Tento príbeh je trošku skrátený, aby sme čitateľa zbytočne nezaťažovali nepodstatnými detailami.
Písal sa rok 1984. Stredne veľká dedina na strednom Slovensku.
Stručný opis toho, čo sa dalo: Záclony sa dvíhali, ako pri veľkom prievane, hoci okná boli pozatvárané. Z kuchyne sa ozval buchot a trieskanie hrncov, posúvanie nábytku a podobne. Následne sa v spálni ozvali kroky. Obyvatelia domčeka počuli, ako sa po miestnosti niekto premáva. Samozrejme, boli veľmi vystrašení, ale báli sa aj, že sa im ľudia budú smiať, ak sa k tomu priznajú.
Zdôverili sa so svojím problémom Ašaratovi a on sa tomu nesmial. Zamyslel sa a chvíľu mlčal. Keď prehovoril, jednoducho skonštatoval nasledovné:
„Prichádza to z jednej malej dediny, ktorú neviem určiť. Viem však opísať, ako to tam vyzerá.“ Nasledoval opis zariadenia bytu a miestností.
Majiteľka domčeka na to zareagovala:
„Preboha, veď to, čo opisuješ, je byt mojej švagrinej... Ale veď ty si tam nikdy nebol. Tak ako to vieš?“
„Záleží na tom? Otázka znie: mám ju zastaviť?“
„Keď sa dozvie, že si niečo robil, nebude to ešte horšie? Vieš, Ašarat, už sme toho prežili dosť."
„Dobre, takže ja prídem večer. A prosím, nech sa tu nikto v tom čase nepohybuje.“
„Dobre, čo ešte mám urobiť?“
„Kým nepoviem, neupratuj vonka pred dverami.“
Prišiel večer. Čo-to som urobil, ... Prepáčte, ale neopíšem to.
„Tak a teraz môžete ísť domov, ale prosím, dodržte to, na čom sme sa dohodli. Pripúšťam, že ešte dnes sa čo to môže udiať, ale potom už bude pokoj.“
Od opisu tejto udalosti uplynuli desiatky rokov. Ľudské osudy sa pomenili a aktéri tohto príbehu sa tiež čiastočne roztratili kvôli hrám osudu. Dodnes som so všetkými v kontakte.
A ten domček? Nuž, tam sa skutočne v zmenšenej miere diali ešte tú jednu noc nejaké drobnosti, ale následné noci a až dodnes už tam nie je ohrozovaný nikto ničím podobným.