bol istý výsledkom. Na druhý večer som sa vrátil. Noc už vraj bola pokojná. Ešte raz som sa uistil, že všetko bude v poriadku. Vrátil som sa tam po určitej dobe. Bol pokoj. A myslím do dnes aj je.
Čo sa stalo stými ľuďmi? Život ide ďalej. Občas sa stretneme, ale ľudia sa nám aj tak radšej vyhýbajú po tom, ako je pokoj. Je to prirodzené, pretože už je to raz tak, akoby sa cítili trápne za to, čo sa u nich dialo.
Dokedy ešte budeme musieť takto zasahovať? Dovtedy, kým ľudia učenia budú zneužívať na škodenie a kým ľudia nepochopia, čo spôsobujú.